znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 51/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka v konaní o   sťažnosti   K.   B.,   S.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. G.   Z.,   Advokátska   kancelária,   B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 C   657/08   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 152/2003) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod   sp.   zn.   4 C 657/08   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   24 C 152/2003) p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Pezinok p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 657/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 152/2003) konal bez zbytočných prieťahov.

3. K. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   zaplatiť   jej do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Pezinok j e   p o v i n n ý   uhradiť   K.   B.   trovy   konania   v sume 292,38 €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a   tridsaťosem   centov)   na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. G. Z., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 51/2010-16   z 2.   februára   2010   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 657/08 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 152/2003).

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadrila   prípisom   sp.   zn. Spr. 3103/2010 z 24. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

„Predmetná   vec   -   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov a o vydanie hnuteľných vecí účastníkov: K. B. c/a P. B., napadla na bývalý Okresný súd Pezinok dňa 15.8.2003 /pôv. sp. zn. 24C 152/2003/. Po zrušení bývalého Okresného súdu Pezinok   vec   prešla   na   Okresný   súd   Bratislava   III   s   účinnosťou   od 01.01.2005   a   s účinnosťou od 01.01.2008 po prechode výkonu súdnictva z Okresného súdu Bratislava III na novozriadený Okresný súd Pezinok, kde bola veci pridelená nová spisová značka 4C 657/2008.   Pohyb   spisu   na   jednotlivých   súdoch   uvádzam   aj   z   dôvodu,   že   v určitých obdobiach „nečinnosť" súdu súvisela s preberaním a odovzdávaním spisovej agendy na jednotlivých súdoch....

Dňa   23.10.2003,   po   oboznámení   sa   s   obsahom   návrhu,   pokyn   na   pripojenie súvisiacich spisov. Dňa 30.10.2003, vylúčenie pripojených spisov,... výzva na odstránenie vád návrhu... Dňa 30.01.2004, po obdržaní odpovede od navrhovateľky dňa 10.12.2003, doručenie   návrhu   odporcovi   spolu   s   uznesením   -   výzvou   na   vyjadrenie   sa   k   návrhu. Dňa 25.05.2004 preposlanie zásielky odporcovi. Dňa 26.07.2004 nariadenie pojednávania na termín dňa: 28.9.2004.

Dňa 28.09.2004 pojednávanie; na žiadosť právnych zástupcov účastníkov konania bolo odročené na neurčito za účelom ich mimosúdneho jednania. Dňa 27.10.2004 bolo súdu   doručené   späťvzatie   návrhu   navrhovateľky   v   časti   o vydanie   hnuteľných   vecí   a oznámenie, že k mimosúdnej dohode o vyporiadaní BSM v celom navrhovanom rozsahu nedošlo. Dňa 22.12.2004 nariadenie pojednávania na termín dňa: 01.03.2005.

Dňa 01.03.2005 bolo súdu doručené písomné ospravedlnenie a žiadosť o odročenie pojednávania   bez   konania   v   merite   veci   právnou   zástupkyňou   navrhovateľky. Dňa 01.03.2005   pojednávanie   na   žiadosť   PZ   navrhovateľky   odročené.   Dňa   02.03.2005 nariadenie pojednávania na termín dňa: 28.4.2005 ako aj výzva navrhovateľke označiť návrhy na vykonanie dokazovania a predložiť všetky listinné dôkazy, vzťahujúce sa k veci. Dňa 28.4.2005 pojednávanie na žiadosť odporcu odročené /nesúhlas zamestnávateľa s jeho uvoľnením z práce v deň pojednávania, č. l. 41 spisu/, na termín dňa: 16.06.2005. Termín   pojednávania   bol   zrušený   z   dôvodu   PN   zák.   sudcu   od   02.05.2005 do 30.06.2005 /44 pracovných dní/. Dňa 14.11.2005 nariadenie pojednávania na termín dňa:   21.02.2006.   Termín   pojednávania   musel   byť   zrušený   z   dôvodu   PN   zák.   sudcu od 13.02.2006 do 07.04.2006 /40 pracovných dní/. Dňa 14.03.2006 na pokyn zastupujúceho sudcu nariadené pojednávanie na termín: 04.04.2006.

Termín pojednávania bol zrušený z dôvodu trvania PN zák. sudcu, do 07.04.2006. Dňa   20.04.2006   nariadenie   pojednávania   na   termín:   11.07.2006   spolu   s   realizáciou navrhnutého   dôkazu   navrhovateľkou   -   dopyt   na   peňažný   ústav.   Dňa   11.07.2006 pojednávanie vo veci samej: odročenie na termín: 07.09.2006. Dňa 20.07.2006 bola súdu doručená   písomná   žiadosť   o   zmenu   termínu   pojednávania   právnej   zástupkyne navrhovateľky   z   dôvodu   plánovanej   dovolenky.   Dňa   09.08.2006   bolo   súdu   doručené písomné vyjadrenie odporcu k návrhu, pripojené listinné dôkazy a návrhy na vykonanie dokazovania.   Dňa   17.08.2006   pokyn   na   zmenu   termínu   pojednávania   na   žiadosť PZ navrhovateľky na termín: 26.09.2006.

Dňa 24.08.2006 pokyn - predvolanie svedka, dopyty na peňažný ústav, ODI PZ SR. Dňa 26.09.2006 pojednávanie vo veci samej, nedostavila sa svedkyňa, neprevzala predvolanie, odročenie na termín: 17.10.2006.

Dňa   17.10.2006   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   PN   zák.   sudcu   od   17.10.2006 do 31.10.2006 /11 pracovných dní/. Dňa 17.10.2006 pojednávanie odročené, na termín: 09.11.2006, bez meritórneho prejednania...

Dňa   09.11.2006   pojednávanie   vo   veci   samej,   výsluch   svedkyne,   odročené na neurčito, na nariadenie znaleckého dokazovania. Dňa 15.01.2007... bolo súdu doručené podanie   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   s námietkou   zaujatosti   voči   súdom ustanovenému znalcovi /č. l. 169 spisu/. Dňa 15.01.2007 bolo súdu doručené aj odvolanie odporcu proti uzneseniu v časti uloženia povinnosti zložiť preddavok na odmenu znalca. Dňa 17.01.2007 výzva navrhovateľke na doplnenie námietky zaujatosti znalca, výzva na poplatkovú povinnosť za námietku zaujatosti a výzva na zaujatie stanoviska k odporcom označeným hodnotám hnuteľných vecí v BSM   účastníkov... Dňa 01.02.2007 bolo súdu doručené   vyjadrenie   znalca   k   vznesenej   námietke   zaujatosti,   dňa   12.02.2007   písomné podanie právnej zástupkyne navrhovateľky - späťvzatie námietky zaujatosti znalca. Dňa 12.02.2007   bolo   súdu   doručené   písomné   podanie   právnej   zástupkyne   navrhovateľky   - odsúhlasenie odporcom označenej hodnoty časti hnuteľných vecí. V čase od 08.02.2007 do 09.03.2007 /22 pracovných dní/ trvala PN zák. sudcu. Dňa 15.05.2007 výzva znalcovi na podanie   požadovaného   znaleckého   úkonu;   predloženie   spisu   odvolaciemu   súdu na rozhodnutie o odvolaní odporcu... Dňa 22.5.2008 bol spis z odvolacieho súdu vrátený na novozriadený Okresný súd Pezinok... V čase, kedy bol spis na odvolacom súde, dňa 13.09.2007,   ustanovený   znalec   Ing.   H.   oznámil   súdu,   že   nie   je   kompetentný   podať požadovaný   znalecký   úkon  ...   Dňa   08.09.2008   vypracované   uznesenie   o zmene znalca.... spis znalkyni doručený 12.06.2009. Dňa 18.09.2009 bol spis aj s požadovaným znaleckým úkonom vrátený na súd. Dňa 18.09.2009 nariadenie pojednávania na termín: 26.11.2009,   pokyn   aj   na doručenie   znaleckého   posudku   na vyjadrenie.   Dňa   26.11.2009 pojednávanie vo veci samej, odročené na termín: 16.02.2010 na doplnenie dokazovania. Dňa   16.02.2010   pojednávanie   vo   veci   samej,   oboznámenie   výsledkov   vykonaného dokazovania,   záverečné   prednesy   a odročenie   pojednávania   na   termín:   09.03.2010 na vyhlásenie   rozsudku.   Dňa   09.03.2010   vyhlásenie   rozsudku   v   neprítomnosti navrhovateľky, jej právnej zástupkyne, hoci termín vzali na vedomie.“

Predsedníčka okresného súdu vo vzťahu k zložitosti veci konštatovala, že „Povaha veci   /majetkové   vyporiadanie   po   rozvode   manželstva/   nevyžaduje   osobitnú   starostlivosť všeobecného súdu, s poukazom aj na zistenú masu BSM. Po právnej stránke sa javila byť vec zložitá vo vzťahu k požiadavke navrhovateľky v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka v rámci   širšieho   vyporiadania   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   nahradiť   jej peňažné   plnenia,   ktoré   odporca   vynaložil   na   úhradu   rôznych   záväzkov   /čl.   III.   bod   D. návrhu   na   začatie   konania/,   vrátane   dlhov   z   doby   výkonu   podnikateľskej   činnosti,   pri tvrdení odporcu, že záväzky plnil výlučne z pôžičiek, ktoré si vzal výlučne iba on sám. Po skutkovej   stránke   bola   vec   náročnejšia   na   dokazovanie   z   hľadiska   ustálenia   masy bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   pričom   účastníci,   vrátane   navrhovateľky,   až v priebehu konania produkovali dôkazy, pričom za konania súd zistil, že do masy BSM patrí aj osobné motorové vozidlo, ktorého stanovenie všeobecnej hodnoty ku dňu zániku BSM vyžadovalo odborné posúdenie veci znalcom.“.

Na doterajšej dĺžke konania sa podľa názoru predsedníčky okresného súdu podieľala aj   sťažovateľka,   ktorej   návrh   na   začatie   konania   bol „neúplný   a neurčitý“.   Zároveň poukázala   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   spolu   s podaním   návrhu   na   začatie   konania neuhradila   súdny   poplatok   v celom   rozsahu.   Sťažovateľka   „až   v   priebehu   konania /po prvýkrát 28.04.2005 na pojednávaní/ predkladala súdu listinné dôkazy. Pojednávanie bolo odročené päťkrát na žiadosť účastníkov konania, resp. žiadosť právnej zástupkyne, v jednom prípade zhodne na návrh oboch procesných strán. Na Krajskom súde v Bratislave sa spis nachádzal z dôvodu odvolania navrhovateľky od 04.05.2007 do 22.05.2008, teda viac   ako   rok.   Určitý   časový   sklz   bol   spôsobený   aj   vznesenou   námietkou   zaujatosti ustanoveného znalca, ktorá námietka bola ešte pred rozhodnutím o nej, vzatá späť.“Predsedníčka okresného súdu sa vyjadrila aj k výške sťažovateľkou požadovaného finančného   zadosťučinenia,   ktorú   považuje „vzhľadom   na   masu   BSM,   ktorá   bola rozsudkom Okresného súdu v Pezinku vyporiadaná, za zjavne neprimeranú. Hodnota vecí, ktoré boli rozsudkom Okresného súdu v Pezinku ako BSM vyporiadané nepresiahla 1.000 eur.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v liste z 18. mája 2010 na výzvu ústavného súdu zaujala   stanovisko   k   vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu,   pričom   poukázala na skutočnosť, že „návrh sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 30.7.2003 bol Okresnému súdu Pezinok doručený dňa 15.8.2003. Tento návrh, aj v časti vydania vecí, napĺňal dikciu ust. § 42 ods. 3 a § 79 Občianskeho súdneho poriadku.   Sťažovateľka   v   ňom   aj   presne   uviedla   a   definovala   veci,   ktoré   žiadala vydať. Prípisom   súdu   zo   dňa   30.10.2010   (2   a   pol   mesiaca   od   podania   návrhu)   bola sťažovateľke dňa 1.12.2003 (t.j. o mesiac neskôr ako bol prípis súdu datovaný) doručená výzva súdu, ktorou ju vyzýval na oznámenie hodnoty predmetu vecí, ktoré žiada vydať pre účely   vyrubenia   poplatkovej   povinnosti   a   tieto   identifikovať   nezameniteľným   spôsobom, hoci ich presnú špecifikáciu už uviedla v pôvodnom návrhu. Tento úkon súdu, bol vykonaný až po 3 a 1/2 mesiaci od podania návrhu. Takýto úkon súdu bol v rozpore zo zásadou hospodárnosti   konania   a   požiadavkami   zakotvenými   v   základných   ustanoveniach,   aby súdna ochrana bola rýchla a účinná (§ 1 a § 6 OSP).“.

Sťažovateľka   teda   už „v   návrhu   doručenom   súdu   dňa   15.8.2003   riadne a nezameniteľné označila veci, ktoré žiadala vydať; rovnakým spôsobom tieto veci označila aj v podaní zo dňa 8.12.2003 s tým, že doplnila hodnotu vecí, vydania ktorých sa domáhala. Toto písomné podanie označené ako presná identifikácia a oznámenie hodnôt predmetu sporu vydania, zmena petitu návrhu odoslala poštou dňa 9.12.2003.“.

Právna zástupkyňa sťažovateľky tiež nesúhlasila s názorom, že sťažovateľka prispela k prieťahom   v konaní   predkladaním   dôkazov   až   v priebehu   konania,   keďže   táto „už v návrhu   označila   niektoré   dôkazy   s   tým,   že   v   prípade   rozporov,   alebo   nesúhlasu odporcu s niektorými položkami navrhla výsluch účastníkov a svedkov, ktorí budú neskôr označení“.

Podľa   názoru   právnej   zástupkyne   sťažovateľky „súd   vo   svojom   chronologickom výpočte úkonov vo svojom vyjadrení, uvádza žiadosti o odročenie termínu pojednávania, avšak vôbec neuvádza opakované žiadosti sťažovateľky o vytýčenie termínu pojednávania a konanie vo veci“.

Ako   nesprávne   vníma   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   tiež   tvrdenie   predsedníčky okresného   súdu,   že   súdny   spis „sa   vyše   roka   nachádzal   na   Krajskom   súde   Bratislava z dôvodu odvolania sťažovateľky. Spis sa na Krajskom súde Bratislava nachádzal z dôvodu odvolania, avšak odporcu. Odporca podával odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu zo dňa   7.12.2006,   č.   k.   24C   152/03-164   v   časti   výroku   o   uložení   mu   povinnosti   zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania.“.

Vo   vzťahu   k požadovanému   finančnému   zadosťučineniu   sťažovateľka   poukázala na skutočnosť, že jeho výška nie je závislá od hodnoty predmetu konania, pričom ako dôvod požadovanej výšky zadosťučinenia uviedla „množstvo prežitých stresov a nervov“, ako aj sústavnú   snahu „domôcť   sa   svojich   práv   rôznymi   dokladovanými   žiadosťami, s prihliadnutím   na   celkovú   neprimeranú   dĺžku   konania   a   na   prieťahy   v   konaní, s prihliadnutím,   na   skutočnosť,   že   nejde   o   vec   právne   zložitú   a   s   prihliadnutím na ľahostajnosť orgánov, ktorých povinnosťou bolo konať. Dlhotrvajúca nečinnosť súdu mala za následok, že sťažovateľka sa nachádzala v stave právnej neistoty viac ako 6 a pol roka.“.

V   závere   svojho   podania   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vyslovila   nesúhlas s konštatovaním   zložitosti   veci,   pričom   prezentovala   názor,   že „Súdne   konanie o vyporiadaní BSM (aj pri širšom vysporiadaní) podľa nášho názoru nemožno vzhľadom na jeho predmet a skutkovú a právnu náročnosť hodnotiť za také zložité, že by v dôsledku právnej zložitosti veci mohli vzniknúť 6 a pol ročné prieťahy v konaní.“.

Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil   rovnaký   chronologický   priebeh konania,   ako   ho   uviedli   vo   svojich   podaniach   predsedníčka   okresného   súdu   a právna zástupkyňa sťažovateľky.

Právna zástupkyňa sťažovateľky   a   predsedníčka   okresného súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a   predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 657/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 24 C 152/2003).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Ústavný súd konštatuje, že takéto spory sú síce svojou   povahou   náročnejšie   na   dokazovanie,   pretože   treba   zistiť   okruh   veci   patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ich hodnotu ku dňu zániku,   ako   aj   zohľadniť   viacero   skutočností,   ktoré   vyplývajú   z   §   150   Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva, no na druhej strane ide o konanie, ktoré nie je právne zložité. Samotná faktická zložitosť prerokovávanej   veci   spočívajúca   v komplikovanom   dokazovaní   nemôže   ospravedlniť doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania.   Prerokúvanú   vec   totiž   nie   je   možné   považovať za osobitne zložitú po právnej stránke, keďže konanie tohto typu je štandardnou a stabilnou súčasťou   rozhodovacej   činnosti   prvostupňových   súdov.   Navyše   metodika   postupu všeobecných súdov vo veciach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov je dostatočne jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou, preto pri sústredenom postupe súdu v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd zo súvisiaceho spisu okresného súdu zistil, že sťažovateľka   čiastočne   ovplyvnila   dĺžku   konania,   a to   najmä   opakovanými   žiadosťami o odročenie nariadených pojednávaní (28. septembra 2004, 1. marca 2005 a 7. septembra 2006).   V prvom   prípade   bolo   dôvodom   žiadosti   o odročenie   pojednávania   súhlasné vyjadrenie účastníkov konania o možnosti uzavrieť mimosúdnu dohodu. V dvoch ďalších prípadoch   to   bola   nemožnosť   právnej   zástupkyne   zúčastniť   sa   v určených   termínoch na pojednávaní,   pričom   v oboch   prípadoch   bola   neúčasť   sťažovateľky   a jej   právnej zástupkyne   na pojednávaní   ospravedlnená   vopred   a sťažovateľka   tiež   vopred   požiadala o zmenu termínu pojednávania. Toto správanie sťažovateľky, ako aj ňou vznesená námietka zaujatosti znalca z 15. januára 2007 síce spôsobili predĺženie konania, avšak iba v miere, ktorá   s ohľadom   na   jeho   doterajšiu   dĺžku   nie   je   vo   vzťahu   k posudzovaniu   existencie zbytočných prieťahov v konaní nijako významná.

3. Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v doterajšom priebehu konania. Pri hodnotení tohto kritéria vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v primeranom   čase   (m.   m.   napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   z písomných   prejavov   sťažovateľky   a predsedníčky   okresného   súdu, ako aj z obsahu sťažnosti a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd konštatoval, že postup okresného súdu v namietanom konaní vykazoval obdobia nečinnosti. Okresný súd v období od 10. decembra 2003 (doručenie doplnenia návrhu sťažovateľky) do 28. septembra 2004 (pojednávanie vo veci) nevykonal okrem zdĺhavého doručovania návrhu odporcovi žiadny podstatný úkon (nečinnosť viac ako 9 mesiacov).

Predmetné   konanie bolo z dôvodu organizačných zmien v sústave súdov v období od 1. januára 2005 do 1. januára 2008 vedené na Okresnom súde Bratislava III, ktorého postup sťažovateľka osobitne nenamietala. Ústavný súd však posudzoval aj priebeh konania v tomto období s tým, že uvedené zmeny nemôžu ísť na ťarchu účastníkov konania, pričom v zmysle ustanovení §   18a   ods.   1 v spojení   s §   18b   ods.   1   zákona č.   371/2004 Z.   z. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   v znení   neskorších   predpisov   nesie okresný   súd   zodpovednosť   za   porušenie   označených   práv   sťažovateľky   aj   za   obdobie, v ktorom vo veci konal Okresnom súde Bratislava III.

V období vedenia konania na Okresnom súde Bratislava III bol tento súd nečinný viac   ako   jeden   rok,   a   to   od   16.   júna   2005   (zrušený   termín   pojednávania   po   jeho dvojnásobnom odročení) do 11. júla 2006 (pojednávanie vo veci), aj keď súd opakovane v tomto období určoval termíny pojednávania (21. januára 2006, 4. apríla 2006), tieto však boli rušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

V   tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   ústavný súd   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov, posudzuje postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom   konkrétneho sudcu   vybavujúceho   danú   vec.   Ústava   v čl.   48 ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (napr. I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03).

Okresný súd bol nečinný aj v období od 22. mája 2008, keď bol súdny spis vrátený okresnému   súdu   z odvolacieho   súdu,   do 8.   septembra   2008,   keď   okresný   súd   pribral do konania nového súdneho znalca (takmer 4 mesiace).

Ďalší úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci okresný súd účinne vykonal až 12. júna 2009 (doručený súdny spis znalcovi), teda po uplynutí viac ako 9 mesiacov.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ   obrátil na štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

V posudzovanom   prípade   ústavný   súd   považuje   za   nesústredenú,   a tým   aj neefektívnu   činnosť   najmä   postup   Okresného   súdu   Bratislava   III   pri   znaleckom dokazovaní, keď až po 9 mesiacoch zistil, že ustanovil nekompetentného znalca.

Ústavný súd dospel k záveru, že nečinnosťou okresného súdu v namietanom konaní, ako aj jeho neefektívnou činnosťou a nedostatkami v organizácii práce došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Napokon   vo   vzťahu   k vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu,   podľa   ktorého «v určitých obdobiach „nečinnosť“ súdu súvisela s preberaním a odovzdávaním spisovej agendy na jednotlivých súdoch», ústavný súd poukazuje na svoj stabilne judikovaný názor, podľa ktorého opakovaný prechod výkonu súdnictva nie je pre ústavný súd okolnosťou relevantnou pre posúdenie, či došlo v konaní k zbytočným prieťahom, keďže organizačné zmeny týkajúce sa súdov nemôžu byť v žiadnom prípade pričítané na ťarchu práv účastníka konania (napr. III. ÚS 14/00, II. ÚS 286/07, IV. ÚS 14/09).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Hoci okresný súd 9. marca 2010 vo   veci   meritórne   rozhodol,   ku   dňu   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   konanie nebolo ešte právoplatne skončené, preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.  

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 6 638,78 € s poukazom na to, že požadovaná výška odškodného zodpovedá „rozsahu pocitu nedôvery   v spravodlivosť   a jej   sústavnej   snahy   domôcť   sa   svojich   práv   niekoľkými žiadosťami   o vytýčenie   pojednávania   vo   veci   samej,   aby   vec   bola   konečne   právoplatne skončená,   s prihliadnutím   na   dĺžku   nečinnosti   súdu   vo   veci   samej,   laxný   prístup a ľahostajnosť orgánov, ktorých povinnosťou bolo a je konať“.  

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré v ňom došlo k zbytočným prieťahom, mieru zložitosti veci, ako aj správanie sťažovateľky ako účastníčky konania a ďalšie okolnosti predmetného konania ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s jej   právnym zastupovaním pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   zistil,   že   sťažovateľkou uplatnená náhrada   trov   konania v sume 736,75   €   presahuje sumu   vypočítanú   ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   preto   priznal   trovy   právneho   zastúpenia podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky vo výške 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 695,41 € pre úkony v roku 2009), čo predstavuje za 2 úkony právnej služby uskutočnené v roku   2009   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti)   v   sume 2 x 115,90 € spolu s náhradou režijného paušálu v sume 2 x 6,95 €, so zvýšením o 19 % DPH, ktorej platiteľom je právna zástupkyňa sťažovateľky. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 292,38 €. Za spracovanie stanoviska doručeného ústavnému súdu 18. mája 2010   ústavný   súd   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   nepriznal,   keďže   toto   stanovisko nevnieslo do procesu posudzovania sťažnosti žiadne nové právne ani skutkové okolnosti. Išlo   v   podstate   o   zopakovanie   argumentácie   obsiahnutej   v   odôvodnení   sťažnosti so súčasným   poukazom   na   niektoré   konkrétne   pochybenia   okresného   súdu,   ktoré   však ústavnému súdu už boli známe z vyžiadaného súdneho spisu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010