znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 511/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti A. S., zastúpenej spoločnosťou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Ficek,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 412/2000 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 412/2000   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Čadca p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 412/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. S.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. S. trovy konania v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet spoločnosti JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. III. ÚS   511/2014   z 9.   septembra   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 412/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie bolo začaté právnou predchodkyňou sťažovateľky ešte v roku 1999, keď podala okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   na   prejednanie jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, navrhuje, aby jej priznal finančné zadosťučinenie 30 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.   Spr   1855/14   z 24.   septembra   2014   doručeným   ústavnému   súdu   2.   októbra   2014, v ktorom okrem iného uvádza:

„V   danej   veci   boli   v   určitých   časových   úsekoch   spôsobené   zbytočné   prieťahy v konaní, čiastočne však zavinené aj samotnými účastníkmi konania (podávanie nejasných alebo neúplných podaní), ale aj zbytočné prieťahy spôsobené postupom súdu.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 24. septembra 2014 k sťažnosti bol aj tento prehľad   procesných   úkonov   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania,   z ktorého k predmetu sťažnosti boli relevantné tieto:

„22.3.1999 - návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti s prísl, zákonný sudca JUDr. Amália Paulerová, vec zapísaná pod sp. zn. Nc 2320/99...

25. 5.1999 - výzva pre právneho zástupcu navrhovateľky...

18.10.1999 - výzva pre práv. zást. navrhovateľky...

3.4.2000 - dožiadanie na OS Děčín 27.4.2000 - dožiadanie vybavené

12.5.2000 - dožiadanie na OS Frýdek-Místek, vybavené 29.5.2000

29.5.2000 - sudkyňa nariadila spis previesť do reg. C, spis zapísaný pod sp. zn. 10 C/412/2000, zákonný sudca JUDr. Štefan Marťák

2.6.2000 - referát sudcu (výzva na sup (súdny poplatok, pozn.), žiadané správy, výzva pre práv. zást. navrhovateľky)...

17.8.2000 - rozšírenie návrhu

11.9.2000 - sudca nariadil doručiť návrh účastníkom na vyjadrenie

2.11.2000   -   sudca   vytýčil   termín   pojednávania   na   deň   9.1.2001,   odročené na neurčito

24.1.2000 - rozšírenie návrhu

31.1.2001 - doručený spis súdnej komisárky - osvedčenie vyhlásenia o vydržaní...

1.3.2001 -sudca vytýčil termín pojednávania na deň 19.4.2000, odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky na mieste samom

7.6.2001 - výzva na zloženie zálohy na trovy ohliadky...

12.7.2001 - odvolanie odporkyne voči uzneseniu o povinnosti zložiť zálohu

31.7.2001 - sudca nariadil zaslať spis na krajský súd

11.10.2001 - spis vrátený z KS Žilina, uznesenie zrušené...

16.10.2001 - sudca nariadil zaslať rozhodnutie KS účastníkom...

10.9.2002 - výzva - uznesenie na zloženie zálohy

26.11.2002 - odvolanie navrhovateľky voči uzneseniu

28.11.2002 - sudca nariadil zaslať spis na KS

14.3.2003 - návrat spisu z KS - zrušené uznesenie

18.3.2003 - referát sudcu - sudca nariadil doručiť rozhodnutie KS...

23.6.2003 - práv. zást. navrhovateľky predložil potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch...

5.9.2003 - uznesenie - priznané oslobodenie od sup navrhovateľke...

12.2.0004 - práv. zást. odporkyne 1/ predložil potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch a žiadosť o oslobodenie od sup...

5.5.2004 - uznesenie - odporkyni priznané oslobodenie od sup

11.5.2004 - práv. zást. navrhovateľky predložil rozšírenie návrhu

8.6.2004 - výzva pre navrhovateľku na odstránenie vád podania

6.7.2004 - úprava návrhu...

30.8.2004 - návrh zaslaný odporcom na vyjadrenie

28.11.2004   -   uznesenie   -   ustanovená   opatrovníčka   pre   odporcov   na   neznámom mieste...

7.3.2005 - výzva pre navrhovateľku na odstránenie vád podania...

5.4.2005 - upravený návrh...

4.1.2006 spis opatrením pridelený JUDr. Kičurovi Kajetánovi

6.3.2006 - úprava návrhu

14.8.2006 - urgencia práv. zást. navrhovateľky...

18.4.2007 - uznesenie - súd pripustil vstup do konania na strane odporcov doručoval sa návrh na vyjadrenie

4.7.2007 - spis opatrením pridelený na konanie Mgr. Golisovi...

7.2.2008 - sudca vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 28.3.2008, odročené na 30.5.2008...

30.5.2008 - pojednávanie, odročené na 15.7.2008 za účelom vykonania ohliadky

15.7.2008 - ohliadka na mieste samom...

30.7.2009 - uznesenie, sudca vytýčil termín pojednávania na 4.9.2009, odročené na neurčito

16.10.2009 - späťvzatie návrhu voči odporcom

7.12.2009 - spis opätovne pridelený JUDr. Marťákovi...

18.5.2010 - spis pridelený na konanie Mgr. Golisovi...

14.1.2011 - uznesenie

28.2.2011 - čiastočné späťvzatie návrhu...

5.6.2013 - vo veci nariadený dohľad nad plynulosťou konania

7.1.2014 - spis pridelený na konanie JUDr. Židekovej...“

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že okresný súd v priebehu roka 2014 až do 3. septembra 2014 vykonal na základe pokynov zákonnej sudkyne iba niekoľko jednoduchých procesných úkonov (výzvy smerované k účastníkom konania).

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 16. októbra 2014, v ktorom okrem iného uviedla:

„Z vyjadrenia porušovateľa základného práva je zrejmé, že tento už na začiatku konania   vedel,   že   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   bude   potrebné   vykonať   aj   ohliadku na mieste samom. V zmysle vyjadrenia sa táto ohliadka konala až dňa 15. 07. 2008, t. j. takmer   po   desiatich   rokoch   odo   dňa   začatia   konania.   Z   vyjadrenia   ďalej   vyplýva,   že v období   pred   vykonaním   ohliadky,   ako   aj   po   nej,   sa   v   konaní   vyskytovalo   niekoľko časových   úsekov,   počas   ktorých   súd   nekonal,   resp.   nekonal   efektívne.   Uvedený   postup porušovateľa   základného   práva   v   konečnom   dôsledku   spôsobil   neprimerané   prieťahy v konaní   a   zásah   do   sťažovateľkiných   základných   práv   tak,   ako   to   vyplýva   z   podanej ústavnej sťažnosti.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 24. septembra 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory týkajúce sa určenia práv k nehnuteľnostiam patria do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných   súdov   a po   právnej   stránke   ich   nemožno   považovať   za   zložité   (napr. IV. ÚS 257/09).   V okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   pripúšťa   určitú   mieru   skutkovej zložitosti   vzhľadom   na   veľký   počet   účastníkov   konania,   ktorý   sa   mení   aj   v súvislosti s právnym nástupníctvom   po   účastníkoch   už zomrelých, ale táto   okolnosť   aj vzhľadom na charakter okresným súdom vykonaných procesných úkonov v žiadnom prípade nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ktoré v čase meritórneho rozhodovania ústavného súdu nebolo ani po viac ako 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené.

2.   Čo   sa   týka   kritéria   správanie   sťažovateľky   (právnej   nástupkyne   po   pôvodnej navrhovateľke   T.   F.)   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd   síce   pripúšťa,   že niektoré procesné úkony sťažovateľky mali nedostatky, ktoré bolo potrebné na výzvu okresného súdu odstraňovať, no podľa názoru ústavného súdu tieto skutočnosti zásadným spôsobom neovplyvňovali dĺžku napadnutého konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v prípade   sťažovateľky   došlo   k procesnoprávnemu nástupníctvu   (sukcesii),   teda   k zmene   doterajšej   účastníčky   konania   pôvodnej navrhovateľky T. F., a to na základe univerzálnej sukcesie (dedenie). Keďže univerzálna sukcesia   automaticky   vyvoláva   procesnoprávne   nástupníctvo,   okresný   súd   nemusel uznesením túto zmenu pripustiť. Uvedená skutočnosť má podľa názoru ústavného súdu zásadný   význam   na   vymedzenie   obdobia,   ktoré   podlieha   posúdeniu   namietanej protiústavnosti   konania okresného súdu,   pretože   v uvedenom   prípade   v dôsledku   zmeny účastníčky   konania   nedošlo   k vzniku   nového   procesnoprávneho   vzťahu,   ako   to   je   pri zámene   účastníka,   ale   k procesnoprávnemu   nástupníctvu   do   už   existujúceho procesnoprávneho vzťahu.

S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľka môže relevantne namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníčky   konania   v súvislosti   s procesným   nástupníctvom   v rámci   dedičského   konania (m. m. I. ÚS 52/2001, IV. ÚS 16/05).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   z ústavnoprávneho   hľadiska   je neakceptovateľné,   aby   konanie   ani   po   viac   ako   15   rokoch   od   jeho   začatia   nebolo právoplatne skončené (napr. IV. ÚS 82/201, IV. ÚS 371/2013).

Aj keď vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania nie je potrebné osobitne vymedzovať konkrétne obdobia nečinnosti, ústavný súd napriek tomu poukazuje na to, že:

- okresný súd až po takmer 3 rokoch od podania návrhu na zmenu konania v máji 2004 túto zmenu pripustil až v apríli 2007,

- okresný súd až po viac ako 5 rokoch ustanovil opatrovníka účastníkom konania, ktorých pobyt nie je známy,

- o späťvzatí návrhu proti odporcom v 2., 4., 5., 6., 13. – 26. rade okresný súd rozhodol až po viac ako roku od podania tohto návrhu a o návrhu z februára 2011 o ďalšom čiastočnom späťvzatí okresný súd dosiaľ nerozhodol vôbec,

- ohliadku na miestne samom potrebnú na posúdenie veci okresný súd vykonal až

15. júla 2008, t. j. takmer po 10 rokoch odo dňa začatia napadnutého konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zodpovednosť   okresného   súdu   za   spôsobné   prieťahy v napadnutom konaní nie je možné ospravedlniť ani viacnásobnými zmenami zákonných sudcov, ku ktorým v jeho priebehu došlo.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení z 24. septembra 2014   k sťažnosti   svoj   podiel   na   zodpovednosti „za   zbytočné   prieťahy v konaní v určitých časových úsekoch“ priznal.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené, prikázal mu napriek tomu, že sťažovateľka sa toho nedomáhala, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania finančného   zadosťučinenia   v sume   30 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukazuje okrem iného na to, že neprimeraná dĺžka   konania   jej   spôsobuje   zdravotné   problémy   a vyvoláva   pocity   napätia   a právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.   10   C   412/2000,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania na základe univerzálnej sukcesie až v priebehu konania   v roku   2006,   ako   aj   skutočnosť,   že   posudzované   konanie   vo   veci   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jej   sťažnosti   spoločnosťou JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   Milana   Ficeka.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €, a pri treťom úkone právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá je 804 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti   a stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   v   súlade   s   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3 a § 13a   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 a za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2014   predstavuje   spolu   s režijným paušálom (2 x 7,81 € a 1 x 8,04 €) sumu 417,98 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne   sťažovateľky   spoločnosti   JUDr. Milan   Ficek,   advokát   s.   r.   o.,   Žilinská   14, Bratislava, (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014