znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 51/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   RNDr.   Ing.   M.   M.   a Ing.   M.   M.,   obaja   bytom   B, zastúpených JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základným   právom   na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základným   právom   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základným právom na nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základným právom   na právnu   pomoc podľa   čl. 47 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky, základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5   Obdo 7/2010 z 22. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. Ing. M. M. a Ing. M. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú..O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2010   doručená   sťažnosť   RNDr.   Ing.   M.   M.   a Ing.   M.   M.,   obaja   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. Z. B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, základným právom na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy, základným   právom   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy, základným právom na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 7/2010 z 22. júla 2010.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: «1) Sťažovatelia sú v zmysle výpisu z listu vlastníctva číslo 8160, k. ú. S., vlastníkom priestorov nachádzajúcich sa v bytovom dome na Z. ulici číslo..., súp. č. 7327, vchod Z., konkrétne bytu číslo... na 3. p. a garáží číslo 055 na 1. p. uvedeného bytového domu...

2) Správca konkurznej podstaty spoločnosti Z., akciová spoločnosť „v konkurze“ zapísal   uvedený   majetok   sťažovateľov   do   súpisu   konkurznej   (oddelenej)   podstaty,   ako vyplýva z výpisu z Obchodného vestníka č. 238B/2008, ako bol zverejnený dňa 10. 12. 2008, a   to s poznámkou v prospech sťažovateľov,   zapísanou   v zmysle   § 78   ods.   1 zákona   o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“)...

3) Sťažovatelia na základe uvedeného po doručení výzvy na podanie vylučovacej žaloby podali na Okresný súd v Banskej Bystrici podaním zo dňa 02. 03. 2009 žalobný návrh   voči   osobe   správcu   konkurznej   podstaty   spoločnosti   Z.,   akciová   spoločnosť   „v konkurze“ v zmysle § 78 zákona o konkurze, na základe ktorého žiadali, aby konkurzný súd vylúčil vyššie uvedený majetok (byt + garážové státie) zo súpisu konkurznej (oddelenej) podstaty spoločnosti Z., akciová spoločnosť „v konkurze“. Uvedené konanie sa vedie na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 16 Cbi 3/2009...

4) V rámci uvedeného konania sa sťažovatelia v rámci podania zo dňa 07. 05. 2009, odoslaným súdu dňa 12. 05. 2009, domáhali prerušenia konania vedeného na Okresnom súde v Banskej Bystrici, sp. zn. 16 Cbi 3/2009, v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), z dôvodu, že na Okresnom súde Bratislava I (pod sp. zn. 8 C/14/2007) prebieha konanie, v rámci ktorého sa riešia všetky otázky aj čo i len teoreticky relevantné pre rozhodnutie Okresného súdu v Banskej Bystrici vo veci vylúčenia majetku sťažovateľov zo súpisu podstaty, t. j.:

(i)   otázka,   či   existuje   alebo   neexistuje   záložné   právo   zabezpečeného   veriteľa (zapísané na liste vlastníctva číslo 8160, k. ú. S., podľa V-2485/2002, zo dňa 27. 11. 2002), na základe ktorého je majetok sťažovateľov zapísaný v zmysle § 69 zákona o konkurze v oddelenej podstate a

(ii)   otázka,   či   sťažovatelia   sú   vlastníkmi   vyššie   uvedeného   do   súpisu   zapísaného majetku (aj keď sťažovatelia zastávajú právny názor, že otázka, či sú vlastníkmi uvedeného majetku je pre rozhodnutie vo veci vylúčenia majetku z oddelenej podstaty irelevantná, nakoľko   zápis   do   súpisu   oddelenej   podstaty   môže   v   zmysle   §   69   zákona   o   konkurze odôvodňovať výlučne platne zriadené záložné právo)...

5)   Dňa   08.   06.   2009   rozhodol   Okresný   súd v Banskej   Bystrici   rozsudkom,   číslo konania   16   Cbi/3/2009-303,   identifikačné   číslo:   6109203462   tak,   že   zamietol   jednak žalobný   návrh   sťažovateľov   vo   veci   samej   ako   aj   návrh   sťažovateľov   na   prerušenie konania...

6) V dôsledku odvolania sťažovateľov zo dňa 23. 06. 2009 Krajský súd v Banskej Bystrici   uznesením   zo   dňa   02.   12.   2009,   č.   k.   25   CoKR/47/2009,   IČS:   6109203462, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej žalobu zamietol, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a v časti, v ktorej súd prvého stupňa zamietol návrh na prerušenie konania   zmenil   tak,   že   konanie   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   pod   sp.   zn. 16 Cbi/3/2009 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C/14/2007...

7) Voči uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici v časti, v ktorej Krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o prerušení konania tak, že konanie prerušil, podal žalovaný JUDr. M. B., správca konkurznej podstaty spoločnosti Z., akciová spoločnosť   „v   konkurze“,   dovolanie   datované   dňom   01.   02.   2010,   a   to   z   dôvodu   ním tvrdenej inej vady konania a nesprávneho právneho posúdenia veci Krajským súdom v Banskej   Bystrici.   Sťažovatelia   sa   k   predmetnému   dovolaniu   vyjadrili   písomnou   formou podaním zo dňa 02. 03. 2010, ktoré podanie bolo doručené Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolaciemu osobne dňa 03. 03. 2010...

8) Uznesením zo dňa 22. 07. 2010, sp. zn. 5 Obdo 7/2010, voči ktorému smeruje táto sťažnosť sťažovateľov, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd zmenil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 02. 12. 2009, č. k. 25 CoKR 47/2009 v napadnutej časti   tak,   že   rozsudok   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   08.   06.   2009,   č.   k. 16 Cbi/3/2009-303, v časti ktorej bol zamietnutý návrh sťažovateľov na prerušenie konania, potvrdil...

- Porušené právo sťažovateľov na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces...

Najvyšší   súd   SR   sa   pri   svojom   odôvodnení   vôbec   nevyjadril   k   žiadnemu   (!) z argumentov uvedených vo vyjadrení sťažovateľov k dovolaniu zo dňa 02. 03. 2010... Sťažovateľom   je   zrejmé,   že   nie   je   potrebné   rekapitulovať   celý   obsah   vyjadrení účastníkov konania v súdnom rozhodnutí. Konajúci súd by sa však, aj v zmysle doterajšej judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   mal   vyjadriť   aspoň   k   podstatným skutočnostiam,   ktoré   boli   uvedené   vo   vyjadrení   sťažovateľov,   pokiaľ   nesúhlasí   s   ich právnym názorom, alebo minimálne uviesť, že ich nepovažuje za relevantné...

...   odôvodnenie   Najvyššieho   súdu   SR   je   však   (odhliadnuc   na   tomto   mieste   od skutočnosti, že celkom ignoruje argumenty sťažovateľov) celé extrémne neurčité z dôvodu, že vo svojej podstate sa vôbec nevyjadruje k otázke, prečo nie je namieste excindačné konanie prerušiť...

Nie je však jasné stanovisko NS SR k jadru celého problému rozhodujúceho pre posúdenie   veci   (samozrejme   za   predpokladu   ak   odhliadneme   od   všetkých   ďalších argumentov sťažovateľov uvedených v dovolaní, na ktoré NS SR nereagoval vôbec) a to, že na OS BA I sa riešia v osobitnom konaní otázky, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie v excindačnom konaní vo veci samej... a ktoré sú navyše v rámci excindačného konania na Okresnom súde v Banskej Bystrici posudzované len prejudiciálne, a nie meritórne... V nadväznosti na túto skutočnosť potom vôbec nie je zrejmé, z akého dôvodu je v záujme účastníkov konania, t. j. aj sťažovateľov (čo je vyjadrené slovami NS SR „Je preto v záujme účastníkov konania...“), rozhodnúť okamžite (slovami Najvyššieho súdu SR „bez zbytočných prieťahov“) a nečakať na rozhodnutie OS BA I pokiaľ sťažovatelia vo vyjadrení k dovolaniu jasne uviedli a argumentovali, že v prípade pokiaľ v dôsledku prípadného neúspechu v excindačnom spore príde k speňaženiu ich majetku pred ukončením súdneho sporu na OS BA I, nebude už možné, aby sa stali jeho vlastníkmi ani v prípade následného úspechu na OS BA I, nakoľko v takom prípade nebude možné postihnúť osobu vydražiteľa... čím   dochádza   k   porušeniu   princípov   a   zásad,   na   ktorých   je   občianske   súdne   konanie postavené (§ 1 a § 2 OSP)....

Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   už   len   v   dôsledku   absolútne   nedostatočného odôvodnenia a absencie akéhokoľvek vysporiadania s právnou argumentáciou sťažovateľov uvedenej vo vyjadrení k dovolaniu zo dňa 02. 03. 2010, je nevyhnutné považovať predmetné rozhodnutie za arbitrárne a teda protiústavné....

Tu uvedené skutočnosti sú pritom o to závažnejšie, že – ako uvádzame aj ďalej – v predmetnom prípade je predmetom sporu samotný najzákladnejší majetok sťažovateľov (byt) bez ktorého by nemohli spĺňať svoje najzákladnejšie potreby, nakoľko ide o majetok, ktorý sa nedotýka len ochrany ich vlastníctva (článok 20 ods. 1 Ústavy), ale je v ich prípade súčasne ich obydlím a priestorom ich súkromného života,   čo je bytostne spojené s ich najzákladnejšími ústavnými právami (resp. právami, ktoré sú postavené na najvyššie miesto v hierarchii základných práv a slobôd), uvedenými v článku 16 ods. 1, článku 19 ods. 2 a článku 21 ods. 1 Ústavy....

- Nerovnaký prístup k účastníkom dovolacieho konania

Odôvodnenie   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pozostáva   zo šiestich   strán,   pričom   na   prvých   dvoch   stranách   odôvodnenia   NS   SR   rekapituluje rozhodnutia   Okresného   súdu   a   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici.   Následne   na   dvoch stranách   rekapituluje   NS   SR   14-stranové   dovolanie   žalovaného,   kým   19-stranové vyjadrenie   sťažovateľov   k   dovolaniu   je   zhrnuté   necelej   „polstrane“,   presne   na   ôsmich riadkoch...

- Porušenie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a princípu právnej istoty V   nadväznosti   na   vyššie   uvedené   je   pochybnosť   sťažovateľov   o   protiústavnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a spravodlivom súdnom procese o to dôvodnejšia,   že   ich   právnej   zástupkyni   bolo   dňa   21.   06.   2010   doručené   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo 13/2010, zo dňa 02. 06. 2010... V predmetnom konaní však Najvyšší súd Slovenskej republiky... dovolanie zamietol, a to z dôvodu, že „odôvodnenie uznesenia týkajúceho sa prerušenia konania jeho vhodnosťou je v súlade so zákonom“. To znamená, v právne a skutkovo totožnej situácií rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky prakticky v tom istom čase diametrálne odlišne... Aj z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obdo/7/2010, zo dňa 22. 07. 2010, je protiústavné a odporuje aj článku 12 ods. 1 Ústavy a článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy, všetky v spojitosti s článkom 46 ods. 1 Ústavy...

V nadväznosti na uvedené je zároveň nevyhnutné uviesť, že predmetné konanie je spojené s bytostnými záujmami a potrebami sťažovateľov, nakoľko predmetom sporu je aj ochrana ich bytu, ktorý slúži na vykonávanie všetkých jej osobných i súkromných potrieb. Z uvedeného dôvodu je jednoznačné, že v dôsledku arbitrárneho postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dochádza nielen k poškodeniu práva sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, či k poškodeniu práva v zmysle článku 12 ods. 1 a článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy, ale v spojitosti s týmito právami aj k poškodeniu existenčných práv uvedených v článku 21 ods. 1 Ústavy, v článku 16 ods. 1 Ústavy a článku 19 ods. 2 Ústavy.»Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Základné práva Ing. RNDr. M. M., Ing. M. M., obaja bytom B., a. podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

b. podľa článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 47 ods. 2 a 3 Ústavy   Slovenskej   republiky,   všetky   v   spojení   s   článkom   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a

c.   podľa   článku   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   článku   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa článkov 21 ods. 1, 16 ods. 1 a 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   5   Obdo   7/2010,   zo   dňa   22.   07.   2010, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 7/2010, zo dňa 22. 07. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. RNDr. M. M., a Ing. M.e M.,   obaja   bytom   B.,   trovy   právneho   zastúpenia   v sume   1.465,08   €   (slovom: tisícštyristošesťdesiatpäť eur a osem centov) (v zmysle priloženého vyčíslenia) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Z. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

V zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažovatelia žiadali   ústavný   súd,   aby   rozhodol   o dočasnom   opatrení,   pričom   svoj   návrh   predostreli v tomto znení:

«Okresnému súdu v Banskej Bystrici a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa ukladá, aby v právnej veci Ing. RNDr. M. M... a Ing. M. M... ako navrhovateľov, proti JUDr. M. B... správcovi   konkurznej   podstaty   spoločnosti   Z.,   akciová   spoločnosť   „v   konkurze“...   ako odporcovi, vedenej na Okresnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16 Cbi/3/2009, až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnosti Ing. RNDr. M. M... a Ing. M. M... podanej proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Obdo 7/2010, zo dňa 22. 07. 2010, vo veci dočasne nekonali.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh (v danom prípade   sťažnosť)   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatu námietok sťažovateľov možno zhrnúť do týchto bodov:

1. Sťažovatelia namietali porušenie zásad spravodlivého procesu, a tým porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 7/2010 z 22.   júla   2010   z dôvodu,   že   toto   rozhodnutie   považovali   za   arbitrárne,   protiústavné a nedostatočne odôvodnené. Podľa ich názoru najvyšší súd v namietanom rozhodnutí vôbec nereagoval   na   žiaden   z ich   argumentov   obsiahnutých   vo   vyjadrení   k dovolaniu   správcu úpadcu Z., a. s., „v konkurze“, L. (ďalej len „žalovaný“ a „dovolateľ“), zároveň im z tohto rozhodnutia nebolo zrejmé, z akého dôvodu nebolo potrebné prerušiť konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Cbi 3/2009 do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007. Sťažovatelia taktiež tvrdili, že rozhodnutie najvyššieho súdu je nezrozumiteľné aj z toho dôvodu,   že im   nebolo jasné, na základe čoho je potrebné v konaní vedenom   na okresnom súde pod sp. zn. 16 Cbi 3/2009 urýchlene rozhodnúť.

2. Sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a základného práva na právnu pomoc a rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy v spojení s ich základným právom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   V tomto   smere   vyslovili   názor,   že   v   odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   venoval   podstate   rozsudku   okresného   súdu vyhláseného   8.   júna   2009   vo   veci   sp.   zn.   16   Cbi   3/2009,   uzneseniu   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co KR 47/2009 z 2. decembra 2009, argumentom dovolateľa, ako aj vlastným právnym záverom a úvahám, ale podľa ich úsudku ich vyjadreniu k dovolaniu dovolateľa poskytol najvyšší súd len nepatrný priestor. Okrem toho   sťažovatelia   predložili   aj   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   13/2010 z 2. júna 2010, ktorým podľa nich najvyšší súd v obdobnej veci iných účastníkov konania rozhodol odlišným spôsobom.

3. Sťažovatelia predostreli aj námietky o porušení ich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 21 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu z dôvodu, že v tejto právnej veci ide o byt s príslušenstvom, s ktorým spájajú svoje   majetkové   práva   a ktorý   pre   nich   znamená životný   priestor   spojený   s rodinným a súkromným životom.

V súvislosti s námietkami sťažovateľov ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 16 Cbi 3/2009-303 z 8. júna 2009 zamietol ich žalobu proti žalovanému o vylúčenie bytu s príslušenstvom nachádzajúceho sa na Z. v B. zo súpisu majetku oddelenej podstaty zabezpečeného veriteľa I., a. s., B. Okresný súd zároveň zamietol návrh sťažovateľov na prerušenie tohto konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007 z dôvodu, že otázka vyriešenia (ne)platnosti zmluvy o zriadení záložného práva nemá žiaden vplyv na platnosť dohody z 10. októbra 2006, od ktorej   sťažovatelia   odvodzovali   svoje   vlastnícke   právo   k bytu   a príslušenstvu,   a tým   aj opodstatnenosť jeho vylúčenia z oddelenej podstaty.

O odvolaní sťažovateľov rozhodol krajský súd uznesením č. k. 25 Co KR 47/2009-502 z 2. decembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci samej zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom napadnutý výrok, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov na prerušenie konania, zmenil tak, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 16 Cbi 3/2009 prerušil do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   dovolanie   žalovaný   –   dovolateľ   –   čo   do výroku,   ktorým   odvolací   súd   zmenil   prvostupňové   rozhodnutie   týkajúce   sa   prerušenia konania.

Dovolateľ v dovolaní tvrdil, že vzhľadom na to, že uznesenie o prerušení konania je uznesením o vedení konania, a preto v zmysle § 202 ods. 3 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) proti nemu nie je odvolanie prípustné, krajský súd mal odvolanie sťažovateľov odmietnuť ako neprípustné. Okrem toho dovolateľ tvrdil, že na prerušenie konania   nebol   dôvod,   pretože   otázka   záložného   práva   v konaní   na   Okresnom   súde Bratislava   I je   nezávislá   od   vyriešenia   právnej   otázky,   ktorá   je   predmetom   konania   na okresnom súde pod sp. zn. 16 Cbi 3/2009. Dovolateľ zároveň poukázal na vplyv prerušenia tohto   (excindačného)   konania   na   jeho   rýchlosť   a hospodárnosť,   ako   aj   na   konkurzné konanie ako také.

K dovolaniu   dovolateľa   (žalovaného)   sa   sťažovatelia   vyjadrili   prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným najvyššiemu súdu 3. marca 2010. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zhrnul argumenty sťažovateľov takto:

„Žalobcovia sa písomne vyjadrili k dovolaniu žalovaného a navrhli, aby dovolací súd dovolanie žalovaného posúdil ako nedôvodné.

Žalobcovia sú názoru, že v zmysle § 202 ods. 3 písm. o) O. s. p. je jednoznačné, že odvolanie   proti   rozhodnutiu,   ktorým   prvostupňový   súd   zamietol   návrh   na   prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. je prípustné, konanie teda netrpelo inou vadou, ktorá by mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

S poukazom na fakultatívnu možnosť súdu prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. nemôže ísť o nesprávne právne posúdenie veci zo strany odvolacieho súdu.“

O dovolaní   žalovaného   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Obdo   7/2010 z 22. júla   2010   tak,   že   zmenil   uznesenie   krajského   súdu   v časti,   ktorou   bol   zmenený rozsudok okresného súdu č. k. 16 Cbi 3/2009-303 z 8. júna 2009 týkajúci sa prerušenia konania,   a to   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   v časti,   ktorou   bol   zamietnutý   návrh sťažovateľov na prerušenie konania, potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval: „Dovolateľ - žalovaný vo svojom dovolaní namietal, že rozsudok súdu prvého stupňa v   časti,   ktorou   bol   návrh   žalobcov   na   prerušenie   konania   zamietnutý,   patrí   k   tým rozhodnutiam prvostupňového súdu, proti ktorým je vylúčené odvolanie v zmysle ust. § 202 ods. 3 písm. a) O. s. p. t. j. takéto rozhodnutie je rozhodnutím, ktorým sa upravuje vedenie konania.

Dovolací súd k tejto námietke neprihliadol, keďže ju považoval za nedôvodnú. Rozhodnutie o prerušení konania podľa ust. § 129 ods. 2 písm. c) O. s. p. nie je rozhodnutím,   ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania   a   preto   je   voči   takému   rozhodnutiu odvolanie prípustné.

Prvostupňový   súd   preto   postupoval   správne,   keď   poučil   účastníkov   konania o možnosti   podať   odvolanie,   rovnako   správne   postupoval   odvolací   súd   správne,   keď o odvolaní rozhodol.

Pokiaľ   súd   neurobí   iné   vhodné   opatrenia,   môže   konanie   prerušiť,   ak   prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet (§ 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.)

Z vyššie citovaného ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., teda vyplýva, že súd nemusí obligatórne prerušiť konanie na návrh účastníka konania, môže tak však urobiť, ak po   zvážení okolností   dospeje   k   názoru,   že konkrétne   prebiehajúce konanie   je konaním, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Teda rozhodnutie súdu závisí od konkrétnych okolností sporu, pričom je potrebné, aby súd prihliadol aj na štádium, v akom sa konanie nachádza, ako aj zvážil, či predmetný právny vzťah týkajúci sa účastníkov konania si nemôže prejudiciálne sám vyriešiť.

Žalobcovia navrhli prerušiť konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.   zn.   16   Cbi/3/2009   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Okresnom   súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007.

Žalobcovia vystupujú v konaní na Okresnom súde Bratislava I vedenom pod sp. zn. 8 C/14/2007 ako žalobcovia v 8) a 9) a žalobou žiadajú, aby Okresný súd Bratislava I určil neexistenciu záložného práva, ako aj že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. 8160 vedenom S., S., k. ú. S., nachádzajúcich sa v bytovom dome Z. so súp. č. 7327, stojacom na pare. č. 835/47, 835/51 a 835/53.

Ako vyplýva zo súpisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 16 Cbi/3/2009 si žalobcovia po zistení, že majetok, ktorý je predmetom sporu, bol zapísaný do konkurznej podstaty,   uplatnili   svoj nárok   vylučovacou žalobou   voči žalovanému.   Žalovaný neuznal právo, na základe ktorého si žalobcovia uplatňujú vylúčenie majetku zo súpisu. Ochrana skutočného   vlastníka   spornej   veci   je   zabezpečená   vylučovacou   žalobou.   Žalobu   na vylúčenie majetku zo súpisu podstaty (excindačnú žalobu) je treba odlišovať od žaloby na vydanie takéhoto majetku. Výsledkom úspešného uplatnenia vylučovacej žaloby je vylúčenie určitého majetku zo súpisu podstaty a tým aj strata správcovského oprávnenia nakladať s týmto majetkom a najmä možnosť speňažiť ho. Vylučovaciu žalobu, je však treba odlišovať od žaloby na určenie vlastníckeho práva. Rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva, resp. určenie neplatnosti záložnej zmluvy, nie je takou právnou skutočnosťou, ktorá by sama o sebe   mala   za   následok   vylúčenie   veci   zo   súpisu   majetku   patriaceho   do   konkurznej podstaty.   Je   preto   v   záujme   účastníkov   konania,   aby   konanie   o   vylúčenie   veci   bolo prerokované   bez   zbytočných   prieťahov,   a   aby   uviedli   a   predložili   všetky   dôkazy preukazujúce ich nároky.“

K námietke uvedenej v bode 1

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o tú námietku sťažovateľov, v rámci ktorej tvrdili, že najvyšší súd vôbec nereagoval na ich argumenty obsiahnuté vo vyjadrení k dovolaniu, ktoré podal dovolateľ (žalovaný), ústavný súd uvádza, že táto sa javí ako irelevantná. Najvyšší súd preskúmaval rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, ktorý vymedzil žalovaný (§ 242 ods. 1 OSP), a nie sťažovatelia,   pretože   títo   dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   nepodali,   keďže vyznievalo v ich prospech. Sťažovateľom bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k dovolaniu. Vo vyjadrení nenamietali rozhodnutie krajského súdu, zaujali len stanovisko k argumentom žalovaného   (dovolateľa).   Preto,   ak   sa   najvyšší   súd   vyjadril   k zásadným   argumentom žalovaného   (dovolateľa),   ktoré   mali   opačnú   tendenciu   ako   argumenty   krajského   súdu, s ktorými na druhej strane sťažovatelia prejavovali spokojnosť, nemohla nastať situácia, ktorá by znamenala porušenie označených práv sťažovateľov (obdobne I. ÚS 431/2010).

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   predpokladom   pre   záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred   začatím   konania   alebo   v konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (obdobne I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05).

V súvislosti s porušením zásad spravodlivého konania sťažovatelia vyslovili názor, že rozhodnutie najvyššieho súdu je nezrozumiteľné a že z jeho obsahu im nie sú známe jeho východiská a právne závery.

Ústavný súd však neprisvedčil tomuto tvrdeniu sťažovateľov z dôvodu, že najvyšší súd celkom zreteľne objasnil význam vylučovacej žaloby a jej vplyv na vlastnícke právo sťažovateľov.   Najvyšší   súd   vyzdvihol   účinok   úspešného   uplatnenia vylučovacej   žaloby, pretože podľa jeho názoru len takým spôsobom možno eliminovať oprávnenie žalovaného nakladať s majetkom, o vylúčenie ktorého zo súpisu ide. Dovolací súd vyslovil názor, že vylučovaciu   žalobu   je   potrebné   odlišovať   od   žaloby   o určenie   vlastníckeho   práva, respektíve   o určenie   neplatnosti   záložnej   zmluvy,   pretože   ich   úspešné   uplatnenie   nemá automaticky   za   následok   vylúčenie   veci   zo   súpisu   majetku   patriaceho   do   konkurznej podstaty. Najvyšší súd napokon vyslovil názor, že práve promptný prístup všeobecného súdu k prerokovaniu vylučovacej žaloby by mal byť v záujme účastníkov konania, a preto zamietnutie   návrhu   sťažovateľov   na   prerušenie   tohto   konania   považoval   za   úplne adekvátne.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   považuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   za odôvodnené, ústavne konformné, a tým aj zlučiteľné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 2

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Porušenie týchto práv sťažovatelia videli aj v tom, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nepredstavil ich argumenty, ktorými reagovali na dovolanie žalovaného obšírnejšie, ale že ich zhrnul len do pár riadkov.

Ústavný súd už v súvislosti s námietkami sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že argumenty sťažovateľov nesmerovali proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorého dovolateľom vytýkané pochybenia   najvyšší   súd   skúmal.   Ich   názory   boli   obsiahnuté   vo   vyjadrení   k dovolaniu žalovaného.   Ústavný   súd   nepochybuje   o tom,   že   najvyšší   súd   neprehliadol   vyjadrenie sťažovateľov. V odôvodnení rozhodnutia ho predstavil vo veľmi stručnej podobe, čo však nemení nič na zistení, že jeho podstatu vystihol. Sťažovatelia predstavením argumentov vo vyjadrení   k dovolaniu   žalovaného   sledovali   zrejmý   cieľ,   a teda   zachovanie   stavu,   ktorý predstavoval prerušenie konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 16 Cbi 3/2009 až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 8 C 14/2007. Z akého dôvodu mal najvyšší súd opačný názor vyplýva z odôvodnenia jeho rozhodnutia, o ktorom už ústavný súd vyslovil, že je potrebné ho považovať za ústavne konformné.

Sťažovatelia zároveň poukázali na porušenie svojej právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, pričom v tejto súvislosti predložili uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 13/2010 z 2. júna 2010, o ktorom tvrdili, že najvyšší súd ním rozhodol v obdobnej veci iných účastníkov konania rozdielnym spôsobom.

Ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o otázku prerušenia konania, najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Obdo 13/2010 z 2. júna 2010 vo veci o vylúčenie majetku zo súpisu oddelenej podstaty a o návrhu na prerušenie konania iných účastníkov konania (žalobcov odlišných od sťažovateľov,   ale   totožného   žalovaného)   dospel   k záveru,   že   odôvodnenie   prerušenia konania   jeho   vhodnosťou   je   v súlade   s   §   109   ods.   2   písm.   c)   OSP,   a preto   dovolanie žalovaného (dovolateľa) v tejto veci zamietol.

Naopak, najvyšší súd v uznesení   sp.   zn.   5   Obdo   7/2010   z 22.   júla 2010   prejavil totožný názor ako okresný súd vo veci sp. zn. 16 Cbi 3/2009 z 8. júna 2009, keď návrh sťažovateľov na prerušenie konania zamietol.

V tejto súvislosti ústavný súd dáva do pozornosti fakultatívnu možnosť všeobecného súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Je vždy na úvahe všeobecného súdu zvážiť a posúdiť vhodnosť prerušenia konania. Taká úvaha všeobecného súdu však musí byť zákonom limitovaná a odôvodnená. Podľa názoru ústavného súdu úvahy najvyššieho súdu obsiahnuté v namietanom uznesení takými nepochybne sú. Len preto, že najvyšší súd v súvislosti   s   rozhodnutím   procesného   charakteru   (nie   rozhodnutím   vo   veci   samej) týkajúcim   sa   prerušenia   konania   nerozhodol   v súlade   s očakávaniami   sťažovateľov, automaticky neznamená, že došlo k porušeniu ich práv garantujúcich rovnosť v konaní či k porušeniu princípu právnej istoty.

Ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti   a do   jeho   kompetencie   nepatrí   zjednocovanie   právnych názorov všeobecných súdov.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

K námietke uvedenej v bode 3

V spojení   s namietaným porušením   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy sťažovatelia namietali aj porušenie týchto práv:

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Obdo 7/2010 z 22. júla 2010 ústavný súd uvádza, že o ich prípadnom porušení by bolo možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   (najvyššieho)   súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných   práv,   resp.   ústavnoprávnych princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (obdobne IV. ÚS 326/07, III. ÚS 113/09, IV. ÚS 352/09), čo sa v danom prípade podľa názoru ústavného súdu nestalo.

Ústavný súd teda nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením týchto práv   sťažovateľov   uznesením   najvyššieho   súdu,   a   preto   sťažnosť   už   na   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov vrátane ich návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. februára 2011