SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 51/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015predbežne prerokoval návrh ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Bohumírom Bláhom, advokátska kancelária, Hurbanovonámestie 5, Bratislava, na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskejrepubliky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Návrh ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený a rozhodnutieVýboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č.VP/15/14-K zo 17.septembra 2014 p o t v r d z u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. novembra2014 doručený návrh ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“) na preskúmanierozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalejlen „výbor“) č. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014.
Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že napadnutým rozhodnutím výbor uložilnavrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi – konateľovi obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „spoločnosť ⬛⬛⬛⬛ “), vykonávajúcemu túto funkciu od 31. mája 2012, pokutu podľa čl. 9ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkonefunkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavnýzákon č. 357/2004 Z. z.“) v sume 4 716 € zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platuverejného funkcionára za porušenie povinnosti ustanovenej čl. 5 ods. 2 ústavného zákonač. 357/2004 Z. z., ktorého sa mal dopustiť tým, že počas výkonu verejnej funkcie vykonávalaj funkciu konateľa obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„spoločnosť “). Predmetné rozhodnutie bolo navrhovateľovi doručené 22. októbra2014.
Sumu uloženej pokuty výbor založil na aplikácii čl. 9 ods. 16 ústavného zákonač. 357/2004 Z. z., podľa ktorého v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára,proti ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a), je nižší ako priemernámesačná nominálna mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúcikalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat považuje priemernánominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky za uplynulý kalendárny rok.Výbor v tejto súvislosti uviedol, že „výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona vo výške priemernej nominálnej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (2011), keďže verejný funkcionár v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu a nepoberal samozrejme za ňu ani mzdu... podľa listu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 3029/2012-II/1 zo 6. marca 2012 priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve Slovenskej republiky zverejnená Štatistickým úradom Slovenskej republiky podľa štvrťročného štatistického výkazníctva v roku 2011 je 786 EUR. Z tohto dôvodu bola výška pokuty uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia určená v uvedenej sume.“.
Vo svojom návrhu doručenom ústavnému súdu navrhovateľ poukázal na fakt,že o porušení povinnosti, ktorá bola sankcionovaná napadnutým rozhodnutím výboru,„orgán už raz rozhodol a za toto porušenie ústavného zákona už mu pokuta uložená bola a to rozhodnutím Výboru... č. VP/02/13-K zo dňa 27.5.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť“. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ ďalej zdôraznil,že „konanie vo výroku rozhodnutia orgán určil tak, že v čase vykonávania funkcie verejného funkcionára bol navrhovateľ súčasne aj štatutárnym orgánom právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti a to v čase od 31.5.2012 do 13.12.2013, čím porušil čl. 5 ods. 2, ústavného zákona, teda zhodne v oboch rozhodnutiach“. V uvedených rozhodnutiach je však odlišná suma uložených pokút. Totiž„kým v rozhodnutí VP/02/13-K je spôsob vypočítania výšky pokuty odôvodnený v rámci zisťovania mesačného platu použitím ustanovenia čl. 9 ods. 15, v rozhodnutí VP/15/14-K je spôsob vypočítania výšky pokuty odôvodnený pri zisťovaní mesačného platu použitím ustanovenia čl. 9 ods. 16.
Neskoršie rozhodnutie VP/15/14-K zdôvodňuje výšku pokuty tým, že sa navrhovateľ porušenia povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona dopustil v roku 2012 a rok pred tým v roku 2011 nepoberal navrhovateľ plat verejného funkcionára a preto orgán určil mesačný plat 786, Eur podľa nominálnej mzdy v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok, celkom vo výške 4 716 EUR.
Výšku pokuty v skoršom rozhodnutí VP/02/13-K, orgán určil za porušenie povinnosti uvedenej v čl. 5 ods. 2 za rok 2013 a mesačný plat určil podľa platu verejného funkcionára 3 000 EUR za výkon funkcie verejného funkcionára v predchádzajúcom roku 2012 celkom vo výške 10 500 EUR, ktorú pokutu navrhovateľ orgánu zaplatil.
Podľa týchto zdôvodnení odlišne vypočítaných pokút, orgán rozhodnutím VP/02/13- K vzťahuje porušenie povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona na rok 2013 a v rozhodnutí VP/15/14-K na rok 2012. V oboch prípadoch bolo rozhodnutie vydané v roku 2014 a to potom ako sa orgán oboznámil so skutočnosťou, že navrhovateľ už od 13.12.2013 nie je štatutárnym orgánom právnickej osoby.
Z rozhodnutí /nie však z výroku, tie sú identické/ ďalej vyplýva, že orgán v čase rozhodovania z jedného a toho istého porušenia povinnosti uvedenej v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vyvodil 2 porušenia a na každé z nich samostatne uložil pokutu a to rozhodnutiami:
VP/02/13-K zo dňa 27.5.2014 za rok 2013, pokuta 10 500, Eur VP/15/14-K zo dňa 17.9.2014 za rok 2012, pokuta 4 716, Eur.“.
Podľa sťažovateľa „takéto rozhodovanie nemá oporu v ústavnom zákone. K porušeniu povinností podľa čl. 5 ods. 2 došlo iba jedným konaním,... Týmto konaním je porušenie povinnosti zistenej ako súčasné zastávanie funkcie štatutárneho orgánu právnickej osoby na jednej strane /v ⬛⬛⬛⬛ / a vykonávania verejnej funkcie /v ⬛⬛⬛⬛ / na strane druhej od 31.5.2012 do 13.12.2013. Orgán ničím nezdôvodnil, takéto svojvoľné delenie jedného porušenia ústavnej povinnosti uvedenej v čl. 5 ods. 2 podľa časových období.“.
Navrhovateľ zdôrazňuje, že „existencia rozhodnutia VP/02/13-K znamenala pre orgán prekážku rozhodnutej veci /res iudicata/, eventuálne prekážku už prejednávanej veci /litispendencia/ a preto konať vo veci VP/15/14-K o tom samom porušení ústavného práva zákon neumožňoval“. Kritizovaný postup výboru popiera podľa navrhovateľa právnuistotu „v tom, že napriek tomu, že už raz bolo o jeho konaní /jednom a tom samom/ kvalifikovanom ako porušenie čl. 5 ods. 2 ústavného zákona rozhodnuté, mohlo by byť rozhodnuté znovu s uložením ďalšej pokuty...“.
V závere svojho návrhu navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samejrozhodol nálezom takto:
„1. Rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/15/14-K zo dňa 17.9.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
2. ⬛⬛⬛⬛ priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. Bohumíra Bláhu, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionármôže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dníodo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátualebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10,ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči verejnému funkcionárovi. Podanie návrhuna preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomtonávrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia.
Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujúustanovenia § 73a a § 73b zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senátústavného súdu na neverejnom zasadnutí.
Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanieverejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmupri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí.V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.
Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je končené.
Ústavný súd v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/07-3 z 2. mája 2007, ktoré bolo prijatépodľa § 6 zákona o ústavnom súde o zjednotení odchylných právnych názorov senátovústavného súdu na konanie vo veciach podľa čl. 9 a nasledujúcich ústavného zákonač. 357/2004 Z. z., vyslovil, že na toto konanie sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde,podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zb) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa tento zákonvzťahuje na funkcie štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu obchodnýchspoločností so stopercentnou majetkovou účasťou štátu.
Podľa čl. 3 ods. 1 prvej vety ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je verejnýmfunkcionárom na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenúv čl. 2 ods. 1.
Podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie byťštatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolnéhoalebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskejčinnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmiepodnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osobaza zákonom ustanovených podmienok.
Podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak verejný funkcionárvykonáva funkciu, zamestnanie alebo činnosť podľa odsekov 1 a 2 v čase ustanoveniado verejnej funkcie, je povinný do 30 dní odo dňa ustanovenia do verejnej funkcie takúfunkciu, zamestnanie alebo činnosť skončiť alebo vykonať zákonom ustanovený právnyúkon smerujúci k jej skončeniu.
Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo,že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmtoústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 uviedolneúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom jekonanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonomalebo zákonom, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Rozhodnutie obsahuje ajpovinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.
Podľa čl. 9 ods. 10 písm. d) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladáv sume zodpovedajúcej šesťnásobku mesačného platu verejného funkcionára, ak verejnýfunkcionár poruší povinnosti podľa čl. 5.
Uplatniac svoju právomoc vyplývajúcu z čl. 10 ods. 2 ústavného zákonač. 357/2004 Z. z. sa ústavný súd v danom prípade sústredil na posúdenie konanianavrhovateľa ako verejného funkcionára z hľadiska jeho konformnosti s príslušnýmiustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.
Samotný navrhovateľ vo svojom návrhu doručenom ústavnému súdu nerozporujeskutočnosť, že v období od 31. mája 2012 do 13. decembra 2013 popri výkone verejnejfunkcie pôsobil aj ako konateľ spoločnosti Mertimex, ktorá ako spoločnosť s ručenímobmedzeným vykonávala podnikateľskú činnosť.
Námietka navrhovateľa smeruje ku skutočnosti, že výbor v rozhodnutí č. VP/02/14-K (z konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 568/2014 považuje ústavný súd za preukázané,že sp. zn. VP/02/13 uvedená aj na vyhotovení rozhodnutia výboru je dôsledkom zjavnejnesprávnosti a omylu) z 27. mája 2014 rozhodol v jeho veci identickým výrokomako v napadnutom rozhodnutí. V tejto súvislosti kritizuje porušenie pravidla „ne bis inidem“ a súčasne tvrdí, že výbor „z jedného a toho istého porušenia povinnosti uvedenej v čl. 5 ods. 2 ústavného zákona vyvodil 2 porušenia a na každé z nich samostatne uložil pokutu a to rozhodnutiami:
VP/02/13-K zo dňa 27.5.2014 za rok 2013, pokuta 10 500, Eur VP/15/14-K zo dňa 17.9.2014 za rok 2012, pokuta 4 716, Eur.“.
Sám navrhovateľ teda existenciu dvoch rozhodnutí interpretuje ako výsledokporušovania povinnosti ustanovenej ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z., ktoré pretrvávalov dvoch kalendárnych rokoch.
Ústavný súd čiastočne zdieľa kritiku navrhovateľa proti postupu a rozhodnutiamvýboru. Ten najprv uložil pokutu za porušenie povinnosti podľa čl. 5 ods. 2 ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z., ku ktorému dochádzalo v roku 2013, a až neskôr (17. septembra2014) sankcionoval rovnaké porušenie povinnosti, ku ktorému však dochádzalo v roku2012. Okrem toho treba prisvedčiť navrhovateľovi, že výroky oboch rozhodnutí súidentické, a to dokonca aj vo vymedzení obdobia, v ktorom k porušovaniu povinnostinavrhovateľa ako verejného funkcionára dochádzalo („verejný funkcionár vykonáva verejnú funkciu od 31.5.2012, funkciu konateľa obchodnej spoločnosti ukončil 13.12.2013“,resp. „do verejnej funkcie bol menovaný 31.5.2012, funkciu konateľa v obchodnej spoločnosti ukončil 13.12.2013“).
Na druhej strane ústavný súd upozorňuje, že i výroky ako právne záväzné úsudkyvýboru formulované v oboch predmetných rozhodnutiach je potrebné na účel posúdenia ichsúladu s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z. skúmať v kontexte dôvodov, na ktorých satieto výroky zakladajú. Z odôvodnení vyplýva vysvetlenie prednesené samotnýmnavrhovateľom a to, že výbor rozhodol samostatnými rozhodnutiami o porušení povinnostipodľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. za rok 2012 a za rok 2013.
Podľa názoru ústavného súdu o porušení zásady „ne bis in idem“ nemožno v prípaderozhodnutia výboru č. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014 uvažovať. Výbor ním sícepostihoval porušenie rovnakej povinnosti navrhovateľa ako v rozhodnutí č. VP/02/14-Kz 27. mája 2014, avšak zjavne za obdobie iného kalendárneho roka. Neušlo pozornostiústavného súdu, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. neobsahuje v sebe explicitný základpre rozdelenie toho istého porušenia povinnosti do období dvoch, či viacerých kalendárnychrokov, ani možnosť, či povinnosť výboru ukladať sankcie opakovane, ak porušovaniepovinnosti verejným funkcionárom pretrváva počas dlhšieho obdobia. Podľa názoruústavného súdu je rozhodujúce posúdiť, či postup zvolený výborom v navrhovateľovej vecirešpektuje účel ústavno-právnej regulácie konfliktu verejného záujmu a súkromnéhozáujmu.
Z povahy veci vyplýva, že porušovanie povinnosti verejného funkcionára zakotvenejv čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. má charakter tzv. omisívnehoprotiprávneho konania (deliktu), ktorý spočíva v nečinnosti porušovateľa trvajúcej určitúdobu. Je výlučne v dispozícii a na zodpovednosti verejného funkcionára, aby činnosťnezlučiteľnú s výkonom verejnej funkcie ukončil spôsobom podľa čl. 5 ods. 7 ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z. (alebo po uplynutí tam určenej lehoty aj kedykoľvek neskôr). Aktak verejný funkcionár neurobí, vystavuje sa nebezpečenstvu aj opakovaného uloženiapokuty, pretože iba týmto spôsobom možno naplniť účel predmetných článkov ústavnéhozákona č. 357/2004 Z. z.
Naopak, pri akceptovaní navrhovateľovej argumentácie by sankcionovanierealizované výborom vôbec nebralo na zreteľ dĺžku porušovania povinnosti podľa čl. 5ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Nebolo by potom rozdielu medzi verejnýmfunkcionárom, ktorý označenú povinnosť ignoruje len počas kratšieho obdobia,napr. jedného kalendárneho roka, a iným verejným funkcionárom, ktorý je jej nepretržitýmniekoľkoročným porušovateľom, a to zvlášť v prípadoch, keď by výbor protiprávnesprávanie postihoval hneď po uplynutí lehoty podľa čl. 5 ods. 7 ústavného zákonač. 357/2004 Z. z. alebo po ukončení prvého roku jeho trvania. Tento výklad a prístupk posudzovanému právnemu inštitútu by však v takýchto prípadoch najmä celkom popieraljeho účel, pretože v praxi by to znamenalo, že verejný funkcionár, ktorému už bola uloženásankcia, by mohol takto v ďalšom období „beztrestne“ zotrvávať v konflikte záujmov až doskončenia výkonu svojej funkcie.
Popísaný konceptuálny prístup, ktorý sa odráža aj v oboch diskutovanýchrozhodnutiach výboru vydaných v navrhovateľovej veci, vedie podľa názoru ústavného súduk záveru o udržateľnosti rozhodnutia výboru č. VP/15/14-K zo 17. septembra 2014, a to ajpri nedostatku vo formulácii výroku tohto rozhodnutia v napätí s výrokom skoršiehorozhodnutia z 27. mája 2014. Nezanedbateľnou je pritom už uvedená skutočnosť,že navrhovateľ porušenie svojej povinnosti vo vymedzenom období nijako nepopiera,a nerobil tak ani počas priebehu konaní pred výborom. To je na podklade § 73b ods. 3zákona o ústavnom súde podstatné zistenie pre záverečný úsudok ústavného súduo predmete navrhovateľovho návrhu.
Navrhovateľom predložený návrh je z uvedených dôvodov zjavne neopodstatnenýa ako taký ho už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ústavný súd odmietol a súčasne ho podľa § 73b ods. 3 toho istého zákona potvrdil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015