znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 508/2015-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek Benedik, s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   Mgr.   Marek   Benedik,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011 z 27. septembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 173/2013 z 26. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciách   aj „navrhovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011 z 27. septembra 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 173/2013 z 26. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV pod sp. zn. 25 C 222/2010 domáhal vyslovenia neplatnosti výpovede nájmu bytu, ktorá mu bola daná odporcom – Stavebným bytovým družstvom Bratislava IV.

Okresný súd rozsudkom zo 6. decembra 2010 zamietol návrh sťažovateľa a krajský súd   rozsudkom   z 27.   septembra   2011   na   odvolanie   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok okresného súdu potvrdil. Okresný súd aj krajský súd dospeli k záveru, že návrh sťažovateľa je   potrebné   v celom   rozsahu   zamietnuť   z   dôvodu,   že   bol   podaný   na   Okresnom   súde Bratislava   IV   až   30.   júna   2010,   teda   po   uplynutí   trojmesačnej   prekluzívnej   lehoty ustanovenej v § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka.

Proti   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   14   Co   213/2011, 14 Co 376/2011   z 27.   septembra   2011   podal   sťažovateľ   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 173/213 z 26. marca 2014 odmietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   poukazuje   na   to,   že   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   a napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   jeho   názoru k porušeniu ním označených práv, pretože krajský súd, ale aj najvyšší súd dospeli výkladom a aplikáciou ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka k nesprávnemu záveru, keď považovali trojmesačnú lehotu, vymedzenú v tomto ustanovení, za lehotu prekluzívnu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   takýto   výklad   realizovaný   všeobecnými   súdmi   je „nepredvídateľný,   neprijateľný,   svojvoľný   a arbitrárny“ a úplne   ignoruje   sťažovateľom uvedené   argumenty   v odvolaní   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   IV zo 6. decembra 2010, ako aj argumenty v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„1. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011 zo dňa 27. 09. 2011 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   BRATISLAVE   sp.   zn.   14   Co   213/2011,   14   Co 376/2011 zo dňa 27. 09. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR uznesením sp, zn. 4 Cdo 173/2013 zo dňa 26.03.2014 porušil právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   garantované   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo na spravodlivý   proces   garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 173/2013 zo dňa 26. 03. 2014 sa zrušuje.

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 213/2011, 14 Co 376/2011 z 27. septembra 2011

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu a dnes už ustálenú judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Kritériom rozhodovania   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z 27. septembra 2011.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:„Základom   podaného   odvolania   zo   strany   navrhovateľa   je   tvrdenie,   že   napriek zmeškaniu trojmesačnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, nejde o prekludovaný nárok a prvostupňový súd mal prejednať vec v jej merite. Sporná výpoveď je podľa jeho názoru absolútne neplatným právnym úkonom, na čo súdy musia vždy prihliadať,   pretože   účinky   neplatnosti   nastávajú   ex   tunc,   teda   od   počiatku   sporného právneho úkonu. S týmito právnymi závermi navrhovateľa sa odvolací súd nestotožňuje. Ustanovenie § 711 ods. 6 OZ chráni nájomcu bytu a poskytuje mu ochrannú lehotu troch mesiacov   na   podanie   žaloby,   ak   považuje   danú   výpoveď   z   nájmu   bytu   za   neplatnú. Ak nájomca toto právo nevyužije, nastávajú s konečnou platnosťou účinky danej výpovede. Naopak, ak toto právo využije, až do právoplatného rozhodnutia súdu výpoveď nájmu nie je platná a jej účinky nenastanú. Časové ohraničenie práva nájomcu dovolať sa neplatnosti výpovede je v záujme právnej istoty oboch účastníkov nájomného vzťahu; práva nájomcu na zachovanie   nájmu   k   bytu   a   práva   prenajímateľa   disponovať   so   svojim   vlastníctvom po daní výpovede z nájmu. Právny výklad navrhovateľa k následkom márneho uplynutia trojmesačnej   lehoty   na   podanie   žaloby   zo   strany   dotknutého   nájomcu,   by   výrazne zasahovali   do   právnej   istoty   nielen   prenajímateľa,   ale   aj   ďalších   osôb,   ktoré   by   s prenajímateľom vstúpili do nového nájomného vzťahu. Podľa názoru odvolacieho súdu, ide jednoznačne o prekluzívnu lehotu, ktorej márnym uplynutím zanikajú práva s ňou spojené, v zmysle ustanovenia § 578 OZ.

Tomuto názoru odvolacieho súdu zodpovedajú aj právne závery dovolacieho súdu v rozsudku NS SR sp. zn. 2Cdo 17/2005, z ktorého vyplýva:... je pravdou, že podstata právnej úpravy uvedenej v ust. § 711 ods. 6 OZ spočíva v tom, že ak nájomca, ktorému prenajímateľ dal výpoveď z nájmu bytu chce zániku nájmu zabrániť, nemá inú možnosť, než v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote odo doručenia výpovede, podať návrh na súd o neplatnosť výpovede, lebo v opačnom prípade právo nájomcu uplatniť tento nárok na súde zaniká. Ak túto možnosť nájomca nevyužije v rámci iného konania, súdy už nemôžu riešiť otázku platnosti výpovede z nájmu bytu, a to ani ako otázku predbežnú.“

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné a ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnený.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   teda napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení Občianskeho zákonníka.

Ústavný súd bez ambície skĺznuť do pozície vykladača zákona, ktorá je primárne vyhradená   všeobecným   súdom,   predsa   však   v   záujme   presvedčivosti   vlastného   záveru o akceptovateľnosti citovaných dôvodov najvyššieho súdu, na ktoré poukázal aj krajský súd v napadnutom rozsudku, považuje za vhodné poukázať aj na systematické súvislosti § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Predmetná právna norma je zaradená v ustanovení § 711 Občianskeho   zákonníka,   ktoré   ťažiskovo   upravuje   taxatívny   výpočet   prípustných výpovedných   dôvodov   oprávňujúcich   prenajímateľa   vypovedať   nájomcovi   nájom   bytu (odsek   1).   Dokonca   v odseku   2   a 3   tohto   ustanovenia   Občiansky   zákonník   explicitne formuluje špecifické dôvody vedúce k neplatnosti danej výpovede a implicitne sa dôvod neplatnosti dá identifikovať aj v odseku 4 analyzovaného ustanovenia. Všetky popísané skutočnosti   v spojení s nastolenou otázkou systematiky   zaradenia žalobného typu podľa § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka môžu bez akýchkoľvek pochybností viesť aj k záveru, podľa   ktorého   žaloba   o neplatnosť   výpovede   sa   koncentruje   na   dôvody   neplatnosti vyplývajúce   z nerešpektovania   niektorej   z kogentných   hmotno-právnych   noriem zakotvených práve v § 711 Občianskeho zákonníka, pričom musí byť žalobou na súde uplatnená v zákonom ustanovenej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede, inak právo nájomcu uplatniť tento nárok zaniká.

Ústavný súd sa teda stotožňuje s názorom najvyššieho súdu vysloveným v rozsudku sp.   zn.   2   Cdo   17/2005,   podľa   ktorého   trojmesačná   lehote   zakotvená   v   §   711   ods.   6 Občianskeho zákonníka je lehotou prekluzívnou. K obdobnému názoru dospel ústavný súd aj   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre,   konkrétne   v uznesení   sp.   zn.   IV.   ÚS   326/09 z 25. septembra 2009.

Na základe uvedeného teda ústavný súd nemohol akceptovať argumenty sťažovateľa uvedené v sťažnosti, že výklad ustanovenia § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka je podľa jeho názoru „nepredvídateľný a neprijateľný, a že sa odchýlil od názorov právnej doktríny a zámeru   zákonodarcu“ a že   súdy   pri   alplikácii   predmetného   ustanovenia   Občianskeho zákonníka „postupovali svojvoľne a arbitrárne“.

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami účastníka konania. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné   súdy   teda vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možné vnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou   by   bolo   zjednocovať stanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011),   ako   aj   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov   (m.   m.   I. ÚS   199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Inými slovami, ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp. analogického   práva na spravodlivý   proces   podľa   dohovoru   by   mohlo   dôjsť   rozhodnutím   všeobecného   súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo   na   všeobecnom súde   (napr.   II. ÚS 8/2001),   ale   aj   tým,   keby   tento   súd   rozhodol arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   (napr. I. ÚS 241/07),   alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnutý rozsudok krajského súdu robila ústavne neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim ústavno-súdnu   korekciu   z   dôvodu   zásahu   do základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

V závere teda ústavný súd konštatuje, že nezistil, že by krajský súd v napadnutom rozsudku použil takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, konkrétne Občianskeho zákonníka, ktorá by bola popretím účelu a významu týchto právnych kódexov (pozri k tomu bližšie napr. Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava : Eurokódex, 2011.   s.   1230).   Rovnako ústavný   súd nezistil,   že   by   dôvody,   na   ktorých   je   založený napadnutý rozsudok krajského súdu, absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky, a závery krajského súdu nie sú jednostranné a ani v extrémnom   rozpore   s princípmi   spravodlivosti.   V dôsledku   už   vysloveného   názoru ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Cdo 173/2013 z 26. marca 2014

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu podľa § 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Prípustnosť   dovolania   sťažovateľ   odvodzoval   zo   skutočnosti,   že   postupom odvolacieho súdu, ale aj okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súdy sa nezaoberali meritom veci, t. j. tým, či daná výpoveď z nájmu bytu je platná alebo nie,   teda   nedali   odpoveď   na   argumenty   sťažovateľa   týkajúce   sa   neplatnosti   výpovede. Sťažovateľ v dovolaní predovšetkým poukázal na to, že podľa jeho názoru sa odvolací súd „odchýlil nielen od jasného znenia zákona, ale bez akceptovateľného dôvodu aj od názoru právnej   doktríny   a zámeru   zákonodarcu,   ktorý   osvetľuje   účelnosť   a zmysel   ustanovenia § 583 Občianskeho zákonníka“.

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že «V   zmysle   §   236   ods.   1   O.   s.   p.,   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V   prejednávanej   veci   dovolaním   žalobcu   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesné prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Dovolací súd preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O. s. p, skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá z nich. Podľa § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh   na   začatie   konania,   hoci   podľa   zákona   bol   potrebný,   f/   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Žalobca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo.

Dovolateľ namieta, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).

Dovolacia námietka dovolateľa, že v konaní pred oboma súdmi došlo k procesnej vade konania zakladajúcej prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., sa však z rozhodujúceho – obsahového hľadiska netýka procesného postupu súdu (tiež nedostatok náležitostí odôvodnenia, ktorý nedostatok inak podľa názoru dovolacieho súdu nemožno vyvodiť   –   odvolací   súd   odôvodnil   prečo   sa   nezaoberal   dôvodmi   neplatnosti   výpovede a nevykonával   dôkazy   na   preukazovanie   žalobcových   tvrdení   v   žalobe),   ale   tej   zložky činnosti súdu v občianskom súdnom konaní, pri ktorej na základe priebehu a výsledkov konania volí právnu normu, ktorú bude pri rozhodovaní aplikovať, zvolenú normu aplikuje, bližšie interpretuje a prijíma svoje právne závery o posudzovanej veci. Dovolateľ súdom v dovolaní vytýka, že v danom prípade nesprávne aplikovali ustanovenie § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka, pretože podľa jeho názoru zákonodarca nemal zámer, aby právo namietať neplatnosť výpovede po uplynutí 3 mesiacov zaniklo, pretože by to minimálne v dôvodovej správe bolo uvedené. Námietka, že súd nesprávne aplikoval určité ustanovenie zákona alebo že podal jeho nesprávnu interpretáciu, je vo svojej podstate námietkou, že súd svoje rozhodnutie založil na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za   relevantný   dovolací   dôvod,   ktorým   však   možno   úspešne   odôvodniť   (len)   procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zároveň je zhodne zastavaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania (porovnaj napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).

Pre prípad, že žalobca namieta neúplnosť skutkových zistení súdov (prehliadnutie, nezohľadnenie   alebo   nedostatočné   zohľadnenie   určitých   skutočností,   ktoré   zo   svojho pohľadu považuje za rozhodujúce), môže ísť o námietku, že v konaní došlo k takejto „inej procesnej vade“. Aj v súvislosti s tým treba ale zopakovať, že s výskytom danej procesnej vady, i keby k nej došlo (dovolací súd vec z tohto aspektu neskúmal), Občiansky súdny poriadok nespája prípustnosť dovolania.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, a to ani z hľadísk, na ktoré v dovolaní poukazoval žalobca...».

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení je dostatočné   a v celom   rozsahu   ústavne   konformné,   a ďalej   konštatuje,   že   argumenty uvádzané sťažovateľom v dovolaní neboli spôsobilé založiť prípustnosť dovolania, keďže toto smerovalo proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Celkom na záver ústavný súd dáva do pozornosti sťažovateľa zásadu, ktorá platila už v rímskom   práve,   a to,   že   „práva   patria   bdelým   ̶vigilantibus   iura   scripta   sunt“, t. j. (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje hmotnoprávne aj procesné nároky uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby bránili svoje práva a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu svoje práva (majetkové, osobné, satisfakčné a iné) strácať, resp. stratiť.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2015