znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 51/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mesta   Ž.,   Ž.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   J.   Z., Advokátska   kancelária,   Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   základných   práv   zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 4 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline vydaným 7. decembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 131/2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaným 13. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 4/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta Ž. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2008 faxom doručená sťažnosť Mesta Ž., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 4 ods. 1 listiny rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   vydaným   7. decembra   2006   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   Cob   131/2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vydaným 13. mája 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 4/2007. Faxom realizované podanie sťažovateľ doplnil v písomnej forme 21. augusta 2008.

Z predloženej   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   v pozícii odporcu v konaní Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 10 Cb 90/2002. Predmetom tohto konania začatého 28. septembra 1993 na základe návrhu spotrebného družstva J., Ž. (ďalej len „navrhovateľ“), bola neplatnosť zmluvy a zaplatenie žalovanej sumy 5 416 950 Sk z titulu bezdôvodného obohatenia. Neskôr v dôsledku návrhu navrhovateľa došlo k zastaveniu konania v časti týkajúcej sa neplatnosti zmluvy.

Podľa   navrhovateľa   k bezdôvodnému   obohateniu   došlo   uzavretím   kúpnej   zmluvy 9. júla   1992.   Touto   zmluvou   sťažovateľ   predal   pozemok   a   rozostavanú   stavbu, na ktorej výstavbu   navrhovateľ   ako   združovateľ   poskytol   investorovi   S.,   B.,   na   základe hospodárskej zmluvy o združení finančných prostriedkov uzavretej 29. mája 1990 podľa § 360a zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len   „Hospodársky   zákonník“)   príspevok.   V zmysle   zmluvných   vzťahov   medzi navrhovateľom   a investorom mal byť rozostavaný objekt po jeho dokončení odovzdaný do užívania navrhovateľovi. V roku 1991 bola na základe zákona Slovenskej národnej rady č.   518/1990   Zb.   o prechode   zakladateľskej   alebo   zriaďovateľskej   funkcie   národných výborov   na   obce,   ústredné   orgány   štátnej   správy   a orgány   miestnej   štátnej   správy delimitačným protokolom rozostavaná stavba odovzdaná Mestskému investorskému úradu Ž., na ktorý prešli všetky práva a povinnosti investora.

Okresný súd vo svojom rozsudku č. k. 10 Cb 90/02-190 z 2. novembra 2005 posúdil právne zistený skutkový stav tak, že „poukázaním finančného vkladu navrhovateľom a jej následným   predajom   uskutočneným“ sťažovateľom „bez   poskytnutia   zodpovedajúcej protihodnoty   navrhovateľovi,   vzniklo   na   strane“ sťažovateľa „bezdôvodné   obohatenie“. Sťažovateľ   totiž   predal   predmetné   nehnuteľnosti   napriek   existencii   záväzku voči navrhovateľovi   spočívajúceho   v práve   navrhovateľa   na   ich   bezplatné   užívanie. Sťažovateľ tak bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu.

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním   doručeným   4.   januára 2006.   Dôvodil   nesprávnym   právnym   posúdením   veci,   ako   aj   nesprávnymi   skutkovými zisteniami,   ku   ktorým   viedlo   vykonané   dokazovanie.   Podľa   sťažovateľa   spornou   bola okrem   iného   otázka,   či   na   základe   delimitácie „na   Mesto   Ž.   prešli   všetky   záväzky   S., nakoľko Mesto Ž. sa nestalo univerzálnym právnym nástupcom S., čo mal preukázané aj prvostupňový súd,   kedy konštatoval,   že právny nástupcom S.   je odporca v rade 2./ (S., inžiniersko-projektová organizácia B., pozn.), voči ktorému však zobral navrhovateľ počas konania   svoj   návrh   späť“.   Okresný   súd   sa   podľa   sťažovateľa   dostatočne   nezaoberal otázkou, „či záväzok S. z hospodárskej zmluvy o združení finančných prostriedkov prešiel v plnom   rozsahu   a bez naplnenia   ďalších   podmienok“ na   sťažovateľa,   a teda   či u sťažovateľa „mohlo vôbec vzniknúť bezdôvodné obohatenie na úkor navrhovateľa“.

Krajský súd o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo 7. decembra 2006 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 131/2006 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd vychádzal zo záveru, že „okresný súd vo veci vykonal dostatočné   dokazovanie,   dospel   k správnym   skutkovým   záverom   a tieto   správne   právne vyhodnotil“.   Uviedol,   že   zo   zmluvných   vzťahov,   ktorých   účastníkom   bol   navrhovateľ, vyplýval   účel   ich   uzavretia   (užívanie   nehnuteľnosti   na   prevádzkovanie   podnikateľskej činnosti navrhovateľa), ďalej zhodnotil ako nesporné, že navrhovateľ splnil svoj zmluvný záväzok,   a stotožnil   sa   aj „s   vyhodnotením   v rozsudku   okresného   súdu   o zákonnom prechode   zriaďovateľskej   činnosti“.   Odvolací   súd   zdôraznil,   že   podľa   príslušných ustanovení   zákona   č.   138/1991   Zb.   o majetku   obcí   v znení   neskorších   predpisov do vlastníctva sťažovateľa „prešlo vlastníctvo k rozostavanej stavbe nákupného strediska... a v súvislosti s týmto zákonným prechodom vlastníctva... prešli aj všetky súvisiace záväzky do výšky nadobudnutého majetku. Išlo o zákonný prechod vlastníckeho práva a súvisiacich záväzkov,   teda   krajský   súd   sa   stotožnil   s právnym   záverom   okresného   súdu,   že týmto súvisiacim záväzkom bol i záväzok vyplývajúci zo zmluvy o združení...“.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním z 13. februára 2007. Jeho podanie   zdôvodnil   porušením   viacerých   procesných   ustanovení   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   V tejto súvislosti poukázal na rozhodovanie okresného súdu o návrhoch navrhovateľa, v dôsledku ktorých   došlo   k čiastočným   zastaveniam   predmetného   konania.   Okresný   súd podľa sťažovateľa „nedostatočne   rozlišoval   účastníkov   na   strane   odporcov   v návrhu na začatie konania označených pod 3/ a 4/, keď ohľadne odporcu 4/ chýba v súdnom spise rozhodnutie, z ktorého by vyplynulo, prečo pôvodne žalovaný a neskôr spresnený odporca v 4/ rade nie je účastníkom konania“. O ďalšom navrhovateľovom čiastočnom späťvzatí návrhu   z 31.   októbra   2005   rozhodoval   okresný   súd   bez   toho,   aby   zistil   stanovisko protistrany. Takto malo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) OSP.

Okresnému súdu i krajskému súdu sťažovateľ vytkol, „že pri posudzovaní vzťahov z Hospodárskej   zmluvy   o združení   finančných   prostriedkov   na   financovanie výstavby..., nepostupovali   v súlade   s ustanovením   §   763   ods.   1   zákona   č.   513/1991   Zb., z ktorého vyplýva,   že   právne   vzťahy   vzniknuté   predo   dňom   účinnosti   Obchodného zákonníka, t. j. pred 01.01.1992, a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie   záväzkov   z hospodárskych   a iných   zmlúv   uzavretých   predo   dňom   účinnosti Obchodného   zákonníka,   sa   spravujú   doterajšími   predpismi.   Krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí   na   str.   „4“   síce   poukazuje na   potrebu aplikácie ustanovení   Hospodárskeho zákonníka   o. i.   aj   na   posudzovanie   práv   zo   zodpovednosti   za   porušenie   záväzkov z hospodárskych   a iných   zmlúv   uzatvorených   pred   01.01.1992,   avšak   zároveň   v celom rozsahu   sa   stotožnil   s právnym   názorom   prvostupňového   súdu,   keď   mi   tento   uložil povinnosť   zaplatiť   žalobcovi  ...,   a to   titulom   povinnosti   vydať   bezdôvodné   obohatenie podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka.“. Uvedené pochybenie odvolacieho súdu zakladalo podľa sťažovateľa dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP.

Dovolanie sťažovateľa najvyšší súd uznesením z 13. mája 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 4/2007 odmietol. Existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm.   f)   OSP   nezistil,   keď   na   základe   porovnania   obsahu   žalobného   návrhu   a podania doručeného okresnému súdu 20. augusta 2004 konštatoval, že druhé z uvedených podaní nebolo zmenou návrhu podľa § 95 OSP, „pretože zmenou sa rozumie, ak účastník žiada viac,   ako   v pôvodnom   návrhu   –   ide   o zmenu   návrhu   spočívajúcu   v rozšírení   návrhu, alebo zmena môže spočívať aj v tom, ak žiada niečo iné, ako v pôvodnom návrhu. Z oboch podaní vyplýva, že žalobca žiada stále to isté a nežiadal nič viac...“. Okrem toho najvyšší súd zdôraznil, že podanie navrhovateľa doručené okresnému súdu 20. augusta 2004 „bolo na pojednávaní dňa 2.11.2005 podľa § 118 ods. 1 O. s. p. oznámené prítomným účastníkom v rámci   oznámenia   výsledkov   prípravy   pojednávania,   ako   to   vyplýva   zo   zápisnice o pojednávaní na súde prvého stupňa..., na ktorom bol prítomný splnomocnený zástupca dovolateľa..., ktorý vo veci prednášal svoje návrhy, vyjadroval sa k tvrdeniam žalobcu aj k jeho   písomným   podaniam  ...,   a teda   aj   k predmetnému   doplnenému   a upresnenému návrhu. Nenamietal, že mu nie je známy obsah doplnenia návrhu, a preto vo veci nemôže riadne konať pred súdom.“.

Dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP taktiež podľa najvyššieho súdu nebol   daný,   pretože   zo   súdneho   spisu   bolo   zistené,   že „Minister   dopravy,   spojov a verejných práv Slovenskej republiky rozhodnutím č. 16/95 zo dňa 7. marca 1995 zrušil rozpočtovú   organizáciu   S.   so   sídlom   v B.,   splynutím   s rozpočtovou   organizáciou   C.   so sídlom v B. a všetky aktíva, pasíva prešli na C. B. žalovaného v 2. rade“.

Tvrdeným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP sa dovolací súd vecne nezaoberal, keď uviedol, že „v ustanovení § 241 ods. 2 O. s. p. je uvedené, čím možno dovolanie, ktoré je prípustné podľa § 237 alebo podľa § 238 O. s. p., odôvodniť“.

Porušenie svojich označených základných práv a i ďalších ustanovení ústavy vidí sťažovateľ v nerešpektovaní „jednej zo základných zásad právneho poriadku Slovenskej republiky   ako   právneho   štátu,   a to   zásady   zákazu   retroaktivity   pri   posudzovaní a rozhodovaní   prejednávanej   veci“ všeobecnými   súdmi.   Tieto   podľa   sťažovateľa   mali na zistený skutkový stav aplikovať podľa § 763 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“)   ustanovenia Hospodárskeho   zákonníka,   pretože   tento   obsahoval   aj   právnu   úpravu „neoprávneného majetkového prospechu, ako aj režim majetkových sankcií vrátane úrokov z omeškania“. Sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov za „neústavné, nezákonné, rozporné a arbitrárne, najmä keď ustálili, že vzťah založený medzi právnymi predchodcami účastníkov konania je potrebné posudzovať podľa Hospodárskeho zákonníka a povinnosť zaplatiť   navrhovateľovi   sumu   vo   výške   Sk   5.416.950,-   s príslušenstvom   (úrokmi z omeškania) bola odvodená z Občianskeho zákonníka (§ 451 a § 517 ods. 2)“.

Sťažovateľ poukázal aj „na viaceré porušenia procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ktoré boli vymedzené v našom dovolaní zo dňa 13.02.2007, a na ktorých v celom rozsahu trváme), pretože podľa nášho názoru v rozhodnutiach absentuje dostatok relevantných dôvodov, na základe ktorých by bolo možné pochopiť a preskúmať správnosť záverov súdov o okruhu účastníkov konania na strane žalovaných v čase od podania návrhu na   začatie   konania,   do   vyhlásenia   konečného   rozhodnutia   vo   veci   samej,   a tvrdíme, že bez ustálenia tejto otázky bolo rozhodnutie o uložení povinnosti Mestu Ž. podľa výrokov rozhodnutí,   predčasné.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   napriek   svojej   dovtedajšej judikatúre,   na   ktorú   sme   poukazovali,   dovolanie   odmietol,   a aj   z tohto   pohľadu   nám absentuje právna istota v očakávaní výsledku rozhodnutia.“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd meritórne rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 4/2007 z 13. mája 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa – Mesta Ž. – na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   20Cob/131/2006   zo   07.12.2006   bolo porušené základné právo sťažovateľa – Mesta Ž. – na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 4/2007 z 13. mája 2008 boli porušené čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd,   a čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   20Cob/131/2006   zo   07.12.2006   boli porušené čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 4 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20Cob/131/2006 zo 07.12.2006 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   vo   výške špecifikovanej v písomnom vyhotovení nálezu, a to 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa.“

Sťažovateľ požiadal ústavný súd aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je demokratický, zvrchovaný a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 2 ods. 2 listiny štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 2 ods. 3 listiny každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 4 ods. 1 listiny povinnosti možno ukladať iba na základe zákona a v jeho medziach a len pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K časti sťažnosti napádajúcej rozsudok krajského súdu zo 7. decembra 2006 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cob 131/2006 ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 53 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde.   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že označený rozsudok krajského súdu   nadobudol   právoplatnosť   16.   januára   2007.   Ústavnému   súdu   bola   sťažnosť sťažovateľa   doručená   faxom   20.   augusta   2008,   čo   je   zjavne   po   uplynutí   zákonom   o ústavnom súde kogentne zakotvenej dvojmesačnej lehoty. Preto v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú.

K časti   sťažnosti,   ktorou   namietal   sťažovateľ   porušenie   svojich   označených základných   práv   i   ďalších   ustanovení   ústavy   a   listiny   uznesením   najvyššieho   súdu z 13. mája   2008   vydaným   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   5   Obdo   4/2007,   ústavný   súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ   videl   porušenie   svojich   označených   základných   práv   i ďalších označených   článkov   ústavy   v tom,   že   najvyšší   súd   nenapravil   pochybenie   v právnom posúdení   veci   krajským   súdom   ako   súdom   odvolacím.   Pochybenie   malo   spočívať v aplikácii   nesprávneho   právneho   predpisu   (zákon   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník v znení neskorších predpisov) na zistený skutkový stav.

Z napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   tento   uvedenou námietkou sťažovateľa v rámci dovolacieho konania vecne nezaoberal. Tento svoj postup odôvodnil právnym názorom, podľa ktorého v prípade, že najvyšší súd nezistí prípustnosť podaného   dovolania   podľa   §   237   alebo   §   238   OSP,   potom   sa   prípadnou   danosťou dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP vecne ani nezaoberá.

Ústavný súd stabilne judikuje, že skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00,   III. ÚS   151/05,   III.   ÚS   344/06).   Uvedený   právny   názor najvyššieho súdu nie je arbitrárny ani zjavne neodôvodnený. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý slúži na nápravu závažných pochybení odvolacieho súdu. Teda nie každé pochybenie odvolacieho súdu môže založiť právomoc dovolacieho súdu vyhovieť   podanému   dovolaniu.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   možno   použiť na zdôvodnenie podaného dovolania proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu len v prípade, ak existujú závažné pochybenia v postupe a rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú upravené v § 237 OSP. Takáto konštrukcia vyplýva zo vzájomného vzťahu § 237 a § 241 ods. 2 OSP, preto právny názor najvyššieho súdu nijak neodporuje požiadavkám ochrany základných práv označených sťažovateľom.

Ústavný   súd   navyše   dodáva,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   tak,   ako   ho sťažovateľ zdôvodnil v podanom dovolaní i v sťažnosti podanej podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, bolo spôsobilou námietkou v prvostupňovej fáze konania i spôsobilým odvolacím dôvodom pri   podaní   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu   [§   205   ods.   2   písm.   f)   OSP]. Z vyžiadaného   súdneho   spisu   však   vyplýva,   že   takto   zdôvodnený   odvolací   dôvod pred okresným súdom ani vo svojom odvolaní z 2. januára 2006, ba ani na pojednávaní odvolacieho súdu 7. decembra 2006 sťažovateľ neuplatnil. Tým sám určil rozsah prieskumu odvolacieho   súdu,   ktorý   nemohol   rešpektujúc   dispozičnú   zásadu   uplatňujúcu   sa v občianskom súdnom konaní k takejto vade prihliadať.

Ani   vysporiadanie   sa   s ďalšími   dovolacími   námietkami sťažovateľa   nesignalizuje arbitrárnosť   či   zjavnú   neodôvodnenosť   právnych   názorov   najvyššieho   súdu   ako   súdu dovolacieho.   Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   správne   posúdil   podanie navrhovateľa doručené okresnému súdu 20. augusta 2004, keď vychádzal z jeho obsahu, a tak v ňom neidentifikoval zmenu návrhu, ktorú   by bolo potrebné doručovať ostatným účastníkom   konania. Z uvedeného podania   taktiež jednoznačne vyplýva,   že navrhovateľ konajúcemu súdu vo vzťahu k odporcovi v 3. rade navrhol vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, a nie aj priznanie nároku na vrátenie žalovanej sumy. Preto, ak neskôr navrhovateľ vo svojom podaní z 31. októbra 2005 žiadal konanie voči odporcovi v 3. rade zastaviť, okresný súd tomuto jeho dispozičnému procesnému úkonu vyhovel a konanie v navrhovanej časti zastavil. Rovnako tak dostatočne objasnil skutkové a právne dôvody vstupu C., B., do konania.

Napokon ústavný súd vychádzajúc z petitu sťažnosti konštatuje, že sťažovateľ nijak nezdôvodnil porušenie svojho základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánov   verejnej   správy   súdom.   Zo   skutkových   okolností   posudzovaného   prípadu jednoznačne vyplýva, že žiadne rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorého zákonnosť by mohla   byť   predmetom   súdneho   prieskumu,   nebolo   proti   sťažovateľovi   vydané, preto ani nemohlo   dôjsť   v označených   konaniach   všeobecných   súdov   k porušeniu   jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   preskúmal   z hľadísk   vyjadrených   sťažovateľom   v odôvodnení   jeho sťažnosti napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo väzbe na druhostupňové rozhodnutie krajského   súdu   a   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   v spojení   s ďalšími   označeným   článkami ústavy   (čl.   51 ods. 1),   resp.   listiny   (čl.   36   ods.   1),   prípadne   k záveru   o porušení   práva   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že vychádzajúc z obsahu a povahy ostatných článkov ústavy (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1), resp. listiny (čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 4), ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   je   v situácii,   keď   ústavný   súd   nezistil   porušenie základných procesných záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sekundárne porušenie týchto práv najvyšším súdom vylúčené.

Z uvedených   dôvodov   ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   pre jej zjavnú neopodstatnenosť a nezaoberal sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa, predovšetkým návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2009