znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 51/2013-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť H. D., B., zastúpenej JUDr. A. S., B., pre namietané porušenie jej základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/452/2010   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. 9 Co/219/2007) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/452/2010   (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 Co/219/2007)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/452/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. H. D. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Krajský   súd   v   Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. D. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 51/2013-28 z 30. januára 2013 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   H.   D.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/452/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 Co/219/2007).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 28. februára 2006 podala sťažovateľka Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) návrh, o ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 18 C/9/2006-105 z 23. januára 2007. Proti tomuto rozsudku podal odporca odvolanie.

Krajský súd o odvolaní rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co/219/07-141 z 19. marca 2009. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie z 11. mája 2009.

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 24/2010 z 27. októbra 2010 rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie   29.   novembra   2010,   pričom   vec   bola   vedená   už   pod   novou sp. zn. 9 Co/452/2010.

Na   pojednávaní   konanom   20.   septembra   2012   krajský   súd   uznesením   rozhodol o návrhu   sťažovateľky   na   zmenu   petitu   a   zároveň   prerušil   odvolacie   konanie do právoplatného   skončenia   konania   vedeného   okresným   súdom   o   veci,   ktorá   súvisí s prerokovávanou vecou.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namietala,   že   krajský   súd   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Co/219/2007 od podania odvolania odporcom 29. marca 2007 do 23. augusta 2007,   keď   vyzval   sťažovateľku   na   vyjadrenie   k   tomuto   odvolaniu,   nekonal   a   vo   veci rozhodol   až   19. marca   2009.   Krajský   súd   rozhodnutie   dovolacieho   súdu „nedoručil sťažovateľke   ani   jej   právnemu   zástupcovi   po   dobu   22   mesiacov“ od   vrátenia   mu   veci z najvyššieho súdu a termín pojednávania určil až po žiadosti sťažovateľky zo 17. februára 2012   na 20. september   2012.   Pracovnoprávna   vec   sťažovateľky   tak   nie   je   právoplatne rozhodnutá ani po siedmich rokoch od začatia tohto konania.

Sťažovateľka podala 26. júna 2009 aj „sťažnosť na predsedu senátu JUDr. R. H... podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z...“ a neskôr 29. februára 2012 vzniesla proti nemu námietku zaujatosti.

Najvyšší súd podaním sp. zn. 7 Nc 17/2012 z 20. marca 2012 vrátil vec krajskému súdu z dôvodu, že podanie sťažovateľky neobsahuje osobitné náležitosti námietky zaujatosti voči sudcovi, pričom poukázal na to, že okolnosti uvádzané sťažovateľkou nie sú dôvodmi, na základe ktorých možno sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci vylúčiť.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/219/2007 porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 60 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 404,37 €.

Na základe výzvy ústavného súdu predseda krajského súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 3677/12 z 27. decembra 2012 k priebehu konania okrem iného uviedol: «...   Súd   prvého   stupňa   rozsudkom   zo   dňa   23.   01.   2007   určil,   že   výpoveď   daná navrhovateľke listom odporcu zo dňa 14. 12. 2005, je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. Odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľke 138.000,-- Sk, po odpočítaní odstupného v sume 28.853,-- Sk, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň zaviazal odporcu povinnosťou nahradiť navrhovateľke trovy konania 47.039,51,-- Sk, ako aj zaplatiť súdny poplatok v sume 3.000,-- Sk na účet prvostupňového súdu. Vo zvyšku (navrhovateľka sa domáhala tiež určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 31. 12. 2005 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá), návrh navrhovateľky zamietol.

Odvolací súd svojím rozsudkom zo dňa 19. 03. 2009 na odvolanie odporcu zastavil odvolacie   konanie   v   časti,   v   ktorej   sa   domáhal   určenia,   že   pracovný   pomer   končí právoplatnosťou rozsudku.

V častiach, týkajúcich sa určenia, že pracovný pomer trvá naďalej a náhrady mzdy, rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že návrh zamietol.

Odvolací   súd   napokon   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   časti,   týkajúcej   sa uloženia   povinnosti   odporcu,   zaplatiť   súdny   poplatok   a   navrhovateľke   uložil   povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 2.403,76 €.

Na   dovolanie   navrhovateľky   Najvyšší   súd...   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave   svojím   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   24/2010   zo   dňa   27.   10.   2010   rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 03. 2009 sp. zn. 9 Co 219/2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis   bol   odvolaciemu   súdu   predložený   opätovne   na   rozhodnutie   o   odvolaní   dňa 29. 11. 2010.

Zrušujúce uznesenie NS SR bolo účastníkom doručované na základe pokynu zo dňa 12. 03. 2012 (č. l. 238 súdneho spisu), kedy bola vec predložená NS SR na rozhodnutie o námietke zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. R. H. zo dňa 29. 02. 2012, vznesenej navrhovateľkou.   Krajský   súd   v   Bratislave   vo   veci   vytýčil   dňa   04.   06.   2012   termín odvolacieho pojednávania na deň 20. 09. 2012 (č. l. 242 súdneho spisu).

Na odvolacom pojednávaní dňa 20. 09. 2012 (zápisnica na č. l. 269 až 271 súdneho spisu), odvolací súd uznesením rozhodol jednak o návrhu navrhovateľky na zmenu petitu, a tiež   odvolacie   konanie   prerušil   do   právoplatného   skončenia   konania,   vedeného na Okresnom súde Bratislava IV o obnove konania sp. zn. 23C 1/2007 (jeho predmetom bol návrh navrhovateľky o určenie neplatnosti v poradí ďalšej výpovede, danej navrhovateľke listom odporcu zo dňa 07. 08. 2006, ako aj určenie, že pracovný pomer navrhovateľky trvá naďalej   a   o   náhradu   mzdy,   ktoré   konanie   skončilo   rozsudkom   prvostupňového   súdu č. k. 23 C 1/2007-120 zo dňa 02. 06. 2010), a to uznesením č. k. 9 Co 452/2010-273. Konanie   o   obnovu   konania,   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV pod sp. zn. 23 C   1/2007,   je   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   vedené   pod   sp.   zn. 8 C 72/2012; návrh na obnovu konania podával odporca.

Ostatným   úkonom   odvolacieho   súdu   v   predmetnej   právnej   veci   bola   žiadosť odvolacieho   súdu   zo   dňa   09.   11.   2012   (č.   l.   277   spisu)   adresovaná   Okresnému   súdu Bratislava IV o oznámenie, či súd prvého stupňa rozhodol o návrhu odporcu na obnovu konania   sp.   zn.   23   C   1/2007,   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   IV   pod   sp.   zn. 8 C 72/2012 (v ktorej bol vytýčený termín pojednávania na deň 23. 10. 2012).

Ku dnešnému dňu odvolací súd odpoveď Okresného súdu Bratislava IV neobdržal.»

Predseda krajského súdu v podaní z 5. marca 2013 a právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 1. marca 2013 zhodne uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“,   ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

Pri   posudzovaní otázky, či   v súdnom   konaní krajského súdu   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   súlade,   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00,   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

Pri   vyhodnotení   doterajšieho   konania   vo   veci   vedenej   na   krajskom   súde pod sp. zn. 9 Co/452/2010   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co/219/2007)   podľa   troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania na krajskom súde vedenom pod sp. zn. 9 Co/452/2010 je rozhodovanie o opravnom prostriedku (odvolaní v konaní o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru), ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a vec z právneho a skutkového hľadiska nevykazuje znaky osobitnej náročnosti. Podklad pre   rozhodnutie   tvorí   súdnou   praxou   ustálená   a   používaná   právna   úprava,   ktorá   je obsiahnutá najmä v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Ani krajský súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na to, že ide o skutkovo a právne zložitú vec.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   doterajšej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a   dosiaľ dosiahnutých   výsledkov   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali priebeh konania jeho zložitosťou.

Na druhej strane je vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 151/04, IV. ÚS 169/05) potrebné uviesť, že takýto spor vyžaduje od všeobecného súdu osobitne starostlivý prístup, pretože v tomto konaní sa poskytuje ochrana (ak je nárok opodstatnený) právam, ktoré súvisia so živobytím a existenčnými otázkami.

2.   V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky v predmetnom   konaní.   Z   predloženej   dokumentácie   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka podala v roku 2009 ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky žiadosti o prešetrenie postupu odvolacieho súdu v predmetnom konaní a tiež sťažnosť predsedovi krajského súdu. Na   druhej   strane   podala   tiež   dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu sp. zn. 9 Co/219/2007 z 19. marca 2009, o ktorom rozhodol 27. októbra 2010 najvyšší súd, v dôsledku čoho sa spis nachádzal dlhšiu dobu aj na najvyššom súde. Takisto sťažovateľka podala   návrh   na   zmenu   petitu   návrhu,   o   ktorom   musel   krajský   súd   rozhodnúť,   a   tiež 29. februára 2012 nekvalifikovanú námietku zaujatosti na vylúčenie sudcu krajského súdu. Nutnosť rozhodovania o týchto procesných návrhoch sťažovateľky teda predlžovalo toto súdne konanie.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   sťažovateľky   bral   do   úvahy   i   to,   že   ako účastníčka konania má nesporne právo na tieto procesné úkony, ktoré urobila. Za prieťahy vzniknuté   v   dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkom   konania   neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto   dobu   potrebnú   na   rozhodnutie   o   sťažovateľkou   uplatnených   procesných   právach ústavný súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní krajského súdu (obdobne III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, III. ÚS 110/2010).

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu. Zo spisu ústavný súd zistil, že konanie pred krajským súdom je poznačené nielen nečinnosťou (krajský súd bol úplne nečinný viac ako 15 mesiacov, a to od vrátenia spisu, t. j. 29. novembra 2010, až do 13. marca 2012, keď predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o jej námietke na vylúčenie sudcu krajského súdu),   ale   aj   neefektívnou   činnosťou,   pretože   krajský   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní účastníka   konania „zaťažil   konanie   tzv.   inou   vadou   konania,   majúcou   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.)“, v dôsledku čoho najvyšší súd jeho rozsudok zrušil   a vec mu vrátil na ďalšie konanie, teda stav právnej neistoty sťažovateľky nebol v konaní pred krajským súdom dosiaľ odstránený.

Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho   postupu,   ktorý   mal   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa sťažovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva   zaručeného   v   citovanom   článku   ústavy   a   dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02, III. ÚS 45/2013)   a   jeho   neefektívna   činnosť   mala   rozhodne   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania.

Ústavný súd preto vzhľadom na povahu veci a celkovú dĺžka konania na krajskom súde   rozhodol,   že   postupom   krajského   súdu   v   predmetnom   konaní   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu), pretože je neakceptovateľná a nezlučiteľná so záväzkami vyplývajúcimi z ústavy a medzinárodného dohovoru, ako to vyžaduje čl. 48 ods. 2 ústavy, a požiadavkou „primeranej lehoty“, ako to vyžaduje čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Vzhľadom na to ústavný súd krajskému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/452/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   sume   60   000   €   a   žiadosť   odôvodnila   tým,   že   súdne   konanie   nie   je skončené ani po viac ako 7 rokoch, čo u nej vyvoláva stav právnej neistoty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej   ujmy,   keď   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nemožno   už   inak napraviť (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil zásadou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je reparácia nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení   zákonných   podmienok   mohla   uplatňovať   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi (m. m. IV. ÚS 84/02).

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   pred   všeobecnými   súdmi,   princípy spravodlivosti   a   spôsob   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   sťažovateľa   ústavný   súd považoval finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € voči krajskému súdu   za primerané podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde uložil krajskému súdu, ktorý označené práva porušil, vyplatiť ho sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom v sume 404,37 €, a to za tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie právneho zastúpenia, sťažnosť, doplnenie sťažnosti).

Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania, ktoré vznikli sťažovateľke z dôvodu právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. S., vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €. Ústavný súd vychádzal z určenia náhrady za dva úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti).   V   zmysle ustanovenia   §   11   ods.   3   v   spojení   s   ustanovením   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu. Vychádzajúc z uvedeného za 2 úkony právnej služby (prevzatie právneho zastúpenia a sťažnosť) v roku 2012 patrí odmena v sume 2 x 127,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál vo výške 7,63 €, teda celková suma 269,58 €. Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku). Odmenu za tretí úkon uplatnený právnou zástupkyňou sťažovateľky (doplnenie sťažnosti)   ústavný súd   nepriznal, pretože odmena za tento úkon   je zahrnutá v druhom úkone právnej služby (sťažnosť).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013