znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 512/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   N.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Ivetou   Vajdovou, Bárdošova   2939/25,   Bratislava,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co 654/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. februára 2014 doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľ“) podpísaná zaručeným elektronickým podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 654/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„„Sťažovateľ sa návrhom na vydanie platobného rozkazu podaného na Okresnom súde Bratislava III. dňa 2. 12. 2009 domáhal aby súd vydal platobný rozkaz, ktorým by odporcu zaviazal k úhrade sumy vo výške 4.813,11,- € s príslušenstvom.

Okresný súd Bratislava III. platobným rozkazom 40 Ro/1294/2009 vyhovel návrhu sťažovateľa dňa 1. 2. 2010. Proti vydanému platobnému rozkazu podal odporca odpor. Po vykonanom   dokazovaní   rozhodol   Okresný   súd   Bratislava   III.   rozsudkom   č.   k. 9 C/51/2009 dňa 21. 5. 2012. Rozsudok bol navrhovateľovi doručený až po 2 mesiacoch, dňa   27.   7.   2012.   Proti   rozsudku   sa   odporca   odvolal,   odvolanie   bolo   navrhovateľovi doručené dňa 7. 9. 2012 k vyjadreniu, ktoré bolo Okresnému súdu Bratislava III. zaslané elektronickou formou dňa 17. 9. 2012. Okresný súd Bratislava III. postúpil spis Krajskému súdu takmer po 4 mesiacoch odo dňa ako podal navrhovateľ prvostupňovému súdu svoje vyjadrenie k podanému odvolaniu odporcu a takmer 7 mesiacov od vynesenia rozsudku prvostupňovým súdom. Z uvedeného je zrejmé, že aj v administratíve prvostupňového súdu došlo k prieťahom v konaní...“

Ďalej sťažovateľ uviedol: „Právna zástupkyňa navrhovateľa v septembri 2013 nahliadla do spisu vedenom na Krajskom súde v Bratislave, pričom zistila že Krajský súd nevykonal vo veci žiadny úkon. Dňa 2. 10. 2013 bola podaná sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu, ktorý listom zo dňa 24. 10. 2013 odpovedal na sťažnosť, pričom túto vyhodnotil ako dôvodnú. Bolo skonštatované, že prieťahy v konaní boli ovplyvnené objektívnym stavom, a to vysokým nápadom vecí v oddeleniach 3 Co, 3 CoPr, a 3 CoD, ako aj skutočnosťou, že predseda senátu je zároveň členom senátu 6 Co pre veci, ktoré napadli do 15.6.2012. V odpovedi krajského súdu sa ďalej uvádza, že sa nejedná o súdne konanie, ktoré by malo prebehnúť s osobitnou,   resp.   výnimočnou   rýchlosťou,   nakoľko   predmetom   konania   nie   je   výživné, pracovné veci atď., tak ako je to stanovené rozhodovacou praxou štrasburských orgánov ochrany práva a rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave, pričom vec mala byť podľa vyjadrenia predsedu senátu rozhodnutá do konca roku 2013.

Do konca roku 2013 Krajský súd v Bratislave vo veci nerozhodol, ani nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu. Krajský súd na dopyt na stav vo veci z 12. 2. 2014 odpovedal dňa 13. 2. 2014,   že vec ešte nie   je   rozhodnutá,   pričom   Krajský   súd vo veci za dobu 14 mesiacov nevykonal žiadny úkon smerujúci k rozhodnutiu...

Poukazujeme   na   skutočnosť,   že   vec   stále   nie   je   právoplatne   rozhodnutá,   pričom od podania návrhu uplynuli viac ako 4 roky.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 3 Co 654/2012 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v Bratislave   sa   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Co 654/2012 konal bez zbytočných prieťahov.“

Ďalej sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn.   3   Co   654/2012.   Aj   keď   sťažovateľ   v sťažnosti   poukazoval   aj na nečinnosť Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn. 9 C 51/2010,   ústavný súd sa   možným porušovaním označeného základného práva týmto súdom nezaoberal, keďže podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom   a osobitne   jeho   petitom.   Navyše,   konanie   pred   ústavným   súdom   je   ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 17/2014)

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že   porušenie   tohto   základného   práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru konštatujúc, že konanie na krajskom súde prebieha od 18. decembra 2012 (keď mu   bol   postúpený   spis   okresného   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní),   pričom   sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bola ústavnému súdu doručená 18. februára 2014, t. j. rok a 2 mesiace od predloženia spisu okresného súdu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ústavný súd zistil, že krajský súd v odvolacom konaní rozhodol uznesením z 31. marca 2014, pričom súdny spis bol okresnému súdu vrátený 14. mája 2014. Ústavný súd zastáva názor, že dĺžka predmetného odvolacieho konania aj napriek nečinnosti krajského súdu sama osebe nebola takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci   vysloviť   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa,   resp.   že   doba   konania   vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 654/2012 (dĺžka napadnutého konania bola približne 1 rok a 3   mesiace)   zasiahla   z   dôvodov,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   krajský   súd,   samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03), a ako už bolo uvedené, napadnuté konanie krajského súdu bolo skončené uznesením z 31. marca 2014.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   48/03, III. ÚS 59/05).   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   ďalej   konštatuje,   že   aj   keď predseda   krajského   súdu   vo   svojej   odpovedi   na   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy v napadnutom   konaní   sťažnosť   vyhodnotil   ako   dôvodnú,   táto   skutočnosť   sama   osebe nemusí   viesť   k prijatiu   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   na ďalšie   konanie (napr. m. m. IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/09).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II.   ÚS   57/01),   prípadne   návrhu   buď nevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05). K takémuto záveru dospel ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Nad rámec ústavný súd dodáva, že krajský súd rozhodol krátko po podaní sťažnosti (31. marca 2014) a 14. mája 2014 bol spis vrátený okresnému súdu. Z uvedeného nesporne vyplýva,   že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   bol   stav   právnej   neistoty   týkajúci sa konania krajského súdu odstránený.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014