znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 511/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   I.   B.   a H.   B.,   obaja bytom   N.,   zastúpených   advokátkou JUDr. E. M., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 3/2013 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. B. a H. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013 doručená   sťažnosť   I.   B.   a H.   B.,   obaja   bytom   N. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 3/2013 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia po právoplatnom rozhodnutí všeobecných   súdov,   ktorým   im   bola   stanovená   povinnosť   platiť   náhradu   za užívanie nehnuteľnosti,   sa   domáhali   povolenia   obnovy   konania.   Svoj   návrh   odôvodnili   tým,   že v pôvodnom konaní navrhovali vykonanie znaleckého dokazovania, avšak vo veci konajúce súdy „tento   dôkaz   nenariadili“.   Po   právoplatnom   skončení   pôvodného   konania   si sťažovatelia nechali vypracovať znalecký posudok, z ktorého vyplynulo, že v skutočnosti neužívajú nehnuteľnosť, preto „niet dôvodu na to, aby sme... platili náhradu za jej užívanie, lebo tieto parcely v skutočnosti neužívame“. Okresný súd o návrhu sťažovateľov na obnovu konania rozhodol uznesením sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012 tak, že ich návrh zamietol. Sťažovatelia proti uvedenému rozhodnutiu súdu prvého stupňa podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietajú,   že   uznesením okresného   súdu   sp. zn.   12   C   300/2012   zo 14.   novembra   2012,   ako   aj   napadnutým uznesením krajského súdu bolo porušené ich základné právo vlastniť majetok garantované v čl.   20   ods. 1   ústavy,   pretože   podľa   ich   názoru   boli splnené   podmienky   na   povolenie obnovy konania, teda aj podmienka, že existuje dôkaz, ktorý bez svojej viny nemohli použiť v pôvodnom   konaní.   Sťažovatelia   tvrdia,   že   právny   stav   vytvorený   označenými rozhodnutiami „je negáciou úpravy obsiahnutej v článku 20 Ústavy SR, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký obsah a požíva rovnakú ochranu“.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1.   Rozhodnutiami   Okresného   súdu   v   Nitre   12   C   300/2012   zo   dňa   14.1   1.2012 a Krajského súdu v Nitre 25 Co 3/2013 zo dňa 30.4.2013 bolo porušené naše základné právo obsiahnuté v článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, že vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

2. Zrušujú sa rozhodnutia Okresného súdu v Nitre 12 C 300/2012 zo dňa 14.11.2012 a Krajského súdu v Nitre 25 Co 3/2013 zo dňa 31.4.2013 a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nitra.

3. Žalovaného žiadam zaviazať na náhradu trov tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Samotní sťažovatelia tak formuláciou sťažnostného petitu určili ústavnému súdu rozsah, v akom sa napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu   má   zaoberať.   Viazanosť ústavného súdu návrhom sa totiž vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať.

Sťažovatelia v predloženej sťažnosti namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), ktorého sa mali dopustiť všeobecné súdy (okresný a krajský súd) konajúce v ich veci podľa sťažovateľov vecne nesprávnymi rozhodnutiami. Napriek právnemu zastúpeniu advokátkou petit sťažnosti je formulovaný nepresne, keďže bez bližšieho označenia odseku čl. 20 ústavy si v rámci formulácie námietok zvolili slovné pomenovanie ústavného princípu „vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu“, teda ani nie základného práva,   ktoré je explicitne vyjadrené v prvej vete čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľov na doplnenie sťažnosti v tomto smere a vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označeného   práva   sťažovateľov   uznesením okresného súdu sp. zn. 12 C 300/2012 zo 14. novembra 2012, ústavný súd pripomína, že z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá   právomoc   preskúmať   napadnuté   uznesenie,   keďže   ho   už   preskúmal   na   základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľom ochranu ich právam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   smerujúcej   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn.   12   C   300/2012   zo 14.   novembra   2012 odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010).

2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd pripomína, že už opakovane judikoval, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Inými slovami, ak súd rozhodne vo veci zverenej mu ústavou (čl. 141 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy) a príslušnými zákonmi a postupuje pritom v súlade s procesnými pravidlami, nemôže   samotným   výkonom   súdnej   právomoci   (rozhodnutím)   porušiť   iné   (hmotné) základné právo účastníka, aj keď tento je s výsledkom konania nespokojný. V opačnom prípade by išlo o popretie samotného ústavného princípu nezávislého súdnictva.

Keďže ústavný súd vzhľadom na viazanosť sťažnostným petitom nemohol posúdiť v konaní o predloženej sťažnosti prípadné porušenie ktoréhokoľvek z ústavno-procesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy (sťažovatelia takéto posúdenie nenavrhli), bolo potrebné sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietali výlučne porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Takýto postup je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim z imperatívu čl. 2 ods.   2   ústavy   a tiež   z   uvedeného   vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013