znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 51/2014-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť I. L., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,   Dvořákovo   nábrežie   8A,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ Mgr. Alexander Kadela, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. L. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť I. L. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu spoločnosti RELEVANS s. r. o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2013 doručená sťažnosť I. L. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného 12. marca 2011 spoločnosťou R. (ďalej len „oprávnený“), bolo začaté exekučné konanie proti sťažovateľovi a spoločnosti J., a. s.,. Okresný súd vydal 8. apríla 2010 súdnemu exekútorovi JUDr. Ladislavovi Szabóovi, Palatínova 41, Komárno (ďalej len „súdny exekútor“), poverenie na vykonanie exekúcie č. 5102 078697*.

Na   základe   návrhu   oprávneného   vydal   súdny   exekútor   8.   decembra   2010 upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie č. k. EX 246/2010-128 zriadením exekučného záložného   práva   na   nehnuteľnosti   vo   vlastníctve   sťažovateľa   a na   nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve sťažovateľa a jeho manželky. Súčasne 8. decembra 2010 vydal   súdny   exekútor   exekučný   príkaz   č.   k.   EX   246/2010-130   na   vykonanie   exekúcie zriadením exekučného záložného práva na uvedené nehnuteľnosti.

Súdny exekútor postúpil 30. decembra 2011 okresnému súdu ako súdu exekučnému návrh sťažovateľa ako povinného v 1. rade na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie v časti zriadeného exekučného záložného práva podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa názoru   sťažovateľa   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva „neboli   splnené zákonné   podmienky“.   Na   dotknutých   nehnuteľnostiach „je   ako   prednostný   (zmluvný) záložný   veriteľ   zapísaná   spoločnosť   P.“,   pričom „súdny   exekútor   od   prednostného záložného veriteľa... nikdy nedostal súhlas s výkonom exekúcie predajom zálohu, a PPS a. s. nie je oprávneným v exekučnom konaní EX 246/2010. Zriadenie exekučného záložného práva   bez   súhlasu   prednostného   záložného   veriteľa   považuje   povinný   v 1/.   rade   za neprípustné,   a preto   žiada   exekučné   konanie   v časti   zriadenia   exekučného   záložného práva... zastaviť.“.

Okresný súd uznesením č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012 návrh sťažovateľa na zastavenie   exekúcie   zamietol   a rovnako   zamietol   aj jeho návrh   na odklad exekúcie. S poukazom   na   §   151h   ods.   6   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník), na § 61a ods. 2, § 63 a § 167 a nasl. Exekučného   poriadku   okresný   súd   konštatoval   zabezpečovací   charakter   zriadenia exekučného záložného práva, ako aj rovnaké právne účinky záložného práva vzniknutého z rôznych právom aprobovaných titulov.

Okresný   súd   bol   toho   názoru,   že „Občiansky   zákonník   ani   Exekučný   poriadok nevyžaduje na vznik exekučného záložného práva súhlas prednostného záložného veriteľa... Zriadením   exekučného   záložného   práva   sa   oprávnený   stal   záložným   veriteľom   druhým v poradí.   Vzhľadom   na   dikciu   §   61a   ods.   2   Exekučného   poriadku   a   §   151h   ods.   6 Občianskeho   zákonníka   tak   oprávnený   mohol   udeliť   súhlas   na   predaj   zaťaženej nehnuteľnosti samostatne a nezávisle od názoru prednostného záložného veriteľa... Exekučný   súd   poukazuje   na   neskoršie   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky   č. k.   I.   ÚS   324/2010   zo   dňa   30.9.2010.   Ústavný   súd   v ňom   konštatuje, že prednostný   záložný   veriteľ   nemôže   byť   neobmedzene   zvýhodňovaný   pri   rozhodovaní o predmete zálohu...

S poukazom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a uznesenie   Ústavného   súdu č. k. I. ÚS 324/2010   dospel   exekučný   súd   k záveru,   že   exekútor   pri   zriadení   exekučného záložného   práva   postupoval   v súlade   so   zákonom,   a preto   návrhu   povinného   v 1/   rade na zastavenie exekúcie nevyhovel.“.

Sťažovateľ   následne   uznesenie   okresného   súdu   napadol   23.   apríla   2012 odvolaním, ktoré   však Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením č. k. 21 CoE   608/2012-237   z 28.   mája   2013   odmietol   ako   neprípustné,   pretože „žiadne ustanovenie   Ex.   por.   v znení   platnom   v čase   rozhodovania   exekučného   súdu   výslovne nezakladalo   (ani   v súčasnej   dobe   nezakladá)   prípustnosť   odvolania   aj   proti   uzneseniu exekučného súdu o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   zdôrazňuje   absenciu   súhlasu prednostného   záložného   veriteľa   s exekučným   konaním   vedeným   na   dotknutý   záloh. Poukazuje   pritom   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   20/08-30   z 23.   apríla   2008 a uzatvára, že „súdny exekútor... nebol oprávnený viesť exekučné konanie na Nehnuteľnosti, vrátane zriadenia exekučného záložného práva.

Sťažovateľovi   je   známe   neskoršie   uznesenie   Ústavného   súdu   zo   dňa   30.09.2010, spis. zn.   I.   ÚS   324/2010,   ktorým...   odmietol   sťažnosť...   ako   zjavne   neopodstatnenú a v ktorom zaujal opačný postoj, keď aproboval právne závery Okresného súdu Bratislava III, vyslovené v uznesení zo dňa 22.04.2010, č. k. 48Er/2542/2007-31.

Sťažovateľ v žiadnom prípade nesúhlasí s právnymi názormi vyslovenými v danom uznesení exekučného súdu (Okresného súdu Bratislava III), ktoré potvrdil Ústavný súd SR v uznesení, spis. zn. I. ÚS 324/2010..., podľa ktorých (i) je možné zriadenie exekučného záložného   práva   aj   na   záloh,   ktorý   už   je   zaťažený   záložným   právom   v prospech   tretej osoby..., bez ohľadu na to, či pôvodný záložný veriteľ vyslovil súhlas s exekúciou na záloh (so   zdôvodnením,   že   zriadenie   exekučného   záložného   práva   nie   je   možné   považovať za spôsob   vykonanie   exekúcie,   a preto   sa   naňho   režim   §   151h   ods.   6   Občianskeho zákonníka   a   §   61a   ods.   2   Exekučného   poriadku   nevzťahuje),   a následne   (ii)   je   možné vykonať exekúciu predajom zálohu aj bez súhlasu pôvodného záložného veriteľa, nakoľko oprávnený v exekúcii sa zriadením exekučného záložného práva stal záložným veriteľom. Takýto výklad je podľa Sťažovateľa neprípustný, nakoľko popísaný postup nie je ničím   iným,   než   obchádzaním   zákona,   ktorý   výslovne   (tak   v ustanovení   §   151h   ods.   6 Občianskeho zákonníka, ako aj v ustanovení § 61a ods. 2 Exekučného poriadku) vyžaduje na vedenie exekučného konania (teda nielen na výkon exekúcie predajom nehnuteľností) na záloh   zaťažený   záložným   právom   predchádzajúci   súhlas   záložného   veriteľa   (pokiaľ oprávnený sám nie je záložným veriteľom).“.

Konanie   okresného   súdu   tak „bolo   v rozpore   so   zákonom,   keďže   Okresný   súd Bratislava II mal podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu v rozsahu vzťahujúcom   sa   na   Nehnuteľnosti   zastaviť,   avšak namiesto   toho   návrh   Sťažovateľa na zastavenie   exekúciu   zamietol.   Takýto   postup preto   predstavuje   porušenie   základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Ústavný súd si 29. novembra 2013 vyžiadal od okresného súdu spis v exekučnej veci sťažovateľa, ktorý mu bol doručený 16. decembra 2013.

Následne ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 51/2014-21 z 29. januára 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Ústavný súd 5. marca 2014 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa   k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Okresný   súd   doručil   ústavnému   súdu   28.   apríla   2014   vyjadrenie   k sťažnosti sťažovateľa,   v ktorom   súhlasil   s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci.   K vecnej stránke sťažnosti okresný súd najprv uviedol, že „sťažovateľ je povinný rešpektovať celý právny poriadok a vykladať ho vo vzájomnej súvislosti a nie zužujúco spôsobom, ktorý je pre   sťažovateľa   výhodnejší.   Právo   na   spravodlivý   proces   nie   je   možné   zamieňať so subjektívnym   názorom   sťažovateľa,   aby   súd   vykladal   právo   podľa   jeho   predstáv.“. S poukazom   na   §   151h   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   okresný   súd   zdôraznil, že v predmetnom   ustanovení „Občiansky   zákonník...   viaže   možnosť   vedenia   exekúcie na záloh   len   s podmienkou,   že   oprávnený   musí   mať   postavenie   záložného   veriteľa. Občiansky   zákonník   však   už   ďalej   oprávneného   nikde   neobmedzuje   v tom,   že   musí   byť zmluvným alebo prednostným záložným veriteľom. Zákon pojednáva všeobecne o postavení oprávneného ako záložného veriteľa, a toto postavenie zakladá jeho právo viesť exekúciu na záloh.“.   Ďalej   okresný   súd   dôvodil,   že „ustanovenie   §   151h   ods.   6   OZ,   zavedené do právneho poriadku SR novelou č. 526/2002 s účinnosťou od 1.1.2003 sa nijako nedotklo ani   neobmedzilo   aplikáciu   iného   ustanovenia   upraveného   v   §   61a   ods.   2   Exekučného poriadku.

Podľa   §   61   ods.   2   Ex.   por.   exekučné   konanie   na   záloh   možno   viesť   iba   vtedy, ak oprávneným je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Zriadením exekučného záložného práva sa pohľadávka oprávneného stáva po dobu trvania   exekúcie   pohľadávkou   zabezpečenou   zálohom   a oprávnený   získava   postavenie záložného   veriteľa   rovnocenného   zmluvnému   resp.   inému   záložnému   veriteľovi, ktorého záložné právo vzniklo skôr.

Týmto   spôsobom   je   počas   trvania   exekučného   konania   dané   právo   oprávneného domáhať   sa   uspokojenia   svojej   pohľadávky   zo   zálohu a sú   splnené   zákonné   podmienky umožňujúce súdnemu exekútorovi začať a viesť exekúciu spôsobom predaja nehnuteľností. Súdny exekútor už na výkon tohto spôsobu exekúcie nepotrebuje súhlas iných záložných veriteľov odlišných od povinného, nakoľko povinný zriadením exekučného záložného práva získal   postavenie   záložného   veriteľa   (rovnocenné   postaveniu   iných   záložných   veriteľov v poradí pred ním alebo za ním).“.

Ústavný súd zaslal 5. mája 2014 vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi sťažovateľa   s možnosťou   zaujať   k nemu   stanovisko.   Súčasne   vyzval   sťažovateľa na vyjadrenie k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   doručil   ústavnému   súdu   19.   mája 2014 stanovisko, v ktorom citujúc § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného   poriadku   zdôraznil,   že „v   čase   zriadenia   exekučného   záložného   práva na nehnuteľnosti   v bezpodielovom   spoluvlastníctve   Sťažovateľa   bola   jediným   záložným veriteľom spoločnosť Prvá stavebná sporiteľňa a. s., ktorá svoj súhlas s exekúciou nikdy neudelila“.

Sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00,   I. ÚS 5/00,   II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04, III. ÚS 20/08) aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej exekúcii sa musí každému zaručiť prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť výkonu tohto základného práva   vyžaduje,   aby   všeobecný   súd   konal   objektívne,   vylúčil   náhodné   alebo   svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme konečné rozhodnutie, vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Zo sťažnosti je zrejmé, že exekučné konanie na základe návrhu oprávneného   bolo vedené napriek tomu, že na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností (zálohu), na ktoré bolo   predtým   zriadené   zmluvné   záložné   právo,   nemal   súhlas   žiadneho   zo   záložných veriteľov, čím došlo k nedodržaniu postupu podľa § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s výkonom rozhodnutia alebo s exekúciou súhlasí.

Podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku exekučné konanie na záloh možno viesť iba vtedy, ak oprávnený je záložný veriteľ alebo ak záložný veriteľ s exekúciou súhlasí.

Zmyslom ustanovenia § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bolo teda výslovne upraviť procesný   postup   súdneho   exekútora,   za   akých   podmienok   je   možné   vykonať   exekúciu na záloh.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 20/08 (ktorú vo svojej argumentácii preferuje sťažovateľ,   a naopak,   je   kritizovaná   odporcom)   uviedol,   že ak   záložný   veriteľ   nikdy neudelil   súhlas   na   predaj   nehnuteľnosti   (zálohu)   v   exekučnom   konaní,   exekútor podľa § 61a ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka nemohol   viesť   exekučné   konanie   na   záloh,   a   teda   ani   zriadiť exekučné   záložné   právo na záloh. Ak tak exekútor urobil, porušil zásadným spôsobom procesný predpis – Exekučný poriadok, ale aj hmotnoprávny predpis – Občiansky zákonník, čo pri svojom rozhodovaní mal okresný súd vziať do úvahy. Takýto postup je nielen v rozpore s uvedenými právnymi predpismi, ale ide aj o neprípustné obchádzanie zákona, v rozpore so zásadou vyjadrenou v čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

III. senát ústavného súdu, ktorému bola podľa rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2013 sťažovateľova sťažnosť pridelená, nemá dôvod odchýliť sa od svojho právneho názoru zaujatého vo veci sp. zn. III. ÚS 20/08. Pravdaže, neopomína pri tom, že medzičasom došlo v rozhodovacej   praxi   iných   senátov   ústavného   súdu   k zaujatiu   názorov   na   odlišných v porovnaní s vecou vedenou pod sp. zn. III. ÚS 20/08. Práve na tieto rozhodnutia poukazuje vo svojom vyjadrení (a napokon i v napadnutom uznesení) okresný súd.

Samotný ústavný súd už viackrát judikoval, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri   opakovaní   v   rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Je preto prirodzené, že ako autor formulovaného právneho názoru ho má i sám ako orgán ochrany ústavnosti rešpektovať.

Súčasne   ústavný   súd   predosiela,   že   právna   istota   spolu   s požiadavkou   ochrany legitímnych   očakávaní   v podobe   citovanej   v predchádzajúcom   odseku   principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne však znamená   právo   na   vysvetlenie   dôvodov,   pre   ktoré   sa   konajúci   orgán   verejnej   moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje.

Vo veci sp. zn. I. ÚS 324/2010 I. senát ústavného súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnenú na základe výkladu, podľa ktorého aj napriek dikcii § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku je možné zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť povinného, ktorá už je predmetom iného   (zmluvného),   skoršie   vzniknutého   záložného   práva,   a to   bez   súhlasu   skoršieho záložného veriteľa, „nemožno považovať za ústavne nekomformný“.

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych   názorov) je sám   zdrojom   hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť č. 30658/05). Súčasne však v tej istej veci ESĽP zdôrazňuje, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). Ústavný súd pripomína, že požiadavky formulované ESĽP musia byť aplikovateľné aj na ústavný súd   ako   na   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy),   keďže v podmienkach slovenskej republiky sa súdna ochrana ústavnosti vyznačuje okrem iného aj koncentrovanosťou.

Právny názor, ktorý III. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. III. ÚS 20/08 zaujal, vychádzal   z plenárneho   rozhodnutia   v konaní   sp.   zn.   PL.   ÚS   20/05,   v ktorom   plénum ústavného   súdu   nevyhovelo   návrhu   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky na vyslovenie   nesúladu   § 151h   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   s čl.   46   ods.   1   ústavy. Ústavný súd v uvedenej veci návrhu navrhovateľa nevyhovel, keď zdôraznil, že z § 151h ods.   6   Občianskeho   zákonníka „je   teda   zrejmé,   že   ak   záložný   veriteľ   (bez   postavenia oprávneného)   nesúhlasí   so   súdnou   exekúciou,   nemožno   ju   viesť.   Z   toho   vyplýva,   že exekučný   súd   nesmie   vydať   exekútorovi   poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   ak exekútor so žiadosťou o vydanie poverenia nepredloží aj súhlas záložného veriteľa. V prípade, ak by napriek   nedostatku   súhlasu   záložného   veriteľa   došlo   k   vydaniu   poverenia,   aj   v   takom prípade by tento nedostatok súhlasu viedol k zastaveniu exekúcie pre jej neprípustnosť.“. Ďalej v predmetnej veci ústavný súd konštatoval, že cieľom § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka je „zvýšená právna ochrana záložného veriteľa vo vzťahu k uplatneniu práva na exekučné konanie na veci zaťažené zálohom. Záložný veriteľ ako prednostný veriteľ má mať najsilnejšie   postavenie   pri uspokojovaní   svojich   pohľadávok   zo   zálohu   a toto   právo   by nemalo   byť   obmedzované   ani   záložnými   veriteľmi   so záložnými   právami,   ktoré   vzniknú neskôr. Tento legitímny cieľ ale na druhej strane neznemožňuje a nemôže úplne znemožniť uplatňovanie   práv   ostatných   veriteľov   voči   dlžníkovi“.   Napokon   ústavný   súd   v konaní sp. zn. PL. ÚS 20/05 uzavrel, že „obmedzenie rozsahu exekúcie vyplývajúce z ustanovenia § 151h   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   súvisí   s   hmotnoprávnou   úpravou   záložného   práva (§ 151a   nasl.   Občianskeho   zákonníka),   ktorá   posilňuje   ochranu   záložného   veriteľa. Súčasťou tejto ochrany je súhlas záložného veriteľa s exekúciou na záloh. Tento súhlas treba považovať   za   súčasť vzniku   práva   na súdnu a   inú právnu ochranu   v exekučnom konaní a za predpoklad na úspešné začatie a vedenie exekúcie.“.

Podľa názoru III. senátu ústavného súdu vytvárajú právne závery pléna ústavného súdu   ako   najširšieho   kolektívneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (m.   m.   III.   ÚS   21/2010) vo veci sp. zn. PL. ÚS 20/05 v spojení s právnym názorom formulovaným vo veci sp. zn. III. ÚS 20/08, a to aj so zreteľom na charakter a funkcie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, dostatočný ústavno-právny rámec pre konštatovanie, že rozhodnutie vo veci sp. zn. I. ÚS 324/2010 treba považovať za ojedinelé vybočenie zo stabilnej rozhodovacej praxe ústavného   súdu.   Na podklade   toho   sa   III.   senát   ústavného   súdu   cíti   viazaný   práve judikatúrou vo veciach sp. zn. PL. ÚS 20/05 a sp. zn. III. ÚS 20/08, a túto aj v konaní o sťažnosti sťažovateľa uprednostňuje a aplikuje. Vo svetle uvedeného nemožno považovať rozhodnutie ústavného súdu o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu uznesením okresného súdu za faktor prehlbujúci trvalé inkonzistencie v rozhodovacej praxi ústavného   súdu,   ktorý prostredníctvom   ochrany   ústavnosti   bezpochyby   pôsobí   aj   ako zjednocovateľ judikatúry všeobecných súdov, hoci to nie je jeho základnou funkciou.

Pokiaľ ide o ďalšie rozhodnutie ústavného súdu, na ktoré okresný súd vo svojom vyjadrení   poukázal   (II.   ÚS   54/2012),   III.   senát   ústavného   súdu   zdôrazňuje, že v predmetnom prípade bola sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní, pričom hlavným dôvodom odmietnutia bola neoprávnenosť osoby sťažovateľa na jej podanie.   II.   senát ústavného súdu   len   ako obiter   dictum   konštatoval neopodstatnenosť sťažnosti.

III.   senát   ústavného   súdu   sa   však   s argumentom   o neoprávnenosti   povinného domáhať sa ústavno-súdnej ochrany proti rozhodnutiu, akým je aj napadnuté uznesenie okresného súdu, nestotožňuje. Je v tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že okresný súd návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie a jej odklad nezamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sťažovateľa na jeho podanie. Naopak, meritórne sa dôvodmi sťažovateľovho návrhu zaoberal. Ako potom na ich právnom hodnotení založil zamietavý výrok, poskytol sťažovateľovi   právnu   ochranu   v určitej   právnej   kvalite,   s ktorou   ak   sťažovateľ   nie   je spokojný,   nemožno   mu   uprieť   namietať   rozpor   jej   poskytnutia   so   základným   právom zaručeným   v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Preto   ani   v prípade   konfrontácie   s vecou   sp.   zn. II. ÚS 54/2012 nevidí III. senát ústavného súdu dostatočne relevantné dôvody na odchýlenie sa   od   stabilnej   rozhodovacej   praxe   nastolenej   právnymi   názormi   v konaniach   sp.   zn. PL. ÚS 20/05 a sp. zn. III. ÚS 20/08.

Z uvedených dôvodov III. senátu ústavného súdu, ako už bolo uvedené, zotrváva na právnom názore, podľa ktorého okresný súd ako súd exekučný je v konaní o návrhu na zastavenie   exekúcie   založenom   na   tvrdenom   porušení   §   151h   ods.   6   Občianskeho zákonníka   a   §   61a   ods.   2   Exekučného   poriadku   súdnym   exekútorom   povinný   skúmať, či súhlas vyžadovaný oboma uvedenými zákonnými ustanoveniami bol záložným veriteľom daný.   Nedostatok   tohto   súhlasu   nemožno   ospravedlniť   argumentáciou,   podľa   ktorej zriadenie exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie. Aj § 151h ods. 6 Občianskeho zákonníka, ba i § 61a ods. 2 Exekučného poriadku bez akýchkoľvek pochybností   hovoria   o vedení   exekúcie   na   záloh,   teda   o celom   procese   smerujúcom k nútenému vymoženiu judikovanej pohľadávky, nielen o konkrétnom procesnom   úkone ako   súčasti   tohto   procesu.   Preto   formalistický   argument   okresného   súdu,   že   zriadenie exekučného záložného práva nie je spôsobom vykonania exekúcie, nemožno akceptovať.

Ústavný súd ďalej dodáva, že základného práva na súdnu ochranu sa možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú (II. ÚS 14/2001).   Medzi   tieto zákony, ktoré toto   ustanovenie vykonávajú, možno medzi inými zaradiť jednak Občiansky zákonník vrátane jeho § 151h ods. 6, ale aj § 61a ods. 2 Exekučného poriadku. Existenciou takýchto zákonov si štát splnil svoj záväzok, ktorý mu vyplýva   z čl.   51   ods.   1   ústavy,   a zabezpečil   pre   každého   možnosť,   aby   sa spôsobom ustanoveným   v týchto   zákonoch   domáhal   svojich   práv   na   súde,   prípadne   na inom nezávislom orgáne. Preto aj exekučný súd, ktorý sa v exekučnom konaní poskytuje súdnu ochranu oprávnenému, musí rešpektovať obmedzenia, ktoré zo zákonnej právnej úpravy pre poskytovanú súdnu ochranu plynú.

Pravdaže, ústavný súd v naznačených súvislostiach neopomína požiadavku, že každú právnu   normu   je   potrebné   vnímať   ako   súčasť   určitého   celku   právnych   noriem, ktoré tvoria ustanovenie právneho predpisu, a napokon i celý právny predpis. Konkrétnu právnu   normu   nie   je   možné   vykladať   izolovane,   bez   ohľadu   na   znenie   ostatných právnych noriem obsiahnutých v danom právnom predpise (III. ÚS 274/07). Na druhej strane však konajúci všeobecný súd dikciu právnej normy nemôže ignorovať. Ak si sudca všeobecného súdu rozšíri rámec svojej výkladovej úvahy nad zákon, potom by v skutočnosti uplatnil úvahu o tom, či je viazaný ústavou a zákonom. Takýto spôsobom uplatnenia práva nie je zlučiteľný s princípom právneho štátu ustanoveným podľa čl. 1 ústavy (II. ÚS 28/96) a v okolnostiach sťažovateľovej kauzy ani so základným právom na súdnu ochranu toho účastníka exekučného konania, ktorý navrhuje jeho zastavenie.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol,   že   uznesením   okresného   súdu č. k. 39 Er 505/10-160 zo 6. marca 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom   konaní   bude   pri   opätovnom   rozhodovaní   o sťažovateľovom   návrhu na zastavenie   exekúcie   úlohou   okresného   súdu   dôsledne   rešpektovať   §   151h   ods.   6 Občianskeho zákonníka a § 61a ods. 2 Exekučného poriadku, a tak poskytnúť sťažovateľovi súdnu ochranu v kvalite priamo vyžadovanej uvedenými zákonnými ustanoveniami.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu navrhol priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia, a to v sume 501,57 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby poskytnutej   jeho   právnym   zástupcom,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 19. mája 2014   totiž   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   neuviedol   žiadne   nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 130,16 € a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,81 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpenia sťažovateľa,   ako   aj   k podaniu   sťažnosti   predstavuje   268,13   €.   K tomu   bolo   potrebné pripočítať   dvakrát   režijný   paušál,   teda   dvakrát   po   7,81   €.   Sťažovateľ   tak   má   nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €. Ústavný súd však vyčíslenú sumu nemohol zvýšiť o 20 % dane z pridanej hodnoty (tak ako si to sťažovateľ uplatnil), keďže sťažovateľ preukázal, že jeho právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Spolu tak   má   sťažovateľ   nárok   na náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   275,94 €   (bod   3 výroku tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149 zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014