znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 51/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne   prerokoval   návrh ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Bohumírom   Bláhom,   advokátska   kancelária,   Hurbanovonámestie   5,   Bratislava,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Návrh ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutieVýboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č.VP/15/14-K zo 17.septembra 2014 p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. novembra2014 doručený návrh ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanierozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalejlen „výbor“) č. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014.

Z návrhu   a jeho   príloh   vyplýva,   že   napadnutým   rozhodnutím   výbor   uložilnavrhovateľovi   ako   verejnému   funkcionárovi   –   konateľovi   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ “), vykonávajúcemu túto funkciu od 31. mája 2012, pokutu podľa čl. 9ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkonefunkcií   verejných   funkcionárov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ústavnýzákon č. 357/2004 Z. z.“) v sume 4 716 € zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platuverejného funkcionára za porušenie povinnosti ustanovenej čl. 5 ods. 2 ústavného zákonač. 357/2004 Z. z., ktorého sa mal dopustiť tým, že počas výkonu verejnej funkcie vykonávalaj funkciu konateľa obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„spoločnosť “). Predmetné rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené 22. októbra2014.

Sumu uloženej pokuty výbor založil na aplikácii čl. 9 ods. 16 ústavného zákonač. 357/2004   Z.   z.,   podľa   ktorého   v   prípade,   ak   mesačný   plat   verejného   funkcionára,proti ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemernámesačná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   predchádzajúcikalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat považuje priemernánominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.Výbor v tejto súvislosti uviedol, že „výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená   v súlade   s čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona   vo   výške   priemernej   nominálnej mesačnej   mzdy   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok (2011),   keďže   verejný   funkcionár   v tomto   období   ešte   nevykonával   uvedenú   funkciu a nepoberal samozrejme za ňu ani mzdu... podľa listu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 3029/2012-II/1 zo 6. marca 2012 priemerná nominálna mesačná   mzda   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   zverejnená   Štatistickým   úradom Slovenskej republiky podľa štvrťročného štatistického výkazníctva v roku 2011 je 786 EUR. Z tohto   dôvodu   bola   výška   pokuty   uvedená   vo   výrokovej   časti   rozhodnutia   určená v uvedenej sume.“.

Vo   svojom   návrhu   doručenom   ústavnému   súdu   navrhovateľ   poukázal   na   fakt,že o porušení   povinnosti,   ktorá   bola   sankcionovaná   napadnutým   rozhodnutím   výboru,„orgán už raz rozhodol a za toto porušenie ústavného zákona už mu pokuta uložená bola a to   rozhodnutím   Výboru...   č. VP/02/13-K   zo   dňa   27.5.2014,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť“.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   rozhodnutie,   navrhovateľ   ďalej   zdôraznil,že „konanie   vo   výroku   rozhodnutia   orgán   určil   tak,   že   v čase   vykonávania   funkcie verejného funkcionára bol navrhovateľ súčasne aj štatutárnym orgánom právnickej osoby, ktorá   bola   zriadená   na   výkon   podnikateľskej   činnosti   a to   v čase   od   31.5.2012   do 13.12.2013,   čím porušil   čl.   5   ods.   2,   ústavného   zákona,   teda   zhodne   v oboch rozhodnutiach“. V uvedených rozhodnutiach je však odlišná suma uložených pokút. Totiž„kým v rozhodnutí VP/02/13-K je spôsob vypočítania výšky pokuty odôvodnený v rámci zisťovania mesačného platu použitím ustanovenia čl. 9 ods. 15, v rozhodnutí VP/15/14-K je spôsob   vypočítania   výšky   pokuty   odôvodnený   pri   zisťovaní   mesačného   platu   použitím ustanovenia čl. 9 ods. 16.

Neskoršie rozhodnutie VP/15/14-K zdôvodňuje výšku pokuty tým, že sa navrhovateľ porušenia   povinnosti   podľa   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   dopustil   v roku   2012   a rok pred tým v roku 2011 nepoberal navrhovateľ plat verejného funkcionára a preto orgán určil mesačný   plat   786,   Eur   podľa   nominálnej   mzdy   v hospodárstve   SR   za   predchádzajúci kalendárny rok, celkom vo výške 4 716 EUR.

Výšku pokuty v skoršom rozhodnutí VP/02/13-K, orgán určil za porušenie povinnosti uvedenej v čl. 5 ods. 2 za rok 2013 a mesačný plat určil podľa platu verejného funkcionára 3 000 EUR za výkon funkcie verejného funkcionára v predchádzajúcom roku 2012 celkom vo výške 10 500 EUR, ktorú pokutu navrhovateľ orgánu zaplatil.

Podľa týchto zdôvodnení odlišne vypočítaných pokút, orgán rozhodnutím VP/02/13- K   vzťahuje   porušenie   povinnosti   podľa   čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   na   rok   2013 a v rozhodnutí   VP/15/14-K   na   rok   2012.   V oboch   prípadoch   bolo   rozhodnutie   vydané v roku 2014 a to potom ako sa orgán oboznámil so skutočnosťou, že navrhovateľ už od 13.12.2013 nie je štatutárnym orgánom právnickej osoby.

Z rozhodnutí /nie však z výroku, tie sú identické/   ďalej vyplýva, že orgán v čase rozhodovania   z jedného   a toho   istého   porušenia   povinnosti   uvedenej   v čl.   5   ods.   2 ústavného zákona vyvodil 2 porušenia a na každé z nich samostatne uložil pokutu a to rozhodnutiami:

VP/02/13-K zo dňa 27.5.2014 za rok 2013, pokuta 10 500, Eur VP/15/14-K zo dňa 17.9.2014 za rok 2012, pokuta 4 716, Eur.“.

Podľa   sťažovateľa „takéto   rozhodovanie   nemá   oporu   v ústavnom   zákone. K porušeniu povinností podľa čl. 5 ods. 2 došlo iba jedným konaním,... Týmto konaním je porušenie   povinnosti   zistenej   ako   súčasné   zastávanie   funkcie   štatutárneho   orgánu právnickej osoby na jednej strane /v ⬛⬛⬛⬛ / a vykonávania verejnej funkcie /v ⬛⬛⬛⬛ /   na   strane   druhej   od   31.5.2012   do   13.12.2013.   Orgán   ničím nezdôvodnil,   takéto   svojvoľné   delenie   jedného   porušenia   ústavnej   povinnosti   uvedenej v čl. 5 ods. 2 podľa časových období.“.

Navrhovateľ   zdôrazňuje,   že „existencia   rozhodnutia   VP/02/13-K   znamenala pre orgán prekážku rozhodnutej veci /res iudicata/, eventuálne prekážku už prejednávanej veci /litispendencia/ a preto konať vo veci VP/15/14-K o tom samom porušení ústavného práva zákon neumožňoval“. Kritizovaný postup výboru popiera podľa navrhovateľa právnuistotu „v   tom,   že   napriek   tomu,   že   už   raz   bolo   o jeho   konaní   /jednom   a tom   samom/ kvalifikovanom ako porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona rozhodnuté, mohlo by byť rozhodnuté znovu s uložením ďalšej pokuty...“.

V závere   svojho   návrhu   navrhovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samejrozhodol nálezom takto:

„1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií č. VP/15/14-K zo dňa 17.9.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   povinný   zaplatiť na účet advokáta JUDr. Bohumíra Bláhu, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionármôže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dníodo dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata   mandátualebo funkcie,   alebo   do   30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   čl.   9   ods.   10,ktorým bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhuna preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomtonávrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.

Konanie   o   preskúmaní   takéhoto   rozhodnutia   pred   ústavným   súdom   upravujúustanovenia § 73a a § 73b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o návrhu   koná   a rozhoduje   senátústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanieverejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmupri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je končené.

Ústavný súd v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, ktoré bolo prijatépodľa § 6 zákona o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátovústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a   nasledujúcich   ústavného   zákonač. 357/2004 Z. z., vyslovil, že na toto konanie sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde,podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,na ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa tento zákonvzťahuje   na   funkcie   štatutárneho   orgánu   alebo   členov   štatutárneho   orgánu   obchodnýchspoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.

Podľa   čl.   3   ods.   1   prvej   vety   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   je   verejnýmfunkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenúv čl. 2 ods. 1.

Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byťštatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolnéhoalebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskejčinnosti,   okrem   valného   zhromaždenia   a   členskej   schôdze.   Verejný   funkcionár   nesmiepodnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osobaza zákonom ustanovených podmienok.

Podľa   čl.   5   ods.   7   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   ak   verejný   funkcionárvykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanoveniado verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takúfunkciu, zamestnanie   alebo   činnosť skončiť alebo vykonať   zákonom ustanovený   právnyúkon smerujúci k jej skončeniu.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo,že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmtoústavným zákonom   alebo   zákonom, alebo   v oznámení podľa   čl.   7 alebo   čl. 8   uviedolneúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom jekonanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonomalebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje ajpovinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladáv sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejnýfunkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.

Uplatniac   svoju   právomoc   vyplývajúcu   z   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákonač. 357/2004 Z.   z.   sa   ústavný   súd   v danom   prípade   sústredil   na   posúdenie   konanianavrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z   hľadiska   jeho   konformnosti   s   príslušnýmiustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Samotný navrhovateľ vo svojom návrhu doručenom ústavnému súdu nerozporujeskutočnosť, že v období od 31. mája 2012 do 13. decembra 2013 popri výkone verejnejfunkcie   pôsobil   aj   ako   konateľ   spoločnosti   Mertimex,   ktorá   ako   spoločnosť   s ručenímobmedzeným vykonávala podnikateľskú činnosť.

Námietka navrhovateľa smeruje ku skutočnosti, že výbor v rozhodnutí č. VP/02/14-K (z konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 568/2014 považuje ústavný súd za preukázané,že sp. zn. VP/02/13 uvedená aj na vyhotovení rozhodnutia výboru je dôsledkom zjavnejnesprávnosti   a   omylu)   z 27.   mája   2014   rozhodol   v jeho   veci   identickým   výrokomako v napadnutom   rozhodnutí.   V tejto   súvislosti   kritizuje   porušenie   pravidla   „ne bis   inidem“ a súčasne tvrdí, že výbor „z jedného a toho istého porušenia povinnosti uvedenej v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vyvodil 2 porušenia a na každé z nich samostatne uložil pokutu a to rozhodnutiami:

VP/02/13-K zo dňa 27.5.2014 za rok 2013, pokuta 10 500, Eur VP/15/14-K zo dňa 17.9.2014 za rok 2012, pokuta 4 716, Eur.“.

Sám   navrhovateľ   teda   existenciu   dvoch   rozhodnutí   interpretuje   ako   výsledokporušovania povinnosti ustanovenej ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z., ktoré pretrvávalov dvoch kalendárnych rokoch.

Ústavný   súd   čiastočne   zdieľa   kritiku   navrhovateľa   proti postupu   a rozhodnutiamvýboru. Ten najprv uložil pokutu za porušenie povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z., ku ktorému dochádzalo v roku 2013, a až neskôr (17. septembra2014)   sankcionoval rovnaké   porušenie   povinnosti,   ku   ktorému   však   dochádzalo   v roku2012.   Okrem   toho   treba   prisvedčiť   navrhovateľovi,   že   výroky   oboch   rozhodnutí   súidentické,   a to   dokonca   aj   vo   vymedzení   obdobia,   v ktorom   k porušovaniu   povinnostinavrhovateľa ako verejného funkcionára dochádzalo („verejný funkcionár vykonáva verejnú funkciu   od   31.5.2012,   funkciu   konateľa   obchodnej   spoločnosti   ukončil   13.12.2013“,resp. „do   verejnej   funkcie   bol   menovaný   31.5.2012,   funkciu   konateľa   v obchodnej spoločnosti ukončil 13.12.2013“).

Na druhej strane ústavný súd upozorňuje, že i výroky ako právne záväzné úsudkyvýboru formulované v oboch predmetných rozhodnutiach je potrebné na účel posúdenia ichsúladu s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. skúmať v kontexte dôvodov, na ktorých satieto   výroky   zakladajú.   Z odôvodnení   vyplýva   vysvetlenie   prednesené   samotnýmnavrhovateľom a to, že výbor rozhodol samostatnými rozhodnutiami o porušení povinnostipodľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. za rok 2012 a za rok 2013.

Podľa názoru ústavného súdu o porušení zásady „ne bis in idem“ nemožno v prípaderozhodnutia   výboru   č.   VP/15/14-K   zo   17.   septembra   2014   uvažovať.   Výbor   ním   sícepostihoval porušenie rovnakej povinnosti   navrhovateľa ako v rozhodnutí č. VP/02/14-Kz 27. mája 2014, avšak zjavne za obdobie iného kalendárneho roka. Neušlo pozornostiústavného súdu, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. neobsahuje v sebe explicitný základpre rozdelenie toho istého porušenia povinnosti do období dvoch, či viacerých kalendárnychrokov,   ani   možnosť,   či   povinnosť   výboru   ukladať   sankcie   opakovane,   ak   porušovaniepovinnosti   verejným   funkcionárom   pretrváva   počas   dlhšieho   obdobia.   Podľa   názoruústavného súdu je rozhodujúce posúdiť, či postup zvolený výborom v navrhovateľovej vecirešpektuje   účel   ústavno-právnej   regulácie   konfliktu   verejného   záujmu   a súkromnéhozáujmu.

Z povahy veci vyplýva, že porušovanie povinnosti verejného funkcionára zakotvenejv čl.   5   ods.   2   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   má   charakter   tzv.   omisívnehoprotiprávneho konania (deliktu), ktorý spočíva v nečinnosti porušovateľa trvajúcej určitúdobu.   Je   výlučne   v dispozícii   a na   zodpovednosti   verejného   funkcionára,   aby   činnosťnezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie ukončil spôsobom podľa čl. 5 ods. 7 ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z. (alebo po uplynutí tam určenej lehoty aj kedykoľvek neskôr). Aktak   verejný   funkcionár   neurobí,   vystavuje   sa   nebezpečenstvu   aj   opakovaného   uloženiapokuty, pretože iba týmto spôsobom možno naplniť účel predmetných článkov ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z.

Naopak,   pri   akceptovaní   navrhovateľovej   argumentácie   by   sankcionovanierealizované výborom vôbec nebralo na zreteľ dĺžku porušovania povinnosti podľa čl. 5ods. 2   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Nebolo   by   potom   rozdielu   medzi verejnýmfunkcionárom,   ktorý   označenú   povinnosť   ignoruje   len   počas   kratšieho   obdobia,napr. jedného kalendárneho roka, a iným verejným funkcionárom, ktorý je jej nepretržitýmniekoľkoročným   porušovateľom,   a to   zvlášť   v prípadoch,   keď   by   výbor   protiprávnesprávanie   postihoval   hneď   po   uplynutí   lehoty   podľa   čl.   5   ods.   7   ústavného   zákonač. 357/2004   Z.   z.   alebo   po   ukončení   prvého   roku   jeho   trvania.   Tento   výklad   a prístupk posudzovanému právnemu inštitútu by však v takýchto prípadoch najmä celkom popieraljeho účel, pretože v praxi by to znamenalo, že verejný funkcionár, ktorému už bola uloženásankcia, by mohol takto v ďalšom období „beztrestne“ zotrvávať v konflikte záujmov až doskončenia výkonu svojej funkcie.

Popísaný   konceptuálny   prístup,   ktorý   sa   odráža   aj   v oboch   diskutovanýchrozhodnutiach výboru vydaných v navrhovateľovej veci, vedie podľa názoru ústavného súduk záveru o udržateľnosti rozhodnutia výboru č. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014, a to ajpri   nedostatku   vo   formulácii   výroku   tohto   rozhodnutia   v napätí   s výrokom   skoršiehorozhodnutia   z 27.   mája   2014.   Nezanedbateľnou   je   pritom   už   uvedená   skutočnosť,že navrhovateľ   porušenie   svojej   povinnosti   vo   vymedzenom   období   nijako   nepopiera,a nerobil tak ani počas priebehu konaní pred výborom. To je na podklade § 73b ods. 3zákona   o ústavnom   súde   podstatné   zistenie   pre   záverečný   úsudok   ústavného   súduo predmete navrhovateľovho návrhu.

Navrhovateľom predložený návrh je z uvedených dôvodov zjavne neopodstatnenýa ako taký ho už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ústavný súd odmietol a súčasne ho podľa § 73b ods. 3 toho istého zákona potvrdil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015