znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 510/2014-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti   M. J. S., zastúpenej advokátom JUDr. Marianom Zányiom,   Alžbetínske   námestie   2,   Dunajská   Streda,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006 (pôvodne vedenom Okresným súdom Dunajská Streda pod sp. zn. 8 C 127/05) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo   M. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Prešov p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. J. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť M. J. S. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Mariana Zányiho, Alžbetínske námestie 2, Dunajská Streda, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 510/2014 z 9. septembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „odporkyňa“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   21.   júla   2005   na   Okresnom   súde   Dunajská Streda, kde bolo vedené pod sp. zn. 8 C 127/05 a neskôr bolo prikázané na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu, kde je vedené pod sp. zn. 15 C 4/2006.

Sťažovateľka uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. 1 SprO 1141/2014 (doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza, že sa „plne stotožňuje s pripojeným vyjadrením zákonnej sudkyne“, v ktorom je okrem iného uvedené:

„Z   citovaných   zákonných   ustanovení   vyplýva,   že   potrebu   nariaďovať   súdne pojednávanie posudzuje sudca, ktorý vo veci rozhoduje. Pokiaľ je sudca toho názoru, že vo veci   nie   je   možné   rozhodnúť   len   na   základe   predložených   listinných   dôkazov   a   je potrebné účastníkov konania vypočuť, sú títo povinní rešpektovať ust. § 131 a ustanoviť sa na výsluch, vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. To, či súd bude realizovať vykonanie dôkazu iným súdom je taktiež na jeho posúdení a je tak možné postupovať vtedy, ak je to účelné. Súd opakovane zasielal účastníkom konania prípis v ktorom ich informoval, že na ich   osobnej   účasti   na   pojednávaní   trvá.   Poukázal   na   osobitý   charakter   konania o vyporiadanie BSM, ktorý v sebe zahŕňa výrazne osobný prvok, keď len účastníci konania vedia čo patrí do masy BSM, kým je tá-ktorá vec užívaná, aký je osobný vnos toho-ktorého účastníka do spoločného majetku, aké sú pasíva a kým boli splácané, resp. iné, mnohokrát sporné skutočnosti, ktorých odstránenie súd realizuje aj výsluchom účastníkov konania. Domnievam   sa,   že   súd   nepostupoval   v   rozpore   so   zákonom   len   tým,   že   nerealizoval predstavu   účastníkov   konania.   Napriek   tomu,   že   odporkyňa   má   právnické   vzdelanie rovnako ako navrhovateľ, odporkyňa navyše vykonáva funkciu sudcu na Okresnom súde v Dunajskej Strede v tomto konaní je účastníčkou a má rešpektovať autoritu súdu. O tom, že nemožno hovoriť o prieťahoch v konaní svedčí aj fakt, že účastníci navrhujú vykonávanie nových   dôkazov   a   odporkyňa   sa   vôbec   prvýkrát   vyjadrila   ku   spôsobu   vyporiadania hnuteľných vecí podaním z 18.07.2013 (len necelé 3 mesiace pred podaním sťažnosti). Záverom   chcem   vysloviť   presvedčenie,   že   ignoranciou   súdnych   pojednávaní   účastníkmi konania došlo k možno zbytočnému predlžovaniu konania, pretože ak by sa na pojednávaní vyjadrili ku každej položke vyporiadavanej masy BSM bolo by hneď zrejmé čo je sporné a ktorým smerom sa má ďalšie dokazovanie uberať.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj tento prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

„Návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   podal A.   C. (bývalý manžel sťažovateľky, pozn.) dňa 21.07.2005 na Okresný súd v Dunajskej Strede. Potom,   ako   Okresný   súd   v   Dunajskej   Strede   rozhodol   o   rozvode   manželstva   totožných účastníkov   konania   a   upravil   práva   a   povinnosti   k   (v   tom   čase)   maloletým   deťom   z manželstva   pochádzajúcim,   v   konaní   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   vzniesli   sudcovia   Okresného   súdu   v   Dunajskej   Strede   námietku   zaujatosti z dôvodu, že odporkyňa je sudkyňou tamojšieho súdu a naviac viacerí sudcovia poznajú aj navrhovateľa ako notára. Vec bola postúpená na vybavenie Krajskému súdu v Trnave, kde sudcovia tamojšieho súdu prehlásili, že sa cítia byť zaujatí pre vzťah k odporkyni, ako sudkyni   Okresného   súdu   v   Dunajskej   Strede.   Námietku   zaujatosti   vyslovili   aj   sudcovia Krajského súdu v Trnave, preto Najvyšší súd SR uznesením 4Nc 33/2005 zo dňa 20.10.2005 rozhodol   o   vylúčení   sudcov   Krajského   súdu   v   Trnave   a   vec   prikázal   na prejednanie a rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Krajský súd v Prešove uznesením z 13.12.2005 sp. zn. 4NcC 76/2005 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu v Dunajskej Strede z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde v Dunajskej Strede pod sp.zn.   10C   127/2005   a   vec   prikázal   na   prejednanie   a   rozhodnutie   Okresnému   súdu v Prešove. Právna vec bola pridelená sudkyni Okresného súdu Prešov A. I.

Uznesením   zo   dňa   02.02.2006   č.   k.   15C   4/2006-66   vyzvala   zákonná   sudkyňa účastníkov   konania   na   vyjadrenie   podľa   §   115a   O.   s.   p.   v   lehote   15   dní   a   zároveň účastníkov poučila o ich procesných právach a povinnostiach.“

Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že ďalší priebeh napadnutého konania bol takýto:

Sťažovateľka   ani   navrhovateľ   sa   na   nariadený   termín   pojednávania 4. septembra 2006   nedostavili   a zhodne   žiadali,   aby   boli   vo   veci   vypočutí   dožiadaným súdom.   Okresný   súd   Dunajská   Streda   19.   apríla   2007   realizoval   výsluchy   účastníkov konania a 7. júna 2007 bol súdny spis vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie.

Uznesením z 22. januára 2009 bol okresným súdom ustanovený znalec na ocenenie nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) pričom znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 5. mája 2008.

Okresný súd 13. mája 2008 vyzval ustanoveného znalca na doplnenie znaleckého posudku doručeného okresnému súdu 5. mája 2008.

Okresný   súd   na   účely   určenia   všeobecnej   hodnoty   hnuteľných   vecí   uzneseniami z 23. mája 2008 ustanovil súdnych znalcov I. Š. a A. K.

Po predložení znaleckých posudkov, resp. doplnenia znaleckého posudku, okresný súd znalcom priznal znalečné.

V januári   2009   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   30.   apríl   2009,   ktoré   sa neuskutočnilo, pričom účastníci konania svoju neúčasť vopred ospravedlnili.

Po podaní námietky sťažovateľkou okresný súd za pôvodne ustanoveného znalca z odboru strojárstva M. V. uznesením z 29. júna 2009 ustanovil nového súdneho znalca F. B., ktorý 11. septembra 2009 doručil okresnému súdu znalecký posudok.

Uznesením   z 13.   januára 2010   okresný   súd ustanovil   J. S.   za znalkyňu z odboru ekonómie a manažmentu, účtovníctva a daňovníctva na účely ocenenia hodnoty notárskeho úradu   navrhovateľa.   Po   opakovaných   urgenciách   okresným   súdom   7. októbra 2010 a 5. novembra 2010 bol napokon znalkyňou znalecký posudok aj s vyúčtovaním znalečného predložený okresnému súdu 17. mája 2011.

Okresný súd 16. septembra 2011 a 30. januára 2012 zaslal súdny spis na nahliadnutie účastníkom konania Okresnému súdu Dunajská Streda a Okresnému súdu Levice.

Okresný súd 22. júna 2012 nariadil termín pojednávania na 27. august 2012, ktoré sa pre neúčasť účastníkov konania a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý sa ospravedlnil, neuskutočnilo a bolo odročené na 15. november 2012. Uvedené konanie sa uskutočnilo bez účasti navrhovateľa aj sťažovateľky, ktorí vyslovili súhlas s postupom vo veci podľa § 115a   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Okresný   súd   pojednávanie odročil   na   31.   január   2013   s tým,   že   zároveň   účastníkom   konania   oznámil,   že   ich prítomnosť na pojednávaní považuje za bezpodmienečne nevyhnutnú.

Sťažovateľka   mailovým   podaním   doručeným   okresnému   súdu   21.   januára   2013 neúčasť na pojednávaní ospravedlnila a podaním z 28. januára 2013 aj právny zástupca navrhovateľa,   pričom   samotné   pojednávanie   nariadené   na   31.   január   2013   sa   napokon pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne neuskutočnilo a bolo odročené na 26. marec 2013. Na   uvedenom   pojednávaní   sa   účastníci   konania   ani   právny   zástupca   navrhovateľa nezúčastnili, neúčasť vopred ospravedlnili a okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.Okresný   súd   nariadil   pojednávanie na   19.   júl 2013   s tým,   že   na ich   účasti   trvá. Pojednávanie nariadené na 19. júl 2013 sa pre neúčasť účastníkov konania neuskutočnilo, bolo odročené na neurčito, pričom okresný súd realizoval návrhy na doplnenie dokazovania v zmysle návrhov účastníkov konania.

Okresný   súd   uznesením   z 5.   novembra   2011   nariadil   znalecké   dokazovanie na ocenenie   vysávača   lístia.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o zložení   preddavku na znalecké   dokazovanie   podala   sťažovateľka   odvolanie,   pričom   Krajský   súd   v Prešove uznesením   z 20.   marca   2014   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu   o povinnosti   zložiť sťažovateľkou preddavok na trovy znaleckého dokazovania.

Po   výzvach   okresného   súdu   účastníkom   konania   na   vyjadrenie   sa   k znaleckému posudku F. B. nariadil okresný súd 17. septembra 2014 pojednávanie na 31. október 2014, pričom   termín   pojednávania   okresný   súd   zrušil   z dôvodu   predloženia   súdneho   spisu ústavnému súdu.

K vyjadreniu   okresného   súdu   k   sťažnosti   doručenému   ústavnému   súdu 31. októbra 2014 sťažovateľka stanovisko nezaujala.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 24. októbra 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je vyporiadanie BSM. Ústavný súd uznáva,   že   takéto   spory   môžu   byť   skutkovo   zložitejšie   a   svojou   povahou   náročné na dokazovanie,   pretože   treba   nielen   zistiť   okruh   vecí   patriacich   do   zaniknutého   BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero skutočností,   ktoré   vyplývajú   z   § 150   Občianskeho   zákonníka,   najmä   pokiaľ   ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci bola v tomto   konaní   vyvolaná   najmä   nutnosťou   nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   účel určenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností, ale aj vecí hnuteľných patriacich do BSM. Podľa názoru   ústavného   súdu   preskúmavané   konanie   nie   je   právne   zložité,   pričom   existuje dostatočné   množstvo   stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj jednoznačnú   metodiku   postupu   a   prerokovania   uvedených   majetkových   sporov,   takže pri efektívnejšom   a   sústredenejšom   postupe   mohol   okresný   súd   v napadnutom   konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka súdneho konania v procesnom postavení odporkyne. Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka má určitý podiel na spomalení priebehu napadnutého konania (opakovaná neúčasť na nariadených pojednávaniach,   a to   aj   napriek   okresným   súdom   zdôraznenej   nutnosti   osobnej   účasti na nich,   návrh   na   rozdelenie   hnuteľných   vecí   BSM   uskutočnený   takmer   na   konci doterajšieho priebehu napadnutého konania), čo ústavný súd zohľadnil pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a konštatuje,   že   napriek   veľkému   počtu   vykonaných   procesných   úkonov   v doterajšom priebehu je napadnuté konanie poznačené neefektívnosťou a nesústredenosťou.

Za neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní možno považovať jeho postup v súvislosti so zabezpečením znaleckého dokazovania. Na posúdenie hnuteľných vecí okresný súd ustanovil neštandardne až troch súdnych znalcov, okrem nich ustanovil aj znalca   na   ocenenie   hodnoty   nehnuteľností   a znalkyňu   na   ocenenie   hodnoty   notárskeho úradu   navrhovateľa,   pričom   pri   nedodržaní   termínu   predloženia   znaleckých   posudkov okresný súd vôbec nevyužil poriadkové opatrenia v zmysle § 53 OSP. Okresný súd tieto opatrenia   nevyužil   ani vo   vzťahu   k účastníkom   konania,   keď   sa   opakovane nedostavili na nariadené   pojednávania,   čo   nepochybne   významným   spôsobom   spomalilo   priebeh napadnutého   konania.   Ústavný   súd   taktiež   konštatuje,   že   k   spomaleniu   priebehu napadnutého konania došlo aj z dôvodu viacerých zmien v osobe zákonného sudcu, čo však okresný súd nezbavuje zodpovednosti za spomalenie priebehu napadnutého konania a vznik neodôvodnených prieťahov v jeho priebehu.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   v prípade,   ak   nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na všeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07, I. ÚS 7/2011).

Ústavný   súd   pri   vyhodnocovaní   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní okrem   už   uvedeného   prihliadol   predovšetkým   na   to,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska nemožno akceptovať, aby konanie pred všeobecným súdom nebolo po viac ako 9 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené (napr. IV. ÚS 327/2013, IV. ÚS 67/2014).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 4/2006 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka nachádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania finančného   zadosťučinenia   v sume   3 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázala na právnu neistotu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (dohovoru)   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného pod sp. zn. 15 C   4/2006,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   podiel sťažovateľky na spomalení priebehu napadnutého konania a vzhľadom na skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, považoval   ústavný   súd   priznanie   sumy   2   000   €   za   primerané   finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   o   jej   sťažnosti   advokátom JUDr. Marianom Zányim. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2014