SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 509/2013-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., ktorými namieta porušenie svojich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 NcC/261/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14407/2013), 4 NcC/252/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14408/2013), 4 NcC/294/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14409/2013), 2 NcC/281/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14410/2013), 6 NcC/297/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14411/2013), 11 NcC/282/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14412/2013), 14 NcC/280/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14413/2013), 11 NcC/287/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14414/2013), 3 NcC/260/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 14415/2013), 2 NcC/284/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14416/2013), 6 NcC/277/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14417/2013), 9 NcC/282/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14418/2013), 11 NcC/246/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14419/2013), 14 NcC/244/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14420/2013), 2 NcC/275/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14421/2013), 6 NcC/279/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14422/2013), 2 NcC/234/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14423/2013), 3 NcC/246/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14424/2013), 2 NcC/232/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14425/2013), 14 NcC/247/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14426/2013), 14 NcC/254/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14427/2013), 14 NcC/257/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14428/2013), 8 NcC/258/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14429/2013), 14 NcC/275/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14430/2013), 6 NcC/252/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14431/2013), 9 NcC/251/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14432/2013), 11 NcC/251/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14433/2013), 4 NcC/262/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14434/2013), 2 NcC/248/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14435/2013), 8 NcC/274/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14436/2013), 11 NcC/260/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14437/2013), 2 NcC/241/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14438/2013), 9 NcC/254/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14439/2013), 8 NcC/254/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14440/2013), 14 NcC/253/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14441/2013), 9 NcC/255/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14442/2013), 3 NcC/242/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14443/2013), 3 NcC/256/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14444/2013), 3 NcC/285/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 14445/2013), 8 NcC/298/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14446/2013), 6 NcC/287/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14447/2013), 11 NcC/276/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14448/2013), 11 NcC/277/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14449/2013), 4 NcC/246/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14450/2013), 11 NcC/278/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14451/2013), 4 NcC/261/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14452/2013), 4 NcC/281/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14453/2013), 14 NcC/260/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14454/2013), 11 NcC/263/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14455/2013), 11 NcC/284/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14456/2013), 3 NcC/289/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 14457/2013), 3 NcC/296/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14458/2013), 4 NcC/290/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14459/2013) a 5 NcC/282/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14460/2013) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami Rvp 14407/2013, Rvp 14408/2013, Rvp 14409/2013, Rvp 14410/2013, Rvp 14411/2013, Rvp 14412/2013, Rvp 14413/2013, Rvp 14414/2013, Rvp 14415/2013, Rvp 14416/2013, Rvp 14417/2013, Rvp 14418/2013, Rvp 14419/2013, Rvp 14420/2013, Rvp 14421/2013, Rvp 14422/2013, Rvp 14423/2013, Rvp 14424/2013, Rvp 14425/2013, Rvp 14426/2013, Rvp 14427/2013, Rvp 14428/2013, Rvp 14429/2013, Rvp 14430/2013, Rvp 14431/2013, Rvp 14432/2013, Rvp 14433/2013, Rvp 14434/2013, Rvp 14435/2013, Rvp 14436/2013, Rvp 14437/2013, Rvp 14438/2013, Rvp 14439/2013, Rvp 14440/2013, Rvp 14441/2013, Rvp 14442/2013, Rvp 14443/2013, Rvp 14444/2013, Rvp 14445/2013, Rvp 14446/2013, Rvp 14447/2013, Rvp 14448/2013, Rvp 14449/2013, Rvp 14450/2013, Rvp 14451/2013, Rvp 14452/2013, Rvp 14453/2013, Rvp 14454/2013, Rvp 14455/2013, Rvp 14456/2013, Rvp 14457/2013, Rvp 14458/2013, Rvp 14459/2013, Rvp 14460/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 509/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 NcC/261/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14407/2013), 4 NcC/252/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14408/2013), 4 NcC/294/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14409/2013), 2 NcC/281/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14410/2013), 6 NcC/297/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14411/2013), 11 NcC/282/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14412/2013), 14 NcC/280/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14413/2013), 11 NcC/287/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14414/2013), 3 NcC/260/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 14415/2013), 2 NcC/284/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14416/2013), 6 NcC/277/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14417/2013), 9 NcC/282/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14418/2013), 11 NcC/246/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14419/2013), 14 NcC/244/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14420/2013), 2 NcC/275/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14421/2013), 6 NcC/279/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14422/2013), 2 NcC/234/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14423/2013), 3 NcC/246/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14424/2013), 2 NcC/232/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14425/2013), 14 NcC/247/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14426/2013), 14 NcC/254/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14427/2013), 14 NcC/257/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14428/2013), 8 NcC/258/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14429/2013), 14 NcC/275/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14430/2013), 6 NcC/252/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14431/2013), 9 NcC/251/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14432/2013), 11 NcC/251/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14433/2013), 4 NcC/262/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14434/2013), 2 NcC/248/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14435/2013), 8 NcC/274/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14436/2013), 11 NcC/260/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14437/2013), 2 NcC/241/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14438/2013), 9 NcC/254/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14439/2013), 8 NcC/254/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14440/2013), 14 NcC/253/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14441/2013), 9 NcC/255/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14442/2013), 3 NcC/242/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14443/2013), 3 NcC/256/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14444/2013), 3 NcC/285/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 14445/2013), 8 NcC/298/2012 z 23. októbra 2012 (Rvp 14446/2013), 6 NcC/287/2012 z 25. októbra 2012 (Rvp 14447/2013), 11 NcC/276/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14448/2013), 11 NcC/277/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14449/2013), 4 NcC/246/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14450/2013), 11 NcC/278/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14451/2013), 4 NcC/261/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14452/2013), 4 NcC/281/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14453/2013), 14 NcC/260/2012 z 24. októbra 2012 (Rvp 14454/2013), 11 NcC/263/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14455/2013), 11 NcC/284/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14456/2013), 3 NcC/289/2012 z 22. októbra 2012 (Rvp 14457/2013), 3 NcC/296/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14458/2013), 4 NcC/290/2012 z 29. októbra 2012 (Rvp 14459/2013) a 5 NcC/282/2012 z 26. októbra 2012 (Rvp 14460/2013) (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005, rozsudok Wettstein v. Švajčiarsko z 21. decembra 2000).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah 54 sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 14407/2013, Rvp 14408/2013, Rvp 14409/2013, Rvp 14410/2013, Rvp 14411/2013, Rvp 14412/2013, Rvp 14413/2013, Rvp 14414/2013, Rvp 14415/2013, Rvp 14416/2013, Rvp 14417/2013, Rvp 14418/2013, Rvp 14419/2013, Rvp 14420/2013, Rvp 14421/2013, Rvp 14422/2013, Rvp 14423/2013, Rvp 14424/2013, Rvp 14425/2013, Rvp 14426/2013, Rvp 14427/2013, Rvp 14428/2013, Rvp 14429/2013, Rvp 14430/2013, Rvp 14431/2013, Rvp 14432/2013, Rvp 14433/2013, Rvp 14434/2013, Rvp 14435/2013, Rvp 14436/2013, Rvp 14437/2013, Rvp 14438/2013, Rvp 14439/2013, Rvp 14440/2013, Rvp 14441/2013, Rvp 14442/2013, Rvp 14443/2013, Rvp 14444/2013, Rvp 14445/2013, Rvp 14446/2013, Rvp 14447/2013, Rvp 14448/2013, Rvp 14449/2013, Rvp 14450/2013, Rvp 14451/2013, Rvp 14452/2013, Rvp 14453/2013, Rvp 14454/2013, Rvp 14455/2013, Rvp 14456/2013, Rvp 14457/2013, Rvp 14458/2013, Rvp 14459/2013 a sp. zn. Rvp 14460/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu v civilných veciach sťažovateľky vedených pred okresným súdom pod konkrétnou spisovou značkou.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04, I. ÚS 127/05).
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej veci nepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľky, pretože aj v prípade opodstatnenosti jej tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu konania v merite veci.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľkiných vecí uvádza, že predmet konania o uplatnenej námietke zaujatosti konajúceho sudcu nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutý sudca koná a rozhoduje. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti končí rozhodnutím, ktorým konkrétny sudca je, alebo nie je vylúčený z prerokúvania a rozhodovania určitej veci. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutím o otázke tvoriacej predmet sporového konania, v ktorom namietaný sudca konal. Konanie o uplatnenej námietke zaujatosti sudcu preto predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiu slúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporovej veci nestranným súdom. Kvalita rozhodovania súdu o námietke zaujatosti sudcu tak nachádza svoj odraz i v kvalite meritórneho rozhodnutia v konaní, v ktorom bola námietka zaujatosti sudcu vznesená (m. m. III. ÚS 30/2010).
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenia krajského súdu by mohli zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmito uzneseniami spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne v opravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľka však takýto argument vo svojich sťažnostiach nepredostrela.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127 ústavy a § 53 ods.1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci (m. m. II. ÚS 129/2004, I. ÚS 20/2011, I. ÚS 311/2011, III. ÚS 30/2010, IV. ÚS 186/2010).
Pokiaľ ide o argument sťažovateľky týkajúci sa rozhodovacej praxe ústavného súdu v obdobných veciach (prieskum rozhodnutia všeobecných súdov o námietke zaujatosti), tak III. senát ústavného súdu konštatuje, že v doterajšej judikatúre ústavného súdu v tejto otázke prevažuje práve v tomto rozhodnutí uplatnený právny názor. Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach poukazovala na konkrétne rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sú skôr výnimkou z uvedenej ustálenej praxe ústavného súdu. Navyše, aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi ESĽP, ktorý v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach o námietkach zaujatosti sudcov konštatoval, že takéto konanie, nezávislé na konaní, v ktorom bola takáto námietka uplatnená, sa netýka oprávnenosti trestného obvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je tento článok na takéto konania (o námietke zaujatosti, pozn.) neaplikovateľný (pozri Ovcharenko proti Ukrajine, rozhodnutie z 20. októbra 2009, č. 26362/02, tiež Mianowicz proti Nemecku, čiastočné rozhodnutie z 19. mája 2009, č. 37111/04).
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry ESĽP (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002), vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry, ako aj opierajúc svoje závery o rozhodovaciu prax ESĽP nezistil v obsahu sťažností žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od tohto právneho názoru, preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013