znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 510/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M., Oblastný výbor – C., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Cob/34/09 z 30. apríla 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 19/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M., Oblastný výbor – C., R., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2011   doručená   sťažnosť   M.,   Oblastný   výbor   –   C.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), „na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 48 ods.   2“ ústavy   a práva na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   3   Cob/34/09   z 30.   apríla   2010   v znení opravného uznesenia sp. zn. 3 Cob/34/09 z 24. marca 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 19/2011 z 31. mája 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 Cb/17/2008 z 15. januára 2009 v spojení s opravným   uznesením   sp.   zn.   11   Cb/17/2008   zo 16.   februára   2011   zaviazaný   zaplatiť žalobcovi sumu 7 634,60 € s príslušenstvom. Podanému odvolaniu sťažovateľa krajský súd nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 3 Cob/34/09 z 30. apríla 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne   správne   potvrdil.   Sťažovateľ   následne   druhostupňové   rozhodnutie   napadol dovolaním, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo 19/2011 z 31. mája 2011 odmietol podľa ustanovenia § 243b ods. 5 v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ako neprípustné.

Sťažovateľ v sťažnosti formuluje námietku porušenia základných práv «podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky („Ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („Dohovor“)» ktorú opiera o túto argumentáciu: «v   predmetnej   veci   pred   súdom   prvého   stupňa   vystupoval   ako   účastník konania   subjekt,   ktorý   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   pričom   ten   účastník konania   ktorý   vystupoval   pred   súdom   prvého   stupňa   nemal   ani   procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, pričom sťažovateľovi bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Pred okresným súdom bývalá štatutárka sťažovateľa, ani nebola vypočutá, ako zástupkyňa   účastníka   konania,   ale   ako   „bežná“   svedkyňa,   ktorá   po   výsluchu   nemohla uplatňovať práva účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. Okrem toho v konaní pred súdom druhého stupňa bola porušená rovnosť a verejnosť konania, súdy extrémne opomenuli, vykonanie riadneho dokazovania a vyhodnotenie prevedených dôkazov. Okresný súd svojím rozsudkom č. k. 11Cb/17/08-76 z 15. januára 2009 zaviazal sťažovateľa zaplatiť Ing. arch. J. R., autorizovanému architektovi (žalobca) zaplatiť sumu 7 634, 60 EUR so 14% úrokmi z omeškania od 30. júna 2006 do zaplatenia, ako aj trovy právneho zastúpenia. Za účastníka konania bola pritom označená až do vydania opravného uznesenia č. k. 11Cb/17/08-161 zo 16. februára 2011 skôr celoštátna organizácia C., než sťažovateľ.   Vykonanie   diela,   za   ktoré   mal   sťažovateľ   zaplatiť   mala   objednať administratívna pracovníčka a nie štatutárny orgán (!), napriek tomu, že malo ísť o dielo za 230 000 Sk (!). Dielo malo pritom pozostávať zo skice niekoľkých hárkov (!), ktoré boli použité skôr ako zámienka na získanie obrovského prospechu. Súdy však nezaujímalo to, že aktívne   legitimovaná   osoba   nebola   správne   označená,   že   nekonali   so   zástupkyňou sťažovateľa, ako účastníčkou konania, nebolo však vykonané žiadne dokazovanie ani na okolnosti, že kedy došlo k dohode o diele, nebolo právne relevantné to, kto mal objednať dielo, či bolo vôbec vykonané dielo a teda či nedošlo k takzvanému tunelárskemu pokusu a pod.   Krajský   súd   a   najvyšší   súd   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   vo   svojich   opravných prostriedkoch podrobne popísal skutkový stav a ponúkol dôkazy, neposkytli sťažovateľovi ochranu.»

V rámci svojej argumentácie sťažovateľ ďalej uvádza:«Skutočnosť, že v napadnutom konaní došlo k extrémnym pochybeniam sťažovateľ poukázal už vo svojom odvolaní a dovolaní, na ktorých aj v daných súvislostiach trvá, pričom   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   uznal,   že   „M.,   Oblastný   výbor   –   C.,   R. existuje“. Niet sporu o tom, že tento subjekt existuje, lenže nemožno súhlasiť s tým, že s týmto subjektom súd prvého stupňa aj konal a stačí opraviť jeho označenie „postupom podľa § 164 O.s.p.“ Jednak je sťažovateľ presvedčený o tom, že ako účastník vystupoval v napadnutom   konaní   subjekt,   ktorý   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   (pred okresným súdom bola za odporcu označená celoštátna organizácia so sídlom v Rožňave, teda celkom iný subjekt, než sťažovateľ), pričom ten účastník konania ktorý vystupoval pred súdom prvého stupňa nemal ani procesnú spôsobilosť. Je nepochopiteľné tiež, že odvolací súd rozhodol o odvolaní v danej veci na neverejnom pojednávaní bez prípadného vypočutia účastníka, ktorý by už mal spôsobilosť nato, aby vôbec bol účastníkom konania,   týmto spôsobom   bola   sťažovateľovi   nepochybne   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Týmto postupom   teda   sťažovateľovi   neboli   garantované   ani   základné   princípy   spravodlivého procesu.

Poukazujeme   na   to,   že   právom   účastníka   konania   je   inter   alia   predkladať   súdu skutkové a právne argumenty vzťahujúce sa k výkladu právneho predpisu a právnej stránke veci.   S   týmto   právom   korelujúcou   povinnosťou   súdu   je   to,   aby   sa   súd   s   takýmito argumentmi,   pokiaľ   sú   relevantné,   vysporiadal   a   takéto   vysporiadanie   premietol   aj do odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva vo veciach H. proti Belgicku z roku 1987, Van de Hurk proti Holandsku z roku 1994 alebo Ruiz Torija proti Španielsku z roku 1994). Súdny spor je tak spravidla stretom a aj súťažou minimálne dvoch právnych názorov. V danom prípade však súdy takmer vôbec neprihliadli ani   na   skutkovú,   ale   ani   na   právnu   argumentáciu   sťažovateľa,   ktorý   v   skutočnosti   ani nepožíval práva účastníka konania a jeho argumentmi a dôkaznými návrhmi vôbec nebolo vysporiadané.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd sa v danom prípade dopustil aj závažných iných   vád,   keď   vôbec   neprihliadol   k   tomu,   že   ustálenie   skutkového   stavu   bolo prvostupňovým súdom uskutočnené povrchne, keď prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy. Znovu treba zvýrazniť, že z celého dokazovania vyplýva, že k údajnému rozšíreniu spornej projektovej dokumentácie malo dôjsť na základe podpisu objednávky, ktorá mala podpísať   jedna   z   administratívnych   pracovníčok   a   nie   štatutárny   orgán   !!!   Pre prvostupňový   súd   nebolo   relevantné   ani   to,   že   táto   administratívna   pracovníčka   bola uvedená do omylu, na ktorú skutočnosť boli ponúknuté dôkazy, ktoré však vykonané neboli. Vôbec   nebolo   predmetom   preskúmania,   či   rozšírený   projekt   nebol   obsahom   pôvodnej zmluvy a najmä či dielo za 230 000 bolo vôbec vyhotovené. Skutočnosť je taká, že „skica“, ktorú podľa odborníkov je možné vyhotoviť   za nesmierne krátku dobu,   je   označená   za projekt, za ktorú sa požaduje neprimerane vysoká až „tunelárska“ finančná čiastka. O tom už ani netreba hovoriť, že toto „dielo“ (údajne administratívnou pracovníčkou objednané) nikdy realizované ani nebolo. V podrobnostiach poukazujem tiež na podané odvolanie a dovolanie v tejto veci, ktoré je súčasťou súvisiaceho spisu.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a „na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 48 ods. 2“ ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob/34/09 z 30. apríla 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 19/2011   z 31.   mája   2011,   uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie konanie.

V závere sťažnosti sťažovateľ žiada o odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu   v spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   čo   odôvodňuje skutočnosťou, že „prípadné vykonanie uvedených rozhodnutí by bolo pre sťažovateľa priam likvidačným,   ohrozilo   by   jeho   základné   práva   na   vlastníctvo   a bolo   by   ohrozené   jeho spoločenské poslanie“.

Súčasne   sťažovateľ   žiada   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, pričom túto žiadosť odôvodňuje postavením neziskovej organizácie, ktorá nedisponuje   žiadnymi   finančnými   prostriedkami,   a   poukazuje   na dovolacie   konanie, v ktorom jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu bolo vyhovené.

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti predostrel námietku porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj keď sťažovateľ základné právo, námietku porušenia ktorého predostrel, označil ako „základné právo na spravodlivé súdne   konanie“,   z obsahu   argumentácie   vyplýva,   že   ide   o základné   právo   na   verejné prerokovanie veci).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto pre rozhodnutie relevantné skutočnosti:

1.   Okresný   súd   rozsudkom,   sp.   zn.   11   Cb/17/2008   z 15.   januára   2009   v spojení s opravným uznesením sp. zn. 11 Cb/17/2008 zo 16. februára 2011 zaviazal sťažovateľa na zaplatenie   sumy   7   634,60   €   s príslušenstvom.   Okresný   súd   v odôvodnení   svojho rozsudku prezentoval svedecké výpovede, ako aj listinné dôkazy, na základe ktorých dospel k ustáleniu skutkového stavu posúdeného ako právny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o dielo uzavretej medzi žalovaným a žalobcom v zmysle ustanovení § 536 a nasledujúcich zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

2.   Sťažovateľ   napadol   predmetný   rozsudok   odvolaním,   v ktorom   namietal,   že «pokiaľ za účastníka konania v napadnutom rozsudku bol označený za žalovaného „M., so sídlom   v R.“   -   organizácia   takéhoto   názvu   úradne   neexistuje   a   preto   ani   nemala spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 221 ods. 1 písm.b/ O.s.p.) a teda rozsudok s takto označeným účastníkom konania nemôže byť ani vykonateľný.

Súd   prvého   stupňa   v   danej   veci   neúplné   zistil   skutkový   stav,   pretože   nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ktoré žalovaný vidí v tom, že   uzavrel   so   spoločnosťou   P.   a.s.,   so   sídlom   v L.   zmluvu   o   dielo   č. 15/11ú2005 z 19. 12.2005   predmetom   ktorej   bola   „Rekonštrukcia   areálu   v G.“.   Spracovateľom projektovej   dokumentácie,   ktorá   tvorila   prílohu   uvedenej   zmluvy   bol   žalobca.   Sporná „rozšírená" projektová dokumentácia nebola prílohou zmluvy o dielo č. 15/11/2005. Podľa žalobcu   medzi   ním   a   žalovaným   došlo   k   dohode   o   zhotovení   spornej   „rozšírenej“ projektovej   dokumentácie.   Z   prevedeného   dokazovania   však   nevyplýva   kto   uzavrel so žalobcom   takúto   dohodu.   Na   túto   otázku   ani   jeden   z   vypočutých   svedkov   konkrétne neodpovedal. Žalobca na pojednávaní 14.10.2008 uviedol, že „v marci alebo apríli 2006 na zasadnutí výboru sa dohodli, že projektovú dokumentáciu na inžinierske siete zabezpečí on, ako žalobca“. S kým sa žalobca dohodol a bol ten subjekt kompetentný uzatvoriť vôbec takúto dohodu.

Napadnuté   rozhodnutie   je   založené,   v   podstate   iba   na   pochybnej   „objednávke“ z 15.5.2006, ktorú mala spísať svedkyňa F., ktorá však podľa svojej výpovede konala pod nátlakom žalobu, ktorý ju aj uviedol do omylu, naliehal na ňu, že uvedená objednávka súvisí so zmluvou o dielo č. 15/11/2005. Napriek tomu, že svedkyňou tejto situácie bola aj E. E., súd prvého stupňa túto svedkyňu, ale ani ostatných odporcom označených svedkov vo veci nevypočul. Súd prvého stupňa neskúmal ani to, či bola svedkyňa F. kompetentná urobiť právne   relevantnú   objednávku   na   spornú   projektovú   dokumentáciu.   Takúto   právomoc menovaná   svedkyňa   nemala,   takže   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza   aj z nesprávneho právneho posúdenia veci.».

3. Krajský súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 3 Cob/34/2009 z 30. apríla 2010 rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil. V odôvodnení svojho   rozhodnutia   poukázal   na   správnosť   jednak   skutkových   zistení,   jednak   právneho posúdenia veci prvostupňovým súdom, pričom v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP odkázal na podľa   jeho názoru náležité odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Zároveň predmetné   odôvodnenie   dodatočne   doplnil   argumentáciou,   v ktorej   uviedol,   že „M., Oblastný   výbor   –   C.,   R.   existuje   a s týmto   subjektom   súd   prvého   stupňa   konal.   Pokiaľ v napadnutom rozsudku (žalobca v žalobe to uviedol správne) nie je úplné označenie, bude potrebné opraviť toto označenie postupom podľa § 164 O.s.p.“.

Ďalej   k odvolacím   námietkam   sťažovateľa   dodal,   že „z vykonaného   dokazovania vyplýva, že objednávku vyhotovila A. F., tajomníčka žalovaného, ktorá s ňou oboznámila predsedníctvo   oblastného   výboru   a nikto   jej   nenariadil,   aby   ju   zrušila.   Žalobca   na   jej základe dielo vykonal, avšak do dnešného dňa cena diela mu nebola zaplatená.“.

4.   V dovolaní   podanom   proti   právoplatnému   rozsudku   sťažovateľ   namietal,   že „v danej   veci   vystupoval   ako   účastník   subjekt,   ktorý   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom konania, pričom ten účastník nemal ani procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 237 O.s.p.)“. Sťažovateľ nesúhlasil ani so záverom odvolacieho súdu, ktorý poukázal na potrebu opravy označenia žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí postupom v zmysle ustanovenia § 164 OSP. Sťažovateľ tiež namietal, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá aj tým, že   odvolací   súd   prerokoval   odvolanie   na   neverejnom   zasadnutí   a nezohľadnil   tak skutočnosť,   že   skutkový   stav   prerokúvanej   veci   bol   prvostupňovým   súdom   zistený povrchne, bez vykonania navrhovaných dôkazov.

Podané   dovolanie   doplnil   aj   sťažovateľovi   ustanovený   právny   zástupca,   ktorý dovolacie dôvody   oprel   o ustanovenia   § 241   ods.   2 písm.   a),   b) a c)   OSP,   namietajúc nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného, keď označenie žalovaného v podanej žalobe nekorešponduje   s jeho   označením   v rozsudku   odvolacieho   súdu.   Ďalej   právny   zástupca poukázal na nesprávne právne posúdenie veci   a nedostatočné zistenie skutkového   stavu opierajúceho   sa   o nekompletné   doklady.   Na   tomto   mieste   právny   zástupca   konkrétne uviedol: „Predmetná   objednávka   nie   je   vystavená   osobou   konať   v mene   odberateľa, v objednávke nie je obsiahnutá cena diela. Faktúra na žalovanú sumu bola adresovaná na subjekt, ktorý neexistuje. V konaní nebolo preukázané, kedy došlo k dohode o diele, kedy sa tak stalo, s kým sa žalobca dohodol na realizácii diela, kedy a s kým bola dohodnutá cena   diela.   Neboli   vypočutý   kompetentní   štatutárni   zástupcovia,   vtedajší   predseda žalovaného,   neboli   objasnené   okolnosti   samotnej   realizácie   diela.   Pri   vybavovaní stavebného   vodoprávneho   konania   nebol   preukázaný   rozsah   splnomocnenia   konať za žalovaného. Predmetom skúmania neboli údajné projekty (dielo) a zistenie ceny diela.“

5.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo/19/2011   z 31.   mája   2011   dovolanie sťažovateľa odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.

V úvode odôvodnenia najvyšší súd poukázal na stanovisko žalobcu, ktorý sa vyjadril, že   sťažovateľa   na   pojednávaniach   pred   okresným   súdom   zastupovala   predsedníčka sťažovateľa,   ďalej   že   objednávka   predmetnej   projektovej   dokumentácie   (diela)   bola podpísaná   tajomníčkou   sťažovateľa   za   účasti   jeho   predsedníčky   a člena „oblastného výboru“, a to s vedomím „oblastného výboru“ a že vypracovaná projektová dokumentácia (dielo) bola ako dôkaz predložená aj prvostupňovému súdu.

Najvyšší   súd   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľ   prípustnosť   podaného dovolania založil na existencii dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP, a síce že ten, kto v konaní   vystupoval   ako   účastník   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   [§   237 písm. b) OSP], ďalej že žalovaný nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený [§ 237 písm. c) OSP] a že účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Najvyšší   súd   poukázal   v konkrétnosti   na   tvrdenia   sťažovateľa,   ktorý   naplnenie označených   dovolacích   dôvodov   videl   v skutočnosti,   že   žalovaný   bol   v žalobe, v prvostupňovom   rozhodnutí a i v rozhodnutí odvolacieho súdu   nesprávne označený,   čo považoval sťažovateľ za nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v danom konaní, čím mu   mala   byť   podľa   jeho   názoru   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   nebol účastníkom konania a mal ním byť. Takisto najvyšší súd poukázal na námietku sťažovateľa, ktorý vytýkal odvolaciemu súdu, že odvolanie prerokoval bez nariadenia pojednávania, teda bez vypočutia sťažovateľa ako účastníka konania.

Najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozhodnutia   formuloval argumentáciu,   v ktorej uviedol, že „žalovaný – M. – C. oblastný výbor, R.“, teda sťažovateľ vznikol na základe zákona   č.   83/1990   Zb.   o združovaní   občanov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon o združovaní občanov“) a v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 citovaného zákona je právnickou osobou, ktorej ustanovenie § 18 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   zákonník“)   priznáva   právnu subjektivitu a z nej vyplývajúcu procesnú spôsobilosť v zmysle ustanovenia § 19 OSP, teda spôsobilosť byť účastníkom konania.

Najvyšší   súd   poukázal na to,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   v prvostupňovom rozhodnutí nesprávne označený ešte neznamená spornosť toho, kto je účastníkom konania, a že napokon tento nedostatok bol postupom v zmysle ustanovenia § 164 OSP následne aj odstránený. Najvyšší súd uviedol, že zo žaloby jednoznačne vyplývalo, kto bol vo veci pasívne   legitimovaný,   teda   proti   komu   žaloba   smerovala,   pretože   aj   keď   bol   slovosled názvu žalovaného (sťažovateľa) v žalobe nesprávny, v žalobe bolo uvedené správne sídlo a identifikačné   číslo,   a preto   bol   sťažovateľ   jednoznačne   identifikovateľný.   Podľa vyjadrenia   najvyššieho   súdu   obsah   spisového   materiálu   jednoznačne   preukazuje,   že v posudzovanom konaní sa konalo s účastníkom konania, ktorý bol v žalobe špecifikovaný ako žalovaný, táto skutočnosť nebola v priebehu konania sporná, sťažovateľ sa vyjadril k meritu veci a nebol zamieňaný s inou právnickou osobou.

Najvyšší   súd   predostrel   výklad   dovolacieho   dôvodu   v zmysle   ustanovenia   §   237 písm. f) OSP: „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní   účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia   a ochrany   jeho   práv   a právom   chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.“

Na   tomto   mieste   najvyšší   súd   dôvodil,   že   po   preskúmaní   rozhodnutí   tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu nezistil, že by sťažovateľovi bola znemožnená realizácia   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom,   pričom skonštatoval,   že   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   zodpovedá   aj   požiadavke preskúmateľnosti, pretože je odôvodnené v súlade s ustanoveniami § 157 ods. 2 a § 219 ods. 2 OSP.

Najvyšší súd sa v závere vyjadril aj k otázke prerokovania odvolania na neverejnom zasadnutí poukazujúc na ustanovenie § 214 ods. 1 OSP vymedzujúce prípady, v ktorých je odvolací súd povinný pojednávanie nariadiť, pričom uviedol, že vo veci sťažovateľa nešlo ani o jednu z tu vymedzených situácií, a bolo teda na úvahe súdu, či pojednávanie nariadi. Takáto situácia podľa názoru najvyššieho súdu vylučovala, aby došlo označeným postupom odvolacieho súdu k porušeniu práv sťažovateľa.

Najvyšší súd preto uzavrel, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP a ani žiadnou z ďalších ustanovením § 237 OSP taxatívne vymedzených vád.

K námietke sťažovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci a o nedostatočnom zistení   skutkového   stavu   konajúcimi   súdmi   najvyšší   súd   poznamenal,   že   správnosť skutkových   a právnych   záverov   založených   na   vykonanom   dokazovaní   by   bolo   možné v rámci   dovolacieho   konania   posúdiť   iba   v prípade   prípustnosti   podaného   dovolania, pretože ide o dôvody, ktoré potenciálne môžu zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho procesnú prípustnosť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob/34/09 z 30. apríla 2010

Pri preskúmaní uvedenej časti sťažnosti sa ústavný súd riadil zásadou materiálnej ochrany ústavnosti a judikatúrou reflektujúcou na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54), ktorá v prípade procesného rozhodnutia   dovolacieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   pre   jeho   neprípustnosť   zároveň garantuje   zachovanie   lehoty   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   druhostupňového   súdu   (podobne III. ÚS 114/2010).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu.

Krajský súd odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   aplikujúc   citované   ustanovenie   Občianskeho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie okresného súdu už v úvode posúdil ako náležite odôvodnené, založené na vecne správnych dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil a na ktoré sa odvolal.

Napriek aplikácii tohto ustanovenia krajský súd neopomenul ústavné limity, ktoré musí dodržiavať pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí každý súd vrátane odvolacieho súdu. Preto na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového rozhodnutia doplnil argumentáciu reflektujúcu   na   základné   argumentačné   východisko   odvolania   sťažovateľa.   Krajský   súd uviedol, že v napadnutom konaní okresný súd konal so sťažovateľom, na čom nemení nič ani skutočnosť, že sťažovateľ bol v napadnutom rozsudku „neúplne“ označený, pretože ide o formálny nedostatok konvalidovateľný postupom v zmysle ustanovenia § 164 OSP (oprava pisárskych   chýb   v   rozsudku).   Krajský   súd   pre   účely   vyvrátenia   odvolacích   námietok sťažovateľa   o neexistencii   právneho   vzťahu   bližšie   špecifikoval   dôkaznú   situáciu opodstatňujúcu skutkový záver o vzniku právneho vzťahu zmluvy o dielo medzi žalobcom a sťažovateľom.

V zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy rozdelená   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd.   Systém   tejto   ochrany   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   týmto   právam   a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl.   142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc   sa   o tieto   východiská   ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   rozsudku krajského   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľom   prezentované   zásadné   argumentačné   otázky formulované v podanom odvolaní boli krajským súdom dostatočne zodpovedané.

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne   a preskúmateľne.   Rozsudok krajského súdu tak zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, a ústavný súd preto konštatuje kvalitu jeho rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   ak   preskúmanie   namietaného   postupu   v   rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Vychádzajúc zo svojich záverov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti námietky porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Cob/34/2009 z 30. apríla 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k námietke   porušenia   čl.   48   ods.   2   ústavy   označeným   rozsudkom krajského súdu, ktoré vidí sťažovateľ v skutočnosti, že podané odvolanie bolo krajským súdom prerokované bez nariadenia pojednávania, ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu tejto časti sťažnosti mu bráni prekážka nedostatku procesnej podmienky konania, a síce nedostatok právomoci ústavného súdu. Poskytnúť ochranu základnému právu sťažovateľa v uvedenom   smere   a preskúmať   opodstatnenosť   tvrdenia   sťažovateľa   o závažnom procesnom   pochybení   bolo   v právomoci   najvyššieho   súdu   posudzujúceho   prípustnosť podaného   dovolania,   ktorý   ju,   tak   ako   to   vyplýva   z nasledujúceho   bodu   2   II.   časti odôvodnenia uznesenia ústavného súdu, aj realizoval.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 19/2011 z 31. mája 2011

Sťažovateľ porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje zároveň za naplnenie dovolacích dôvodov podľa ustanovení § 237 písm. b), c) a f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP a v postupe najvyššieho súdu, ktorý ním podané dovolanie odmietol, vidí porušenie označených článkov ústavy a dohovoru.

Ústavný   súd   hneď   v úvode   pripomína,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použitia relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Práve o tieto rámcové východiská sa ústavný súd opieral pri posúdení otázky, či výkon   právomoci   najvyššieho   súdu   v rámci   dovolacieho   konania   neprekročil   limity sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia predostrel interpretáciu ustanovenia § 237   písm.   f)   OSP   zakotvujúceho   jeden   z   dovolacích   dôvodov,   ku   ktorému   vlastne smerovala   celá   podstata   sťažovateľom   predostretej   argumentácie,   a síce   že   účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Tvrdenia sťažovateľa smerujúce k námietke odňatia možnosti konať pred súdom vyvrátil   najvyšší   súd   logickou   argumentáciou   opierajúcou   sa   o interpretáciu   relevantnej právnej   úpravy   (ustanovenia   zákona   o združovaní   občanov,   Občianskeho   zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku), kde poukázal na to, že v rámci dotknutého konania sa konalo práve so sťažovateľom ako účastníkom konania, ktorý bol v žalobe a aj vo vydanom rozhodnutí   jednoznačne   a správne   identifikovaný   prostredníctvom   identifikačného   čísla, ďalej že sťažovateľ v postavení neziskovej organizácie mal status právnickej osoby, a teda disponoval procesnou spôsobilosťou a že teda v konečnom dôsledku svoje procesné práva realizoval a k meritu veci sa vyjadril. Najvyšší súd neuznal v tomto smere ani argumentáciu sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   rozhodovaním   veci   v rámci   odvolacieho   konania   bez nariadenia pojednávania. Najvyšší súd poukázal na výklad ustanovenia § 214 ods. 1 OSP, pri aplikácii ktorého je potrebné vychádzať zo základného účelu dotknutej právnej úpravy, a síce   z požiadavky   hospodárnosti   a racionalizácie   odvolacieho   konania,   ktorej korešponduje   ako   základná   forma   odvolacieho   konania   konanie   bez   pojednávania s výnimkou taxatívne vymedzených prípadov, o ktoré vo veci sťažovateľa nešlo.

V namietanom konaní a prijatom uznesení najvyšší súd prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania vylúčil danosť dovolacích dôvodov podľa ustanovení § 237 OSP, na základe čoho vyvodil záver o neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľa.

Nad rámec vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, ktorou tento prezentoval naplnenie dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP § 241 ods. 2 písm. b) – konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; § 241   ods.   2   písm.   c)   –   rozhodnutie   spočíva   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci, najvyšší súd uviedol, že posúdeniu dôvodnosti tejto argumentácie bráni prekážka procesnej neprípustnosti podaného dovolania.

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd dospel k záveru o nenaplnení dovolacích dôvodov   podľa   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   prostredníctvom logického   výkladu   a vyčerpávajúceho   odôvodnenia.   Konštatovaniu   o   neprípustnosti dovolania sťažovateľa predchádzal racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych   úvah   rozhodol.   Ústavný   súd   preto   konštatuje   konformnosť   odôvodnenia rozhodnutia v súlade s limitmi čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo súčasne vylučuje aj možnosť sťažovateľom namietaného sekundárneho zásahu do jeho základného práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 19/2011 z 31. mája 2011 v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch   v   nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011