znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 508/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn.   3   Co/284/2013   z 8.   januára   2014   (Rvp   615/2014)   a   sp. zn.   6   Co/257/2013 z 25. novembra 2013 (Rvp 616/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 615/2014 a sp. zn. Rvp 616/2014   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 508/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 14. januára 2014   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o., Pribinova 25,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   označenými uzneseniami   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“   a   „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu v konaniach   vedených   Okresným   súdom   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“), predmetom   ktorých   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je súčasne súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil, a preto očakávala,   že   dôjde   k   vylúčeniu   okresného   súdu   a   spory   budú   prikázané inému   vecne príslušnému   súdu   v   obvode   krajského   súdu.   Na   základe   skutočností   uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch   okresný súd svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresného súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky zaujatosti. Proti uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka   odvolania,   v   ktorých   tvrdila,   že   námietky   zaujatosti   nepodala,   a   preto   jej nemohla   vzniknúť   povinnosť   úhrady   súdneho   poplatku.   Krajský   súd   napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach krajskému súdu vytýka, že porušil ňou označené práva, keď:„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR...“

Sťažovateľka   opätovne   tvrdí,   že   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil na nesprávnom   právnom   posúdení   návrhov   podaných   sťažovateľkou   ako   námietok zaujatosti,   hoci   tieto   podania   neboli   dostatočne   určité   a nespĺňali   náležitosti   námietky zaujatosti   upravené v   §   15a   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy   vôle   sťažovateľky   obsiahnuté   v podaných   žalobách   vyhodnotili   ako   námietky zaujatosti.   V tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozhodnutia   iných   všeobecných   súdov,   ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   napadnuté   uznesenia   zruší   a   veci   vráti   krajskému   súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 615/2014 a sp.   zn.   Rvp 616/2014   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského   súdu   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac citované   právne normy   tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami,   ktorými potvrdil   uznesenia   okresného súdu   o uložení povinnosti   sťažovateľke „zaplatiť...   súdny poplatok za vznesené námietky zaujatosti“ v sume 66 € za každú vec podľa položky 17a Sadzobníka   súdnych   poplatkov   tvoriaceho   prílohu   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), porušil jej základné právo na súdnu   ochranu zaručené čl. 46 ods.   1 ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože, ako to vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred   okresným   súdom,   ako aj z odvolaní   proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   námietku zaujatosti   ako   takú   nevzniesla,   ale „...   v úvode   svojej   žaloby   uviedla   skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože   jeho   sudcovia   sú   z prejednania   veci   vylúčení,   keďže   majú   pomer   k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP)“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný súd   nesprávne   posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomenia o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom   na ich   pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval na námietky   sťažovateľky   uvedené   v odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu. Okresný   súd   určil   výšku   súdneho   poplatku   podľa   položky   17a   Sadzobníka   súdnych poplatkov a tiež vec správne právne posúdil podľa príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch. Okresný súd a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné   súdy   neakceptovali   sťažovateľkinu   interpretáciu   dotknutých   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   ešte   sama   osebe   nezakladá   porušenie   sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresný súd a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.

Takisto   nie   je   žiadny   dôvod   na   prehodnocovanie   námietok   sťažovateľky,   ktoré súvisia   s   tým,   že   nemal   byť vyrubený   súdny   poplatok   za   námietku   zaujatosti   v   tomto konaní,   pretože   vecné   oslobodenie   občianskeho   súdneho   konania   od   súdneho   poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť   súdny   poplatok   za   vznesenú   námietku   zaujatosti   (m.   m.   II.   124/2011), na čo poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm.   b),   § 21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   zveruje   práve   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV. ÚS   267/05).   Práve plénum   a   kolégiá   najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   všeobecnými   súdmi   len   v   prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru,   že   napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnené   (obdobne   I.   ÚS   446/2013, III. ÚS 402/2013, III. ÚS 462/2013, III. ÚS 245/2014).

2.2 K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu zistil, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu   do   základného   práva   sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali príslušné právne normy. Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a označenými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto sťažnosti sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nich uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014