znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 51/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. marca 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. F., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom súdneho   exekútora   JUDr.   M.   F.   pri vykonaní   exekúcie   vyprataním   bytu   v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 709/2002, Slovenskej komory exekútorov a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v súvislosti s prešetrením jeho sťažností týkajúcich sa označeného exekučného konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. P. F.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2007 doručená sťažnosť Mgr. P. F., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho   základného   práva   na   nedotknuteľnosť   osoby   a jej   súkromia   podľa   čl.   16   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy   a   základného   práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   podľa   čl.   21   ústavy   postupom súdneho   exekútora   JUDr.   M.   F.   pri   vykonaní   exekúcie   vyprataním   bytu   v exekučnom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ex   709/2002,   Slovenskej   komory   exekútorov   (ďalej   len „komora“)   a Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“)   v súvislosti   s prešetrením   jeho   sťažností   týkajúcich   sa   označeného exekučného konania.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   na   základe   rozsudku   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 138/98 z 30. júla 1998 bol povinný vypratať byt na M. v K. a presťahovať sa do náhradného bytu na L. v K. Podľa vyjadrenia sťažovateľa na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu bolo exekučné konanie pôvodne vedené u súdneho exekútora JUDr. J. B. pod sp. zn. Ex 2164/98, ale keďže z jeho   strany   došlo   k nečinnosti,   oprávnený   požiadal   o zmenu   súdneho   exekútora. Na základe toho bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor JUDr. M. F. (ďalej len „súdny exekútor“). Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. Ex 709/2002.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   exekúcia   vyprataním   bytu   sa   mala   na   základe exekučného príkazu vydaného súdnym exekútorom uskutočniť 8. júla 2003. Podľa jeho vyjadrenia došlo medzi ním a súdnym exekútorom k dohode, že byt dobrovoľne vyprace do 2   týždňov.   Sťažovateľ   uviedol,   že   náhradný   byt   nespĺňal   kritéria,   ktoré   by   mu umožňovali   dôstojné   bývanie,   pretože   sa   doň   nezmestila   ani   1/10   jeho   nábytku.   Podľa udania sťažovateľa sťahovanie takýmto spôsobom prebiehalo do 12. júla 2003.

K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľ   okrem   iného uviedol: „Dňa 14. 07. 2003 (v pondelok) v mojej neprítomnosti a bez predchádzajúceho upozornenia súdny exekútor JUDr. M. F. násilne vnikol do bytu. Neurobil žiaden záznam o tom, že začal s výkonom exekúcie a ani neurobil ani súpis vypratávaných vecí, čím svojím konaním   porušil   Ústavu   SR,   čl.   16,   ods.   4   a čl.   21.   Nábytok   i veci   osobnej   potreby mi premiestnil do iného bytu a tento zapečatil, čím mi svojím činom svojvoľne zabránil užívať veci každodennej potreby, a to aj napriek dohode, že do 2 týždňov vypracem byt. Na vyžiadanie mi odmietol veci vydať, argumentoval tým, že si musím zobrať všetko naraz. Týmto   svojím   konaním   porušil   Ústavu   SR,   čl.   20.   Neskôr   naše   veci   znovu   premiestnil a listom   zo   dňa   6.   10.   2003   mi   oznámil,   že   veci   premiestnil   do   skladov   na   T. O sťahovaní sme opäť neboli informovaní a súpis premiestňovaných vecí nebol vykonávaný. V uvedených skladoch bol náš nábytok umiestnený tak nezodpovedne, že mi vznikla škoda na nábytku vo výške cca 500 000 Sk.“

Keďže sťažovateľ nebol spokojný s uvedeným postupom súdneho exekútora, obrátil sa   na   komoru,   ktorá   sa   podľa   jeho   názoru   nevysporiadala   s jeho   námietkami   a postup súdneho exekútora   hodnotila   ako správny.   Po obdržaní stanoviska   z komory   sťažovateľ žiadal ministerstvo spravodlivosti o prešetrenie postupu komory v súvislosti s vybavením jeho sťažnosti na postup súdneho exekútora. Podľa názoru sťažovateľa sa ani ministerstvo spravodlivosti dostatočne nezaoberalo jeho námietkami.

Nezákonnosť   postupu   exekučného   konania   vidí   sťažovateľ   vo   viacerých skutočnostiach, napr. v tom, že súdny exekútor vykonával exekúciu nie v dňoch 8. júla 2003, či 17. júla 2003, ale 14. júla 2003; že pri exekúcii nebol prítomný zástupca obce tak, ako to stanovuje zákon; že 14. júla 2003 boli policajné orgány prítomné len preto, že ich súdny   exekútor   zavolal   po   jeho   nečakanom   príchode,   a   v tom,   že   neexistuje   zápisnica o priebehu vypratávania bytu ani súpis vecí, ktoré boli predmetom exekúcie vyprataním bytu.  

Sťažovateľ sa domnieva, že „je namieste priznať mi finančnú ujmu vo výške majetku, ktorý bol postupom exekútora spôsobený.   Tým,   že exekútor dňa 14.   7.   2003 nevykonal žiaden súpis majetku, je nepreveriteľný stav majetku, ktorý sa k tomuto dňu znehodnotil. Podľa môjho názoru ide o hodnotu vo výške 500 000 Sk“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil,   že   postupom   súdneho   exekútora   pri   vykonaní   exekúcie   vyprataním   bytu v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ex   709/2002,   komory   a   ministerstva spravodlivosti   v súvislosti   s nedôsledným   prešetrením   jeho   sťažností   týkajúcich   sa označeného exekučného konania boli porušené jeho základné práva podľa čl. 16, čl. 20 a čl. 21   ústavy   a zaviazal   ich   uhradiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 500 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie nasledovných základných práv postupom uvedených   orgánov   verejnej   moci,   a keďže   v sťažnosti   neoznačil   konkrétny   odsek zákonného znenia toho-ktorého základného práva, ústavný súd ich uvádza v relevantnom znení.

Podľa   čl.   16   ods.   1   ústavy   nedotknuteľnosť   osoby   a   jej   súkromia   je   zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   podstatou sťažovateľových   námietok   je   jeho   nespokojnosť   s postupom   súdneho   exekútora v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Ex   709/2002,   ako   aj   s   postupom komory a ministerstva   spravodlivosti   v súvislosti   s   prešetrením   jeho   sťažností   týkajúcich   sa označeného exekučného konania.

Podľa § 218a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „exekučný   poriadok“)   fyzické osoby a právnické osoby, teda sťažovatelia, sa môžu obracať na ministerstvo spravodlivosti a   na   komoru   so   sťažnosťami   na   činnosť   komory   a   na   činnosť   exekútorov.   Sťažnosti na činnosť komory vybavuje ministerstvo spravodlivosti. Sťažnosti na činnosť exekútorov vybavuje   komora.   Sťažovateľ   môže   požiadať   ministerstvo   spravodlivosti   o   prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou.

Ústavný súd konštatuje, že preskúmanie postupu, resp. činnosti súdneho exekútora spadá   v prvom   rade   do   pôsobnosti   komory   ako   samosprávnej   stavovskej   organizácie. Následne   sťažnosti   na   činnosť   komory   vybavuje   ministerstvo   spravodlivosti,   ktoré sťažovateľ môže požiadať aj o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti komorou, v čom však sťažovateľ nebol úspešný. Podľa štandardnej judikatúry ústavného súdu neúspech v konaní neznamená porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ústavný súd nebol príslušný na preskúmanie činnosti súdneho exekútora a komory, pretože v zmysle exekučného poriadku je konečnou inštanciou, ktorá preskúmava činnosť komory, ako aj ňou vybavené sťažnosti sťažovateľa na činnosť súdneho exekútora, ministerstvo spravodlivosti. Je teda nepochybné, že pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval orgán verejnej moci, ktorý bol podľa zákona príslušný preskúmať postup uvedených orgánov.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 16, čl. 20 a čl. 21 ústavy postupom súdneho   exekútora   a komory   vychádzal   z princípu subsidiarity   svojho   konania o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľov, v dôsledku   ktorého   je o nich   ústavný súd   oprávnený konať len vtedy,   keď sťažovatelia nemajú k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný súd už predtým rozhodol, že nemá právomoc konať o návrhu fyzickej osoby na vyslovenie porušenia   jej   základných   práv,   ak   im   poskytuje   ochranu   právny   poriadok   použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. I. ÚS 1/97, II. ÚS 250/03).

Zistené skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť v tejto časti je potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Sťažnosť sťažovateľa v časti pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 16, čl. 20 a čl. 21 ústavy postupom ministerstva spravodlivosti ústavný súd už na predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   možno   sťažnosť   podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd vo svojich skorších rozhodnutiach judikoval, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti. Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie takejto sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote   ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch   mesiacov   od kvalifikovanej   právnej   skutočnosti   (obdobne   napr.   I.   ÚS   22/02, III. ÚS 81/06).

Ústavný súd zistil, že listom zo 7. novembra 2005 sťažovateľ podal ministerstvu spravodlivosti sťažnosť na komoru, ktorá listom sp. zn. SKE 1348/05 zo 7. októbra 2005 vybavila   jeho   sťažnosť,   ktorou   namietal   činnosť   a postup   súdneho   exekútora   v rámci exekúcie vyprataním bytu v konaní vedenom pod sp. zn. Ex 709/2002.

Na   sťažnosť   sťažovateľa   reagovalo   ministerstvo   spravodlivosti   listom   sp.   zn. 11007/2005-52   z 31.   júla   2006,   v ktorom   zaujalo   stanovisko   k otázkam   a problémom nastoleným   sťažovateľom.   Aj   keď   z predložených   dôkazných   materiálov   nemožno jednoznačne   zistiť,   kedy   sa   sťažovateľ   o vybavení   svojej   sťažnosti   ministerstvom spravodlivosti   dozvedel,   je   nepochybné,   že   o tejto   skutočnosti   musel   mať   vedomosť 22. novembra 2006. Toto zistenie vyplýva zo sťažovateľovho listu z 22. novembra 2006, ktorým reagoval práve na stanovisko ministerstva spravodlivosti z 31. júla 2006.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   sťažovateľa   na   porušenie   základných   práv postupom   súdneho   exekútora,   komory   a ministerstva   spravodlivosti   z 12.   februára   2007 bola ústavnému súdu doručená 14. februára 2007. Keďže sťažovateľ o vybavení sťažnosti ministerstvom spravodlivosti   musel mať vedomosť už 22. novembra 2006, je dostatočne preukázané,   že   sťažnosť   podal   po   zákonom   stanovenej   lehote,   teda   po   lehote   dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   podstatné   poučiť   sťažovateľa   o tom, že lehotu na podanie ústavnej sťažnosti nepočítal správne, ak sa domnieval, že ju môže odvíjať   od   momentu,   keď   mu   bolo   doručené   vyrozumenie   ministerstva   spravodlivosti sp. zn.   11007/2005-52   z 12.   decembra   2006.   Tento   záver   jednoznačne   vyplýva   z toho, že daným   listom   ministerstvo   spravodlivosti   nezaujalo   stanovisko   k sťažovateľovmu problému v merite veci. K zaujatiu stanoviska už ani nebolo v zmysle exekučného poriadku povinné, keďže túto povinnosť si splnilo, a to prešetrením namietaného postupu súdneho exekútora,   o čom   sťažovateľa   upovedomilo   listom   z 31.   júla   2006.   Ústavný   súd   zistil, že listom z 12. decembra 2006 ministerstvo spravodlivosti už len vyrozumelo sťažovateľa o tom,   že   zotrváva   na   svojom   skoršom   stanovisku,   sťažnosť   považuje   za   vybavenú a bez ďalšieho ju zakladá.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a sťažnosť odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2007