znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 509/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., toho času v Ústave na výkon väzby, P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   bližšie   neurčeného   práva   podľa   čl.   50   Ústavy   Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Prešov č. k. 33 T 123/10-1942 zo 14. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho bližšie neurčeného práva podľa čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 33 T 123/10-1942 zo 14. júla 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol „uznesením Okresného súdu Poprad zo dňa 23.11.2009 sp. zn. 0 Tp 325/2009-71 vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. poriadku vo veci pre zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „uznesením Okresného súdu prešov (ďalej len „okresný súd“) zo dňa 4.8.2010 sp. zn. 0 Tp 6/10 mi podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku sudkyňa pre prípravné konanie zmenila dôvody väzby tak, že ich zrušila len na dôvody uvedené v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.

Na sťažovateľa bola 15. októbra 2010 podaná obžaloba „vo veci obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c), d), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Tr. zákona“.  

Sťažovateľ opakovane žiadal o prepustenie z väzby na slobodu. Naposledy bola jeho žiadosť zamietnutá uznesením okresného súdu č. k. 33 T 123/10-1942 zo 14. júla 2011 a nebol   prijatý   ani   písomný   sľub   obvineného.   Podľa   názoru   sťažovateľa   bolo   toto rozhodnutie „bez odôvodnenia,   ako to vyžaduje a podmieňuje ustanovenie § 72 ods.   2 Trestného poriadku“.

Náležité   odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe „v   tomto   ako   aj   v   predchádzajúcich rozhodnutiach   úplne   absentuje.   Na   túto   absenciu   som   poukazoval   aj   v   sťažnostiach na Krajský súd Prešov, ktorý mi vo svojom rozhodnutí dáva za pravdu, no aj napriek tejto skutočnosti sťažnosti nevyhovel“.

Sťažovateľ sa domnieva, že v danom prípade ide „o opakovanie odôvodnenia väzby“ a poukazuje na to, že súd opakovane „odôvodňuje väzbu tým, že na Okresnom súde Prešov je na mňa podaná obžaloba vedená pod sp. zn. 3 T 17/2010 pre inú trestnú vec, ako aj tým, že v minulosti som bol tri krát súdne trestaný a z toho je zrejmé, že mám podľa názoru súdu sklony dopúšťať sa trestnej činnosti. Takouto argumentáciou podľa môjho názoru sudca porušil ust. § 2 ods. 4 Tr. poriadku, ako aj čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky.“.

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol „aby   ústavný   súd   môjmu   návrhu vyhovel a rozhodol o mojom prepustení na slobodu z väzby“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ síce v sťažnosti uviedol, že postupom súdu došlo k porušeniu bližšie nešpecifikovaných práv podľa čl. 50 ústavy, jeho argumentácia v odôvodnení sťažnosti však smeruje k námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, konkrétne uznesenia okresného súdu č. k. 33 T 123/10-1942 zo 14. júla 2011, a teda k tvrdeniu o porušení jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2, resp. čl. 17 ods. 5 ústavy.

Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, mal sťažovateľ podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku možnosť podať sťažnosť, o ktorej koná a rozhoduje nadriadený súd.

Ako to z odôvodnenia sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, sťažovateľ túto možnosť aj využil a sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal 15. augusta 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietaný aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Tento princíp reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

V danom prípade právomoci ústavného súdu predchádza právomoc krajského súdu, ktorý je podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku súdom oprávneným rozhodovať o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.  

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. US 133/05, IV. ÚS 155/2010).

Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež konštatuje, že sťažnosť nespĺňa ani zákonom predpísané náležitosti. V prvom rade v rozpore s § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde v sťažnosti absentuje jednoznačný a zrozumiteľný petit, v ktorom by sa sťažovateľ domáhal vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv.   Sťažovateľ   taktiež   k   svojej   sťažnosti nepripojil kópiu napadnutého rozhodnutia ani žiadne iné písomné dôkazy podporujúce jeho tvrdenia,   ako   to   vyžaduje   §   50   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Napokon   v   podaní sťažovateľa absentuje tiež právne zastúpenie sťažovateľa advokátom a jeho preukázanie doručením písomného splnomocnenia podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ ústavný súd o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nepožiadal.

Ústavný súd na odstránenie uvedených nedostatkov návrhu sťažovateľa nevyzýval, keďže v danom prípade sa takýto postup s ohľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci nejavil ako efektívny.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011