znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 508/2011-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2012 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej   advokátkou   Mgr.   A.   Č., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011 v konaní vedenom   pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 28.   apríla   2011   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti T., s. r. o., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Spoločnosti T., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokátky   Mgr.   A.   Č.,   Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2011   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), v ktorej namietala   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a na nestranný   súd zaručeného čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) z 28. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 8/2011.

Sťažovateľ vystupoval ako žalovaný v konaní pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súdom prvého stupňa vedenom pod sp. zn. 17 Cb 103/03, v ktorom   sa   spoločnosť   S. Sp.   z o.   o.,   so   sídlom   v P.   (ďalej len „žalobca“),   domáhala od sťažovateľa zaplatenia sumy 2 340 468,53 PLN s príslušenstvom z titulu náhrady škody a   ušlého   zisku   súvisiaceho   so   zavedením   počítačového   systému   na   prijímanie tzv. bookmakerských stávok.

Sťažovateľ v priebehu konania doručil krajskému súdu 21. februára 2005 podanie označené ako „Doplnenie vyjadrenia a protinávrh žalovaného“, ktorým krajskému súdu navrhol, „aby zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému“ sumu 250 676 Sk s príslušenstvom, sumu 249 806 Sk s príslušenstvom a sumu 11 801 357 Sk s príslušenstvom.

Po   vykonanom   dokazovaní   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   17   Cb   103/03-236 z 25. apríla 2007 žalobu žalobcu zamietol. Považoval však za preukázaný nárok sťažovateľa voči   žalobcovi,   a preto   tým   istým   rozsudkom   v   znení   opravného   uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-265 z 8. augusta 2008 a opravného uznesenia č. k. 17 Cb 103/03-268 z 2.   augusta   2008   zaviazal   žalobcu   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   250 676 Sk   s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 27. septembra 1997 do zaplatenia, sumu 249 806 Sk s úrokom z   omeškania   9,68   %   ročne   od   27.   októbra   1997   do   zaplatenia a sumu   11   801   357   Sk s úrokom z omeškania 9,68 % ročne od 13. októbra 2001 do zaplatenia.

Na základe odvolania žalobcu proti predmetnému rozsudku krajského súdu v znení opravných uznesení najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. 5 Obo 73/2007-274 z 19. novembra 2008 napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Proti   odvolaciemu   rozsudku   podal   žalobca   dovolanie,   ktoré   založil   okrem   iného aj na dôvode podľa § 237 písm. e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“),   pretože   podľa   jeho   názoru   sa   nepodal   návrh na začatie   konania, hoci   podľa   zákona bol   potrebný, keďže   prvostupňový   súd   rozhodol o protinávrhu sťažovateľa, aj keď sťažovateľ nenavrhol, aby mu bolo prisúdené viac, ako si uplatnil žalobca. Podanie sťažovateľa preto nie je vzájomným návrhom, ale len obranou proti žalobe (išlo iba o uplatnenie protipohľadávky na započítanie). Podanie sťažovateľa tak nebolo možné posúdiť ako vzájomný návrh, ale iba ako obranu proti žalobe (§ 98 OSP).Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28. januára 2010 odvolací rozsudok najvyššieho súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom krajského súdu v znení opravných uznesení zrušil a vec vrátil krajskému sudu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že prvostupňové i odvolacie „konania sú postihnuté vadou podľa § 237 písm. e/ O.s.p., tj že súd prvostupňový, ako i odvolací, konal o vzájomnom návrhu žalovaného, pričom nemal vyriešené, či ide o vzájomný návrh podľa ust. § 97 ods.1 O.s.p. alebo vzájomný návrh – obranu proti návrhu podľa ust. § 98 O.s.p.“.

Na základe sťažnosti sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 285/2010-43 z 15. novembra 2010 dovolacie uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd k meritu veci konštatoval, že „odlišnosť prípadov upravených v § 97 ods. 1 OSP a § 98 OSP nespočíva v tom, či žalovaný v konaní uplatňuje   proti   žalobcovi   viac,   ako   žalobca   v žalobe   žiada   (alebo   menej),   ale   v   tom, či žalovaný svoju pohľadávku uplatňuje ako nárok na plnenie, resp. zaplatenie (§ 97 ods. 1 OSP),   alebo   svoju   pohľadávku   uplatňuje   na   započítanie   (§   98   OSP),   pričom   v   takom prípade by   malo   byť   zrejmé,   na   akú pohľadávku   žalobcu a s akým výsledkom má byť pohľadávka   žalovaného   započítaná.   Vôľu   žalovaného   treba   posúdiť   v   prvom   rade s ohľadom na obsah jeho prejavu (príslušné podanie doručené súdu).“. Preto, ak „najvyšší súd sústredil svoju pozornosť pri posudzovaní naplnenia dovolateľom tvrdenej podmienky prípustnosti dovolania práve na otázku porovnania výšky plnenia požadovaného žalobcom a žalovaným, zaoberal sa skúmaním okolnosti, ktorá pre jeho rozhodnutie podstatný význam nemala a naopak nezaoberal sa posudzovaním skutočností, ktoré pre jeho rozhodovanie v súvislosti s touto otázkou relevantné boli.“.

Po vrátení veci najvyššiemu súdu tento ako dovolací súd opätovne dovolanie žalobcu prerokoval a uznesením č. k. 1 Obdo V 8/2011-461 z 28. apríla 2011 odvolací rozsudok najvyššieho súdu v spojení s prvostupňovým rozsudkom krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že „v konaniach na súde prvého ako aj odvolacieho súdu nezistil vady, ktoré sú uvedené v ust. § 237 písm. b/, c/, d/, e/, f/ a g/ O. s. p.“.

S poukazom   na   §   237   písm.   a)   OSP   však   konštatoval,   že „v súvislosti s posudzovaním   právomoci   súdov   Slovenskej   republiky   je   potrebné   vychádzať aj z nariadenia   Rady   (ES)   č.   44/2001   z 22.   decembra   2000   o právomoci   a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Súd, na ktorý bol podaný návrh preto   posudzuje   svoju   príslušnosť   aj z pohľadu,   či   v danej   veci   nie   je   daná   výlučná príslušnosť upravená v čl. 22 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001.“. Najvyšší súd upriamil pozornosť   na   podanie   z 2.   decembra   2004,   ktorým   sťažovateľ „namietal   oprávnenosť konateľa spoločnosti žalobcu na podanie žaloby voči žalovanému, keďže tento tak urobil bez súhlasu väčšinového spoločníka...

Ani   prvostupňový   a ani   odvolací   súd   neskúmali   oprávnenie   konateľa   žalobcovej spoločnosti na podanie žaloby, tak ako to namietal žalovaný z pohľadu svojej príslušnosti vo vzťahu k cit. čl. 22 ods. 2 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001.

Dovolací súd následne preto, keďže nie je jednoznačne vyriešená príslušnosť súdu, nemohol právne posúdiť otázku protinávrhu žalovaného podľa ust. § 97 alebo § 98 O. s. p. resp. ak nebola daná príslušnosť slovenského súdu na prejednanie žaloby žalobcu, či je príslušný slovenský súd na prejednanie návrh resp. protinávrhu žalovaného.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   v tom,   že „dovolací   súd   v rozpore   s princípom   právnej   istoty pri opätovnom   rozhodovaní   o dovolaní   Žalobcu   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   novou, predtým   nenamietanou   a   dovolacím   súdom   pri   prvom   posudzovaní   dovolania neidentifikovanou   vadou   konania   v zmysle   §237   písm.   a)   OSP,   navyše   spôsobom, ktorý nemá   oporu   v komunitárnom   ani slovenskom   právnom   poriadku   a teda   i druhé uznesenie dovolacieho súdu nesie znaky ústavne nesúladného rozhodnutia.

Vzhľadom   na   jeho   odôvodnenie   domnelou   nevyriešenou   právomocou   súdov Slovenskej   republiky   len   z dôvodu   argumentácie   sťažovateľa   prednesenej   v určitej   časti konania,   ktorú   dovolací   súd   vytrhol   z kontextu   a jednostranne,   umelo   z nej   vytvoril námietku zakladajúcu neexistujúci predmet sporu pri ktorom ignoroval dátumové súvislosti medzi úkonmi   účastníkov   konania   a záväznosťou   a účinnosťou   predpisov   komunitárneho práva na území Slovenskej republiky a teoreticky avšak absolútne ústavne nekonformným spôsobom tak vytvoril spornú možnú výlučnú právomoc iných súdov ako súdov Slovenskej republiky.

Isto možno súhlasiť s právnym názorom dovolacieho súdu..., že dôvody prípustnosti dovolania skúma dovolací súd ex offo, avšak v zmysle doktrinálnych prameňov a právnej teórie   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   je   prípustné   iba   vtedy,   ak rozhodnutie niektorou z týchto vád aj skutočne trpí, to znamená, že došlo ku skutočnostiam v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí odvolacieho súdu. V prípade Napadnutého uznesenia   dovolací   súd   len   konštatuje   možný   nedostatok   právomoci,   pričom   prikazuje Krajskému súdu... zaoberať sa skúmaním právomoci súdov Slovenskej republiky, hoci tak mohol učiniť aj sám dovolací súd, ak ju mal za spornú s jasným výsledkom. Dovolací sú tak Napadnuté   uznesenie   neodôvodnil   vlastne   existujúcim   nedostatkom   právomoci   súdov, ale len   možným   avšak   nepreukázaným   nedostatkom   právomoci,   ku ktorému   nevyslovil ani zrozumiteľný   právny   názor   či   poučenie   pre   Krajský   súd...   akým   právnym   názorom dovolacieho   súdu   sa   má   pri   posudzovaní   tohto   nového   aspektu   súdneho   konania spravovať.“.

Najvyšší súd mal podľa sťažovateľa „rozhodovať v súlade s ústavnými princípmi súdnej ochrany a právnej istoty podľa Ústavy SR, vychádzať z právoplatných rozsudkov krajského súdu a Najvyššieho súdu SR (ako súdu odvolacieho), zakladajúcich určitý právny a skutkový stav, zaoberať sa dovolateľom tvrdenými vadami konania (keďže pôvodne sám z úradnej   moci   iné   neidentifikoval)   v medziach   právneho   názoru   vysloveného   v náleze Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a postupovať   procesne   efektívnym   a adekvátnym spôsobom tak, aby sa právna neistota účastníkov konania, ktorú vyrieši až právoplatné a konečné rozhodnutie súdov vyriešila.“.

Vo   vzťahu   k otázke   právomoci   súdov   Slovenskej   republiky   sťažovateľ   uvádza, že „predmetom sporu medzi účastníkmi konania... nebola žiadna zo skutočností v zmysle článku   22   ods.   2   Nariadenia   Rady   ES...   Naopak,   predmetom   obchodnoprávneho   sporu medzi   Žalobcom   a Sťažovateľom   boli   pohľadávky   uplatnené   zo   strany   Žalobcu   titulom zaplatenia škody a ušlého zisku...“. Okrem toho, podľa sťažovateľa najvyšší súd „opomenul či ignoroval tú skutočnosť, že žaloba Žalobcu bola doručené Krajskému súdu v Bratislave ako súdu prvostupňovému dňa 17.12.2003 a Slovenská republiky sa stala členským štátom Európskej únie až 01.05.2004!! Najskôr týmto dátumom sa vôbec mohlo Nariadenie Rady ES ako všeobecne platné a záväzné vo svojej celistvosti (článok 66 ods. 1 Nariadenia) uplatniť v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie v nadväznosti na čl. 1 Zmluvy o pristúpení a čl. 2 a 58 Aktu o podmienkach pristúpenia. Nariadenie Rady ES je priamo   aplikovateľné   len   na   konania   začaté   po   vstupe   pristupujúceho   štátu,   t.   j. od 01.05.2004.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „postup dovolacieho súdu, ktorým predlžuje právnu neistotu Sťažovateľa   rovnako   porušuje   aj   právo   Sťažovateľa...   na   nestranný   súd“, keďže nedostatkami vo svojom rozhodovaní najvyšší súd „stavia do výhodnejšej pozície Žalobcu, ktorému proces predlžovania súdneho konania a teda nevykonateľnosť predtým právoplatných rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa v jeho neprospech vyhovuje...“.Ústavný   súd   uznesením   č. k. III.   ÚS   508/2011-29   z 22.   novembra   2011   prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   sťažnosť   sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   na   ďalšie   konanie,   pričom vo zvyšnej časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   ju   odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd 12. decembra 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, na zaslanie dotknutého súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 19. januára 2012. V ňom predseda najvyššieho súdu formuloval názor, že „s dôvodmi, ktoré najvyšší súd   viedli   k zrušeniu   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho   rozsudku,   sa   dovolací   súd vysporiadal   tak,   ako   na   to   poukázala   predsedníčka   senátu   v odôvodnení   sťažovateľkou vytýkaného rozhodnutia a toto odôvodnenie považujeme za ústavne akceptovateľné. Okolnosť, že najvyšší súd... odôvodnil svoje nové rozhodnutie dovolacím dôvodom podľa § 237 písm.   a) O. s. p., ktorým neargumentoval vo svojom skoršom rozhodnutí, podľa názoru najvyššieho súdu sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   práva   na   spravodlivý   proces, a teda nie je dôvodom na vyslovenie záveru, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne. Súdne rozhodovanie   nemôže   byť   a ani   nie   je   bez   vývoja   a nie   je   vylúčené,   aby   bola   nielen doplňovaná   o nové   interpretačné   závery,   ale   aj   menená.   Najvyšší   súd   v posudzovanom prípade   rozhodol   odkazom   na   nový   dovolací   dôvod,   ktorého   existenciu   však   náležite odôvodnil, čím podľa názoru tunajšieho súdu nenarušil právnu istotu účastníkov konania, ako integrálnu súčasť princípu právneho štátu fixovaného v čl. 1 ods. 1 ústavy.“.

Z uvedených dôvodov najvyšší súd navrhol vysloviť, že označené práva sťažovateľa porušené neboli. Zároveň vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný   súd   20.   januára   2012   zaslal   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   vyjadrenie najvyššieho súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   svoje stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu 7. februára 2012. V jeho úvode vyjadril súhlas s upustením   od   ústneho   pojednávania   vo   veci.   K obsahu   vyjadrenia   najvyššieho   súdu sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd „sa vo svojom Vyjadrení v zásade vôbec nevyjadril k argumentácii   Sťažovateľa   obsiahnutej   v jeho   sťažnosti“.   Argument   najvyššieho   súdu „o prirodzenom   vývoji   interpretácie“ považuje   sťažovateľ   za „absurdný   a nelogický. Pokiaľ   NS   SR   vo   svojom   skoršom   konaní   neidentifikoval   vadu   konania   –   absenciu rozhodovacej   právomoci   súdov   Slovenskej   republiky,   Krajský   súd   v Bratislave   mohol na základe jeho prvšieho uznesenia opätovne vo veci konať, vadu neidentifikovať (nakoľko ju sám už prv nezistil) a pri opätovnom dovolaní by sa mu vec znovu mohla tretíkrát vrátiť tentokrát   z dôvodu   absencie   právomoci,   pričom   by   zároveň   nebolo   možné   vylúčiť a predvídať,   že   aj   po   takomto   treťom   rozhodovaní   Krajského   súdu   SR   tentokrát   už usmernenom právnym názorom ohľadom právomoci NS SR by do tretice Najvyšší súd SR následne   v dovolacom   konaní   identifikoval   prípadne   tretiu   príčinu   zmätočnosti   konania i napriek   tomu,   že   takáto   vada   konania   by   existovala   už   i pri   jeho   prvom   a druhom rozhodovaní.   Práve   táto   skutočnosť   jednoznačne   nad   akúkoľvek   pochybnosť   potvrdzuje tvrdenie   Sťažovateľa,   že   takouto   formou   nedôsledného,   čiastkového   posudzovania dovolania dovolacím súdom, bez akejkoľvek predvídateľnosti jeho budúceho rozhodnutia (za rovnakých   skutkových   okolností)   je   princíp   právnej   istoty   ako   imanentnej   súčasti právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušovaný zásadným spôsobom.   NS   SR   v takomto   prípade,   takouto   aplikáciou   noriem   procesných   ako   to vo svojom vyjadrení dôvodí vytvára podmienky pre opätovné viacnásobné, nepredvídateľné rozhodnutia   v tej   istej   veci   za   tých   istých   okolností.   Porušovanie   práv   Sťažovateľa, či kohokoľvek iného, pri takejto interpretácii rozhodovacej právomoci dovolacieho súdu by bolo o to závažnejšie, že sa nejedná zo strany dovolacieho súdu o preskúmavanie meniacich sa   okolností   skutkového   stavu   (v   nadväznosti   na   vykonané   dokazovanie)   ani   o vývoj judikatúry   vo   vzťahu   k posúdeniu   právneho   stavu   na   podklade   vývoja   interpretácie a aplikácie noriem hmotného práva (čo je samozrejme pochopiteľný a žiadaný vývoj) ale ide o preskúmanie podmienok konania ako takých za rovnakých okolností!!!“.

Sťažovateľ vo svojom stanovisku konkretizoval požadovanú náhradu trov konania pred   ústavným   súdom.   Žiada   priznať   náhradu „za   tri   úkony   právnej   služby,   prípravu a prevzatie   zastúpenia,   podanie   ústavnej   sťažnosti   a vyjadrenie   k Vyjadreniu   NS   SR k sťažnosti Sťažovateľa“. Náhrada má podľa sťažovateľa zahŕňať aj daň z pridanej hodnoty.

Keďže   najvyšší   súd   i   sťažovateľ   vyjadrili   súhlas   s upustením   od ústneho pojednávania v predmetnej veci, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd už viackrát vyslovil názor (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06), že obsah základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov   a iných orgánov Slovenskej republiky.

Základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (II. ÚS 122/05). A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v súdnom   konaní,   môže   dôjsť   k porušeniu   základného práva na súdnu ochranu i práva na spravodlivé súdne konanie.

Porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   (a   tým   aj   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) tvrdí sťažovateľ vo viacerých rovinách.

1. V prvom rade mal najvyšší súd porušiť právnu istotu sťažovateľa. Vo svojom dovolacom   uznesení   sp.   zn.   1   Obdo   V 18/2009   z 28.   januára   2010   (neskôr   zrušenom nálezom ústavného súdu) totiž najvyšší   súd nekonštatoval dôvod   prípustnosti   dovolania podľa § 237 písm. a) OSP (nedostatok právomoci súdov). Naproti tomu, keď dovolanie žalobcu posudzoval po náleze ústavného súdu druhýkrát, danosť predmetnej vady opätovne preskúmaval. Najvyšší súd teda podľa sťažovateľa „v rozpore s princípom právnej istoty pri opätovnom   rozhodovaní   o dovolaní   Žalobcu   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   novou, predtým   nenamietanou   a dovolacím   súdom   pri   prvom   posudzovaní   dovolania neidentifikovanou vadou konania v zmysle § 237 písm. a) OSP“.

Predostretú námietku sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako nedôvodnú. Sťažovateľ sa dovoláva právnej istoty založenej na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 18/2009 z 28.   januára   2010,   ktoré   bolo   nálezom   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   285/2010-43 z 15. novembra   2010   zrušené.   Formálnym   dôsledkom   zrušenia   predmetného   uznesenia najvyššieho   súdu   bola   nevyhnutnosť   rozhodnúť   o podanom   dovolaní   žalobcu   opätovne. Materiálnym dôsledkom zrušovacieho nálezu ústavného súdu bola eliminácia právnej istoty účastníkov dovolacieho konania založenej na poznaní názoru najvyššieho súdu na samotný predmet dovolacieho konania vyjadreného v zrušenom dovolacom uznesení.

Fakt, že v skoršom dovolacom uznesení najvyšší súd neidentifikoval vadu nedostatku právomoci prvostupňového i odvolacieho súdu, nemohol v dôsledku následného zrušenia tohto   uznesenia   ústavným   súdom   založiť   právnu   istotu   sťažovateľa   o absencii   vady podľa § 237   písm.   a)   OSP,   a tým   zaviazať   najvyšší   súd   pri   formulovaní   jeho   názoru na predmet   dovolania   pri opätovnom   rozhodovaní   o ňom.   Najvyšší   súd   nemohol   byť pri neskoršom   rozhodovaní   o dovolaní   viazaný   svojím   vlastným   prvším   rozhodnutím, ktoré v tom   čase   už   materiálno-právne   ani   formálno-právne   neexistovalo,   a teda   nebolo spôsobilé vyvolať žiadne právne účinky. Naopak, bol viazaný objektívnym právom (čl. 144 ods.   1   ústavy)   a záväzným   právnym   názorom   vysloveným   ústavným   súdom   v jeho zrušovacom náleze (§ 56 ods. 6 druhá veta zákona o ústavnom súde).

Objektívne   právo   v   §   242   ods.   1   druhej   vete   OSP   ustanovuje,   že   dovolací   súd neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ak nejde o vady uvedené v § 237 OSP. Právny názor ústavného súdu v relevantnom náleze bol formulovaný tak, že „bude   úlohou   najvyššieho   súdu   v ďalšom   priebehu   dovolacieho   konania   posúdiť, či vo veci sťažovateľa je daný niektorý z dôvodov prípustnosti dovolania...“.

Žiaden   z   uvedených   determinantov   záväzných   pre   dovolací   súd   pri   opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu neukladal najvyššiemu súdu povinnosť prihliadať na jeho skoršie už zrušené dovolacie rozhodnutie. Takáto požiadavka by ani nezodpovedala kritériu ústavnej   konformity,   pretože   inter   partes   je   záväzným   iba   právoplatné   rozhodnutie všeobecného   súdu   (a   iba   také   rozhodnutie   nastoľuje   právnu   istotu   o otázke   tvoriacej predmet konania), nie rozhodnutie právne neexistujúce. Ústavný súd tak vyhodnotil, že opätovný   prieskum   vád   podľa   §   237   OSP   dovolacím   súdom   po   zrušení   skoršieho dovolacieho rozhodnutia nie je sám osebe spôsobilý porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho právo na spravodlivé súdne konanie.

2. Druhá námietka, ktorou sťažovateľ zdôvodnil porušenie svojich označených práv, sa zakladá na jeho tvrdení, že v napadnutom uznesení najvyšší súd „len konštatuje možný nedostatok   právomoci,   pričom   prikazuje   Krajskému   súdu   v Bratislave   zaoberať   sa skúmaním právomoci súdov Slovenskej republiky, hoci tak mohol učiniť aj sám dovolací súd,   ak   ju   mal   za   spornú   s jasným   výsledkom.   Dovolací   súd   tak   napadnuté   uznesenie neodôvodnil   vlastne   existujúcim   nedostatkom   právomoci   súdov,   ale   len   možným   avšak nepreukázaným nedostatkom právomoci, ku ktorému nevyslovil ani zrozumiteľný právny názor či poučenie pre Krajský súd v Bratislave akým právnym názorom dovolacieho súdu sa má pri posudzovaní tohto nového aspektu súdneho konania spravovať.“.

Obsahové   zameranie   citovanej   námietky   naznačuje   v podstate   nesúlad   výroku napadnutého   dovolacieho   uznesenia   najvyššieho   súdu   a jeho   odôvodnenia.   Kým   totiž v odôvodnení svojho uznesenia najvyšší súd konštatoval, že „nie je jednoznačne vyriešená príslušnosť súdu“, a že „bude úlohou súdu prvého stupňa, aby v novom konaní... vyriešil otázku   svojej   právomoci   a následne   o veci   znova   rozhodol“,   zrušujúci   výrok   uznesenia najvyššieho   súdu   naznačuje   jednoznačný   záver   najvyššieho   súdu   o existencii   vady podľa § 237   písm.   a)   OSP   v konaní   pred   krajským   súdom   i pred   najvyšším   súdom ako súdom odvolacím (iný dôvod zrušovacieho výroku totiž z odôvodnenia napadnutého uznesenia ani z iných podkladov, ktoré má ústavný súd k dispozícii, nevyplýva).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je aj vnútorný   súlad   každého   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   sa   autoritatívne ukladajú povinnosti alebo priznávajú práva. Individuálny právno-aplikačný akt musí jeho adresátom   dávať všetky   odpovede   na   základné   otázky   súvisiace   s poskytovaním   súdnej alebo inej právnej ochrany, ktoré vyústia do vydania tohto aktu. Preto ak orgán verejnej moci prizná účastníkovi konania právo alebo mu uloží povinnosť, účastník konania musí mať v prvom rade možnosť zistiť dôvody priznania práva alebo uloženia povinnosti.

Vo   vzťahu   k rozhodnutiam   všeobecných   súdov   ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti judikoval, že súčasťou   obsahu základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a jasne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré   použil.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré majú   pre vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Načrtnutá   požiadavka   na   kvalitu   odôvodnenia   rozhodnutia   všeobecného   súdu nevyhnutne predpokladá súlad jeho výroku a odôvodnenia. Nie je ústavne akceptovateľným rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení. Také rozhodnutie   je   pre   jeho   adresáta   nezrozumiteľné   a nemôže   mu   dať   potrebné   odpovede na všetky základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou.

Podľa   §   237   písm.   a)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu,   ak sa   rozhodlo vo   veci,   ktorá   nepatrí do   právomoci   súdov.   Zároveň podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP dovolanie možno odôvodniť tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237. Existencia vady spočívajúcej v nedostatku právomoci súdu je tak   dôvodom   prípustnosti   dovolania,   ako   aj   relevantným   dovolacím   dôvodom,   teda dôvodom,   ktorý   keď   dovolací   súd   zistí,   zruší   napadnuté   odvolacie   rozhodnutie a za podmienok uvedených v § 243b ods. 3 OSP i rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Súčasne podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   postihnuté   niektorou   z vád   uvedených   v tomto zákonnom ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou z vád uvedených v ustanovení § 237 OSP skutočne postihnuté (napr. uznesenie najvyššieho súdu z 29. januára 2008 v konaní sp. zn. 1 Cdo 57/2007, uznesenie najvyššieho súdu z 18. februára 2008 v konaní sp. zn. 5 Cdo 161/2007).

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   i zo   stabilnej   dovolacej judikatúry   najvyššieho   súdu   zreteľne   vyplýva,   že   conditio   sine   qua   non   prípustnosti dovolania   ako predpokladu   následného   meritórneho   prieskumu   dovolaním   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia   je   záver   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   o existencii niektorej z vád podľa § 237 OSP. Najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti konkrétneho dovolania   musí   dospieť   k jednoznačnému   záveru   o existencii   alebo   absencii   vád   podľa § 237   OSP.   Ak   totiž   pre založenie   právomoci   orgánu   verejnej   moci   (napr.   právomoci dovolacieho súdu meritórne preskúmať podané dovolanie) zákon kogentne formuluje určité kritériá (napr. dôvody zmätočnosti podľa § 237 OSP), potom dotknutý orgán verejnej moci pri skúmaní svojej právomoci v konkrétnom prípade musí bez pochybností dospieť k záveru o splnení legálne definovaných kritérií. Záver o danosti právomoci orgánu verejnej moci nemôže tento založiť len na možnosti splnenia kritérií determinujúcich jeho právomoc.

Z výroku   a odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   je   zrejmé, že najvyšší   súd   dospel   k názoru   o prípustnosti   dovolania   žalobcu,   hoci   o nedostatku právomoci   ako   dôvode   zmätočnosti   odvolacieho   (i   prvostupňového)   konania   nie   je presvedčený. Najvyšší súd teda výrokom (záväznou časťou) svojho rozhodnutia konštatoval svoju   právomoc,   hoci   z odôvodnenia   tohto   výroku   vyplýva   len   potenciálna   možnosť splnenia kogentného zákonného kritéria [§ 237 písm. a) OSP] na založenie „dovolacej“ právomoci. Výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je tak založený na dohadoch, resp. pochybnostiach   o právomoci   slovenských   súdov   na   prerokovanie   sporu medzi sťažovateľom   a žalobcom.   Dokazuje   to   i právny   názor,   ktorý   záväzne   adresoval najvyšší   súd   krajskému   súdu   ako   súdu   prvostupňovému   a ktorým   mu   prikázal   vyriešiť otázku jeho právomoci na rozhodnutie predmetného sporu.

Z uvedených dôvodov je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu z ústavno-právneho hľadiska   vadné.   Trpí   vnútorným   rozporom   medzi   výrokom   a jeho   odôvodnením a do postavenia   sťažovateľa   ako   účastníka   dovolacieho   konania   vnáša   prvok   právnej neistoty   týkajúcej   sa   dôvodu,   pre   ktorý   bolo   prvostupňové   rozhodnutie   krajského   súdu i odvolacie   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   zrušené.   Nespĺňa   tak   požiadavky   kladené základným   právom   na   súdnu   ochranu   i právom   na   spravodlivé   súdne   konanie na rozhodnutie   všeobecného   súdu.   Keďže   napadnuté   uznesenie   porušuje   uvedené   práva sťažovateľa, ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

3. Treťou námietkou, ktorú vo svojej sťažnosti sťažovateľ predostrel, bol nesprávny výklad nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22.   decembra   2000 o právomoci   a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Rady“). Podľa   názoru   sťažovateľa   charakter   jeho   podania   z 2.   júla   2004,   ktorým   namietal oprávnenosť   konateľa   žalobcu   na   podanie   žaloby,   neznamená,   že   predmetom   sporného konania pred všeobecnými súdmi sa stala niektorá z otázok, ktoré podľa čl. 22 nariadenia Rady zakladajú právomoc súdu toho členského štátu, v ktorom má spoločnosť, právnická osoba alebo združenie sídlo.

Ústavný súd je toho názoru, že v skutkových okolnostiach prerokúvanej sťažnosti, ako aj s ohľadom na jeho právne názory vyslovené predovšetkým v bode 2 tejto časti nálezu niet dôvodu na meritórny prieskum napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo zorného uhla takto formulovanej námietky.

Ústavný súd už viackrát rozhodol, že jeho zásah do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnený len v prípade nezlučiteľnosti výkonu tejto právomoci s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny   názor   všeobecného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (napr. II. ÚS 276/2010, III. ÚS 80/2011).

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   zreteľne   vyplýva,   že   najvyšší   súd nekonštatoval jednoznačne, či slovenské súdy disponujú z pohľadu čl. 22 nariadenia Rady právomocou   na   konanie   a   rozhodnutie   o spore   medzi   žalobcom   a sťažovateľom.   Túto otázku nastolil, vzápätí ju však prenechal na posúdenie súdu druhého stupňa, ktorému vec vrátil   na ďalšie   konanie.   Svoju   tretiu   námietku   tak   sťažovateľ   v podstate   orientuje voči právnemu názoru, ktorý najvyšší súd nevyslovil. Preto túto námietku hodnotí ústavný súd ako nedôvodnú.

Zaujatý   postoj   ústavného   súdu   tiež   korešponduje   s princípom   sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci. V posudzovanom prípade je uprednostnenie tohto princípu vyžadované aj v dôsledku využitia právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.  

4.   Poslednou   sťažnostnou   námietkou   je   tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   jeho základného práva na nestranný súd, pretože nedostatkami vo svojom rozhodovaní najvyšší súd „stavia do výhodnejšej pozície Žalobcu, ktorému proces predlžovania súdneho konania a teda nevykonateľnosť predtým právoplatných rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa v jeho neprospech vyhovuje...“.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutia   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

Vo veci sp. zn. I. ÚS 46/05 ústavný súd konštatoval, že požiadavka nestrannosti súdu (sudcu) vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti) a straníckosti.   V judikatúre   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“), na ktorú nadväzuje   aj judikatúra   ústavného   súdu,   sa   rozlišuje   nestrannosť   subjektívna a nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanie   nestrannosti   je   posudzovaním   správania súdu   (sudcu).   Subjektívna   nestrannosť   sa   prezumuje,   až   kým   nie   je   dokázaný   opak (rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982 vo veci Piersach v. Belgicko), čo však je zriedkavý prípad.   Nestrannosť   z hľadiska   správania   sudcu   je   vlastne   nedostatok   subjektívnej nezaujatosti,   o ktorom   svedčí   správanie   sudcu.   Objektívna   nestrannosť   sa   naproti   tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré   vo   veci   vykonával. Práve   tu   sa   uplatňuje tzv.   teória   zdania, podľa ktorej   nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán. Z doterajšej   judikatúry   možno   vyvodiť,   že   do   rámca   skutočností   spochybňujúcich nestrannosť   súdu   z objektívneho   hľadiska   patria   predovšetkým   rôzne   prípady inkompatibility, teda situácie, kedy sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor. Ďalej patria do tejto skupiny prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd, alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom.

Z odôvodnenia   sťažnosti   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na nestranný   súd   vyplýva,   že   sťažovateľ   spochybňuje   práve   objektívnu   nestrannosť najvyššieho súdu.

Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže   byť dôležité.   Mal   by   byť vylúčený   každý   sudca,   u ktorého   sa   možno   oprávnene obávať,   že   mu   chýba   nestrannosť.   Ide   o dôveru,   ktorú   musia   mať   súdy   pri   stranách v demokratickej   spoločnosti   (rozsudok   ESĽP   z 26.   februára   1993   vo   veci   Padovani v. Taliansko). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je   to,   či   obava   účastníka   konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť v každom jednotlivom   prípade,   či   povaha   a stupeň   vzťahu   sú   také,   že prezrádzajú   nedostatok nestrannosti súdu (rozsudok ESĽP z 10. júna 1996 vo veci Pullar v. Spojené kráľovstvo).

Judikatúra   ESĽP   vyžaduje,   aby   obava   z nedostatku   nestrannosti   sa zakladala na objektívnych,   konkrétnych   a dostatočne   závažných   skutočnostiach.   Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu (III. ÚS 24/05).

Zo spisového materiálu veci sp. zn. II. ÚS 285/2010 ústavný súd zistil, že prvýkrát o dovolaní žalobcu rozhodoval senát najvyššieho súdu v zložení JUDr. L. (predseda senátu), JUDr. M., JUDr. S., JUDr. D. a JUDr. Z. (členovia senátu). Z vyžiadaného zberného spisu najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V 8/2011   vyplýva,   že   pri   opätovnom   posudzovaní dovolania žalobcu rozhodoval senát najvyššieho súdu v zložení JUDr. L. (predseda senátu), JUDr. S., JUDr. M., JUDr. M. a JUDr. P. (členovia senátu).

V okolnostiach posudzovaného prípadu by objektívna nestrannosť najvyššieho súdu mohla byť spochybnená faktom, že najvyšší súd po zrušení jeho skoršieho dovolacieho uznesenia ústavným súdom identifikoval pri opätovnom rozhodovaní o dovolaní žalobcu dôvod   prípustnosti   dovolania i   dovolací   dôvod   [§   237 písm.   a) OSP], ktorý   v skoršom dovolacom uznesení vôbec nepovažoval za relevantný.

Pri   skúmaní   zaujatosti   sudcu   konajúceho   vo   veci   spadajúcej   pod   pôsobnosť Občianskeho súdneho poriadku nemôžu byť dôvodom na vylúčenie sudcu okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 OSP). Tomu zodpovedá aj ustálená rozhodovacia prax, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach, a to ani v prípade ak by rozhodnutia v týchto veciach neboli správne (R 47/1998).

Ústavný   súd   už   v bode   1   tejto   časti   odôvodnenia   zdôraznil,   že   najvyšší   súd pri opätovnom   rozhodovaní   o dovolaní   žalobcu   musel   rešpektovať   v zrušovacom   náleze vyslovený právny názor ústavného súdu, ktorý vyžadoval od najvyššieho súdu opätovné preskúmanie odvolacieho rozhodnutia krajského súdu z hľadísk ustanovených v § 237 OSP. Skúmanie   prípustnosti   dovolania   i dovolacieho   dôvodu   podľa   §   237   písm.   a)   OSP, ktoré tvorí   súčasť   postupu   senátu   najvyššieho súdu   v konaní o prejednávanom dovolaní, preto podľa názoru ústavného súdu nesignalizuje absenciu nestrannosti najvyššieho súdu. Navyše,   žiadne   iné   dôkazy   spôsobilé   spochybniť   nestrannosť   najvyššieho   súdu pri opätovnom   rozhodovaní   o dovolaní   žalobcu   sťažovateľ   nepredložil   ani   nenavrhol. Ústavný súd tak i poslednú sťažnostnú námietku hodnotí ako nedôvodnú.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   a vec   mu podľa   § 56   ods.   3   písm.   b) zákona o ústavnom   súde   vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pri   opätovnom   rozhodovaní   o dovolaní   žalobcu   bude   úlohou   najvyššieho   súdu rešpektovať   právny   názor   ústavného   súdu   vyjadrený   v bode   2   časti   II   tohto   nálezu a pri skúmaní dôvodov zmätočnosti podľa § 237 OSP založiť svoje rozhodnutie o podanom dovolaní   na   jednoznačnom   závere   o existencii   alebo   absencii   dôvodov   prípustnosti dovolania   a dovolacích   dôvodov   podľa   §   237   OSP.   Pre   tento   účel   bude   nevyhnutné, aby najvyšší   súd podal   v odôvodnení   svojho   dovolacieho rozhodnutia   dôkladnú   analýzu do úvahy   prichádzajúceho   nariadenia   Rady   v spojení   s relevantnou   judikatúrou   Súdneho dvora Európskej únie (predovšetkým rozsudok tretej komory Súdneho dvora z 12. mája 2011 vo veci C-144/10, body 30, 31, 33 – 36) a jednoznačne uzavrel, či skutkové okolnosti sporu medzi žalobcom a sťažovateľom možno pod čl. 22 nariadenia Rady subsumovať, a teda či konanie krajského súdu ako súdu prvostupňového i najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho trpelo vadou nedostatku právomoci.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateľa garantovaného mu čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré si uplatnil v sume 3 000 €.

Sťažovateľ   svoju   žiadosť   zdôvodnil   poukazom   na   postup   najvyššieho   súdu, ktorý svojím napadnutým uznesením „predĺžil stav právnej neistoty Sťažovateľa“, pričom sporné uznesenie je výsledkom ústavne nesúladnej argumentácie najvyššieho súdu. Takto najvyšší   súd „privodil   pre   Sťažovateľa   nespravodlivú   situáciu   a hlboký   pocit   apatie, nedôvery   a bezmocnosti   voči   všeobecným   súdom,   konkrétne   dovolaciemu   súdu, ktorý nerešpektuje   ani   právny   názor   Ústavného   súdu...,   dovolí   si   s ním   polemizovať a v konečnom   dôsledku   rozhodne   inak,   na   podklade   úplne   nových   umelo   vytvorených a dostatočne nezdôvodnených a iba domnelých vád konania...“.

Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa môže, ale nemusí priznať. Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08). V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že priznanie finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy   iba   vtedy,   ak   vyslovením   porušenia   práva   a   prípadnými   ďalšími   výrokmi (napr. zrušením rozhodnutia a vrátením veci na ďalšie konanie) nedôjde k plnej náprave protiprávneho stavu (II. ÚS 117/2011).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   ochrana   základného   práva   sťažovateľa   účinne poskytnutá   tým,   že ústavný   súd   konštatoval   jeho porušenie,   zrušil   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho názoru.

Ústavný súd týmto nálezom už druhýkrát konštatuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu i jeho práva na spravodlivé súdne konanie vo veci dovolania žalobcu proti rozsudku najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 19. novembra 2008 sp. zn. 5 Obo 73/2007, pričom ak by takéto rozhodnutie rezultovalo z nerešpektovania záväzného právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v náleze vo veci sp. zn. II. ÚS 285/2010, bolo by   možné   uvažovať   o priznaní   finančného   zadosťučinenia.   Je   však   potrebné   zdôrazniť, že dôvodom   zrušenia   v poradí   druhého   dovolacieho   uznesenia   najvyššieho   súdu   nebolo nerešpektovanie   právneho   názoru   ústavného   súdu   vysloveného   v jeho   náleze   vo   veci sp. zn. II. ÚS 285/2010. Napadnuté uznesenie sa dostalo do rozporu so základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z iných dôvodov.

Nakoniec, v relácii k zdôvodneniu požadovaného finančného zadosťučinenia ústavný súd   zdôrazňuje,   že   cieľom   finančného   zadosťučinenia   nie   je   náhrada   prípadnej   škody vzniknutej   ústavne   vadným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci (napr. III. ÚS   237/07,   III.   ÚS   87/08),   a   preto   ústavný   súd   sťažovateľovi   požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

V.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   v sťažnosti   uplatnil   nárok   na náhradu   trov   konania pred   ústavným súdom   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   podanie   sťažnosti a podanie stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu), pričom požaduje aj zvýšenie náhrady trov konania o daň z pridanej hodnoty.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za   potrebné   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby poskytnutej   jeho   právnou   zástupkyňou,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia, ako aj za písomné podanie – sťažnosť. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 7. februára 2012 totiž sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo právne hodnotenia, ktoré by boli spôsobilé podstatne ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 741 € pre úkony v roku 2011), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2011 odmenu v sume 123,50 € a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,41 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpenia sťažovateľa, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 247 €. K tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát   režijný   paušál,   teda   dvakrát   po   7,41   €,   čo predstavuje   14,82   €.   Ústavný   súd sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (bod 3 výroku tohto   nálezu),   pričom   najvyšší   súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Priznanú   náhradu   trov   konania   ústavný   súd   nezvýšil   o uplatnenú   daň   z pridanej hodnoty,   pretože   sťažovateľ   ani   jej   právna   zástupkyňa   hodnoverným   dokladom nepreukázali, že v čase poskytovania relevantných právnych služieb bola právna zástupkyňa sťažovateľa platiteľkou dane z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2012