znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 510/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenej   spoločnosťou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa   čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 2 Listiny   základných   práv   a slobôd,   ako   aj práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Trnava sp. zn. 27 C 3/2011 z 27. augusta 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co 238/2013 z 31. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2014   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 27 C 3/2011 z 27. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 238/2013 z 31. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie z 31. júla 2014“ alebo „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že okresný súd rozsudkom sp. zn.   27 C 3/2011 z 9. júna 2011 v právnej veci žalobcov „1. ⬛⬛⬛⬛... a 2. ⬛⬛⬛⬛... proti   žalovanému   v   1.   rade: ⬛⬛⬛⬛...   žalovanému   v   2.   rade:

... o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej dňa 16.12.2010, ktorým   návrh   zamietol.   O   trovách   konania   mal   súd   prvého   stupňa   rozhodnúť   po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Dňa 27.06.2011 podali žalobcovia spoločne odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa...  ,ktorým   navrhovali,   aby   Krajský   súd   v   Trnave   ako   odvolací   súd   napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby uskutočnenej dňa 16.12.2010 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu.

Krajský súd v Trnave... 29.05.2012 vydal rozsudok č. k. 10 Co/151/2011, ktorým potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej.   V   časti   trov   konania   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dňa   22.06.2012   vydal   súd   prvého   stupňa   uznesenie   č.   k.   27   C/3/2011,   ktorým rozhodol o trovách konania. Nakoľko súd nepriznal Sťažovateľovi ako žalovanému v 2. rade trovy   konania   v   rozsahu,   v   akom   si   ich   tento   uplatnil,   podal   Sťažovateľ   voči   tomuto uzneseniu dňa 17.07.2012 odvolanie v zmysle ust. § 201 a nasl. OSP. Dôvodom na podanie odvolania bolo to, že podľa názoru Sťažovateľa rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 OSP a napokon konanie malo aj inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

O   podanom   odvolaní   rozhodol   odvolací   súd   dňa   27.06.2013   uznesením   č.   k. 10 Co/147/2012, ktorým uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov konania Sťažovateľovi zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

Následne   okresný   súd   napadnutým   uznesením   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov konania v sume 631,16 €. Keďže okresný súd opäť nepriznal sťažovateľke trovy konania v rozsahu, v akom jej vznikli a v akom si ich uplatnila, podala proti tomuto uzneseniu odvolanie. Dôvodom na podanie odvolania bolo podľa sťažovateľky to, že „rozhodnutie súdu prvého stupňa opäť vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.

Krajský súd uznesením z 31. júla 2014 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu zmenil tak, že obaja žalobcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania v sume 631,16 €, teda „výška priznaného nároku zostala v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa nezmenená“.

Na základe opísaného skutkového stavu je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým uznesením   okresného   súdu   v   spojení   s napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základných práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka pritom vychádza z toho, že súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd pri rozhodovaní o trovách konania vec nesprávne právne posúdili, keď na určenie základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta za úkony právnej služby aplikovali § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“).   Odvolací   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   vychádza   z   údajnej neoceniteľnosti   predmetu   konania   a   svoje   závery   odôvodňuje   hospodárnosťou   konania. Zdôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   spočíva   v   hypotéze   možnosti   iniciovania viacerých konaní (aj rôznych druhov: určenie vlastníctva vs. neplatnosť dražby), ktorého výsledkom by podľa odvolacieho súdu mala byť absurdná situácia, kedy pri každom konaní s   rozdielnymi   predmetmi   bola   považovaná   za   hodnotu   veci   hodnota   aj   potenciálne požadovateľného plnenia, je pre sťažovateľku nepochopiteľná.

Sťažovateľka nerozumie, «ako uvádzané príklady súvisia s prejednávanou vecou. Navrátenie vlastníckeho práva v prípade úspechu žalobcov v konaní o určenie neplatnosti dražby je zákonným dôsledkom takéhoto rozhodnutia, a teda nejde o žiadne potenciálne požadovateľné   plnenie   ani   o   mechanické   stotožňovanie   požiadavky   na   negovanie dobrovoľnej dražby s hodnotou vydraženej nehnuteľnosti, ale o reálny zákonný dôsledok súdneho rozhodnutia. Rovnako podľa nášho názoru neobstojí ani názor odvolacieho súdu vo veci možného súbehu dvoch vyššie uvedených konaní takým spôsobom, aby sa súd pre účely   dražby   zaoberal   aj   prípadným   návrhom   na   určenie   vlastníckeho   práva.   Pretože z rozhodnutia   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3Cdo/186/2010   vyplýva,   že   otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa ust. § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, a to ani ako otázku prejudiciálnu, t.j. ani v konaní o určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa v tomto zmysle odkláňa od ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, a to bez toho aby súd   uviedol   akékoľvek   dôvody   tohto   odklonu.   Vychádzajúc   z   predmetného   rozhodnutia Najvyššieho súdu je pritom jednoznačné, že v prípade podania žalôb rôznych druhov, tak ako to uvádza odvolací súd, by nevyhnutne muselo dôjsť k zamietnutiu všetkých   žalôb s výnimkou žaloby o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby. Napriek tomu, že iniciovanie aj   dvoch   takýchto   konaní   nie   je   možné   vylúčiť,   pretože   „dominus   litis“   je žalobca/navrhovateľ, tak je potrebné uviesť, že vo vzťahu k trovám konania nemá takýto súbeh   ten   následok,   že   by   Vyhláška   vylučovala   možnosť   uplatnenia   trov   právneho zastúpenia z hodnoty veci pre účely dražby. Z uvedeného je zrejmé, že sa jedná len o úvahu odvolacieho súdu, ktorá ale nemá žiadnu oporu v existujúcom právnom poriadku.».Sťažovateľka   vo   veci samej   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   č.   k.   27 C/3/2011   zo   dňa   27.08.2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/238/2013 zo dňa 31.07.2014 porušené bolo. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 27 C/3/2011 zo dňa 27.08.2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 10 Co/238/2013 zo dňa 31.07.2014 porušené boli.

Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Trnava č. k. 27 C/3/2011 zo dňa   27.08.2013   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   10 Co/238/2013   zo   dňa 31.07.2014 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   uznesenie   Okresného   súdu   Trnava,   č.   k. 27 C/3/2011   zo   dňa   27.08.2013   spolu   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave,   č.   k. 10 Co/238/2013 zo dňa 31.07.2014 a vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie. Okresný   súd   Trnava   a   Krajský   súd   v   Trnave   sú   povinní   nahradiť

trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   340,90   EUR   na   účet   právneho zástupcu...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií na uplatňovanie a ochranu   základných práv   a slobôd ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné   záruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa   v   konaní   a rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci.   Objektívny   postup orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých   dostupných   zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Základné   právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   stal   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru (ako ekvivalentu čl. 46 ods. 1 ústavy) zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť   len so zreteľom   na okolnosti   daného   prípadu.   Judikatúra   Európskeho súdu   pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   okresný   súd   a   krajský   súd napadnuté   uznesenia   neodôvodnil   dostatočným   spôsobom   a   nezaoberali   sa   všetkými námietkami sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenie krajského súdu má arbitrárny charakter z dôvodu, že krajský súd v konaní o určenie neplatnosti dražby nepriznal sťažovateľke trovy právneho zastúpenia podľa hodnoty draženej nehnuteľnosti. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu ústavný súd vychádzal z čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom je (bol) oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa   ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

,,I tentoraz tu bola námietka nesprávnym právnym posúdením veci, vykazujúca znaky tvrdošijného   zotrvávania   odvolateľky   na   vlastnom   názore   na   problém   nastoľovaný odvolaním už opätovne, resp. nesúhlasu účastníčky s celkom jednoznačným (jej predstavám však   zjavne   nekonvenujúcim)   odchylným   názorom   odvolacieho   súdu.   Zaoberanie   sa odvolaním   proti   druhému   uzneseniu   tak   s   výnimkou   dôvodne   vytýkaného   nesprávneho určenia paričnej lehoty bolo nutným predovšetkým pre pretrvávajúcu neochotu žalovanej 2/ zmieriť sa s tým, že by jej na náhrade trov právneho zastúpenia mala byť priznaná len suma   zodpovedajúca   odmene   advokátskej   spoločnosti   za   tzv.   neoceniteľné   úkony   a   nie nezanedbateľne   vyššia   odmena   odvodzovaná   od   ceny   nehnuteľností,   predstavujúcich predmet dražby (kde inak oproti stavu v čase prvého zapodievania sa tunajšieho súdu problémom   došlo   k   nárastu   požiadavky   uplatňovanej   odvolaním   v   porovnaní   s   tou priznanou súdom prvého stupňa zo skoršieho viac než 46-násobku na viac než 50-násobok prísudku).“

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   zdôraznil, „že   sa   na   tému   oceniteľnosti a neoceniteľnosti predmetov konaní vyjadril už viackrát v minulosti a v zhode s názormi preferovanými aj súdom prvého stupňa uzavrel, že záujmu na čo najväčšej hospodárnosti súdneho konania zodpovedá len taký výklad, ktorý pri požiadavkách na určenie neplatnosti právnych   úkonov   a   stále   existujúcej   možnosti   žalovať   aj   o   určenie   existencie   alebo neexistencie práv (pominúc na tomto mieste hľadisko naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení) hovorí v prvom prípade (u úkonov) o neoceniteľnosti a len v tom druhom o možnosti určovania ako základu pre vyrubovanie súdnych poplatkov, tak i ceny konania pre určenie výšky tarifných odmien advokátov z ceny veci alebo práva, o ktoré tu ide.

Výrazom takejto ustálenej rozhodovacej praxe je o. i. tiež súdom prvého stupňa zmieňovaný rozsudok Krajského súdu v Trnave z 10. decembra 2007 č. k. 11 Co/150/2007- 111 (vydaný vo veci rovnakého súdu prvého stupňa, teda Okresného súdu Trnava sp. zn. 37 C/57/2006). Relevanciu záverov vyslovených v takomto rozsudku a rozhodných aj pre prejednávanú vec pritom vôbec neznižuje fakt, že tento (rozsudok odvolacieho súdu) bol (spolu s ním potvrdeným prvostupňovým rozsudkom) zrušený Najvyšším súdom SR, pretože sa tak stalo výlučne pre odchylný (liberálnejší) pohľad na otázku existencie naliehavého právneho   záujmu   na   určovacích   žalobách   v   tzv.   spotrebiteľských   veciach   a   teda   bez vyslovenia   tiež   akýchkoľvek   výhrad   dovolacieho   súdu   k   tomu,   ako   tunajší   súd   posúdil problém trov konania. Preto možno opäť len čiastočne zopakovať už skôr ustálené, teda že napriek nepopierateľnosti obsahu právnej úpravy, podľa ktorej sa za cenu práva považuje i hodnota záväzku (§10 ods. 2, časť vety za bodkočiarkou advokátskej tarify) a podľa ktorej neoceniteľnosťou   sa   rozumie,   ak   nie   je   možné   vyjadriť   hodnotu   veci   alebo   práva v peniazoch, alebo je ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami (§ 11 ods. 1 advokátskej tarify) treba vychádzať tiež z logiky právnej úpravy pripúšťajúcej rôzne druhy žalôb (kde inak pre ilustráciu postačí i základné rozlíšenie na žaloby o plnenia   na jednej strane a žaloby   o   určenia   na   strane   druhej,   resp.   i   rozlišovanie   medzi   viacerými   do   úvahy prichádzajúcimi žalobami o určenie). Ak by sa potom účastník s tvrdeným právom takéhoto práva domáhal a mal pritom k dispozícii 1. možnosť bránenia sa požiadavke na určenie v jednom konaní s uplatňovaním vlastnej požiadavky na plnenie v inom konaní, 2. možnosť oponovania   vlastnou   žalobou   na   určenie   inej   určovacej   požiadavke   svojho   protivníka v spore a tiež 3. možnosť uplatnenia jednej určovacej požiadavky a neskôr inej takejto požiadavky   (samozrejme   za   predpokladu,   že   by   tu   v   žiadnom   z   opisovaných   príkladov nevznikla   prekážka   skôr   začatého   konania   o   tej   istej   veci   či   dokonca   prekážka   veci právoplatne   rozsúdenej),   nastala   by   absurdná   situácia,   pri   ktorej   by   sa   v   každom z naznačených   konám   s   nepochybne   odlišne   vymedzenými   predmetmi   za   hodnom   veci považovala hodnota i len potenciálne požadovateľného plnenia, hoci účelom niektorého či prípadne aj   viacerých do úvahy prichádzajúcich konaní by bolo len ustálenie okolnosti existencie iného práva či niektorej pre jeho existenciu významnej skutočnosti. Takýto výklad však   nemôže   byť   súladný   so   zásadou   procesnej   ekonomiky,   pretože   by   súbor   všetkých potenciálne zahájiteľných konaní ako celok neúmerne predražoval. Preto aj v situáciách druhovo totožných s tou z prejednávanej veci treba trvať na tom, že tu hodnotu veci ani práva nejde určiť v peniazoch, pretože tu nemožno požiadavku na negovanie dobrovoľnej dražby mechanicky stotožňovať s cenou vydraženej veci ani s hodnotou práva, majúceho sa v   prípade   úspechu   žalobcovi   (pokiaľ   je   tento   vlastníkom   vydraženej   veci)   prinavrátiť a hocako takémuto výkladu nejde uprieť istú logiku, zastiera sa ním to, že popri žalobe o neplatnosť dražby tu za určitých okolností nemožno vylúčiť ani štandardnú určovaciu žalobu   či   žalobu   o   plnenie   (napr.   o   vydanie   hnuteľnej   veci   alebo   vypratanie nehnuteľnosti)...“.

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   relevantnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu síce formálne zrušil, ale v skutočnosti sťažovateľke priznal náhradu trov konania v takej istej sume, ako to urobil okresný súd vo svojom uznesení (obaja žalobcovia sú povinní zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania v sume 631,16 €). Napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,   ktoré   nemajú   oporu   v   zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Vo vzťahu k judikatúre ústavného súdu, na ktorú poukazuje sťažovateľka na podporu odôvodnenosti svojej sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že ju nemožno posudzovať paušálne. Je   potrebné   rozlišovať,   čo   tvorí   predmet   sporu.   K sťažovateľkou   označenému   nálezu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 je potrebné dodať, že tento sa týkal nákladov súdneho konania, predmetom ktorého bolo určenie vlastníckeho práva k určitej veci (osobného automobilu). Ústavný súd v tomto rozhodnutí judikoval, že trovy právneho zastúpenia je pri sporoch o určenie vlastníckeho práva nutné určovať z predpokladanej ceny veci, o ktorú ide. Nie je možné vychádzať z predpokladu, že hodnota súdneho sporu sa nedá určiť, resp. že sa dá určiť len s nepomernými ťažkosťami. Ústavný súd v ňom teda vyslovil názor, že pri žalobách o určenie vlastníckeho práva k predmetnej veci je nutné počítať cenu jedného   právneho   úkonu   podľa   prvého   pravidla,   teda   z   hodnoty   sporu,   a nie   druhého pravidla, teda ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Hodnotou sporu sa rozumie hodnota veci, vo vzťahu ku ktorej sa má rozhodnúť o vlastníckych pomeroch účastníkov konania.

V namietanom   prípade,   ktorý   je   predmetom   tohto   prerokovania   pred   ústavným súdom, bolo predmetom konania pred okresným súdom a krajským súdom rozhodovanie o určenie   (platnosti)   dobrovoľnej   dražby   (nehnuteľnosti).   Meritórnym   rozhodnutím o zamietnutí žaloby okresný súd v predmetnom konaní rozhodol, že pri dobrovoľnej dražbe nebolo preukázané porušenie zákona, a preto návrh na jej vyhlásenie za neplatnú zamietol.

V   danom   prípade   krajský   súd   správne   posúdil   predmetnú   žalobu   ako   určovaciu žalobu podľa § 80 písm. c) OSP, t. j. že ide o žalobu o určenie (ne)platnosti dobrovoľnej dražby, a teda aj odpovedal na otázku, že ide o konanie o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, a teda išlo o konanie, ktorého predmet nemožno oceniť peniazmi. Je preto nesprávny názor sťažovateľky, že správne mal odvolací súd ustáliť, že konanie sa týka nehnuteľnosti a následne pre účely zistenia tarifnej odmeny mal zistiť ich hodnotu. Aj ústavný súd poukazujúc napr. na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 9/2010, sp. zn. 3 MCdo 9/2009, sp. zn. 1 MObdoV 17/2006, 2 MObdoV 3/2012 je toho názoru, že v danom prípade nebolo možné vyjadriť hodnotu veci ani práva v peniazoch. Hodnota veci pri predmete konania – určenie, že dobrovoľná dražba (nehnuteľnosti) je neplatná, nie je hodnota nehnuteľnosti, o dražbu ktorej išlo.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základným právom na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K   námietke   nevysporiadania   sa   so   všetkými   skutočnosťami   uvádzanými sťažovateľkou   v   jej   vyjadrení   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   konania   na spravodlivé   súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

V   obdobnej   veci   sťažovateľky   už   ústavný   súd   rozhodol   uznesením sp. zn. III. ÚS 387/2015 z 18. augusta 2015, a to tak, že v sťažnosti napadnuté uznesenie odvolacieho súdu (založené na obdobnom odôvodnení ako v prerokúvanej veci) odmietol ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015