znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 511/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   P.,   V.   H.,   P.,   a T.   Ď.,   P.,   zastúpených advokátom   Mgr.   R.   T.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základných práv podľa čl.   46 ods.   1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Považská   Bystrica   a jeho   uznesením   z 28. júla   2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., V. H. a T. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2011 doručená sťažnosť M. M., P., V. H., P., a T. Ď., P. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods.   1   a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú trestne stíhaní v rámci súdneho konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 2 T 248/2010 pre trestné činy krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 a nadržovania podľa § 339 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Uznesením z 28. júla 2011 rozhodol okresný súd v zmysle ustanovenia § 280 ods. 1 s poukazom na ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) o postúpení označenej trestnej veci na spoločné konanie k trestnej veci prejednávanej pred Špecializovaným trestným súdom Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 T 17/2011.

V sťažnosti   predostierajú   sťažovatelia   podrobnú   argumentáciu,   v ktorej   namietajú porušenie označených článkov ústavy a dohovoru zo strany konajúceho súdu.

Sťažovatelia   v označenom   postupe   okresného   súdu,   ktorým   tento   postúpil prejednávanú   trestnú   vec   na   spoločné   konanie   špecializovanému   súdu,   vidia   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom ich argumentácia vychádza z poukazu na relevantnú právnu úpravu, kde citujú tieto ustanovenia Trestného poriadku:„Podľa § 18 ods.   1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu veci v primeranej lehote.

Podľa   §   18   ods.   4   Trestného   poriadku   ak   je   osoba   podliehajúca   pôsobnosti okresného súdu alebo krajského súdu súčasne stíhaná pre iný trestný čin, ktorý vecne súvisí s   trestným   činom,   na   ktorý   sa   vzťahuje   právomoc   Špecializovaného   trestného   súdu, Špecializovaný trestný súd vec prejedná a rozhodne, aj pokiaľ ide o súvisiaci trestný čin. Ináč sa ustanovenie odseku 1 v pomere medzi okresným súdom alebo krajským súdom na jednej strane a Špecializovaným trestným súdom na druhej strane nepoužije.

Tretia hlava Trestného poriadku upravuje hlavné pojednávanie. Podľa šiesteho dielu tretej hlavy Trestného poriadku patria medzi rozhodnutia súdu na hlavnom pojednávaní rozhodnutia podľa ustanovení § 278 až 289 Trestného poriadku. Podľa § 280 ods. 1 Trestného poriadku ak zistí súd v žalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu...

Podľa   siedmeho   dielu   tretej   hlavy   Trestného   poriadku   rozhodnutie   súdu   mimo hlavného pojednávania je len rozhodnutie podľa § 290 Trestného poriadku.“

Sťažovatelia   ďalej   poukazujú   na   znenie   ustanovenia   §   14   Trestného   poriadku vymedzujúceho   kategóriu   trestných   činov   spadajúcich   do   pôsobnosti   špecializovaného súdu,   podľa   ktorého   okrem   tu   špecifikovaných   trestných   činoch   subsumovaných pod písmenami   a)   až   l)   spadajú   do   pôsobnosti   špecializovaného   súdu   aj   trestné   činy súvisiace   s   trestnými   činmi   uvedenými   v   písmenách   a)   až   k)   alebo   l),   ak   sú   splnené podmienky na spoločné konanie. V nadväznosti na to sťažovatelia argumentujú:

«Podľa uvedeného ustanovenia Trestného poriadku je obligatórne spoločné konanie pri   vecnej   súvislosti   trestného   činu   s   trestným   činom   patriacim   do   pôsobnosti Špecializovaného   trestného   súdu.   Pri   vecnej   súvislosti   medzi   trestnými   činmi   môže   ísť o trestné činy spáchané v jednočinnom súbehu, kde je vecná súvislosť trestných činov daná v   spoločnom   skutku.   Ustanovenie   §   18   ods.   4   prvá   veta   rieši   otázku   príslušnosti Špecializovaného   trestného   súdu   v   prípade   spoločného   konania   úplne,   dokonca   aj z hľadiska podmienok spoločného konania. Ustanovenie § 18 ods. 4 druhá veta zakazuje spoločné konania v prípade trestného činu v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu a trestného činu patriaceho do pôsobnosti súdu iného druhu, aj keby boli dané podmienky spoločného konania podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku (vecne nesúvisiace trestné činy toho istého obvineného, vecne súvisiace trestné činy viacerých obvinených; Trestné právo procesné, Jaroslav Ivor a kolektív, Iura edition 2006, str. 128-129).

Ustanovenie   §   18   ods.   4   Trestného   poriadku   teda   jednoznačne   ako   podmienku spoločného   konania   v   pôsobnosti   Špecializovaného   trestného   súdu   stanovuje   vecnú súvislosť trestných činov toho istého obvineného (veta prvá), a pri absencii vecnej súvislosti naopak spoločné konanie podľa § 18 ods. 1 Trestného poriadku vylučuje (veta druhá). Hoci okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 cituje neplatný Trestný poriadok (§ 18 ods.   4),   ako   podmienku   spoločného   konania   uvádza   vyžadovanú   vecnú   súvislosť   medzi trestnými činmi obvineného rovnako ako platný Trestný poriadok, avšak vôbec neuvádza, s ktorým skutkom v pôsobnosti Špecializovaného trestného súdu má skutok v pôsobnosti okresného súdu vecne súvisieť.

Okresný   súd   v   uznesení   z   28.   júla   2011   okrem   iného   uvádza,   že:   „Okresný prokurátor v Považskej Bystrici vo svojej obžalobe viní obžalovaných zo skutku, ktorý úzko súvisí práve s násilnou trestnou činnosťou, ktorej sa mal podľa obžaloby dopustiť aj obž. 1/ M.   M.“,   pričom   citovaný   odsek   nasleduje   hneď   za   konštatovaním,   že   „Prokurátor špecializovanej prokuratúry v predmetnej obžalobe viní obžalovaných z rozsiahlej násilnej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už od jej sformovania v roku 2002.“.

Uznesenie   okresného   súdu   z   28.   júla   2011   je   klamlivé   a   zavádzajúce,   pretože navodzuje   dojem,   že   údajný   skutok,   ktorý   bol   predmetom   konania   okresného   súdu   pod sp. zn.   2   T   248/2010,   má mať   úzky súvis   s násilnou   trestnou   činnosťou   obž.   1/   M.   M. (sťažovateľa v 1. rade) uvedenej v obžalobe prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   podanej   Špecializovanému   trestnému   súdu (sp. zn. PK 2 T 17/2011), čo však nezodpovedá skutočnosti.

V konaní okresného súdu sp. zn. 2T 248/2010 sa sťažovateľom kládlo za vinu to, že mali krivo vypovedať v súvislosti so skutkom, ktorým sa mal sťažovateľ v 1. rade údajne dopustiť   ublíženia   na   zdraví   a   výtržnosti   a   tomuto   mali   nadržovať.   Skutok   ublíženia na zdraví   a   výtržnosti,   ktorého   sa   mal   podľa   inej   obžaloby   prokurátora   Okresnej prokuratúry v Považskej Bystrici dopustiť sťažovateľ v 1. rade, má byť predmetom konania okresného súdu pod sp. zn. 1 T 111/2010, kde sa už okresný súd (s predsedom senátu JUDr. I. H.) tiež dopustil závažného porušenia základných práv M. M. (nález Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 49/11 z 25. mája 2011). Teda nejde o skutok, ktorý má byť predmetom konania Špecializovaného trestného súdu.»

Podľa   názoru   sťažovateľov   je   nesporné,   že   medzi   skutkami,   ktorých   sa   mali sťažovatelia dopustiť podľa obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Považská Bystrica a o ktorých viedol okresný súd konanie pod sp. zn. 2 T 248/2010, a skutkami, ktoré sú predmetom konania špecializovaného súdu pod sp. zn. PK 2 T 17/2011, nie je žiadna vecná súvislosť a okresný súd dokonca ani žiadnu neuvádza.

Ďalej sťažovatelia uviedli: «Uznesenie   okresného   súdu   z   28.   júla   2011   nespĺňa   materiálne   podmienky spoločného konania na Špecializovanom trestnom súde v zmysle § 18 ods. 4 Trestného poriadku.

Keďže   okresný   súd   v   uznesení   z   28.   júla   2011   ako   zákonný   podklad   k   postupu v zmysle § 18 ods. 4 Trestného poriadku uvádza výlučne subjektívnu súvislosť trestných činov   sťažovateľov,   zašiel   pri   výklade   Trestného   poriadku   tak   ďaleko,   že   sa   dostal do rozporu so znením a zmyslom normatívneho textu. V tomto prípade už nešlo o výklad, ale o faktickú novelizáciu právnej normy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 244/09 z 29. septembra 2009).

Ďalšou   nesplnenou   materiálnou   podmienkou   spoločného   konania   je   predpoklad ukončenia veci v primeranej lehote, pričom z uznesenia okresného súdu z 28. júla 2011 ani nevyplýva, že by sa touto podmienkou okresný súd vôbec zaoberal.

Spoločné   konanie   je   fakultatívnym   inštitútom,   ktorého   zákonnou   podmienkou   je predpoklad, že spoločné konanie nebude zrejme brániť ukončeniu veci v primeranej lehote (požiadavka   rýchleho   a   spravodlivého   procesu),   čo   kladie   zvýšené   nároky   na   súd,   aby vopred odhadol dĺžku konania a zároveň vylúčil vec zo spoločného konania alebo nespojil veci do spoločného konania v prípade, keď by sa nedalo zjavne (na prvý pohľad) vylúčiť, že spoločné konanie nebude na úkor požiadavky podľa čl. 6 Dohovoru o práve obvineného na rozhodnutie   o   oprávnenosti   obvinenia   v   primeranej   lehote   (Trestné   právo   procesné, Jaroslav Ivor a kolektív, Iura edition 2006, str. 143-144).

V súvislosti s konaním Špecializovaného trestného súdu pod sp. zn. PK 2 T 17/2011 je   potrebné   uviesť,   že   ku   dňu   podania   tejto   sťažnosti   ešte   nebola   súdom   ani   prijatá obžaloba, ktorej predmetom je mimoriadne právne a skutkovo (cca 40 skutkov) zložitá vec s predpokladaným počtom svedkov asi 60.

Pre údajný skutok, ktorý mal byť predmetom konania okresného súdu pod sp. zn. 2 T 248/2010,   bolo   prvé   obvinenie   vznesené   sťažovateľom   ešte   25.   septembra   2007 (sťažovateľovi v 2. rade a sťažovateľovi v 3. rade), resp. dňa 13. júla 2009 (sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľovi v 3. rade), pričom skutok sa mal stať v auguste 2007.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou už vyslovil, že uvedené základné právo sa chráni aj v prípade konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní po začatí trestného stíhania, keď sa občan stáva   účastníkom   tohto   konania   ako   obvinený   (napr.   II.   ÚS   41/98,   II.   ÚS   20/02, III. ÚS 99/02).

Prípravné konanie za údajný skutok (skutky) právne kvalifikovaný ako prečin bolo skončené dňa 30. septembra 2010 podaním obžaloby, z čoho je zrejmé, že už v tomto štádiu konania   je   dĺžka   predmetného   trestného   konania   neprimeraná   vzhľadom   na   závažnosť údajného skutku. Na uvedenú skutočnosť bol okresný súd pri vydávaní uznesenia z 28. júla 2011 povinný prihliadať, a keďže konanie už celkovo trvá 4 roky, nezákonným postupom okresného súdu už v podstate vznikli ďalšie nedôvodné prieťahy.

Pre nesplnenie predpokladu, že spoločné konanie nebude zrejme brániť ukončeniu veci v primeranej lehote, nebolo uznesenie okresného súdu z 28. júla 2011 vydané v súlade s ustanovením § 18 ods. 1 a ods. 4 Trestného poriadku.

Pre   úplnosť   je   potrebné   ešte   upresniť   ďalšie   zavádzajúce   tvrdenia   uvedené   v uznesení okresného súdu z 28. júla 2001, teda že: „Súd viackrát vytýčil termín hlavného pojednávania, ale ani jedno hlavné pojednávanie sa však doposiaľ neuskutočnilo pre rôzne procesno-právne   obštrukcie   zo   strany   obžalovaných,   pričom   nie   je   predpoklad   jeho uskutočnenia ani v dohľadnej dobe.“. V predmetnej trestnej veci boli nariadené 4 termíny hlavného pojednávania, kde na prvom sa z konania vylúčil pôvodný samosudca a o ďalších 3 termínoch hlavného pojednávania nebol upovedomený obhajca   sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľa   v   3.   rade,   na   čo   samosudcu   konajúceho   vo   veci   sťažovateľ   v   1.   rade opakovane upozorňoval. Pokiaľ sa predmetný spis nachádzal, resp. nachádza na Ústavnom súde Slovenskej republiky, za uvedené prieťahy sťažovatelia pochopiteľne zodpovednosť nenesú a okresný súd si mohol zabezpečiť kópiu spisu (I. ÚS 13/06; rozsudok ESĽP vo veci Toth c. Rakúsko z I2.decembra 1991, §77).»

Sťažovatelia   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidia   aj v arbitrárnosti namietaného uznesenia, ktoré podľa ich názoru nebolo zo strany okresného súdu náležite zdôvodnené. Argumentujú, že povaha uznesenia si vyžadovala dostatočne špecifikované odôvodnenie tak vecnej súvislosti prejednávaného trestného činu s trestnými činmi   obžaloby   prejednávanej   pred   špecializovaným   súdom,   ktorému   bola   trestná   vec sťažovateľov postúpená, ako aj odôvodnenie splnenia podmienky, že postúpenie trestnej veci   nebude   na   ujmu   jej   prejednania   v primeranej   lehote,   a napokon   aj   špecifikáciu dôkazov   vykonaných   na   hlavnom   pojednávaní   a ich   náležité   vyhodnotenie.   Uvedené požiadavky podľa názoru sťažovateľov odôvodnenie uznesenia nespĺňa.

Podľa sťažovateľov porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva aj v porušení   procesných   pravidiel   zakotvených   v Trestnom   poriadku,   pretože   rozhodnutie o postúpení veci v zmysle ustanovenia § 280 ods. 1 Trestného poriadku patriace podľa ich názoru   medzi   rozhodnutia,   ktoré   možno   podľa   šiesteho   oddielu   tretej   hlavy   Trestného poriadku   prijať   len   v rámci   hlavného   pojednávania,   bolo   vydané   mimo   hlavné pojednávanie.

Sťažovatelia   opierajúc   sa   o prezentované   závery   o   nesplnení   podmienok na vykonanie   spoločného   konania   prejednávanej   trestnej   veci   s   trestnou vecou prejednávanou   špecializovaným   súdom   formulujú   aj   námietku   porušenia „práva na zákonného   sudcu   a nezávislý   a nestranný   súd   zriadený   zákonom“ zaručeného   čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon   sťažovatelia   formulujú   aj   námietku   porušenia   základného   práva na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Na tomto mieste sťažovatelia dôvodia: „Z judikatúry ESĽP vyplýva, že k porušeniu práva na prezumpciu neviny dôjde aj vtedy, ak súdne rozhodnutie alebo názor verejnej osoby možno chápať tak, že osoba ktorej sa toto rozhodnutie alebo názor verejnej osoby týka je vinná z trestného činu, alebo že tento trestný čin spáchala, a to ešte predtým, ako bola jej vina preukázaná zákonným spôsobom.“

Sťažovatelia poukazujú na to, že okresný súd v uznesení z 28. júla 2011 v súvislosti s trestnou vecou sťažovateľov vedenou na špecializovanom súde pod sp. zn. PK 2 T 17/2011 uviedol: „V   priebehu   konania   súd   zistil,   že   špecializovaný   prokurátor   Generálnej prokuratúry   Slovenska   podal   na   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok   voči   všetkým   trom obžalovaným   obžalobu   pre   ich   rozsiahlu   trestnú   činnosť.   Uvedená   obžaloba   je na Špecializovanom trestnom súde Pezinok prejednávaná pod sp. zn.   PK 2 T 17/20 U. Okrem iných skutkov sú všetci traja obžalovaní stíhaní a bola na nich aj podaná obžaloba pre   zločiny   spáchané   v   jednočinnom   súbehu   so   zločinom   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Tr.   zák.  ...   Prokurátor   špecializovanej prokuratúry v predmetnej obžalobe viní obžalovaných z rozsiahlej násilnej trestnej činnosti, ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už od jej sformovania v roku 2002“ a „... že skutkov sa dopustili ako členovia zločineckej skupiny...“.

Podľa   sťažovateľov   «Citovaná   časť   uznesenia   okresného   súdu   z   28.   júla   2011 odráža názor okresného súdu o vine sťažovateľov v spomínanom konaní („pre ich rozsiahlu trestnú   činnosť“,   „pre   zločiny   spáchané   v   jednočinnom   súbehu   so   zločinom   založenia, zosnovania   a   podporovania   zločineckej   skupiny“,   „rozsiahlej   násilnej   trestnej   činnosti, ktorej sa dopúšťali ako členovia zločineckej skupiny a to dlhodobo už od jej sformovania v roku   2002“,   „že   skutkov   sa   dopustili   ako   členovia   zločineckej   skupiny“),   čo   je nezlučiteľné s princípom prezumpcie neviny.

V súvislosti s konaním vedeným na okresnom súde pod sp. zn. 2T 248/2010 okresný súd   v   uznesení   z   28.   júla   2011   uvádza,   že:   „Skutky,   ktoré   sú   žalované   okresným prokurátorom v Považskej Bystrici, teda spáchali jednoznačne tí istí páchatelia a preto možno   jednoznačne   považovať   konanie   obžalovaných   poňaté   do   obžaloby   okresného prokurátora v Považskej Bystrici za viacčinný súbeh trestných činov a to práve s trestnými činmi,   ktoré   prejednáva   Špecializovaný   trestný   súd   Pezinok.“,   čo   taktiež   odráža   názor okresného súdu o vine sťažovateľov v tomto konaní.

O tom, že podobné výroky sú problematické z hľadiska prezumpcie neviny, nemožno mať pochýb (bod 17. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 187/09 z 25. novembra 2009).».

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   závery   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd po prijatí   ich   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vydal   nález,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie základných práv sťažovateľov zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv sťažovateľov zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom a uznesením okresného súdu z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010, toto uznesenie zrušil,   zakázal   okresnému   súdu   pokračovať   v porušovaní   označených   základných   práv sťažovateľov   zaručených   ústavou   a práv   zaručených   dohovorom,   priznal   sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1.   K námietke porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl.   46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010

Prvá skupina námietok sťažovateľov sa v podstate týka argumentácie o nedostatku dôvodov na postúpenie veci na vykonanie spoločného konania.

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01). Zásada subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že prerokovaniu sťažnosti v časti námietok porušenia základných práv sťažovateľov podľa čl.   46 ods. 1 a čl.   48 ods. 1 ústavy   a   práva   zaručeného   čl. 6   ods.   1dohovoru   postupom   a označeným   uznesením okresného súdu opierajúcich sa o argumentáciu o nesplnení podmienok na postúpenie veci na spoločné konanie existuje prekážka, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti sťažnosti, a síce nedostatok právomoci ústavného súdu.

Podľa ustanovenia § 22 ods. 1 Trestného poriadku spory o príslušnosť medzi súdmi rozhoduje súd im najbližšie spoločne nadriadený, pričom v zmysle odseku 2 citovaného paragrafu   najbližšie   spoločne   nadriadený   súd   okresného   súdu   alebo   krajského   súdu na jednej   strane   a špecializovaného   súdu   na   druhej   strane   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Trestný poriadok zakotvujúci právnu úpravu postupu v prípade sporu o príslušnosť medzi   súdmi   predpokladá,   že   i napriek   ustanoveniam   dostatočne   jednoznačne vymedzujúcim   vecnú   a miestnu   príslušnosť   súdov   v trestnom   konaní   môže   v prípadoch postúpenia veci dôjsť v niektorých z nich k pochybeniu v danej otázke. Trestný poriadok tak poskytuje priestor na uplatnenie námietok týkajúcich sa pochybenia konajúceho súdu (postupujúceho trestnú vec), a to súdu, ktorému je vec postúpená. Posúdenie správnosti postúpenia   veci   na   spoločné   konanie   je   tak   primárne   zverené   súdu,   ktorému   bola   vec postúpená, a v prípade pozitívneho záveru o nesplnení podmienok na vykonanie spoločného konania, súdu najbližšie spoločne nadriadenému, ktorým je v prípade sťažovateľov najvyšší súd.

Realizácia   ochrany   základných   práv   sťažovateľov   zaručených   ústavou   a práv zaručených dohovorom je v dispozícii označených všeobecných súdov (špecializovaného súdu,   resp.   aj najvyššieho   súdu),   a táto   skutočnosť   vylučuje právomoc   ústavného   súdu preskúmať námietky sťažovateľov uplatnené voči uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   v závere   poznamenáva,   že   označený   princíp   subsidiarity   sa   v plnej miere   uplatní   aj   vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľov   týkajúcej   sa   ich   tvrdenia o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, pretože v prípadoch neuznania príslušnosti súdom, ktorému bola vec postúpená, rozhodovacia prax všeobecných súdov   ustálila   povinnosť   tohto   súdu   svoju   nepríslušnosť   náležite   zdôvodniť   v podobe vydaného uznesenia.

2. K námietke porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl.   50 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods.   2   dohovoru postupom   okresného   súdu   a jeho uznesením z 28. júla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 248/2010

Druhú argumentačnú časť sťažnosti venujú sťažovatelia námietke porušenia princípu prezumpcie neviny zakotvenej v čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.

V úvode   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   na   východiská   princípu prezumpcie   neviny, podľa   ktorých   sa   má prezumpciou   neviny dosiahnuť to,   aby osoba obvinená   z trestného   činu   neznášala   negatívne   dôsledky   tohto   obvinenia   rovnajúce   sa následkom súdneho rozhodnutia o vine a aby priebeh vykonávaného dokazovania umožnil sudcovi rozhodnúť nestranne a nezaujate. Z tohto základného účelu prezumpcie neviny je potom možné odvodiť jej stránku hmotnoprávnu, kde ide o pravidlá zakazujúce vyjadrovať sa o obvinenom ako o vinnom pred právoplatným rozhodnutím súdu o jeho vine a stránku procesnoprávnu, kde ide o pravidlá súdneho dokazovania, ktoré majú byť také, aby súd určil vinu obvineného nestranne a na základe zákona.

Sťažovatelia   poukazujú   na   nevhodné   vyjadrenia   okresného   súdu   dávajúce   podľa názoru   sťažovateľov   v rozpore   s označeným   princípom   najavo   ich   vinu,   čo   podľa   ich mienky súčasne signalizuje porušenie procesnoprávnej stránky princípu prezumpcie neviny garantujúcej nestrannosť rozhodovania súdu.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   v rámci   svojej   rozhodovacej činnosti vyslovil, že prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania a že k jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (pozri rozsudok Daktaras v. Litva z 10. októbra 2000). Súčasne ESĽP zdôraznil, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za prijateľné alebo bezchybné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných ESĽP pozri napr. rozsudky Lutz v. Nemecko z 25. augusta 1987, Englert v. Nemecko z 25. augusta 1987, Leutscher v. Holandsko z 26. marca 1996.

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná   v kontexte   osobitných   okolností,   za   akých   boli   výroky   urobené   (pozri rozsudky   ESĽP   napr.   Daktaras   v.   Litva   a Adolf   v.   Rakúsko   z 26.   marca   1982 a III. ÚS 83/01).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   napadnutého   uznesenia   zistil,   že   pasážam uznesenia,   v ktorých   okresný   súd   prezentuje   splnenie   podmienok   na   spoločné   konanie poukazom   na   trestné   veci   sťažovateľov   vedené   pred   okresným   súdom   a pred špecializovaným súdom „slovami“ obžaloby, korešponduje aj popis označených trestných vecí „slovami“ okresného súdu, kde okresný súd používa formuláciu predpokladu spáchania skutkov, ktorá plne zodpovedá rešpektovaniu princípu prezumpcie neviny, napr.: „Okresný prokurátor v Považskej Bystrici vo svojej obžalobe viní obžalovaných zo skutku, ktorý úzko súvisí práve s násilnou trestnou činnosťou ktorej sa mal podľa obžaloby dopustiť aj obž. 1/ M.   M.“; ďalej   tiež   vyjadrenie: „Skutky,   pre   ktoré   podal   okresný   prokurátor   Považskej Bystrice obžalobu, sa mali stať v auguste 2007, teda v čase, kedy mali obžalovaní fungovať ako organizovaná zločinecká skupina.“ a napokon tiež formulácia: „Z uvedených dôvodov súd   konštatuje,   že   medzi   uvedenými   trestnými   vecami   a to   trestnou   vecou   vedenou   na Okresnom   súde   v Pov.   Bystrici   pod   sp.zn.   2T/248/2010   a trestnou   vecou   vedenou   pred Špecializovaným   trestným   súdom   Pezinok   vedenou   pod   sp.zn.   PK   2T/17/2011   je jednoznačná subjektívna súvislosť uvedených trestných činov, t.j. všetci traja obžalovaní: 1/ M. M., 2/ T. Ď. a 3/ V. H., sú stíhaní za spáchanie viacerých trestných činov a to ako prečinov,   tak   aj   zločinov,   z ktorých   niektoré   predmetné   skutky   mali   spáchať   práve   ako členovia organizovanej zločineckej skupiny existujúcej už od roku 2002.“

Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie uznesenia, kde okresný súd prevzaté konštatačné   výroky   obžaloby   o spáchaní   skutkov   primerane   vyvážil   vlastnými vyjadreniami   formulovanými   v podobe   neprejudikujúcej   vinu   sťažovateľov,   možno považovať   za   odôvodnenie   ústavne   konformné   a zlučiteľné   s   obsahom   garancií poskytovaných čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru.

Z uvedených dôvodov posúdil ústavný súd sťažnosť v označenej časti ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011