znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 512/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika o prijatej   sťažnosti   spoločnosti   L.,   investičné   družstvo,   B.,   zastúpenej   advokátom Mgr. V. Š., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 54/2009 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   spoločnosti   L.,   investičné   družstvo,   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cb 54/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 34 Cb 54/2009 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti L., investičné družstvo, p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   spoločnosti   L.,   investičné družstvo, trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov)   na   účet   advokáta   Mgr.   V.   Š.,   Advokátska   kancelária,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k III. ÚS 512/2011-10 z 22. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti L., investičné družstvo, B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 34 Cb 54/2009.

Následne ústavný súd listom z 1. decembra 2011 vyzval predsedníčku okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.Vyjadrenie   okresného   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   28.   decembra   2011. Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   poskytla   podrobnú   chronológiu   úkonov okresného   súdu   i   účastníkov   v   napadnutom   konaní,   z   ktorej   vyplývajú   tieto   podstatné skutočnosti:

„Dňa 23.02.2009 bol na tunajší súd doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa L. investičné družstvo, ktorým sa navrhovateľ domáha od súdu určenia neplatnosti valného zhromaždenia (ďalej len „návrh vo veci samej“). Predmetný návrh vo veci samej bol zapísaný ako vec vedená pod sp. zn. 34Cb/54/2009.

Dňa 04.02.2011 vyzval vyšší súdny úradník navrhovateľa na odstránenie vád návrhu vo   veci   samej   uznesením   č.   k.   34Cb/54/2009-21,   ktoré   bolo   zo   súdu   expedované   dňa 08.02.2011 a navrhovateľovi doručené dňa 17.03.2011.

Dňa 28.03. 2011 bol tunajšiemu súdu doručený doplnený návrh vo veci samej zo dňa 01.03.2011 v zmysle uznesenia zo dňa 04.02.2011.

Dňa 13.04.2011 vyzval súd navrhovateľa v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy na doloženie rovnopisu návrhu vo veci samej, ako aj na doloženie dôkazov odôvodňujúcich jeho návrh vo veci samej. Navrhovateľ bol zároveň poučený, že ak rovnopis návrhu vo veci samej   nedoloží,   bude   vyhotovený   súdom   na   jeho   trovy.   Predmetná   výzva   bola navrhovateľovi   doručená   dňa   29.04.2011.   Navrhovateľ   na   predmetnú   výzvu   súdu nereagoval.

Dňa 02.08.2011 vyzval súd odporcu na vyjadrenie sa k návrhu vo veci samej v lehote do 15 dní odo dňa doručenia výzvy. Predmetná výzva bola odporcovi doručená podľa § 48 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko odporca neprevzal zásielku obsahujúcu predmetnú výzvu v odbernej lehote na pošte.

Dňa 02.08.2011 vyzval súd navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo veci samej. Predmetná výzva bola navrhovateľovi doručená dňa 12.08.2011.

Dňa 18.08.2011 bol na účet súdu zložený súdny poplatok za návrh vo veci samej. Dňa 24.10.2011 súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 13.12.2011 o 12:30 hod. Dňa   13.12.2011   sa   uskutočnilo   pojednávanie   súdu   vo   veci,   ktoré   bolo   odročené na nový termín dňa 17.01.2012 o 15:00 hod. za účelom vykonania prípadných procesných zmien   navrhovateľom   a   oboznámenia   sa   so   zápisnicou   valného   zhromaždenia   zo   dňa

05.12.2008   a   predloženia   dokladov.   Súd   vyzval   navrhovateľa   na   správne   označenie navrhovateľa a doloženie dokladu o tom, že je akcionárom odporcu. Súd zároveň vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu vo veci samej v lehote 30 dní.

Dňa   17.1.2012   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   za   účelom vyhlásenia rozsudku 7. 2. 2012.“

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd zo súdneho spisu predloženého 24. januára 2012, z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností a z vyjadrení účastníkov konania. Z chronológie   úkonov   tiež   vyplýva,   že   ku   dňu   rozhodovania   nebola   predmetná   vec na okresnom súde právoplatne skončená.

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti okresný súd ďalej uviedol: „s poukazom na vyššie uvedené procesné úkony som dospela k záveru a musím konštatovať, že nakoľko v období od 23.02.2009   do   04.02.2011   nebol   zo   strany   súdu   vykonaný   žiaden   procesný   úkon,   je konanie predmetnej veci v uvedenom období poznačené prieťahmi.

Po   vykonanom   šetrení,   za   účelom   zistenia   príčin   a   dôvodov   vzniku   prieťahov v konaní,   som   dospela   k   záveru,   že   nečinnosť   súdu   a   vzniknuté   prieťahy   v   konaní v uvedenom období boli spôsobené z objektívnych dôvodov bez subjektívneho zavinenia zákonnej sudkyne, prípadne vyššieho súdneho úradníka, ako dôsledok vysokého nápadu vecí   v   oddelení   vyššieho   súdneho   úradníka   a   zákonnej   sudkyne,   ako   aj   nedostatočným personálnym obsadením sudcov na obchodnom úseku tunajšieho súdu.“

Okresný súd vo svojom vyjadrení súhlasil s upustením od pojednávania   o prijatej sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k   stanovisku   okresného   súdu   vyjadril   podaním z 9. januára 2012, kde uviedol, že zotrváva na podanej ústavnej sťažnosti a argumentácii v nej   obsiahnutej.   Zároveň   v   podaní   vyjadril   súhlas   s   upustením   od   pojednávania v prejednávanej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2   ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov…

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v   obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom alebo inom právnymi normami upravenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú:   1)   právna a faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   prípadne   iný   orgán   verejnej   moci   rozhoduje,

2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že v danom štádiu konania neexistujú dôvody, ktoré by umožňovali hodnotiť namietané konanie ako právne alebo fakticky zložité.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd pri preskúmaní súvisiaceho súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Sťažovateľka   bola   aktívna,   na   výzvy   súdu reagovala včas a podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní.

3. Napokon   ústavný   súd   z   hľadiska   existencie   zbytočných   prieťahov   hodnotil samotný   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k   namietanému   porušeniu   označených   práv, ústavný súd zistil, že okresný súd uskutočnil ako prvý procesný úkon vo veci uznesenie zo 4. februára 2011, teda až po dvoch rokoch nečinnosti. Predmetným uznesením navyše vyzval   sťažovateľku   na   odstránenie   nedostatkov   návrhu   spočívajúcich   v   nedostatočnom označení   účastníkov   konania,   pretože   v   návrhu   neboli   uvedené   identifikačné   čísla navrhovateľa   a odporcu.   Tento   úkon   okresného súdu   podľa   názoru   ústavného súdu   bol nadbytočný, pretože pokiaľ sťažovateľka v návrhu dostatočne identifikovala navrhovateľa a odporcu ich obchodným menom a sídlom, teda nezameniteľným spôsobom, nebol dôvod vyzývať sťažovateľku na odstránenie takéhoto „nedostatku“. Ďalším relevantným úkonom okresného súdu smerujúcim k prejednaniu veci a odstráneniu právnej neistoty účastníkov napadnutého konania bolo zaslanie výzvy na splnenie poplatkovej povinnosti 2. augusta 2011. Okrem uvedených úkonov okresný súd v doterajšom priebehu konania uskutočnil dve pojednávania vo veci (13. decembra 2011 a 17. januára 2012), t. j. až po doručení sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľom.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení dospela k záveru, že „nakoľko v období od 23.02.2009 do 04.02.2011 nebo zo strany súdu vykonaný žiaden procesný úkon, je konanie predmetnej veci v uvedenom období poznačené prieťahmi“.

V súvislosti s argumentáciou okresného súdu týkajúcou sa vysokého nápadu vecí v oddelení   vyššieho   súdneho   úradníka   a   zákonnej   sudkyne,   ako   aj   nedostatočného personálneho   obsadenia   sudcov   na   obchodnom   úseku   okresného   súdu   ústavný   súd poukazuje na konštantnú judikatúru (napr. III. ÚS 14/00), podľa ktorej otázky množstva vecí,   personálne   a   organizačné   problémy   súdu   nie   sú   v   zásade   ústavne   významné   pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (mutatis mutandis I. ÚS 55/02, IV. ÚS 84/02), preto obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu a vysokým počtom spisov v súvislosti so zriadením nových okresných súdov neakceptoval.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že aj keď judikatúra ústavného súdu v zhode s rozhodovaním ESĽP považuje za primeranú dobu konania v rozsahu 2 - 3 rokov na jednom stupni podľa zložitosti veci, v tomto prípade (doterajšie konanie trvá približne 3 roky) akcentuje skutočnosť, že v období prvých dvoch rokov od začatia konania okresný súd bol absolútne nečinný (nevykonal žiadny, ani ten najjednoduchší procesný úkon), čo je ústavne   netolerovateľný   postup   spôsobilý   vyvolať   frustrujúci   pocit   právnej   neistoty účastníka súdneho konania.

Vychádzajúc z uvedených zistení a zaznamenanej nečinnosti okresného súdu ústavný súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v   tomto   konaní   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný   súd   na   základe   svojho   zistenia,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci sp. zn. 34 Cb 54/2009 konal bez zbytočných prieťahov, pretože   predmetná   vec   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebola   na   okresnom   súde právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ktoré odôvodnila utrpenou ujmou na označených právach.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho nečinnosť, berúc do úvahy predmet konania na okresnom súde a všetky okolnosti daného prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 475,93 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2010 v sume 741 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2011   (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 123,50 €. Za vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľky z 9. januára 2012 ústavný súd náhradu trov nepriznal, keďže toto vyjadrenie nevnieslo do procesu posudzovania sťažnosti žiadne nové právne ani skutkové okolnosti. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky nárok aj na náhradu režijného paušálu 7,41   €   za   jeden   úkon   podľa   vyhlášky.   Advokát   je   zároveň   platiteľom   dane   z   pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal   sťažovateľke, spolu takto činí sumu 314,18 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   (§   56   ods.   5   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012