SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 511/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky   uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 89/2011 z 1. marca 2012 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za ktorý mu bol s použitím § 38 ods. 2 a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a podľa § 48 ods. 4 Trestného zákona bol zaradený na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia. Zároveň okresný súd podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona uložil sťažovateľovi ochranný dohľad v trvaní jedného roka.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012 rozhodol tak, že ho zamietol.

Dovolanie sťažovateľa v tejto jeho trestnej veci bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 38/2014 z 3. septembra 2014 odmietnuté.

Sťažovateľ   uvádza,   že   okresný   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že „výpoveď sťažovateľa je nelogická a plná vnútorných rozporov“, a to napriek tomu, že sťažovateľ bol „vo svojich tvrdeniach ustálený od začatia trestného konania“, a naopak, „súd I. stupňa za postačujúce považoval výpovede svedkov a, napriek tomu, že najmä svedok si počas prípravného konania aj počas konania na súde... vo svojich   výpovediach   odporoval   a na   mnohé   veci   sa   nepamätal“.   Sťažovateľ   je presvedčený, že svedkovia „žiadnym zodpovedajúcim spôsobom... nevylúčili a nenegovali“ jeho   tvrdenia   a vyjadrenia.   Podľa   jeho   názoru   okresný   súd „žiadnym   spôsobom, zakladajúcim preskúmateľnosť svojho rozhodnutia neodôvodnil svoje rozhodnutie“ ani sa žiadnym   spôsobom «nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že   niektoré   navrhované   dôkazy nemohli byť vykonané, práve z dôvodov „liknavého“ postupu orgánov činných v trestnom konaní».

V odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   namietal   predovšetkým nedostatočné vysporiadanie sa súdu prvého stupňa s jeho obhajobnými tvrdeniami, najmä s tým, „čo konaniu sťažovateľa pred zadržaním predchádzalo, nezaoberal sa tým, aká bola v skutočnosti subjektívna stránka... jeho konania a nakoniec či subjektívna stránka konania je   postihnutá   zavinením,   do   akej   miery   obsahuje   dôvodný   omyl   a či   tento   mal   vplyv na subjektívnu stránku jeho konania“.

Rozhodnutie okresného súdu sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne. Konajúci súd sa uspokojil s tvrdeniami svedka, ktoré boli v priamom rozpore s tvrdeniami sťažovateľa,   pritom   obhajobu   sťažovateľa   nepreveril   vykonaním   aj   iných   dôkazov. Sťažovateľ vytýka prvostupňovému súdu aj absenciu vysporiadania sa s otázkou porovnania úpravy inštitútov „informátora“ a agenta, najmä „čo do možností a dôvodnosti zapojenia takejto   osoby   do   protiprávnej   činnosti   iných   za   účelom   jej   zdokumentovania,   zistenia dôkazov   a pod.“.   Zistenie   skutkového   stavu   okresným   súdom   bolo   podľa   sťažovateľa nedostatočné aj v tom smere, že súd nezisťoval dôvody, „prečo došlo... na strane polície (nečinnosťou vyšetrovateľa...) k zmareniu záznamov... komunikácie medzi sťažovateľom a sv. a nebral   do   úvahy,   že   zmarenie   tohto   dôkazu...   nie   je   možné   dávať   za   vinu sťažovateľovi“.   Rovnako   okresný   súd   žiadnym   spôsobom „nepreveril...   pravdivosť výpovede sv. (ktorá odporuje výpovedi sťažovateľa)“ a podľa názoru sťažovateľa mal tento súd zaistiť aj všetky záznamy o jeho spolupráci „s príslušníkmi Policajného zboru SR“,   osobitne   v pozícii   informátora,   z ktorých   by   bolo   zrejmé,   či   jeho   spolupráca s „policajtmi bola na úrovni a v réžii tak ako o nej vypovedali svedkovia [policajti] – alebo bola taká ako o nej vypovedal... sťažovateľ“. Tieto dôkazy však neboli „ani zabezpečené, ani   vykonané   a to   napriek   tomu,   že   ich   vykonanie   vyplýva   priamo   z obhajoby“. Podľa presvedčenia   sťažovateľa   vykonanie   týchto   dôkazov   mohlo   pre   neho „privodiť priaznivé   alebo   priaznivejšie   rozhodnutie“.   Ako   sťažovateľ   uvádza,   zamietnutie   návrhu na doplnenie dokazovania, ktoré je „relevantné a spôsobilé privodiť zmenu dokazovanej okolnosti, je porušením práva obvineného na obhajobu“.

Ani krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa „žiadnym, právu na spravodlivý proces zodpovedajúcim   spôsobom...   nevysporiadal   s navrhovanými   dôkazmi...   obhajoby“.   Jeho konanie v tejto trestnej veci považuje sťažovateľ za také, ktoré nerešpektuje princíp právnej istoty a porušuje tým ustanovenie čl. 1 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ tvrdí, že v uznesení krajského súdu a rovnako v rozsudku okresného súdu „absentuje   akékoľvek   zrozumiteľné   zdôvodnenie   skutočností,   prečo   neboli   vykonané obhajobou navrhované dôkazy a z akého dôvodu sa za podklad brala (a ktorá) výpoveď svedka. Veď výpovede tohto svedka boli nejednoznačné a nič nepreukazujúce.“. Oba súdy nepovažovali „za potrebné zisťovať či hovorí pravdu. Z odôvodnenia nie je zrejmé, čo bolo z obsahu výpovede daného svedka takej kvality, že jeho výpoveď nebolo potrebné verifikovať   prípadnými   listinnými   dôkazmi,   keď   už   záznamy   hovorov   nebolo   možné zabezpečiť.“.

Pokiaľ ide o dovolacie konanie a rozhodnutie, sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd sa „pripojil k porušovateľom“ jeho základných práv a slobôd v tomto trestnom konaní a uspokojil   sa „so   zisteniami   a tvrdeniami   súdov   v riadnom   konaní   a ničím   iným   ako konštatovaním, že je vecou súdu, ako dané tvrdenia posúdi a následne rozhodne“. Tvrdenie najvyššieho súdu, že „pre naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   je   potrebné   porušiť   práva...   len   zásadným   spôsobom“,   je   podľa sťažovateľa „účelové a arbitrárne“. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho súdu, ak tento uvádza, že je na zvážení súdu, ktoré dôkazy vykonaná a ktoré nie. Toto „procesné pravidlo“ nemožno   podľa   sťažovateľa   chápať   svojvoľne   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia napĺňajúceho   aj   ostatné „procesné   a aj   hmotnoprávne   zásady   konania“.   Sťažovateľ pokračuje,   že „súd   nie   je   oprávnený   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   svedčia   o vine obžalovaného   ale   aj   tie,   o ktorých   obžalovaný   pri   svojej   obhajobe   tvrdí,   že   sú   mu na prospech“. Dovolací súd sa podľa sťažovateľa jeho námietkami uvedenými v dovolaní vôbec nezaoberal.

Postup vo veci konajúcich súdov sťažovateľ považuje za porušenie svojho práva na spravodlivý   proces,   keďže   v jeho   trestnej   veci „nezabezpečili   dôkazy,   ktoré   by jednoznačným   spôsobom   vyvrátili   alebo   potvrdili   tvrdenia   o skutočnostiach,   ktoré   boli sťažovateľovi na prospech“, pritom, ako uvádza, „orgány činné v trestnom konaní a súdy majú   povinnosť   zabezpečiť   a vykonať   dôkazy   svedčiace...   aj   o nevine   obvineného a obžalovaného v trestnom konaní“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1 To 62/2012 zo dňa 05. 12. 2012 porušené bolo.

2.   Základné   právo   sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu (správne má byť „na obhajobu“, pozn.) podľa čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   Uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave, č. k. 1 To 62/2012 zo dňa 05. 12. 2012 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 38/2014 zo dňa 03. 09. 2014 v spojitosti s Uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1 To 62/2012 zo dňa 05. 12. 2012 a Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV 3 T/89/2011-842 zrušuje.

4.   Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   sťažovateľovi   uhradiť   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu návrhu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd na predbežnom   prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom tohto, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ (v   tomto   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom)   špecifikuje,   akého rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde), čím zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky na poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže   ústavný   súd   rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektom uvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   za   predmet   sťažnosti   považuje   namietané porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy a základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 62/2012 z 5. decembra 2012, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   (najmä   čo   sa   týka   odmietnutia   vykonania navrhovaných dôkazov) a jeho arbitrárnosťou.

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v odôvodnení sťažnosti síce namietal aj ústavnú nekonformnosť rozsudku okresného súdu a uznesenia dovolacieho súdu   a domáhal   sa   aj   ich   zrušenia   (pozri   bod   3   navrhovaného   petitu),   avšak   vysloviť porušenie základných práv alebo slobôd v tejto súvislosti nežiadal (pozri navrhovaný petit sťažnosti). Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na znenie ustanovenia čl. 127 ods. 2   ústavy   (podmienkou   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   je   vyhovenie   sťažnosti, čo sa týka   vyslovenia   porušenia   základného   práva   alebo   slobody   vo   vzťahu   k tomuto rozhodnutiu)   ústavný   súd   považoval   túto   argumentáciu   iba   za   podpornú   vo   vzťahu k namietanému zásahu do práv sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu.

Ústavný   súd   tiež   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   vo   vzťahu   k   splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávania dôkazov všeobecnými   súdmi   ani   hodnotiť   skutkové   a   právne   závery,   ku   ktorým   dospeli, a tak zasahovať   do   ich   rozhodovacej   činnosti,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom ani nadriadeným   súdom.   Jeho   úlohou   je   kontrola   zlučiteľnosti   interpretácie   a   aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Vychádzajúc   z uvedených   téz   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   napadnutého rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   62/2012   z 5.   decembra   2012,   z odôvodnenia ktorého vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

V odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 89/2011 z 1. marca 2012 sťažovateľ namietal, že vo vzťahu k stíhanému skutku nedošlo z jeho strany k naplneniu obligatórneho znaku skutkovej podstaty, a to subjektívnej stránky – zavinenia, pretože jeho úmysel   nesmeroval   k porušeniu   záujmov   chránených   Trestným   zákonom,   ale   smeroval k pomoci orgánom činným v trestnom konaní pri odhaľovaní trestnej činnosti formou jeho „spolupráce   s políciou“   v podobe   poskytovania   informácií   z   „drogového   prostredia“. Absencia   zavinenia   podľa   názoru   sťažovateľa   vylúčila   v tomto   prípade   jeho   trestnú zodpovednosť. V odvolaní ďalej uviedol, že orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili všetky   dôkazy,   ktoré   by   svedčili   v prospech   sťažovateľa   a ktoré   v odvolaní   podrobne uviedol. Išlo predovšetkým o dôkazy, ktoré mali preukázať, že sťažovateľ bol regulárnym „informátorom“   polície.   Pretože   však   tieto   dôkazy   zabezpečené   a ani vykonané   neboli, nebol   ustálený   skutkový   stav   tak,   aby   tento   nevzbudzoval   dôvodné   pochybnosti o subjektívnej stránke konania sťažovateľa.

Krajský súd po preskúmaní trestnej veci uviedol, že „skutkové zistenie súdom prvého stupňa je správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní. Pri zachovaní kontradiktórnosti konania“ okresný súd vykonal „všetky dostupné dôkazy potrebné   pre   poznanie   skutkových   okolností   nevyhnutných   pre   zákonu   zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe... Dôkazy... vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom, ktorému z hľadiska pravidiel stanovených pre hodnotenie dôkazov nemožno nič vytknúť... podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel   svoje   skutkové   zistenie   a napokon   tiež,   akými   právnymi   úvahami   sa   riadil,   keď posudzoval   dokázané   skutočnosti   podľa   ustanovení   Trestného   zákona   v otázke   viny obžalovaného.“.

Krajský súd si skutkové závery prvostupňového súdu osvojil a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku. Rovnako dospel k záveru, že „skutok popísaný v napadnutom rozsudku v bode 1/ sa stal a spáchal ho obžalovaný“ – sťažovateľ „spôsobom   v ňom   popísaným“.   Nemal   pochybnosti,   že   skutkové   zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku okresného súdu sú v súlade so „stavom veci   a je   nimi   preukázané,   že   obžalovaný   v kritickej   dobe   a nezákonným   spôsobom... neoprávnene kúpil a prechovával po akúkoľvek dobu psychotropnú látku a už bol za taký čin odsúdený“.

Odvolací súd konštatoval, že „v posudzovanej veci súd prvého stupňa... vykonal dokazovanie   v súlade   s ustanovením   §   2   ods.   10   Tr.   por.,   ktoré   potreboval   pre   svoje rozhodnutie. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i v ich súhrne tak, ako mu to ukladá ustanovenie   §   2   ods.   12   Tr.   por.   a vyvodil   z nich   správne   skutkové   i právne   závery. Svoje rozhodnutie veľmi podrobne a logicky odôvodnil, vysvetlil akými právnymi úvahami sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaného   dokazovania,   pričom   v dôvodoch   svojho rozhodnutia   sa   náležite   vyrovnal   aj   s obranou   obžalovaného.   Z rozhodnutia...   vyplýva, o ktoré dôkazy a skutočnosti oprel súd prvého stupňa svoje skutkové zistenia, prečo neuveril obrane   obžalovaného   a preto   v podrobnostiach   krajský   súd   odkazuje   na   odôvodnenie napadnutého   rozsudku...   Aj   podľa   senátu   krajského   súdu   skutok,   ako   je   rozvedený v napadnutom   rozhodnutí   sa   stal   a niet   žiadnych   pochybností   o tom,   že   ho   spáchal obžalovaný... spôsobom tam uvedeným.“.

Krajský súd ďalej uviedol, že vo vzťahu ku „skutkovým zisteniam je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci pokiaľ ide o zistenie, že sa predmetný skutok stal spôsobom popísaným vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, ktorý spáchal obžalovaný ⬛⬛⬛⬛. V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku krajský súd... nezistil pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv   na   nedostatočné   objasnenie   veci   a pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   na   hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle vyššie uvedených ustanovení, vykonané dôkazy hodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dospel ku správnym skutkovým zisteniam.“.

Vo   vzťahu   ku   skutkovým   okolnostiam   krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia uviedol:

„... Aj podľa... odvolacieho súdu vina obžalovaného bola preukázaná predovšetkým výpoveďami   svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.   Svedok potvrdil,   že   s   obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ spolupracoval,   ako   s   informátorom...   Jeho úlohou bolo len získavanie informácií o výrobcoch drog, o získavaní ich mien a adries, popisov   bytov,   resp.   získavanie   telefónnych   čísiel,   za   účelom   ďalšieho   rozpracovania a okrem   týchto   informácií   nemal   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ nič   iné   zabezpečovať a jednoznačne   uviedol,   že   mu   nikdy   nedal   žiadny   pokyn,   aby   sám   zabezpečil   nejaké drogy.  ...sám   obžalovaný   tieto   skutočnosti   nespochybnil,   keď   potvrdil,...   že   pokyn   na zakúpenie drogy nikdy od tohto svedka nedostal a že drogu kúpil na zabezpečenie dôkazu pre výsledok akcie, ktorú robil s, tento však nepotvrdil vedomosť o predmetnej konkrétnej akcii a túto nepotvrdil ani svedok.... sám obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ si touto   obhajobou   protirečil,   keď   uviedol   prípad,   niekoľko   mesiacov   pred   predmetným zadržaním, pri ktorom zakúpil drogu u dílera... a keď túto potom odovzdával svedkovi,   tento   ju   nechcel   a preto   ju   obžalovaný   odovzdal   jednej   narkomanke.   Sám...... uviedol, že jeho úlohou nebolo drogu kupovať a ani nikdy netvrdil, že by mu drogu svedok niekedy kázal kúpiť ale tvrdil, že nie informácie, ale výsledok bol dôležitý. Napokon svedok sám pri popise predchádzajúcej spolupráce s obžalovaným uviedol, že nikdy obžalovaný drogy na stretnutie nepriniesol a ani nemohol priniesť.

Pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného, že... sa pokúšal... dovolať svedkovi, ktorému chcel oznámiť, že ide na stretnutie s... a v tejto súvislosti namietané nedostatky pri nezabezpečení výpisov hovorov..., prvostupňový a ani odvolací súd   túto   okolnosť   nespochybňuje,   svedok si   nepamätal,   kedy   mu   obžalovaný naposledy telefonoval alebo poslal SMS a rovnako ani svedok si nespomenul, že by   mu   obžalovaný   pred   svojim   zadržaním   volal   a   žiadal   o   stretnutie   s. Aj za predpokladu, že by sa obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ o to skutočne pokúsil, svedok uviedol, že s obžalovaným nikdy neriešil vec, že by mu musel telefonovať a žiadať od neho súhlas, akým spôsobom má postupovať a zdalo sa mu, že spolupracuje preto, že sa chce pomstiť predajcom drog za jeho predchádzajúce odsúdenie a najmä, že mu nikdy nekázal drogu zadovážiť a ani nepotvrdil, že by sa s obžalovaným bavil, že by mu sľúbil v prípade, ak by spáchal trestný čin a poskytol informácie smerujúce k závažnejšej trestnej činnosti, že by mu to zaručilo beztrestnosť, dokonca sa s ním na túto tému ani nebavil, pričom mu vysvetlil rozdiel medzi agentom v zmysle Trestného poriadku a agentom, ako to vníma verejnosť.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že ho svedok nedostatočne poučil o právach a povinnostiach informátora a fakticky mu udelil inštitút agenta a dokonca mu zaručil beztrestnosť..., jeho obhajoba bola vyvrátená práve výpoveďou tohto svedka, ktorý uviedol, že jeho úlohou bolo len získavanie vyššie uvedených informácií o výrobcoch drog...... ani odvolací súd nepovažoval za potrebné doplnenie dokazovania v... rozsahu odvolania, nakoľko... nespochybnil spoluprácu obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ s políciou, ako informátora, ktorú však v rámci preukázaných jeho úlohách (získanie informácií...), ktoré napokon   ani   sám   obžalovaný   nespochybnil,   úmyselne   a   cielene   z   vlastnej   iniciatívy, dobrovoľne   a   bez   inštruktáže   a vedomia   polície   zakúpil   od   obžalovaného... v takom množstve a koncentrácii drogu – metamfetamín, že musel vedieť, že jeho konanie napĺňa všetky zákonné znaky trestnej činnosti a to aj z pohľadu, že už minulosti mal skúsenosti s touto trestnou činnosťou, keď bol za rovnaký trestný čin právoplatne odsúdený. Odvolací   súd   preto   neakceptoval   jeho   úvahy   a   argumenty   ohľadne   nedostatočnej legislatívnej úpravy v tomto smere a jeho prípadný omyl...... z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že zo strany polície žiadne pokyny na zabezpečenie drog nikdy nedostal, okruh   získania   informácií   o výrobcoch   drog   bol   ním   samým   nespochybnený   a v súlade s tým,   čo   vypovedali   svedkovia   a   preto   jeho   odvolacie   námietky   ani   odvolací   súd neakceptoval, nakoľko z vykonaného dokazovania mal preukázané, že z vlastnej iniciatívy a v rozpore so zákonom zakúpil celkovo 6002 mg metamfetamínu a neznalosť trestného zákona ho neospravedlňuje.

...   ani   odvolací   súd   nepovažoval   za   potrebné   zabezpečenie   navrhovanej   úpravy postavenia informátora normami MV SR, ktorá bola z pohľadu dôkazov nespochybnená a ktorá   vzhľadom   na   vykonané   dokazovanie   nie   je   pre   posúdenie   viny   obžalovaného rozhodná. Rovnako tak aj zabezpečenie internej - podzákonnej úpravy MV SR k postaveniu informátora, stanoviska kompetentného orgánu MV SR k možnosti zapojenia informátora do protiprávneho   konania   iných   osôb   a   záznamov   o   spolupráci   polície   s   obžalovaným ⬛⬛⬛⬛, nakoľko iba Trestný zákon ustanovuje, ktoré konanie je trestným činom   a   ustanovuje   okolnosti   vylučujúce   protiprávnosť   konania...   Rovnako   tak pre naplnenie okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu v rámci plnenia úloh pri odhaľovaní trestných činov a pri zisťovaní ich páchateľov Trestný zákon vyžaduje súčasné splnenie podmienok   a to,   že   musí   ísť   o   agenta   ustanoveného   podľa   osobitného   predpisu a že k ohrozeniu alebo porušeniu záujmu chráneného Trestným zákonom došlo len preto, že agent   bol   k   tomu   donútený.   Pri   posudzovaní   protiprávnosti   konania   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛,   nariadenia   MV SR,   ani   nižšie   právne   normy   nemôžu   upravovať okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu v rozpore s podmienkami vyžadovanými Trestným zákonom....dôkaz v podobe zaistených psychotropných látok informátorom nemožno použiť v trestnom konaní, pretože ide o dôkaz získaný nezákonným spôsobom, keďže podľa § 119 ods.   2   Tr.   por.   za   môže   dôkaz   slúžiť   len   to,   čo   bolo   získané   zákonným   spôsobom, t. j. v súlade   s   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   prípadne   podľa   osobitného   zákona a ak bol získaný v rozpore s vyššie uvedeným, potom nemôže slúžiť ako dôkaz v trestnom konaní   nemôže   ani   prispieť   na   náležité   objasnenie   veci   a   ani   osobitný   zákon, resp. nariadenia MV SR a ani nižšie právne normy nemôžu upravovať spôsob získania dôkazu   v   rozpore   so   zákonom.  ...ani   odvolací   súd   neuveril   obhajobe   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛, že drogu, napriek tomu, že mu ju príslušník polície nekázal kúpiť, túto zadovážil z dôvodu jej potreby pre úspešnosť akcie. Tejto... obhajobe neuveril... práve na základe dôkazne preukázaných zistení, že o predmetnej akcii svedok, ani svedok,   nemali   vedomosť   a   je   nelogické,   ako   tvrdí,   že   po   oznámení   o pripravenej droge, išiel ju zakúpiť (ako tvrdí, z dôvodu úspešnosti akcie), napriek tomu, že sa ani jednému zo svedkov nedovolal.

Odvolací   súd   neakceptoval   ani   námietku   obžalovaného   o   nepreskúmateľnosti napadnutého   rozsudku   v   časti,   v   ktorej   namietal   nedostatočné   sa   vysporiadanie s doplneným dokazovaním, pred podaním obžaloby.... sťažnostný súd modifikoval potrebu doplnenia dokazovania ohľadne obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ a ktoré sa týkali práve opätovného   zopakovania   výsluchov   svedkov a,   resp.   zopakovania konfrontácie s obžalovaným, ktoré boli vykonané tak, ako vyplýva z 3 zväzku vyšetrovacieho spisu. Orgány prípravného konania sa pokúsili zabezpečiť výpisy hovorov... na   rozhodné   telefónne   čísla,   avšak   vzhľadom   na   odstup   času   ich   už   nebolo   možné zabezpečiť.

Nakoľko okresný súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkým dôkazným materiálom, nemohol odvolací súd akceptovať ani ďalšie odvolacie námietky, ktoré boli opakovaním obhajobných prednesov pred prvostupňovým sudom, ktoré dostatočne a vecne správne vyhodnotil.

...   odvolací   súd   poukazuje   predovšetkým   na   znalecký   posudok   Kriminalistického a expertízneho   ústavu   PZ   č.   PPZ-5236/KEU-BA-EXP-2007   zo 06. 12. 2007   z   ktorého vyplýva, že v obžalovaným vydaných 4 ks injekčných striekačkách sa nachádzal béžový kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 2934 mg s priemernou koncentráciou 74,3 % hmotnostných metamfetamínu so stopami pseudoefedrínu a dexbrómfeniramínu, obsahujúce 2180 mg absolútneho metamfetamínu, ktoré zodpovedalo 55-109 obvykle jednorazovým dávkam   drogy   a   v   ďalších   2   ks   injekčných   striekačkách   sa   nachádzal   žltý   kryštalický materiál s celkovou hmotnosťou 3068 mg s priemernou koncentráciou 73,7 % hmotnostných metamfetamínu so stopami dexbrómfeniramínu a piracetamu, ktoré obsahovali 2261 mg absolútneho metamfetamínu, zodpovedajúce 57-113 obvykle jednorazovým dávkam drogy. Niet pochýb, že obžalovaný týchto 6 injekčných striekačiek dobrovoľne vydal, ktoré mal   ukryté   v   ľavom   rukáve   bundy   v   plátenom   vrecku...   Pokiaľ   obžalovaný   časovými okolnosťami svojho zadržania a predmetným vydaním šiestich... injekčných striekačiek... argumentoval, že mal dostatok času sa drogy zbaviť, kým došlo k ich vydaniu, ani senát odvolacieho súdu tieto neakceptoval a považoval ich len za jeho snahu zbaviť sa trestnej zodpovednosti. Je viac než logické, že obžalovaný po svojom zadržaní bol políciou strážený a pokiaľ k vydaniu drogy došlo až potom, čo... bol... vydaný príkaz na vykonanie osobnej prehliadky obžalovaného, je ťažko možno uveriť jeho úvahám, že mal dostatok času drogy sa zbaviť (napr. na WC) a túto jeho odvolaciu námietku senát krajského súdu vyhodnotil za účelové tvrdenie a vzhľadom na odôvodnenie prvostupňového rozsudku, pričom práve vzhľadom na čas svojho zadržania a uskutočnenie osobnej prehliadky, nemal obžalovaný možnosť drogy sa zbaviť, nakoľko túto mohol dobrovoľne polícii vydať už hneď po svojom zadržaní, čo však obžalovaný nevyužil a urobil tak až po začatí uskutočňovania osobnej prehliadky a do tejto chvíle drogu zatajoval, keď ju mal ukrytú v rukáve. Ťažko možno uveriť aj jeho odvolacej námietke o možnosti zbavenia sa drogy, napr. na WC, nakoľko jej teoretické spláchnutie je diskutabilné. Naviac nemal dôvod sa drogy zbaviť, nakoľko tak, ako sa obhajoval v celom konaní, bez primeraných dôvodov a neodôvodnene sa spoliehal na úspešnosť svojich obhajovacích prednesov, ktoré však správne neboli akceptované.... obhajoba bola vyvrátená aj ďalšími nespochybniteľnými dôkazmi, keď z vrecka nohavíc vydal aj 2 ks injekčných striekačiek - inzulíniek, v ktorých podľa... znaleckého posudku bola zistená prítomnosť stôp metamfetamínu. Rovnako... aj v odkladacom priestore jeho   skútra...   bola   nájdená   ďalšia   prázdna...   injekčná   striekačka,   v   ktorej   taktiež   bola zistená   prítomnosť   stôp   metamfetamínu.  ...   stopy   po   metamfetamíne   boli   zistené aj na zaistených 4 obálkach s peniazmi,... na bankovkách z jednej obálky s číslom 10, na 2 ks...   bankoviek   a   na   bankovkách   z   obálky   s   číslom   1.   Správne   boli   preto   úvahy okresného súdu, ohľadne obhajoby obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v tomto smere, že zaistené peniaze,   ktoré   mal   v zalepenej   obálke   na   zaplatenie   splátky   úveru   a   aby   ich   nemíňal, keď sám uviedol, že pri kupovaní drogy od obžalovaného peniaze z obálky vybral na   zaplatenie   drogy,   ktoré   považoval   za   nelogické   a   nepravdepodobné,   keď   tvrdil, že peniaze mal na zaplatenie úveru a mal v zalepenej obálke, aby ich nemíňal, naproti tomu z týchto peňazí, bez rozmýšľania zaplatil... za drogu a vystavil sa tak hrozbe nezaplatenia úveru....odvolací súd neuveril jeho nelogickej obhajobe, že drogy kúpil pre potreby polície, z vlastnej iniciatívy, z vlastného presvedčenia a z vlastnej vôle a za vlastné peniaze bez toho, aby niekoho z polície o takomto konaní informoval, zakúpi pre políciu dôkaz, ktorý je nepoužiteľný   a polícia   mu   za   tento   dôkaz   ani   nikdy   nebude   môcť   peniaze   vrátiť.  ... odvolací neuveril tvrdeniu obžalovaného, že za také veľké množstvo drogy, teda 112 až 222 obvykle jednorazových dávok, zaplatil obžalovanému len 4.000,-Sk (132,78 €), keď cena predmetnej drogy na čiernom trhu v tom čase bola 300,- Sk (9,96 €) za jednu dávku, čo v danom prípade, vzhľadom na množstvo zaistenej drogy bolo od 33.600,- Sk do 66.600,- Sk (1.115,32 € do 2.210,71 €) teda cena, za ktorú sa zaistené množstvo drogy v mieste a čase spáchania trestného činu predáva. Pokiaľ obžalovaný namietal aj hodnotu zaistenej drogy, aj odvolací súd   poukazuje na   stanovisko PPZ   ÚBOK NPJ Bratislava   zo   dňa   31. 05. 2007,   že   cena   za   jednu   jednorazovú   dávku   metamfetamínu, na čiernom trhu bola 300,-Sk (9,96 €)... odvolací súd dodáva, že v prejednávanom prípade ustálená cena drogy nemala vplyv na právne posúdenie.“

K podstate odvolacích námietok sťažovateľa odvolací súd uviedol, že «Obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ potrebu   drog   a svoju   nespokojnosť   s   týmto   stavom,   kedy   ich   nemal, sa rozhodol   odstrániť   spáchaním   žalovaného   skutku,   ktorý   čin   napokon   aj   spáchal. Tomuto jednoznačne nasvedčuje nielen množstvo zakúpenej drogy obžalovaným, ale   aj   jej   aplikovanie,   podľa   jeho   vlastného   priznania   minimálne   v   dvoch   prípadoch (jeden krát v garáži u spoluobžalovaného a jeden krát v jeho byte, v deň skutku a v neposlednom   rade   aj   nájdené   tri   použité   prázdne   ampulky,   so   stopami po metamfetamíne),   ako   aj   vzhľadom   na   závery   znaleckého   posudku   znalkýň   z   odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatria, že u obžalovaného v tom čase zistili syndróm závislosti od metamfetamínov...

... okresný súd... správne zistený a ustálený skutkový stav kvalifikoval ako obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák....

Podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. kto neoprávnene a) vyrobí, b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť, c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo d) prechováva po akúkoľvek dobu,   omamnú   látku,   psychotropnú   látku,   jed   alebo   prekurzor   alebo   kto   takú   činnosť sprostredkuje, potrestá sa odňatím slobody na štyri roky až desať rokov.

Podľa tohto zákonného ustanovenia zákonodarca právne upravil stíhanie páchateľov a to aj takých, ktorí prechovávajú pre vlastnú potrebu drogy v rozsahu väčšom, ako je desať jednorazových dávok drogy, práve v ustanovení § 172 ods. 1 písm. d) Tr. zák.

Zákon pri postihovaní drogových trestných činov vedome rozlišuje tzv. „spotrebnú držbu“, ktorá je v závislosti od množstva penalizovaná ako prečin podľa § 171 Tr. zák. od štyroch skutkových podstát ustanovenia § 172 ods. 1 písm. a/ až d/ Tr. zák., ktoré s výnimkou „prechovávania“ podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Tr. zák. postihujú vymedzené formy konania bez ohľadu na množstvo omamnej látky.

Obzvlášť závažné zločiny podľa ustanovení § 172 ods. 2 až 4 Tr. zák. už nemajú súvislosť výhradne s množstvom omamnej látky - drogy, ale súvisia s inými kvalifikovanými podmienkami, resp. vo veľkom rozsahu.

Podľa   §   172   ods.   2   Tr.   zák.   odňatím   slobody   na   desať   rokov   až   pätnásť   rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 a) a už bol za taký čin odsúdený, b) pre   osobu,   ktorá   sa   lieči   z   drogovej   závislosti,   c)   závažnejším   spôsobom   konania, d) na chránenej osobe, alebo e) vo väčšom rozsahu.

V záujme určenia presného množstva a zloženia zaistených látok, zistenia, či ide o omamné látky alebo psychotropné látky, jedy alebo prekurzory, prípadne či tieto slúžia na výrobu takýchto látok a najmä určenia, koľko obvykle jednorazových dávok je možné z daného množstva látky pripraviť sa priberá do konania znalec z odboru chémie. V danom prípade to je KEÚ PZ...

Vzhľadom   k   tomu,   že   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ neoprávnene   kúpil a prechovával po akúkoľvek dobu omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor, teda viac ako je desať jednorazových dávok drogy, bez ohľadu, či tak urobil pre seba alebo iného, naplnil predovšetkým pojmové znaky zločinu... podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/ Tr.   zák.   Vzhľadom   k   tomu,   že   už   v   minulosti   bol   za   taký   čin   právoplatne   odsúdený a to rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I,   sp.   zn.   2   T/46/2002   zo   dňa   20. 01. 2003 v spojení uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. 8 To/47/2003 zo dňa 24. 04. 2003 na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, so zaradením pre jeho výkon do I. nápravnovýchovnej   skupiny   za   súčasného   uloženia   ochranného   ambulantného protitoxikomanického liečenia a to pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm.   b/   Tr.   zák.   (účinného   v   čase   spáchania   činu),   naplnil   súčasne   pojmové   znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu a to podľa ods. 2 písm. a/ § 172 Tr. zák., teda v zmysle § 11 ods. 3 Tr. zák. obzvlášť závažného zločinu, lebo zločin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný.... okresný súd túto okolnosť, ktorá podmieňovala použitie   vyššej   trestnej   sadzby   v   súlade   s   § 163   ods.   3   Tr.   por.   správne   vyjadril aj v skutkovej vete výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Pokiaľ   ide   o   formu   zavinenia,   obžalovaný   konal   v   priamom   úmysle   podľa   §   15 písm. a) Trestného zákona, keďže chcel spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť resp. ohroziť záujem chránený Trestným zákonom. Závažnosť konania obžalovaného súd hodnotil podľa kritérií uvedených v § 10 ods. 2 Trestného zákona, pričom obžalovaný porušil   záujem   spoločnosti   na   ochrane   jednotlivca   pred   nedovoleným   nakladaním s omamnými látkami.

Pre úmyselné zavinenie, ako je tomu v prejednávanom prípade, ale i pre vedomú nedbanlivosť je charakteristické, že musí existovať vedomosť páchateľa o skutočnostiach, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu. Táto vedomosť pozostáva jednak z vnemov a   jednak   z   predstáv.   To   znamená,   že   pre   vyslovenie   záveru   o   existencii   páchateľovej vedomosti je potrebné, aby jeho vnemy a predstavy boli odrazom reálneho sveta. V prípade, ak to tak nie je, ako sa mylne domnieva obžalovaný, hovoríme o omyle. Omylom v trestnom práve rozumieme nezhodu páchateľovho vnímania alebo jeho predstáv so skutočnosťou. Táto nezhoda môže vyplývať z toho, že si páchateľ nejakú skutočnosť vôbec neuvedomil, alebo   z   toho,   že   mal   o   nej   nesprávnu   predstavu,   pričom   nezhoda   sa   môže   týkať   tak skutkových, ako aj právnych okolností a môže byť vyjadrená pozitívne či negatívne. O pozitívny skutkový omyl ide vtedy, ak sa páchateľ mylne domnieva, že existuje skutočnosť,   ktorá   je   zložkou   skutkovej   podstaty   trestného   činu.   Takýto   omyl   však v skutočnosti nevylučuje úmyselné zavinenie. O negatívny skutkový omyl ide vtedy, ak sa páchateľ domnieva, že nejde o skutočnosť vyžadovanú ako znak skutkovej podstaty, hoci táto skutočnosť reálne existuje, čo nie je predmetný prípad, nakoľko v podstate ide o nevedomú nedbanlivosť.   O   pozitívny   právny   omyl   ide   v   prípade   nesprávnej   predstavy   o tom,   že konanie páchateľa napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu a v tomto druhu omylu je presvedčený, že pácha trestný čin. Takýto omyl je však bezvýznamný. O negatívny právny omyl ide potom v prípade, ak sa páchateľ domnieva, že jeho čin nie je trestným činom alebo že čin ním spáchaný je miernejšie trestný, než o aký v skutočnosti ide. Tento druh omylu je však právne irelevantný v duchu zásady neznalosť zákona neospravedlňuje.

Trestný   zákon   vychádza   zo   zásady   dôsledného   uplatňovania   zodpovednosti za zavinenie,   ktoré   je   obligatórnou   zložkou   subjektívnej   stránky   trestného   činu.   Je   tým vyjadrená aj zásada, že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu. Nakoniec základný význam   zavinenia   pre   trestnú   zodpovednosť   páchateľa   expressis   verbis   vyplýva z ustanovenia § 17 Tr. zák. „pre trestnosť činu spáchaného fyzickou osobou treba úmyselné zavinenie,   ak   Trestný   zákon   výslovne   neustanovuje,   že   stačí   zavinenie   z   nedbanlivosti. Z toho sa odvodzuje tiež zásada, podľa ktorej „trestné činy uvedené v základnej skutkovej podstate osobitnej časti Trestného zákona sú úmyselné, pokiaľ zákon výslovne neuvádza, že stačí zavinenie z nedbanlivosti“. V priebehu celého doterajšieho konania a na základe všetkých   vyššie   uvedených   úvah   mal   preto   odvolací   súd   za   jednoznačne   preukázané, že okrem   formálnych   podmienok   naplnenia   skutkovej   podstaty   prejednávaného   obzvlášť závažného zločinu, obžalovaný naplnil aj podmienky materiálne. Z konania obžalovaného, ako všeobecne trestne zodpovedného subjektu, nastal následok predpokladaný skutkovou podstatou   trestného   činu,   zavinený   obžalovaným,   a   medzi   jeho   konaním   a   v   Trestnom zákone uvedeným následkom, ako záujmom chráneným Trestným zákonom, je jednoznačne daná príčinná súvislosť. Tým naplnil objekt skutkovej podstaty súdeného trestného činu, obzvlášť závažného zločinu... podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., spočívajúci   v   ochrane   ľudského   života   a   zdravia   pred   škodlivými   účinkami   omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a záujme na ochrane spoločnosti a ľudí proti možnému   ohrozeniu,   ktoré   vyplýva   z   nekontrolovateľného   nakladania   s   omamnými a psychotropnými látkami, jedmi a prekurzormi a prípravkami obsahujúcimi tieto látky. Obžalovaným uvádzaný motív jeho konania v prejednávanej veci neobstojí. Motív je významným ukazovateľom z hľadiska kriminologického. Nevyhnutnosť skúmania motívu je na mieste len tam, kde motív predstavuje obligatórnu zložku skutkovej podstaty trestného činu, čomu v prerokúvanom prípade nie je. Krajský súd poukazuje, že na motív - rovnako ako na myšlienky a ciele - možno dobre usudzovať napr. zo správania sa páchateľa za danej situácie   a   jeho   výrokov.   Je   však   nevyhnutné   vziať   do   úvahy   všetky   okolnosti   v   ich vzájomnom súhrne. Prípadnú individuálnu a iniciatívnu snahu obžalovaného napomáhať polícii pri objasňovaní drogovej trestnej činnosti odvolací súd neakceptoval ako reálne podloženú bez ohľadu na to, že táto sama o sebe ho nezbavuje, s poukazom na vyššie uvedené (omyl), trestnej zodpovednosti.

Krajský   súd   vzhľadom   k   podanému   odvolaniu   skúmal   aj   otázku   zákonnosti a primeranosti uloženého trestu obžalovanému ⬛⬛⬛⬛, pričom dospel k záveru, že okresným súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody je v súlade so zákonom a nie je neprimerane prísny...

... pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej sadzby a tým, že jednotlivé   trestné   činy   podľa   stanovenej   trestnej   sadzby   a   formy   zavinenia   zaraďuje medzi prečiny, zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď   možnosť   súdu   ukladať   rôzne   druhy   trestov,   napríklad   alternatívnych,   nespojených s odňatím slobody, alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody.

Pri   úvahách   aký   druh   a   výmera   trestu   by   spravodlivo   zohľadňovali   konanie obžalovaného,   jeho   zavinenie,   následok,   pohnútku,   osobu,   pomery   a   možnosti   nápravy a v neposlednom   rade   aj   poľahčujúce   a   priťažujúce   okolnosti,   odvolací   súd   poukazuje na zásadu,   že   trest   je   právnym   následkom   trestného   činu   a   teda   musí   byť   úmerný k spáchanému,   v   danom   prípade   obzvlášť   závažného   zločinu   (zásada   proporcionálnosti trestu)...

Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému ⬛⬛⬛⬛, správne postupoval okresný súd, keď obligatórne vychádzal z toho, že ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 5 rokov, súd musí obligatórne ukladať trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák.). Z tohto vyplýva, že v posudzovanej veci bolo možné obžalovanému uložiť len nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu to priamo vylučuje Trestný zákon. Správne   okresný   súd   pri   nezistení   žiadnych   poľahčujúcich   okolností   podľa   §   36 písm. a/ - o/ Tr. zák. ani priťažujúcich okolností podľa 37 písm. a/ - m/ Tr. zák., na ktoré musí súd obligatórne prihliadať, v zmysle zákona mohol ukladať trest odňatia slobody v rozpätí od 10 do 15 rokov. Odvolací súd... nemal výhrady ani k postupu okresného súdu, keď vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku dospel k záveru, s odkazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že od spáchania žalovaného trestného činu uplynula značná doba, pričom to nebolo zavinené obžalovaným a jeho trestná vec nebola ani obzvlášť skutkovo ani právne náročná a mohla byť ukončená orgánmi činnými v trestnom konaní skôr, že je dôvodný postup na aplikovanie mimoriadneho zníženia trestu a ukladal   tak   obžalovanému   trest   pod   zákonom   ustanovenú   trestnú   sadzbu,   riadiac   sa pritom obmedzujúcim ustanovením podľa § 39 ods. 1, ods. 3 písm. c/ Tr. zák., podľa ktorého ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a   na   zabezpečenie   ochrany   spoločnosti   postačuje   aj   trest   kratšieho   trvania,   možno páchateľovi   uložiť   trest   aj   pod   dolnú   hranicu   trestu   ustanoveného   týmto   zákonom a pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako päť rokov, nakoľko v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody je aspoň desať rokov. Preto okresným súdom uložený trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov považoval aj odvolací súd za zákonný, správny a nie neprimeraný.

V zmysle zákona mal byť obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák., ako páchateľ obzvlášť závažného zločinu, zaradený pre výkon trestu do ústavu s maximálnym stupňom stráženia a pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že miera jeho narušenia nie ja taká vysoká, aby musel byť pre výkon trestu zaradený najprísnejšieho ústavu a aplikoval ustanovenie § 48 ods. 4 Tr. zák., keď ho zaradil na výkon uloženého trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia, v ktorom sa lepšie splní výchovná funkcia, odvolací   súd   nemal   žiadne   výhrady   a   tento   postup   bol   taktiež   v   súlade   so   zákonom a rovnako tak aj pri obligatórnom ukladaní ochranného dohľadu v trvaní 1 roka podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák.»

Ako   z   citovanej   časti   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   krajský   súd   podrobne skonštatoval, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, o ktoré dôkazy oprel skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Tak odvolací súd, ako aj prvostupňový súd dospeli podľa konkrétnej dôkaznej situácie k spoľahlivému záveru o spáchaní   trestného   činu   sťažovateľom,   a   to   predovšetkým   dôsledným   vyhodnotením v predmetnom trestnom konaní vykonaných dôkazov. Druhostupňový súd v odôvodnení napadnutého   uznesenia   dal   úplné   a jednoznačné   odpovede   na   všetky   relevantné   právne ako aj   skutkové   otázky   nevyhnuté   pre   posúdenie   viny   sťažovateľa   a   uloženie   mu primeraného trestu. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nevykazuje žiadne vnútorné rozpory a je v zhode s princípmi logiky.

Krajský súd maximálne zodpovedne pristúpil k preskúmaniu odvolaním napadnutého prvostupňového rozsudku, čomu nasvedčuje nielen rozsah odôvodnenia aktuálne ústavným súdom preskúmavaného uznesenia, ale najmä jeho kvalita. Z hľadiska obrany sťažovateľa odvolací súd nespochybnil jeho tvrdenie o tom, že tento bol „informátorom“, teda osobou poskytujúcou   informácie   polícii   týkajúce   sa   „drogovej“   trestnej   činnosti.   Napokon to vyplynulo   priamo   z výpovedí   svedkov   –   príslušníkov   polície.   Významným   však pre konečné rozhodnutie bolo, že sťažovateľ svojím konaním popísaným v skutkovej vete rozsudku okresného súdu naplnil znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za ktorý bol v konečnom dôsledku odsúdený, zvýrazniac pritom, že jeho „postavenie“ ako „informátora“ na takýto verdikt nemohlo mať a ani nemalo žiaden vplyv, a to z dôvodov, ktoré boli v napadnutom rozhodnutí dôsledne rozvedené. Odvolací súd obšírne vysvetlil sťažovateľovi, ako je potrebné hľadieť na postavenie „informátora polície“ z hľadiska trestnoprávnej zodpovednosti, a tiež, v čom spočíva rozdiel tohto zástoja oproti inštitútu   agenta   upraveného   priamo   v ustanoveniach   Trestného   poriadku   (§   117),   teda právnom predpise, ktorým sa trestné konanie riadi. Druhostupňový súd zreteľne uviedol, ktoré okolnosti vylučujú protiprávnosť inak trestného činu a za súčasného splnenia akých podmienok (plnenie úlohy agenta   § 30 Trestného zákona), a zároveň ozrejmil, prečo̶ v prípade sťažovateľa tieto okolnosti absentovali (sťažovateľ nebol agentom, a preto sa tieto okolnosti   na   jeho   osobu   ako   spolupracujúcu   s   políciou   nevzťahujú).   S   tým   súviselo aj absolútne zrozumiteľné ozrejmenie naplnenia subjektívnej stránky ako znaku skutkovej podstaty stíhaného trestného činu zo strany sťažovateľa. Krajský súd precízne definoval, v čom   spočívalo   zavinenie   sťažovateľa,   ktoré   spolu   s naplnením   ďalších   obligatórnych znakov skutkovej podstaty stíhaného obzvlášť závažného zločinu viedli k uznaniu jeho trestnej   zodpovednosti   za   spáchaný   skutok.   Konajúci   druhostupňový   súd   presvedčivo odôvodnil,   prečo   neakceptoval   obranu   sťažovateľa,   pokiaľ   išlo   o   jeho   motív   vedúci k spáchaniu skutku, a to poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov.   Išlo   napríklad   o   dôkazy   preukazujúce   syndróm   závislosti   sťažovateľa na metamfetamínoch v rozhodnom čase (znalecký posudok znalkýň z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie), ako aj to, že sťažovateľ si tieto látky aplikoval (samotné „priznanie“ sťažovateľa,   ako   aj   zaistené   ďalšie   injekčné   striekačky). Rovnako   poukázal   na   nutnosť uvedomenia si sťažovateľa niektorých dôsledkov svojho správania, a to na základe jeho vlastných reálnych skúseností, získaných či už zo spolupráce s políciou alebo aj z dôvodu jeho   predošlého   odsúdenia   za   rovnakú   trestnú   činnosť.   Presvedčivé   je   aj   odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa okolností nákupu drog a neprimeranosti ceny, ktorú sťažovateľ za tieto zaplatil.

Odvolací   súd   neopomenul zaoberať   sa   aj   otázkou   nemožnosti   vykonania   dôkazu výpisom hovorov, keď uviedol, že nespochybnil prípadné pokusy sťažovateľa o telefonické kontaktovanie sa na svedkov – príslušníkov polície v súvislosti s prejednávaným činom, avšak pre danú vec bolo rozhodujúce to, že sa týmto policajtom nedovolal, a teda reálne nemal žiadne pokyny ani usmernenia k tejto „akcii“, preto za svoje konanie musel niesť aj primeranú zodpovednosť, keďže celá udalosť bola jeho vlastnou iniciatívou. Navyše, sám sťažovateľ potvrdil, že títo policajti ho nikdy k zakúpeniu drog ani na iný konkrétny postup ako   spolupracovníka   polície   neinštruovali,   a   dokonca   sťažovateľ   mal   z minulosti   tú skúsenosť, že svedok od neho zakúpenú drogu neprevzal, preto neexistoval žiaden racionálny podklad na to, ak by to v tomto prípade malo byť inak.

Rovnako vyhodnotenie správania sťažovateľa v súvislosti s vydaním zakúpenej látky orgánu činnému v trestnom konaní – vyšetrovateľovi po tom, ako ju pred tým ukrýval v rukáve, krajský súd presvedčivo odôvodnil.

Ústavný súd vo vzťahu k úplnosti a presvedčivosti odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia nemá absolútne čo krajskému súdu vytknúť.

Pokiaľ sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na obhajobu v tom, že neboli orgánmi činnými v trestnom konaní, ale ani všeobecnými súdmi vykonané ním navrhované dôkazy, ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   svojej   judikatúry   (pozri   napr.   I.   ÚS   478/2013, IV. ÚS 10/2014, II. ÚS 25/07) a obdobne aj judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. 6. 1976, séria A, č. 22, s. 38 – 39, § 91; prípad Pisano c. Taliansko, rozhodnutie z 27. 7. 2000 týkajúce sa sťažnosti č. 36732/97), z práva na spravodlivé súdne konanie nevyplýva, aby súdy akceptovali všetky návrhy na vykonanie dôkazov.   Ich   význam   a   potreba   ich   vykonania   je   na   zvážení   všeobecných   súdov. Podstatným   v danom   prípade   však   je,   že   krajský   súd,   ak   nepovažoval   sťažovateľom navrhované vykonanie dokazovania za potrebné, toto náležito   odôvodnil. Odvolací súd poukázal jednak na výsledky už vykonaného dokazovania a z tohto vyplývajúce skutkové zistenia,   ktoré   boli   úplne   postačujúce   pre   konečné   rozhodnutie,   a   jednak   na   absenciu akejkoľvek prospešnosti vykonania sťažovateľom navrhovaných dôkazov, ktoré nemohli žiadnym spôsobom zvrátiť rozhodnutie o jeho vine.

Postupom všeobecných súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci sa podľa   ústavného   súdu   podarilo   odstrániť   akékoľvek   pochybnosti   o   spáchaní   skutku sťažovateľom   a   jeho   trestnej   zodpovednosti   zaň,   a   to   zhodnotením   dôkazov a po starostlivom, objektívnom a nestrannom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu nie je poznačené takými   nedostatkami   odôvodnenia,   ktoré   by   odôvodňovali   vyslovenie   záveru   o   jeho arbitrárnosti. Sťažovateľ v sťažnosti neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli schopné spochybniť správnosť a ústavnosť uznesenia krajského súdu. Skutočnosť, že sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje,   že   medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a označeným uznesením krajského súdu sp. zn. To 62/2012 z 5. decembra 2012 absentuje akákoľvek príčinná súvislosť, čo bolo dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať   sa   ďalšími   jeho   požiadavkami   uvedenými   v   petite   sťažnosti,   rozhodovanie   o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015