znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 51/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. C., K., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 2 a čl. 41   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie svojich práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, práv podľa čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ako aj práv podľa čl. 5 písm. e)   iv)   a čl.   6   Medzinárodného   dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej diskriminácie   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   z 25. októbra   2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 180/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2007 doručená sťažnosť V. C., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 3, čl. 8, čl. 12, čl. 13 a čl. 14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa   čl.   5   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a dôstojnosti   človeka   v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských právach a biomedicíne (ďalej len „dohovor o ľudských právach a biomedicíne“), podľa čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ako aj podľa čl. 5   písm.   e)   iv)   a čl.   6   Medzinárodného   dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej diskriminácie postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 25. októbra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 180/2006.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 10. septembra 2004 žalobu o ochranu osobnosti, ktorou sa domáhala   voči   žalovanému   –   F.   (ďalej   aj   „fakultná   nemocnica“)   primeraného zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu vykonania protiprávneho zákroku sťažovateľke žalovaným (vykonanie sterilizácie v rozpore   s platnou   právnou   úpravou).   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   uvádza: „Žalobu sťažovateľka   odôvodnila   tým,   že   sterilizačný   zákrok   jej   bol   dňa   23.8.2000   vykonaný v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi, predstavuje závažný zásah do jej integrity, zdravia a spôsobuje zníženie jej ľudskej dôstojnosti. Neplodnosť, ktorá bola sťažovateľke týmto   protiprávnym   zákrokom   spôsobená,   má   negatívny   vplyv   na   rodinné   postavenie sťažovateľky a na jej postavenie v rómskej komunite.“

Okresný súd žalobu sťažovateľky rozsudkom č. k. 8 C 231/04-195 z 28. februára 2006   zamietol.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky «Súd   prvého   stupňa   zamietnutie   žaloby odôvodnil   najmä   tým,   že   podľa   jeho   názoru   z vykonaného   dokazovania   jednoznačne vyplynulo,   že   sterilizačným   zákrokom   nemohlo   dôjsť   k zásahu   do   práva   na   ochranu osobnosti sťažovateľky. Svoje tvrdenie súd opieral   predovšetkým o účelové a vzájomne si odporujúce   svedecké   výpovede   lekárov,   ktorí   zákrok   vykonali.   Súd   taktiež   odkazoval na zdravotnú dokumentáciu, ktorá bola o sťažovateľke vedená N., a to aj napriek tomu, že táto   neobsahuje   žiadne   údaje   týkajúce   sa   informovaného   súhlasu   a jeho   atribútov, predovšetkým   vyčerpávajúceho   poučenia   pred   výkonom   zákroku.   Súd   prvého   stupňa v odôvodnení   konštatoval,   že   z výpovedi   svedkov   a zo   zdravotnej   dokumentácie   mal jednoznačne preukázané, že sterilizácia bola vykonaná na základe „žiadosti“ sťažovateľky, ktorú   mala   podať   tesne   pred   pôrodom.   Súd   prvého   stupňa   výslovne   uviedol,   že   mal preukázané, že sťažovateľka podpis na žiadosti o sterilizáciou poskytla v „polohe ležmo“, minimálne   hodinu   pred   aplikovaním   anestézy.   Súd   prvého   stupňa   ďalej   konštatoval,   že podľa   jeho   názoru   skutočnosť,   že   o sterilizácii   nerozhodla   tzv.   sterilizačná   komisia,   je možné   považovať   len   za   nesplnenie   „formálnych   podmienok“.   Súd   mal   za   to,   že   sa sťažovateľke nepodarilo preukázať ani to, že vykonaním sterilizácie došlo k porušeniu jej práv zakotvených Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.»  

Prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   napadla   sťažovateľka   16.   mája   2006 odvolaním,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   svojím   rozsudkom   sp. zn. 2 Co   180/2006 z 25. októbra 2006 tak, že   prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. V tejto súvislosti   sťažovateľka   uvádza: „Odvolací   súd   pri   odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia vychádza približne z rovnakých skutočností ako súd prvého stupňa. Opiera sa teda, podľa sťažovateľky,   o rozporuplné   výpovede   svedkov   –   zdravotníckeho   personálu,   kedy   za významnú vyhodnotil výpoveď svedka Č., ktorý sterilizáciu žalobkyni vykonal. Súd si osvojil jeho tvrdenia, že sťažovateľku vhodným a zrozumiteľným spôsobom poučil, a to aj napriek tomu, že žiaden záznam o poučení sa v zdravotnej dokumentácii nenachádza a svedok tvrdil, že si na sťažovateľku nepamätá. V tomto smere taktiež odvolací súd odkazuje na výpoveď svedka K. Odvolací súd mal teda na základe výpovedí týchto svedkov za preukázané, že sťažovateľka   o sterilizáciu   požiadala   po   predchádzajúcom   oboznámení   sa   s jej   vážnym zdravotným stavom. Na druhej strane ale odvolací súd konštatuje, že je len prirodzené, že si svedkovia nepamätajú na okolnosti vykonania zákroku na sťažovateľke z dôvodu odstupu času, avšak vôbec sa nezaoberá skutočnosťou ako teda k presnému popisu okolností pôrodu sťažovateľky   svedkovia   dospeli,   keď   záznamy   o poučení   zdravotná   dokumentácia neobsahuje. Krajský súd mal za to, že sterilizácia bola sťažovateľke vykonaná na chorých pohlavných   orgánoch   ženy,   kedy   nebolo   potrebné   k jej   vykonaniu   predchádzajúce rozhodnutie sterilizačnej komisie, ale len vedúceho lekára oddelenia. Za chorý pohlavný orgán, pritom súd považoval zrejme maternicu, a to z dôvodu jej údajne hroziacej ruptúry v bližšie   nešpecifikovanej   budúcnosti.   Súd   sa   ale   vôbec   nezaoberal   skutočnosťou,   že pohlavný orgán, na ktorom bola sterilizácia vykonaná, sú vajíčkovody a nie maternica. “

V závere   sťažnosti   sťažovateľka   argumentuje   nasledovne: „Z   vyššie   uvedeného popisu skutkového stavu vyplýva, že na sťažovateľke bol vykonaný sterilizačný zákrok bez poskytnutia   informovaného   súhlasu   zamestnancami   N.,   ktorej   zriaďovateľom   bol   v čase vykonania   zákroku   štát   (Ministerstvo   zdravotníctva   SR).   Postupom   a rozhodnutím Krajského   súdu   v Prešove   nedošlo   k zjednaniu   nápravy   protiprávneho   stavu   a ani k odškodneniu sťažovateľky.“

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základných práv a slobôd špecifikovaných v sťažnosti a žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Krajský súd v Prešove postupom a rozhodnutím v konaní vedenom pod sp. značkou 2 Co 180/2006 porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 41 ods. 1, a ľudských práv a základných slobôd podľa čl.   3,   článku   8,   článku   13   a článku   14   v spojitosti   s článkami   3,   8   a12   Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, a ľudských práv a čl. 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. značka 2 Co 180/2006 zo dňa 25.10.2006 sa zrušuje

Ústavný súd vracia vec na ďalšie konanie Krajskému súdu v Prešove.

Krajský súd v Prešove je povinný vyplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške   po   2   000   000,-   Sk   (slovom:   dva   milióny   korún   slovenských)   v lehote   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia a nahradiť jej a jej právnej zástupkyni trovy konania   a trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   v lehote   do   15   dní   od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   skúmal,   či   v danom   prípade   nejde   o zjavne   neopodstatnenú sťažnosť.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva alebo slobody   na strane druhej.   To   znamená, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základných   práv zaručených čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy, práv zaručených čl.   3,   čl.   8,   čl.   12,   čl.   13   a čl.   14   dohovoru,   čl.   5   dohovoru   o ľudských   právach a biomedicíne, čl. 10 písm. h), čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých   foriem   diskriminácie   žien,   ako   aj   čl.   5   písm.   e)   iv)   a čl.   6   Medzinárodného dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie postupom   a rozsudkom krajského súdu z 25. októbra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 180/2006, v ktorom tento ako súd odvolací potvrdil prvostupňové rozhodnutie okresného súdu č. k. 8 C 231/04-195 z 28. februára 2006.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Podľa   čl.   8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa čl. 12 dohovoru muži a ženy spôsobilí vekom na uzavretie manželstva majú právo   uzavrieť   manželstvo   a založiť   rodinu   v súlade   s vnútroštátnymi   zákonmi,   ktoré upravujú výkon tohto práva.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   sa   musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 5 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas. Pred zákrokom musí byť osoba primerane informovaná o jeho účele a povahe, ako aj o následkoch a rizikách zákroku. Príslušná osoba môže svoj súhlas kedykoľvek slobodne zrušiť.

Podľa čl. 10 písm. h) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien, aby im boli zabezpečené rovnaké práva s mužmi v oblasti vzdelania a najmä, na základe rovnoprávnosti   mužov   a žien,   opatrenia   slúžiace   na   zabezpečenie   prístupu   k osobitným vzdelávacím   informáciám,   ktoré   pomáhajú   zabezpečiť   zdravie   a blaho   rodiny,   včítane informácií a rád, pokiaľ ide o plánovanie rodiny.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty, zmluvné   strany,   prijmú   všetky   príslušné   opatrenia   na   odstránenie   diskriminácie   žien v oblasti   starostlivosti   o zdravie,   s cieľom   zabezpečiť   na   základe   rovnoprávnosti   mužov a žien, prístup k zdravotníckym službám, včítane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien štáty, zmluvné strany, prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien   vo   všetkých   veciach   týkajúcich   sa   manželstva   a rodinných   vzťahov   a najmä zabezpečia, na základe rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne   o počte   a čase   narodenia   ich   detí   a mať prístup   k informáciám,   vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa čl. 5 písm. e) iv) Medzinárodného dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie v súlade so základnými povinnosťami vyhlásenými v článku 2 tohto dohovoru   sa   zmluvné   štáty   zaväzujú,   že   zakážu   a odstránia   rasovú   diskrimináciu vo všetkých   jej   formách   a že   zaručia   právo   každého   na   rovnosť   pred   zákonom   bez rozlišovania podľa rasy, farby pleti, národnostného alebo etnického pôvodu, najmä potom pri používaní práv hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, najmä práva na ochranu zdravia, liečebnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie a sociálne služby.

Podľa   čl.   6   Medzinárodného   dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej diskriminácie zmluvné štáty zabezpečia prostredníctvom príslušných vnútroštátnych súdov a iných štátnych orgánov všetkým osobám podliehajúcim ich jurisdikcii účinnú ochranu pred všetkými činmi rasovej diskriminácie, ktoré v rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské   práva   a základné   slobody,   ako   aj   právo   žiadať   na   týchto   súdov   spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práv podľa čl. 14 dohovoru a čl. 10 písm. h) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien, ústavný súd konštatuje, že tu ide o pozitívny záväzok štátu premietnuť do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady   a opatrenia,   ktoré   uvedené   články   dohovorov   obsahujú,   a nie   sú   teda   priamo aplikovateľné   orgánmi   verejnej   moci   Slovenskej   republiky   v individuálnych   prípadoch. Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

S výnimkou   sťažovateľkou   označeného   čl.   13   dohovoru   a čl.   6   Medzinárodného dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej   diskriminácie   je   obsahom   ďalšej   časti sťažnosti   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky   hmotného   charakteru zo strany krajského súdu čl. 12 ods. 2, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 ústavy, čl. 3, čl. 8 a čl. 12 dohovoru, čl. 5 dohovoru o ľudských právach a biomedicíne,   čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien,

ako   aj   čl. 5   písm.   e).   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   nemohlo dôjsť   k sekundárnemu porušeniu   označených   hmotných   práv   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu,   pretože uvedené hmotné práva boli obsahom právneho vzťahu existujúceho medzi jeho subjektmi, ktorými boli sťažovateľka na jednej strane a fakultná nemocnica ako vykonávateľ zákroku na   strane   druhej.   Úlohou   krajského   súdu   v konaní   o žalobe   o ochranu   osobnosti   bolo poskytnúť označeným právam ústavne konformnú ochranu. V prípade, že účinky výkonu právomoci   krajského   súdu   v uvedenom   konkrétnom   prípade   neboli   zlučiteľné   s ústavou a záväznými   medzinárodnými   zmluvami   mohli   sa   tieto   prejaviť   len   v rovine   porušenia základných   práv   procesného   charakteru.   Medzi   obsahom   označených   základných   práv (hmotného   charakteru)   a postupom   (aj   rozhodnutím)   krajského   súdu   neexistuje   teda relevantná   súvislosť,   a preto   bolo   potrebné   posúdiť   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   namieta   tiež   porušenie   čl.   13   dohovoru,   ktorý   zaručuje   právo   mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   sú   námietky   týkajúce   sa   skutkových   záverov obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí krajského súdu.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je opravnou inštanciou v systéme všeobecných súdov. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Cieľom   uplatnenia   jeho právomoci nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie skutkových a právnych záverov všeobecného   súdu,   v tomto   prípade   druhostupňového   súdu   rozhodujúceho   o opravnom prostriedku. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu byť predmetom kontroly zo strany   ústavného   súdu,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by účinky   týchto   záverov   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody zaručeného v ústave alebo v záväznej   medzinárodnej zmluve, čo by mohlo v konečnom dôsledku znamenať aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy garantovaného čl. 13 dohovoru.

Predpokladom vykonania takejto kontroly ústavnej konformnosti rozhodnutia je však uplatnenie námietky porušenia garancií spravodlivého súdneho procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takúto námietku však sťažovateľka v podanej sťažnosti ani formálne, avšak ani obsahovo neuplatnila.

Námietku porušenia čl. 13 dohovoru preskúmal teda ústavný súd v užšom zábere (bez preskúmania dodržania garancií zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). Možno konštatovať, že právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok)   sťažovateľke   odopreté   nebolo.   Krajský   súd   ako   odvolacia   inštancia   sa odvolaním sťažovateľky zaoberal v súlade s ustanoveniami relevantného právneho predpisu (ustanovenia   §   211   a nasledujúcich   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok v znení neskorších predpisov) a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup prvostupňového súdu preskúmal.   Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je automatický nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľky.

Z uvedeného pohľadu posúdil teda ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru.

Rovnako uvedená argumentácia platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa   porušenia   čl. 6   Medzinárodného   dohovoru   o odstránení   všetkých   foriem   rasovej diskriminácie,   ktorý   možno   vnímať   ako   špeciálne   ustanovenie   (vo   vzťahu   k čl.   13 dohovoru) poskytujúce garanciu účinného prostriedku nápravy pre prípady porušenia práv v súvislosti   s rasovou   diskrimináciou.   Ústavný   súd   preto   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú aj túto časť sťažnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2008