znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 512/2013-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., M., zastúpeného JUDr. L. M., Advokátska kancelária, P., Č., vo veci namietaného porušenia jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní o návrhu sťažovateľa na obnovu konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 3 Nt 36/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2013 doručená sťažnosť J. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského súdu v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   o návrhu   sťažovateľa   na   obnovu konania vedeného   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 3 Nt 36/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti   uvádza, že 19. novembra 2009 predložil okresnému súdu návrh   na   povolenie   obnovy   konania,   ktoré   bolo   pôvodne   vedené   pred   Vojenským obvodným súdom Banská Bystrica.

V predmetnom   konaní   o povolení   obnovy   konania   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn. 3 Nt/36/2009 rozhodol okresný súd uznesením z 1. apríla 2010, ktorým bol návrh   sťažovateľa   zamietnutý.   Sťažnosť   podanú   proti   tomuto   uzneseniu   Krajský   súd v Banskej Bystrici uznesením z 28. apríla 2010 zamietol. Predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením zo 4. augusta 2010 tak, že ho odmietol.   Nálezom   ústavného   súdu   zo 6.   októbra   2011   bolo   označené   rozhodnutie dovolacieho   súdu   zrušené   a vec   mu   vrátená   na   nové   konanie.   Najvyšší   súd následne rozsudkom z 13. marca 2012 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. apríla 2010 a vec bola postúpená krajskému súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie. Krajský   súd   uznesením   z 18.   mája   2012   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného   súdu   z 1.   apríla   2010   zamietol.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Tdo/71/2012 z 9. júla 2013 bolo predmetné uznesenie krajského súdu zrušené a vec sťažovateľa bola krajskému súdu vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ   uvádza,   že „súborom   týchto   vadných   rozhodnutí   a postupov   došlo k tomu,   že   celková   doba   konania   sa   neúmerne   preťahuje“,   čím   podľa   vyjadrenia sťažovateľa   dochádza   k porušovaniu   jeho   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ argumentuje, že do budúcnosti môže prispieť ku skráteniu konania príkaz ústavného súdu, ktorým by zaviazal krajský súd konať v jeho veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ   ústavnému súdu navrhuje,   aby o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by skonštatoval porušenie jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   postupom   krajského   súdu   v konaní   o návrhu   na   povolenie   obnovy konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 Nt/36/2009, prikázal krajskému súdu, aby v označenej   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V zmysle princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je ochrana ústavnosti zverená iba do právomoci   ústavného súdu, práve naopak sa na nej podieľajú všetky   orgány   verejnej   moci,   predovšetkým   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia ústavnosti. Ústavný súd tak predstavuje inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až po zlyhaní všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v konaní pred všeobecným   súdom,   sťažovateľ   preukázal   využitie   právneho   prostriedku   nápravy, na uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov alebo od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III.   ÚS   401/2008),   že   účelom   práva   účastníka   konania pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, alebo ak sa   preukáže, že   sťažovateľ   túto   podmienku   nesplnil   z   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ predsedovi krajského súdu dosiaľ žiadnu sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní neadresoval a v sťažnosti adresovanej   ústavnému súd neuviedol   žiadne   také   okolnosti   osobitného   zreteľa,   ktoré   by   mohli   ospravedlniť nevyčerpanie označeného prostriedku ochrany.

Na   základe   uvedeného   v   zmysle   citovaného   ustanovenia   §   53   ods.   2   zákona o ústavnom súde ústavný súd posúdil sťažnosť ako neprípustnú, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že toto rozhodnutie ústavného   súdu   nezakladá   prekážku   veci   rozhodnutej   v   zmysle   §   24   písm.   a)   zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí,   pokiaľ bude sťažovateľ   toho názoru,   že dochádza   k porušovaniu   jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uplatnil ochranu svojho práva prostredníctvom novej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd zároveň upriamuje pozornosť na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej iba formálne uplatnenie sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej orgánu štátnej správy súdov, bez poskytnutia primeraného časového priestoru na zjednanie nápravy, považuje ústavný súd za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou   sa   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013