znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 512/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a mal. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného zákonným   zástupcom ⬛⬛⬛⬛,   právne   zastúpených   advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, Antona Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 191/2013 a jeho rozsudkom z 29. júla 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 76/2014 a jeho rozsudkom z 29. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a mal. ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) a mal. (ďalej aj „maloletý“ alebo „maloletý syn“ spolu ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 191/2013 a jeho rozsudkom z 29. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 76/2014 a jeho rozsudkom z 29. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci starostlivosti o maloletého, ktorým okresný súd okrem iného zamietol návrh sťažovateľa na zmenu úpravy práv a povinností vo vzťahu   k maloletému   spočívajúcu   v tom,   že   tento   mal   byť   zverený   do   jeho   osobnej starostlivosti a matka maloletého mala sťažovateľovi platiť výživné v sume 40 €.

Podľa názoru sťažovateľov okresný súd a krajský súd napadnutými rozsudkami, ako aj im predchádzajúcim postupom porušili ich v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ako aj článkov Dohovoru o právach dieťaťa, a to tým, že

a) neumožnili maloletému byť v konaní vypočutý a povedať svoj slobodný názor „s kým chce žiť a bývať“... V čase rozhodovania súdu napadnutým rozsudkom už mal mal. 11 rokov a 8 mesiacov a napriek tomu nezávislý a nestranný súd odmietol možnosť mal., s prihliadnutím na jeho rozumovú vyspelosť, byť u otca a teda súd uprel mal. právo domáhať sa ochrany svojich práv žiť u svojho otca. Uvedeným procesným postupom   súdov,   ktoré   tak   prvostupňový   ako   ani   odvolací   nevykonali   procesný   úkon zistenia názoru mal. dieťaťa jeho výsluchom, je odňatím možnosti konať pred nestranným a nezávislým súdom.“,

b) nekonali v najlepšom záujme dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, čo odôvodnili tým že „predmetom súdneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutých rozsudkov, bola momentálna úprava rodičovských práv k mal., avšak súd oprel svoje závery výlučne o potenciálne, možné, možno budúce, podľa jeho osobného úsudku   vyfabulované   situácie   ohľadne   negatívneho   dopadu   výchovy   otca   k   inak   veľmi inteligentnému synovi. Súd postupoval protiprávne práve preto, že oprel svoje aktuálne rozhodnutie   o   ničím   nepodložené   dedukcie   a   úvahy,   čím   ale   na   strane   druhej   uprel rodičovské práva otcovi ako jednoznačne fungujúcej, citovo a psychosociálne zrelej ľudskej osobnosti s produktívnou sociálnou orientáciou.“,

c) nebrali do úvahy sťažovateľom predložené dôkazy (napr. sťažovateľove vyjadrenia, znalecký posudok vypracovaný ⬛⬛⬛⬛ na žiadosť sťažovateľa).

V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú, že sa touto sťažnosťou domáhajú „len toho, čo chce dieťa“, a domáhajú sa toho preto, že „i dieťa vie, čo chce a prečo to chce a zvlášť preto, že znalcom... bol vyhodnotený ako chlapec s nadpriemernou inteligenciou“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu a ich vydaniu predchádzajúcim postupom bolo porušené:

„- právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky   spolu s právom   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- právo sťažovateľov na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa,

- právo sťažovateľov na rovnosť ako účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, titulom ktorého sú si všetci účastníci v konaní podľa čl. 47 ods. 2 rovní.“.

Ďalej žiadajú, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal im aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS 66/98,   II.   ÚS 101/03,   I.   ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa), a vo vzťahu k tomu   subjektu (okresný súd a krajský súd), ktorého   označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011). Tvrdenia o porušení   ďalších   článkov   Dohovoru   o právach   dieťaťa,   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú v odôvodnení sťažnosti mimo petitu (čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa), je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov (podobne III. ÚS 119/03, III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo   veciach patriacich   do právomoci všeobecných   súdov   nie je   alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

1. K napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli sťažovatelia oprávnení podať odvolanie (čo sťažovateľ aj urobil), o ktorom bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaniach proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   práv   a   práv   maloletého   aj napadnutým   rozsudkom   (a   postupom)   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   rozhodol o odvolaní   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   tak,   že   toto   rozhodnutie   súdu prvého stupňa potvrdil.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a rozhodnúť   (napr.   II.   ÚS   88/01, III. ÚS 362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní. K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť   predovšetkým   vtedy,   ak   by   bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúre zdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Ruiz   Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že okresný súd vo veci správne rozhodol, keď návrh sťažovateľa na zmenu starostlivosti maloletého zamietol. Ďalej uviedol, že okresný súd „správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku vykonaného v konaní, ktorý zisťoval jednak možnosti a schopnosti u oboch rodičov starať sa o maloletého a zároveň   zisťoval   i   názor   maloletého.   Zo   záverov   tohto   znaleckého   posudku vyplynulo,   že   obaja   rodičia   majú   osobnostné   predpoklady   pre   výkon   starostlivosti o maloletého.   Poukázal   na   to,   že   osobnosť   maloletého   je   vo   vývine,   je   primerane socializovaný so stabilným emočným prežívaním. V interakcii s matkou prežíva pozitívne aj negatívne   citové   stavy,   je   na   ňu   primerane   naviazaný.   Prípadné   odlúčenie   od   matky s rozšíreným stykom s otcom nie je pre neho problémom. V prípade zverenia do výchovy a osobnej starostlivosti otca by nastalo prílišné spojenie s otcom a dieťa by bolo pod jeho veľkým vplyvom, čo by mohlo v budúcnosti narušiť jeho prirodzený proces oddeľovania. Matka a dieťa majú medzi sebou pozitívny citový vzťah. Vzťah otca a syna je príliš silný a má znaky prepletenia s problematickou budúcou separáciou. Z vyjadrenia maloletého pred súdnym znalcom tento chce byť rovnako s matkou ako aj s otcom. Maloletý bol vypočutý   i   kolíznym   opatrovníkom,   kde   sa   vyjadril,   že   rovnako   chce   byť   s   otcom   ako i s matkou. Sám uviedol, že si nevie predstaviť, že by bol u otca celé dva týždne a potom u matky tiež dva týždne. Povedal že je to pre neho veľmi dlhý čas.“.

Z týchto   vyjadrení   považoval   krajský   súd   za   jednoznačne   preukázané,   že „mal. má rovnaký vzťah tak k otcovi ako aj k matke a chce byť s obidvoma rodičmi. Preto okresný súd správne rozhodol s poukazom na závery znaleckého dokazovania, keď ponechal mal. v osobnej starostlivosti matky.“.

K námietke sťažovateľa, že vo veci nebol vypočutý maloletý, krajský súd poukázal na § 100 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“), v zmysle ktorého ak je účastníkom   konania   maloleté   dieťa,   ktoré   je   schopné   s   ohľadom   na   vek   a   rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, súd na jeho názor prihliadne. Názor maloletého dieťaťa súd zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov alebo iných osôb zodpovedných za výchovu maloletého dieťaťa. V danom prípade bol krajský súd toho názoru, že okresný súd mal „názor maloletého zistený z jeho výsluchu súdnym znalcom, ako aj kolíznym opatrovníkom“, preto podľa jeho názoru bolo „nadbytočné vykonávať opäť jeho výsluch a takto ho vystavovať novému stresu“.

Krajský súd z konania, ako aj zo záverov znaleckého posudku dospel k záveru, že „rodičia   majú   medzi   sebou   problém   komunikovať.   Rodičia   nemôžu   svoje   problémy a nedorozumenia medzi sebou riešiť cez svoje maloleté dieťa, ale sú to práve rodičia, ktorí majú predovšetkým prihliadať na jeho záujmy a hľadať riešenie, ktoré je najprospešnejšie pre ich spoločné dieťa a podľa toho sa snažiť upraviť svoje práva a povinnosti k nemu v prípade, keď spolu nežijú. Neporozumenie medzi rodičmi dieťa vníma a je to v jeho neprospech, stresujúce, čo sa môže odzrkadliť na jeho ďalšom vývoji. Pokiaľ rodičia spolu nežijú musia si uvedomiť, že ich spoločné dieťa nemôže byť s oboma rodičmi súčasne, a preto sa musia snažiť situáciu riešiť čo najpriaznivejšie v prospech dieťaťa. Nebolo to dieťa, ktoré sa rozhodlo, že jeho rodičia nebudú spolu žiť. Je na prospech dieťaťa, keď toto môže aj naďalej mať kontakt s oboma rodičmi. Deti pri svojom vývoji potrebujú tak mužský ako aj ženský vzor. Preto je na rodičoch a ich vyspelosti, aby dokázali spolu komunikovať o záujmoch svojho spoločného dieťaťa, aby toto v čo najmenšej miere pociťovalo, že jeho rodičia nežijú spolu.“.

V preskúmavanej veci v starostlivosti matky o maloletého krajský súd skonštatoval, že neboli zistené žiadne nedostatky a jej „vzťah s maloletým navzájom je dobrý. Zo záverov znaleckého   posudku   vyplynulo,   že   je   vhodnejšie   prostredie   pre   jeho   výchovu   u   matky a naďalej umožňovať otcovi stretávať sa so synom.“.

K námietke sťažovateľa, že okresný súd nesprávne vyhodnotil listinný dôkaz, a to správu podanú psychologičkou ⬛⬛⬛⬛ z vyšetrenia maloletého, odvolací súd poukázal na to, že predmetné psychologické vyšetrenie „vykonávala na žiadosť   otca   maloletého,   vypočula   maloletého   a   hodnotila   iba   jeho   samotného. Nariadeným   súdnym   znaleckým   dokazovaním   sa   súdny   znalec   zaoberal   problematikou komplexne. Vyhodnocoval tak každú osobu osobitne, či už mal., otca alebo matku. Tiež sa zaoberal aj vzájomnými vzťahmi otec – syn, matka – syn a rodičia navzájom čo bolo potrebné na vyhodnotenie celkovej situácie. Z uvedených dôvodov okresný súd správne postupoval, keď vychádzal zo záverov tohto znaleckého dokazovania.“.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dostatočným   spôsobom   zaoberal a   vysporiadal so všetkými   podstatnými   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti   výroku odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o úprave styku s maloletým synom. Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu   zodpovedá   príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne. Ústavný súd rešpektuje, že   je   primárnou   úlohou   všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   ako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a základným právom sťažovateľa a jeho maloletého syna na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásadu rovnosti v konaní zakotvenú v čl. 47 ods. 3 ústavy ústavný súd vo svojej judikatúre   vykladá   tak,   že   účastníkom   konania   sa   musia   vytvoriť   rovnaké   podmienky a rovnaké procesné postavenie (porov. napr. PL. ÚS 43/95). Všeobecné súdy sú podľa uvedenej   zásady   povinné   v   súlade   so   zákonom   dať   všetkým   účastníkom   občianskeho súdneho   konania   rovnakú   príležitosť   predniesť   svoje   stanovisko,   predniesť   rozhodujúce tvrdenia   alebo poprieť   tvrdenia iného   účastníka   a navrhnúť dôkazy na   podporu svojich tvrdení. Z uvedenej zásady však nemožno odvodiť absolútne právo každého účastníka, aby súd vykonal každý jeden ním navrhnutý dôkaz, resp. aby vzal za správny každý jeden jeho prednesený argument. Ako už ústavný súd konštatoval, podľa § 120 ods. 1 OSP je úlohou súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, keďže je to súd, ktorý vo veci rozhoduje a ktorého úlohou je viesť dokazovanie tým smerom, ktorý je v prerokúvanej veci podstatný. Z toho, čo už bolo uvedené, je podľa ústavného súdu zrejmé, že krajský súd neodoprel bezdôvodne vykonať   dôkazy   navrhnuté   sťažovateľmi,   ale   odmietol   vykonať   len   také   dôkazy   (napr. vypočutie   psychologičky   Mgr.   Doničovej,   ktorá   vypracovala   na   žiadosť   sťažovateľa psychologickú   správu   na   maloletého),   ktoré   s   ohľadom   na   vlastné   právne   názory na prerokúvanú   vec   (ktoré   ústavný   súd   nepovažuje   za   arbitrárne   alebo   ústavne neakceptovateľné)   nepovažoval   v danej   veci   za   rozhodujúce.   V konaní   pred   krajským súdom   predniesli   svoje   návrhy   a stanoviská   tak   matka   maloletého,   ako   aj   sťažovateľ, rovnako krajský súd prihliadal aj na názory maloletého (§ 100 ods. 3 OSP a § 43 ods. 1 zákona o rodine) a jeho postoj k styku so sťažovateľom vyplývajúci zo správy kolízneho opatrovníka, ale aj zo znaleckého posudku. Príležitosť predniesť svoje stanovisko tak dostali všetci účastníci občianskeho súdneho konania.

Sťažnosť tak treba považovať podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde za zjavne neopodstatnenú   aj   v   časti,   v   ktorej   sťažovatelia   namietajú   porušenie   princípu   rovnosti účastníkov konania zakotveného v čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

2.3 K namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Dohovor o právach dieťaťa (vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 104/1991 Zb.) patrí medzi   prvé   medzinárodné   zmluvy   určené   na   ochranu   práv   a   slobôd   detí.   Vyjadruje všeobecnú snahu o uznaní, ochrane a posilnení práv najzraniteľnejšej skupiny ľudí – detí (k tomu bližšie porov. Todres, J. – Wojcik, Mark E. – Revaz, Cris R. The U.N. Convention on the Rights of the Child. An Analysis of Tresty Provisions and Implications of U.S. Ratification. New York : Transnational Publishers, 2009, p. 9 a nasl.).

V teórii medzinárodného práva sa ustálil právny názor, v zmysle ktorého Dohovor o právach dieťaťa obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem. Prvú skupinu tvoria   právne   normy   priamo   vykonateľné   (directly   applicable/self-executing)   a   druhú skupinu   tvoria   právne   normy,   ktoré   nie   sú   priamo   aplikovateľné   a   majú   charakter všeobecných zásad (porov. Andrews, A. B. – Kaufman, N. H. eds. Implementing the U.N. Convention on the Rights of the Child. A Standard of Living Adequate for Development. Westport : Praeger Publishers, 1999, p. 171). S licenciou pre zjednodušenie možno prijať stanovisko, že právne normy medzinárodnej zmluvy sú priamo vykonateľné, ak zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu ďalším normatívnym právnym aktom. Právne normy medzinárodnej   zmluvy   nie   sú   priamo   vykonateľné,   ak   tieto   priamo   alebo   implicitne vyžadujú   od   zmluvného   štátu   prijatie   ďalšej   právnej   úpravy   na   úrovni   vnútroštátnej legislatívy [v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú   prijať...“   alebo   „zmluvné   štáty   uznávajú   a   zabezpečia..“   a   pod.   (pozri   napr. II. ÚS 596/2014)].

Dohovor   o   právach   dieťaťa   neobsahuje   explicitné   ustanovenie,   ktoré   by   dávalo odpoveď na otázku, ktoré články sú priamo vykonateľné a ktoré nie, a preto kritériom na ich odlíšenie je povaha, účel, rozsah konkrétneho článku, ako aj textácia článku, ktorá musí byť dostatočne jasná, aby príslušný orgán aplikácie práva bol schopný interpretovať a definovať jeho účinky, t. j. rozhodnúť o priamej vykonateľnosti alebo nevykonateľnosti konkrétneho článku (porov. napr. Detrick, Sh. A Commentary on the United Nations Convention on the Rights of the Child. Hague : Kluwer Law International, 1999, p. 28). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý na prvý pohľad evokuje záver o priamej neaplikovateľnosti ani jedného z článkov Dohovoru o právach dieťaťa: „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných týmto Dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia   v   maximálnom   rozsahu   svojich   prostriedkov   a v   prípade   potreby   aj v   rámci medzinárodnej spolupráce.“ Dohovor o právach dieťaťa je však potrebné interpretovať vo vzájomnej súvislosti všetkých jeho článkov a vychádzať z účelu Dohovoru o právach dieťaťa (snaha o uznanie, ochranu a posilnenie práv detí), a pokiaľ niektoré z článkov jednoznačne (zohľadnením   už   popísaných   rozlišujúcich   kritérií)   obsahujú   priamo   aplikovateľné subjektívne   právo,   je   potrebné   v   záujme   ochrany   slobôd   a   práv   dieťaťa   poskytnúť konkrétnemu   právu   dieťaťa   ochranu   v   príslušnom   konaní,   v   ktorom   sa   jeho   ochrany dotknutý subjekt domáha (pozri napr. II. ÚS 596/2014).

Na úrovni doktríny medzinárodného práva, ako aj na úrovni samotnej Organizácie Spojených   národov   prevládol   (dnes   už   konštantný)   právny   názor,   že   medzi   články Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré upravujú všeobecné zásady/princípy (general principles) a   nie   sú   priamo   vykonateľné,   ale   je   potrebné   tieto   zásady   inkorporovať   do   príslušnej vnútroštátnej legislatívny a aplikačnej praxe, možno zaradiť najmä čl. 2, čl. 3, čl. 6 a čl. 12 (pozri Hodgkin, R. – Newell, P. Implementation Handbook for the Convention on the Rights of the Child. Fully revised third edition. Ženeva : UNICEF Regional Office for Europe, 2007, pp. 39, 83, 158; k tomu porov. aj Committee on the Rights of the Child: General Comment No. 5, CRC/GC/2003/5, body 19, 20 a 22). Tento   záver podporuje i samotný   text   týchto   článkov   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   („štáty   sa   zaväzujú“,   „štáty zabezpečujú“, „dieťaťu sa poskytuje“). Naopak, k priamo vykonateľným právnym normám Dohovoru o právach dieťaťa je možné zaradiť napr. čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, čl. 13, čl. 16 a pod. (pozri napr. II. ÚS 596/2014).

Na   základe   už   popísaných   záverov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v   časti namietajúcej porušenie čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže tieto označené referenčné právne normy Dohovoru   o   právach   dieťaťa   neobsahujú   priamo   aplikovateľné   subjektívne   práva sťažovateľov, ale sú všeobecnými proklamáciami (princípmi), ktoré je zmluvný štát povinný inkorporovať   do   svojho   právneho   poriadku   a   orgány   aplikácie   práva   sú   povinné   tieto princípy   zohľadňovať   pri   aplikácii   príslušných   vnútroštátnych   normatívnych   právnych aktov.

Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou   (napr.   I.   ÚS   181/2012,   II.   ÚS   667/2013,   I.   ÚS 58/2013,   I.   ÚS   117/2015) konštatuje,   že   sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátkou,   nepreukázal   (nedoložil) aktívnu legitimáciu maloletého sťažovateľa ( ⬛⬛⬛⬛ ), ktorého by vzhľadom na stret jeho záujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal zastupovať kolízny opatrovník, a nie jeho otec (§ 31 ods. 2 zákona o rodine). Rovnaká výhrada sa týka aj okolnosti, že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého sťažovateľa mal podpísať kolízny opatrovník, a nie otec maloletého (sťažovateľ). V zmysle § 20 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   kvalifikované   splnomocnenie   na   zastupovanie   (každého) sťažovateľa tvorí obligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015