znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 508/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., P., zastúpeného advokátom JUDr. S. D., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave sp. zn. 11 Cop/497/2012 z 31. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2012 doručená sťažnosť R. Š., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   práv   podľa a čl. 8   ods.   1   a 2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   11   CoP/497/2012 z 31. októbra 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Kežmarok z 10.   marca   2011   bolo   rozvedené   manželstvo   sťažovateľa   a zároveň   bola   schválená rodičovská   dohoda   účastníkov   konania   o zverení   ich   maloletých   detí   do   osobnej starostlivosti   matky,   ktorá   ich   bude   zastupovať   a spravovať   ich   majetok,   a tiež o vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči týmto maloletým deťom.

Sťažovateľ sa následne obrátil na Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) s návrhom na vydanie rozhodnutia, ktorým by bol zmenený označený rozsudok, a to zverením maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, resp. zmenou úpravy   styky   s maloletými   deťmi,   ako   aj   znížením   sumy   vyživovacej   povinnosti sťažovateľa.   V uvedenej   veci   starostlivosti   o maloleté   deti   vedenej   na   okresnom   súde pod sp.   zn.   25   P/230/2011   sťažovateľ   3.   septembra   2012   podal   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia, ktorým žiadal, aby do právoplatného skončenia konania bolo jedno z maloletých   detí   zverené   do   jeho   osobnej   starostlivosti,   počas   ktorej   bude   mať   právo maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, aby matke bola uložená vyživovacia povinnosť   voči   tomuto   dieťaťu   a zároveň   upravený   styk   matky   s týmto   maloletým dieťaťom.

Okresný   súd   o   uvedenom   návrhu   sťažovateľa   rozhodol   uznesením sp. zn. 25 P 230/2011   z 5.   septembra   2012,   ktorým   nariadil   predbežné   opatrenie,   podľa ktorého   sú   maloleté   deti   oprávnení   zastupovať   a spravovať   ich   majetok   obaja   rodičia, a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania oboch rodičov krajský súd   uznesením   sp. zn.   11 CoP   497/2012   z 31.   októbra   2012   prvostupňové   rozhodnutie zmenil tak, že predbežné opatrenie nenariadil a vo zvyšnej časti uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje,   že   okresný   súd   svojím   uznesením   z 5. septembra 2012   zabezpečil stav súladný so zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení neskorších   predpisov   a s ústavou,   keď   podľa   vyjadrenia   sťažovateľa „mal   snahu o prinavrátenie   istej   miery   rovnosti   medzi   manželov   priznaním   práva   deti   zastupovať a spravovať ich majetok aj sťažovateľovi“. Prijatím uznesenia krajského súdu z 31. októbra 2012   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   k „opätovnému   navráteniu   k pôvodnému nezákonnému stavu“.

Podľa sťažovateľa „tak ústava ako ani Dohovor nemali v úmysle tolerovať či navodiť stav, ktorý umožňuje uzurpovanie všetkých rodičovských práv len jedným z rodičov, pričom výkon týchto práv druhým rodičom je úplne znemožnený len z dôvodu negatívneho postoja rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti.

Práve takýto stav však svojim rozhodnutím konvaliduje Krajský súd v Bratislave, keď namiesto   toho,   aby   len   prirodzene   zohľadnil   rovnosť   v právach   oboch   rodičov,   tieto priznáva len jednému z nich, a to len s poukazom na nedostatok intenzity stavu, ktorý si tak údajne nevyžaduje okamžitý zásah vo forme nariadenia predbežného opatrenia.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ v postupe a výslednom rozhodnutí krajského súdu vidí porušenie svojich základných práv zaručených čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru.

Na základe argumentácie prezentovanej v sťažnosti v jej závere sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv zaručených čl. 41 ods.   1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv zaručených čl. 8 ods.   1 a 2 dohovoru   a čl.   5   Protokolu   č.   7   k   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 11 CoP/497/2012   z 31.   októbra   2012,   uvedené   uznesenie   zrušil   a vrátil   vec krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   namietaná   neústavnosť,   ako   aj namietané porušenie   práv garantovaných   medzinárodnými   dohovormi,   a   to   rozhodnutím   krajského   súdu potvrdzujúcim   vecnú   správnosť   prvostupňového   rozhodnutia,   ktorým   bolo   zrušené predbežné opatrenie pôvodne nariadené na základe návrhu sťažovateľa.

Podľa   §   102   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov   alebo   zabezpečiť   dôkaz,   pretože   je   obava,   že   neskoršie   ho   nebude   možné vykonať   alebo   len   s veľkými   ťažkosťami,   súd   na   návrh   neodkladne   vydá   predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   doterajších   rozhodnutiach   v podobných súvislostiach   vyslovil   názor,   že   rozhodnutím   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   resp. rozhodnutím   o   zrušení   nariadeného   predbežného   opatrenia   vydaným   v rámci občianskoprávneho   konania   môže   súd   porušiť   základné   právo   alebo   slobodu   účastníka súdneho   konania,   avšak   takéto   porušenie   by   sa   mohlo   stať   predmetom   konania   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia   predbežného   opatrenia,   ako   aj existenciou   účinných   právnych   prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné opatrenie,   resp.   o návrhu   na   zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.   Predpokladom   pre   záver   o porušení   základných   práv   a slobôd   je   však   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00). Sťažovateľ (podobne ako hociktorý iný účastník občianskeho súdneho konania) musí byť pripravený   na   to,   že   pomery   účastníkov   konania   sa   môžu   nielen   dočasne   upraviť predbežným opatrením, ale toto môže byť aj počas konania vo veci samej zrušené. Aj v prípade   zrušenia   nariadeného   predbežného opatrenia   je garantované právo   dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.   Zrušenie   nariadeného   predbežného   opatrenia   v žiadnom   prípade   nevylučuje,   aby všeobecný   súd   poskytol   v konečnom   dôsledku   ochranu   právam,   porušenie   ktorých sťažovateľ namieta.

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama osebe   opodstatniť   záver   o porušení   práva   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným   neopodstatneným   a   nezákonným   obsahom   takéhoto   rozhodnutia   aj   počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom (mutatis   mutandis   II.   ÚS   37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne však   išlo   o ojedinelé   prípady   charakterizované   výnimočnými   okolnosťami   veci.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   judikoval,   že   zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov o predbežných   opatreniach   môže   iba   za   predpokladu,   že   by   takýmto   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého   procesu   majúci   charakter   svojvôle   (obdobne   III.   ÚS   169/2010, III. ÚS 281/07).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu takéto známky   zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie.

V danom   prípade   teda   ústavný   súd   zistil,   že   nie   je   daná   jeho   právomoc na prerokovanie   veci   sťažovateľa,   pretože   ochranu   jeho   právam   ako   účastníka   konania poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok   a občianskoprávny   (všeobecný)   súd   v dotknutom konaní,   a   to   prostredníctvom   účinného   a dostupného   právneho   prostriedku   nápravy. Z uvedených   dôvodov   rozhodol   ústavný   súd   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013