znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 507/2013-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   M.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Michalom   Badinským, Advokátska   kancelária,   ČSA   20,   Banská   Bystrica,   vo veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 31.   mája   2012   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo 21/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   M.   M.   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Obo   20/2011,   5   Obo   21/2011   z 31.   mája   2012   vo   výroku,   ktorým potvrdil   rozsudok Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č. k. 43   Cbs   1/2010-358   z 29. septembra   2010, p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   5   Obo   20/2011, 5 Obo 21/2011   z 31.   mája   2012   vo   výroku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 Cbs 1/2010-358 z 29. septembra 2010,   z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. M. trovy konania   v sume   269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatosem   centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Michala Badinského, Advokátska kancelária, ČSA 20, Banská Bystrica, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012 doručená   sťažnosť Ing.   M.   M. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo 21/2011.

1. Sťažovateľka v sťažnosti rekapituluje priebeh konania vedeného pred Krajským súdom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   ako   súdom   prvostupňovým pod sp. zn. 40 Cbs 72/00, v ktorom sa proti nej ako žalovanej obchodná spoločnosť R., (ďalej   len   „žalobca“),   domáhala vydania bezdôvodného   obohatenia   a zaplatenia   náhrady škody.   Po   ukončenom   priebehu prvostupňového,   odvolacieho   i dovolacieho   konania ústavný   súd   nálezom   č. k. III. ÚS 285/07-44   zo   14.   mája   2008   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu z 29. marca 2007 v konaní sp. zn. 1 Obdo V 45/2005 a zrušil ho s vrátením veci na ďalšie konanie. Rešpektovanie záväzného   právneho   názoru   ústavného   súdu   malo   v konečnom   dôsledku   za následok vrátenie predmetného sporu až na prvý stupeň súdnej sústavy.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   43   Cbs   1/2010-358   z 29.   septembra   2010   uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19 763,50 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Zo súvisiaceho trestného spisu Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) považoval za preukázané, že sťažovateľka bola právoplatne uznaná za vinnú   zo   spáchania   trestného   činu   sprenevery   podľa   §   248 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov „na tom skutkovom základe, že ako spoločníčka žalobcu dňa 23.03.1996 v rozpore so spoločenskou zmluvou   bez   vedomia   súhlasu   a druhej   spoločníčky   predala   technologické   zariadenie, nachádzajúce sa v pekárni, svojmu manželovi Ing. J. M., čím spôsobila žalobcovi škodu vo výške 274.090,- Sk, čo je hodnota technologického zariadenia ku dňu predaja podľa znaleckého   posudku   podaného   v trestnom   konaní.   Súd   tiež   zistil,   že   technologické zariadenie – pekárenské stroje a súvisiace zariadenie sa fyzicky stále nachádzalo na tom istom mieste, v pekárni. Nakoľko žalobca neodvádzal sociálnej poisťovni za zamestnancov príslušné   odvody,   vydala   sociálna   poisťovňa   dňa   27.10.1997   po   č.   200-5/243   výkaz nedoplatkov   na zaplatenie   120.450,-   Sk   a 152.066,-   Sk   penále.   V exekučnom   konaní vedenom   na   návrh   oprávneného   Sociálna   poisťovňa   pob.   v Žiari   nad   Hronom proti žalobcovi ako povinnému bola v dražbe konanej dňa 26.11.1998 časť technologického zariadenia pekárne predaná manželovi žalovanej, ktorý sa na základe udelenia príklepu na dražbe   hnuteľných   vecí   stal   vlastníkom   hnuteľných   vecí   –   zariadenia,   uvedených v potvrdení   o nadobudnutí   vlastníctva   zo   dňa   26.11.1998...   Zo zhodného   vyjadrenia účastníkov konania, ako aj z vykonaného dokazovania mal súd tiež preukázané, že v období od 23.03.1996 žalobca v priestoroch pekárne... nepodnikal, v týchto priestoroch vykonával podnikateľskú činnosť... manžel žalovanej ako podnikateľ – fyzická osoba.“.

Krajský   súd   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka „bola   zodpovedná   za   vedenie účtovníctva   žalobcu   a aj   za   vykonávanie   príslušných   odvodov   do   sociálnej   poisťovne, preto... zodpovedá za to, že žalobca si odvodové povinnosti... neplnil a neuhradil svoje záväzky voči sociálnej poisťovni ani na základe vydaného výkazu nedoplatkov..., ktorý bol exekučným   titulom.   Skutočnosť,   že   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   sociálnej poisťovni bol v exekučnom konaní predaný majetok žalobcu v hodnote 226.950,- Sk, čím sa majetok žalovaného (správne má byť žalobcu, pozn.) o túto hodnotu znížil a vznikla mu škoda   v tejto   výške,   je   dôsledkom   porušenia   povinností   zo   strany   žalovanej.   Nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe vôbec nevznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol znížil a nevznikla   by   mu   škoda.   Tento   stav   zavinila   žalovaná   predovšetkým   tým,   že   príslušné poistné   vôbec   neodviedla,   ako   aj   tým,   že   sčasti   si   ho   ponechala   pre   svoje   potreby, čo vyplýva z obsahu právoplatného trestného rozsudku.“.

Krajský   súd   tiež   dôvodil,   že   sťažovateľka „sa   dopustila   protiprávneho   konania, keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala technologické zariadenie patriace žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpovede za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj príslušné kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom umožniť   pokračovanie   v podnikaní   v rovnakom   predmete   podnikania   ako   žalobca, a to v priestoroch žalobcu a s technologickým zariadením patriacim žalobcovi tretej osobe – Ing. M. ako fyzickej osobe. Týmto správaním žalovanej bola znemožnená podnikateľská činnosť   žalobcu...   Pokiaľ   by   nebolo   došlo   k uvedenému   porušeniu   povinností   zo   strany žalovanej,   bol   by   žalobca   dosahoval   zisk.   Žalobca   si   uplatnil   ušlý   zisk   za   obdobie od 01.04.1996 do 31.03.2001 vo výške 2.210.672,- Sk. Pri určení výšky ušlého zisku žalobca vychádzal   zo   znaleckého   posudku   znalkyne   Ing.   A.   V...   zo   dňa   31.01.1997,   ktorý bol vypracovaný   na   základe   uznesenia   Okresného   úradu   vyšetrovania   PZ   SR   v Žiari   nad Hronom vo veci preverenia úplnosti účtovníctva firma R. za rok 1995, objektivizácie výšky náhrady   škody   požadovanej   spoločníčkou   Ž.   S.   v závislosti   na   dosiahnutom   výsledku hospodárskej   činnosti   firmy   za   rok   1995   a posúdenia   finančnej   situácie   obchodnej spoločnosti žalobcu.“.

Krajský   súd   akceptoval   sťažovateľkinu   námietku   premlčania   práva   žalobcu na zaplatenie   ušlého   zisku,   keď   konštatoval,   že   žalobcove   nároky   na   ušlý   zisk   sú „nepremlčané... od 02.05.1997“.

Krajský   súd   tiež   rešpektoval   skorší   právny   názor   najvyššieho   súdu   o podstate verejnej   obchodnej   spoločnosti, „pre   ktorú   je   charakteristické   predovšetkým   spojenie ľudských   individualít   na   dosiahnutie   spoločných   podnikateľských   cieľov...   Tento   aspekt v. o. s. je potrebné zohľadniť aj pri posudzovaní nároku žalobcu na ušlý zisk, a to hlavne vzhľadom   na   dĺžku   obdobia,   za   ktoré   žalobca   žiadal   ušlý   zisk   priznať.   Vzhľadom na viacročné pretrvávajúce rozpory medzi spoločníčkami obchodnej spoločnosti žalobcu pani Ž. S. a Ing. M. M..., nie je reálne tvrdenie žalobcu, že spoločnosť by bola úspešne podnikala a dosahovala zisky až do roku 2001. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaná prejavila vôľu ukončiť podnikanie s druhou spoločníčkou už výpoveďou zo dňa 29.06.1997,   zatiaľ   čo   druhá   spoločníčka   obchodnej   spoločnosti   žalobcu   Ž.   S.   už   dňa

19.11.1993 dala na súd návrh na zrušenie účasti Ing. M. M. ako spoločníčky v obchodnej spoločnosti   žalobcu.   Ako   už   bolo   uvedené,   od   23.03.1996   spoločníčky   obchodnej spoločnosti žalobcu spoločnú podnikateľskú činnosť nevykonávali. Pokiaľ teda aj v období bezprostredne nasledujúcom po 23.03.1996 mohol žalobca tvrdiť, že žalovaná predajom technologického   zariadenia   znemožnila   jeho   podnikateľskú   činnosť,   v dôsledku pretrvávajúcich   nezhôd   medzi spoločníčkami   a jasne   prejavenej   vôle   žalovanej   ukončiť účasť v obchodnej spoločnosti žalobcu výpoveďou k 02.01.1998,   je tvrdenie žalobcu,   že obchodná spoločnosť by bola naďalej podnikala a dosahovala zisky, podľa názoru súdu vylúčené. Je treba zdôrazniť, že predmetom sporu nie je vysporiadanie nárokov spoločníčok zo   spoločného   podnikania,   ale   nárok   spoločnosti   ako   žalobcu   na   náhradu   škody   voči spoločníčke.   Na základe   uvedených   dôvodov   považoval   súd   nárok   žalobcu   na   ušlý   zisk za právne odôvodnený len za obdobie od 02.05.1997 (nároky uplatnené do tohto dátumu sú premlčané) do 31.12.1997.“.

Rozsudok   krajského   súdu   v zamietavom   výroku   napadol   odvolaním   žalobca a vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi náhradu škody podala odvolanie sťažovateľka. Zdôraznila, že nehnuteľnosti, ktoré slúžili na podnikateľskú činnosť žalobcu, „boli nadobúdané tak, že podiel v režime BSM v polovici vlastnila žalovaná a jej manžel a podiel ďalšej polovice vlastnila v režime BSM Ž. S. s manželom. Dňom 1.1.1992 začal užívať tieto nehnuteľnosti žalobca. Do užívania týchto nehnuteľností vstúpil bez právneho dôvodu   a nikdy   medzi   vlastníkmi   a žalobcom   nebola   uzatvorená   nájomná   zmluva. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobca užíval všetky nehnuteľnosti,... Keďže žalobca tieto nehnuteľnosti užíval bez právneho dôvodu, za ich užívanie od doby užívania, teda od 1.1.1992 až do... 23.3.1996... neplatil, pričom takúto zákonnú povinnosť mal, a preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie.“. Preto sťažovateľka uplatnila právo podľa § 98 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Pokiaľ išlo o sumu 226 950 Sk, podľa sťažovateľky „z vykonaného dokazovania v trestnom konaní nikdy nevyplynulo, že by... krátila tieto finančné prostriedky a ponechala si ich pre seba a použila ich pre svoju potrebu. Vždy sa snažila o to, aby... spoločnosť riadne   fungovala   a uhrádzala   prioritne   tie   náklady,   aby   bezporuchový   chod   tejto spoločnosti bol zabezpečený, išlo o úhradu plynu, elektriny a podobne. Naopak, problém bol v tom, že zo strany druhej spoločníčky žalovanej, nebolo poukázané práve na odvody, za ktoré ale bola vyvodená trestno-právna zodpovednosť len voči žalovanej... Pokiaľ teda žalovaná neuhradila odvody, nebolo to z dôvodu, že by si bola tieto finančné prostriedky zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že tieto finančné prostriedky nemala. Pokiaľ bolo   v trestnom   rozsudku   konštatované,   že žalovaná   tieto odvody zrazila   z hrubej   mzdy zamestnancov, tak toto je pravda, ale žalovaná ich zrazila len účtovne, nikdy reálne s týmito peniazmi   nedisponovala.“.   Sťažovateľka   teda „nezávisle   na   svojej   vôli   a okolnostiach reálne   a objektívne   nemohla   plniť   zúčtované   odvody   v účtovníctve,   aj   reálne   odviesť jednotlivým poisťovniam, lebo s týmito prostriedkami nikdy nedisponovala“.

Sťažovateľka   neuznávala   ani   nárok   žalobcu   na   ušlý   zisk,   keďže   nielen   nezhody spoločníčok žalobcu bránili ďalšiemu podnikaniu, ale „tu bolo aj zákonné právo manžela žalovanej   z titulu   spoluvlastníctva   využiť   jeho   zákonný   nárok   a vstúpiť   do   užívania nehnuteľností   a začať   v týchto   priestoroch   podnikať.   Doposiaľ   sa   nikto   nezaoberal   tou skutočnosťou,   či   mohol   manžel   žalovanej   v medziach   zákona   ako   spoluvlastník nehnuteľnosti   v tejto   nehnuteľnosti   podnikať   a nikdy   nebolo   rozhodnuté   o hospodárení so spoločnou vecou podľa § 139 ods. 2 Obč. zák. Podľa názoru žalovanej... má právo užívať nehnuteľnosť v ideálnom podielovom spoluvlastníctve ktorýkoľvek z týchto spoluvlastníkov a nie subjekt, ktorý na toto nemá žiadne zákonné právo. Ak takýto subjekt nemá zákonné právo na užívanie tejto veci, je bezpredmetné zaoberať sa problematikou ušlého zisku. Ak sa žalobca   domnieva,   že   mohol   podnikať   v tejto   nehnuteľnosti,   tak   si   mal   svoje   nároky uplatňovať voči manželovi žalovanej.“.

Najvyšší súd rozsudkom z 31. mája 2012 v konaní sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo 21/2011 odvolaniami napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením krajského   súdu   č.   k.   43   Cbs   1/2010-402   z 27.   januára   2011   potvrdil.   V odôvodnení vo vzťahu   k odvolaniu   sťažovateľky   najvyšší   súd   poukázal   na   bod   VIII   spoločenskej zmluvy,   podľa   ktorého „spoločníci   sa   zaväzujú   v spoločnosti   pracovať   a plniť   svoje povinnosti čo najzodpovednejšie, s cieľom vytvárať čo najvyšší zisk“. Zdôrazňujúc v tejto súvislosti osobný charakter verejnej obchodnej spoločnosti najvyšší súd uviedol, že zákon č. 513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v znení   neskorších   predpisov „upravuje aj tzv. obchodné   vedenie   spoločnosti,   pričom   však   neustanovuje   požiadavku, aby obchodným   vedením   bola   poverená   len   osoba,   ktorá   je   zároveň   aj   štatutárnym orgánom. Na obchodné vedenie spoločnosti je oprávnený každý spoločník v rámci zásad dohodnutých medzi nimi (§ 81 Obch. zák.). Aj keď Obchodný zákonník tento pojem používa, nijako ho nedefinuje. Spravidla sa vykladá ako správa rutinných záležitostí spoločnosti, najmä   rozhodovanie   o organizačných,   obchodných,   personálnych,   finančných   otázkach bežného života spoločnosti. Do sféry obchodného vedenia patrí napr. vedenie evidencie a účtovníctva,   prijímanie   rozhodnutí,   vrátane   prijatia   rozhodnutia   o uzavretí   zmluvy (uzavretie zmluvy   ako konanie   voči   tretím   osobám   už   patrí do   pôsobnosti štatutárneho orgánu). Obchodným vedením možno poveriť výlučne len spoločníka.“.

Následne   sa   najvyšší   súd   stotožnil   so   záverom   prvostupňového   súdu o sťažovateľkinej   zodpovednosti   za   vedenie   účtovníctva   žalobcu   a aj   za   vykonávanie príslušných odvodov do Sociálnej poisťovne. Zdôraznil, že „samotná žalovaná potvrdila, že viedla účtovníctvo spoločnosti a viedla ho tak z dôvodu, že mala na to vzdelanie, pričom druhá   spoločníčka   takéto   vzdelanie   nemala   a tejto   problematike   sa   ani   nerozumela. V konaní   tiež   bolo   preukázané,   že   nebyť   protiprávneho   konania   žalovanej,   vymáhaná pohľadávka   by vo   vymáhateľnej   podobe   nebola   vznikla,   nebola   by   potrebná   exekúcia ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol znížil a nevznikla by mu škoda. Tento stav zavinila žalovaná   predovšetkým   tým,   že   príslušné   poistné   Sociálnej   poisťovni   vôbec   neodviedla, pričom z právoplatného   trestného   rozsudku   vyplýva,   že   časť   prostriedkov   si   ponechala pre svoje potreby.“.

Najvyšší súd tiež akceptoval záver krajského súdu, podľa ktorého sa sťažovateľka „dopustila protiprávneho konania, keď bez súhlasu a vedomia druhej spoločníčky predala technologické zariadenie patriace žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene   žalobcu   s cieľom   umožniť   pokračovanie   v podnikaní   v rovnakom   predmete podnikania ako žalobca, a to v prospech žalobcu a s technologickým zariadením, patriacim žalobcovi,   tretej   osobe,   a to   Ing.   M.   Týmto   správaním   žalovanej   bola   znemožnená podnikateľská činnosť žalobcu.“.

Najvyšší   súd   ďalej   dôvodil,   že   sťažovateľka „počas   konania   neoznačila   žiaden dôkaz a nepreukázala, že porušenie jej povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi jej   zodpovednosť“.   Súčasne najvyšší   súd neprihliadal na vzájomný návrh   sťažovateľky, a to s odkazom na § 216 ods. 1 OSP.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tvrdí   nedostatočnosť odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu.   Cituje   rozsiahlejšie   state   svojho odvolania a kritizuje stručné vysporiadanie sa najvyššieho súdu s citovanou argumentáciou. Podľa jej názoru sa odvolací súd „v odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal týmito mnou uvádzanými skutočnosťami:

a)   skutočnosťou,   že   som   si   finančné   prostriedky   potrebné   k úhrade   dlhov voči Sociálnej poisťovni neponechala pre seba a ani nepoužila pre svoju potrebu ale, vždy som sa snažila o to, aby táto obchodná spoločnosť riadne fungovala, a preto som uhrádzala prioritne tie náklady, aby bezporuchový chod tejto spoločnosti bol zabezpečený... Tento náš názor sme podopreli citáciou z rozsudku KS v B. Bystrici, č. k. 8To 87/2000.

b)   skutočnosťou,   že   zo   strany   druhej   spoločníčky   p.   S.   mi   z jej   tržieb   nebolo poukázané práve na odvody, za ktoré ale bola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť len voči mojej osobe... a že pokiaľ som teda neuhradila odvody, bolo tak nie z toho dôvodu, že by som bola tieto fin. prostriedky zobrala a použila pre seba, ale z toho dôvodu, že som na ne reálne z uvedených dôvodov nemala a tieto finančné prostriedky mala a neodviedla práve p. S.

c)   skutočnosťou,   že   som   nemala   povinnosť   viesť   účtovníctvo   výlučne   len   ja, pretože takáto povinnosť nevyplývala zo žiadnej dohody.

d)   skutočnosťou,   že   som   reálne   a objektívne   nemohla   plniť   –   zúčtované   odvody v účtovníctve   aj   reálne   odviesť   jednotlivým   poisťovniam,   lebo   s týmito   prostriedkami ako som už uviedla a opätovne zdôrazňujem som nikdy nedisponovala.

e)   skutočnosťou,   že   druhá   spoločníčka   p.   S.,   ktoré   reálne   disponovala   s časťou finančných prostriedkov spoločnosti nezaplatila záväzky spoločnosti v Sociálnej poisťovni a to   aj   napriek   tomu,   že   bola   ako   spoločníčka   spoločnosti   pri   neexistencii   dohody o zásadách vedenia spoločnosti povinná sa o spoločnosť starať. To znamená, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal zodpovednosťou druhej spoločníčky za vzniknutú škodu.“.Nedostatočnosť   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva podľa sťažovateľky   aj   zo   spôsobu,   akým   sa   odvolací   súd   vysporiadal   s odvolacou argumentáciou   týkajúcou   sa   existencie   škody.   V tomto   prípade   sťažovateľka   tvrdí, že najvyšší   súd   sa „v odôvodnení   svojho   rozsudku   vôbec   nezaoberal   týmito   mnou uvádzanými skutočnosťami:

a) skutočnosťou, že na strane žalobcu nemohla vzniknúť škoda vo výške 226.950,- Sk. Skutočná škoda je chápaná ako zmenšenie existujúcich majetkových hodnôt, ktoré nastalo v príčinnej   súvislosti   s protiprávnym   úkonom.   V danom   prípade   sa   teda   súd   vôbec nezaoberal skutočnosť, že spoločnosť bola povinná platiť odvody a že ich zaplatením riadne a včas   dochádza   k zmenšenie   majetkových   hodnôt   spoločnosti.   Skutočnou   škodou preto nikdy nemôže byť vzhľadom na túto skutočnosť aj vymerané poistné, pretože je to nárok, ktorý by spoločnosť musela zaplatiť bez ohľadu na to, či by k protiprávnemu úkonu došlo alebo nebolo došlo...

b) skutočnosťou, že tu bolo aj zákonné právo môjho manžela z titulu spoluvlastníctva využiť   jeho   zákonný   nárok   a vstúpiť   do   užívania   tejto   nehnuteľnosti   a začať   v týchto priestoroch   následne   podnikať   a s tým   súvisiacou   skutočnosťou,   že   spoločnosť   nemala žiadny nárok predmetnú nehnuteľnosť užívať. Právo užívať predmetnú nehnuteľnosť bolo pritom základným predpokladom vykonávania predmetu podnikateľskej činnosti spoločnosti a tým aj základným predpokladom pre dosahovanie zisku.

c)   skutočnosťou,   že   žalobca   so   svojim   zamestnancami   ukončil   pracovné   pomery najneskôr k 31.12.1997 a teda nemal v prac. pomere osoby spôsobilé k vykonávaniu tejto pekárenskej   činnosti   a teda,   že   žalobca   nemal   kým...   vykonávať   svoju   podnikateľskú činnosť...

d) skutočnosťou, že pre účely vyčíslenia nároku žalobcu na ušlý zisk nie je možné vychádzať zo záverov Ing. V., ktorá vypracovala znalecký posudok ohľadne ušlého zisku za rok 1995, pretože pomery sa každým rokom menia a teda mať za to, že by bol vždy dosahovaný   zisk   len   v takej   výške,   resp.   vyššej   sume   podľa   tvrdenia   žalobcu,   je skutočnosťou dosiaľ nepreukázanou a to tým skôr, že hneď v úvode tohto môjho odvolania som špecifikovala aj ďalší záväzok žalobcu z titulu bezdôvodného obohatenia,... za obdobie, kedy žalobca bez právneho dôvodu tieto nehnuteľnosti užíval. Logicky teda v tomto smere by aj bol zisk tejto spoločnosti oveľa nižší a nakoniec aj pri skúmaní znaleckého posudku je zrejmé, že s takýmto záväzkom sa nikto ani nezaoberal...“.

Všetky   uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   sťažovateľky   boli   rozhodujúce pre posúdenie   vzniku   jej   zodpovednosti   za   škodu,   preto   sa   najvyšší   súd „mal   týmito otázkami v odôvodnení svojho rozsudku zaoberať“.

2.   Ústavný   súd   si   27.   marca   2013   vyžiadal   od   krajského   súdu   súdny   spis sp. zn. 43 Cbs 1/2010 (pôvodne sp. zn. 40 Cbs 72/00) a po doručení odpovede krajského súdu sa s rovnakou požiadavkou obrátil na najvyšší súd, ktorý mu požadovaný spis doručil 22. júla 2013.

3.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 507/2013-23 z 29. októbra 2013 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Následne ústavný súd 21. novembra 2013 vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa   k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

4. Najvyšší   súd   doručil   2.   januára   2014   ústavnému   súdu   vyjadrenie, v ktorom vyjadril   súhlas   s upustením   od   ústneho   pojednávania   o sťažnosti.   Pokiaľ   ide o vecnú stránku sťažnosti, najvyšší súd označil sťažnosť sťažovateľky za neopodstatnenú. Konštatoval, že „nemožno... považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu... stav,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a jeho   návrhu   nevyhovie, ak je takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade   s objektívnym   právom.   Do   práva   na   spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Najvyšší   súd   je   toho   názoru,   že   odvolací   súd   sa   v sťažnosťou   napadnutých rozhodnutiach sp. zn. 5Obo/20/2011, 5Obo/21/2011 z 31. mája 2012, adekvátne zaoberal všetkými   podstatnými   skutočnosťami   a preskúmateľným   spôsobom   sa   s nimi   vysporiadal tak, ako to zjavne vyplýva z odôvodnení vytýkaných rozhodnutí. Odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu spĺňajú kritériá ústavnej akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP, a tohto sa najvyšší súd naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   jednou   z podstatných   záruk   výkonu   súdnej   moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutí odvolacieho súdu poskytujú dostatočný základ pre svoje výroky, čím spĺňajú požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   zastáva   názor, že medzi napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu,   ako   súdu   odvolacieho, a namietaným porušením základného práva zaručeného ústavou, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o jeho porušení.

Najvyšší   súd   má   za   to,   rozsudkom   NS   SR   sp.   zn.   5Obo/20/2011,   5Obo/21/2011 z 31. mája 2012, k porušeniu sťažovateľkou namietaného práva, nedošlo.“.

5.   Vyjadrenie   najvyššieho   súdu   zaslal   ústavný   súd   10.   februára   2014   právnemu zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

6.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu   26.   februára   2014   sťažovateľka prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   vyjadrila   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedla, že nepovažuje „za potrebné zaujať stanovisko k vyjadreniu   Najvyššieho   súdu...,   nakoľko   toto   neobsahovalo   žiadne   skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné sa vyjadrovať“.

7.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Presvedčivé   a správne   vyhodnotenie   dôkazov,   ako   aj   náležité   odôvodnenie rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (m. m. III. ÚS 36/2010).

1. Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   v   otázke   protiprávneho   konania sťažovateľky   a príčinnej   súvislosti   medzi   ním   a vznikom   škody   namietala   sťažovateľka v piatich   bodoch [písm.   a)   až   e)   na   strane   7   a 8   odôvodnenia   sťažnosti],   pričom argumentovala v prospech nedostatočnosti odôvodnenia odvolacieho rozhodnutia. Všetkých päť   bodov   vymedzených   sťažovateľkou   zjednocuje   argumentačná   línia,   podľa   ktorej spoločníčka   sťažovateľky   jej   neposkytovala   na   účel   riadneho   plnenia   odvodových povinností   žalobcu   potrebnú   súčinnosť,   hoci   údajne   povinnosť   viesť   účtovníctvo   sa nevzťahovala   výlučne   na   sťažovateľku,   a tak   sťažovateľka   musela   disponibilnými prostriedkami   na   účtoch   žalobcu   pokrývať   výdavky,   ktoré   boli   pre činnosť   žalobcu naliehavejšie.

Z obsahu   odôvodnení   sťažovateľkou   predložených   súdnych   rozhodnutí   i z obsahu odôvodnenia   jej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   právoplatne   uznaná   vinnou zo spáchania trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona, a to práve na   podklade jej   správania   v pozícii   spoločníčky   žalobcu   pri   zabezpečovaní   realizácie odvodových povinností žalobcu. Sťažovateľka je toho názoru, že právoplatný odsudzujúci trestný rozsudok neznamená, že by „bola krátila tieto finančné prostriedky a ponechala si ich pre seba a použila pre svoju potrebu“.

Podľa § 135 ods. 1 OSP je v civilnom súdnom konaní súd okrem iného viazaný aj rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Viazanosť civilného súdu sa tak prejavuje vo vzťahu k všetkým znakom skutkovej podstaty konkrétneho   trestného   činu.   Inými   slovami,   v civilnom   konaní   si   konajúci   súd   nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu.

Podľa   § 248 ods.   1 Trestného zákona kto si   prisvojí cudziu   vec,   ktorá   mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potresce sa... Podľa § 248 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky alebo zákazom činnosti   alebo   peňažným   trestom   sa   páchateľ   potresce,   ak   spôsobí   činom   uvedeným v odseku 1 škodu nie malú.

Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že objektívna stránka trestného činu sprenevery je daná okrem iného prisvojením si cudzej veci. Následkom takého protiprávneho konania musí byť vznik škody (... a spôsobí tak na cudzom majetku škodu...). Ak teda okresný súd v trestnej   veci   sp.   zn.   1   T   354/98   právoplatne   (na   základe   potvrdenia   krajským   súdom v konaní   sp.   zn.   8   To   87/00)   rozhodol   o tom,   že sťažovateľka   spáchala   trestný   čin sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre súdy v civilnom konaní podľa § 135 ods. 1 OSP   znamená   aj   záväznosť   v otázke   naplnenia   objektívnej   stránky   skutkovej   podstaty predmetného trestného činu, teda existencie protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že rozsudok krajského súdu z 8. marca 2000 v konaní sp. zn. 8 To 87/00 zaujal jednoznačný   postoj,   podľa   ktorého „daň   a odvody   boli   zrazené   z hrubej   mzdy zamestnancov, boli tieto finančné prostriedky vybraté od osôb povinných daň a odvody platiť. Zamestnanci teda zverili tieto finančné prostriedky obžalovanej s tým, že táto ich odvedie   prísl.   orgánom.   Obžalovaná   tak   neurobila,   prisvojila   si   zverené   sumy,   použila pre potreby firmy...“.

Ak   za   daných   okolností   krajský   súd   i najvyšší   súd   v konaní   o náhradu   škody vychádzali   zo   skutkových   a právnych   záverov   plynúcich   zo   súvisiacej   trestnej   veci, nemožno podľa názoru ústavného súdu ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1 OSP závery z trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať. Uvedený záver by dokonca platil aj v prípade, že by sa v civilnom sporovom konaní krajský súd a najvyšší súd so závermi z trestnej veci nestotožňovali.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotný   odkaz   krajského   súdu   i najvyššieho   súdu na právny   a skutkový   základ   meritórneho   rozhodnutia   v súvisiacej   trestnej   veci   je v okolnostiach   sťažovateľkinho   prípadu   postačujúci   pre   odôvodnenia   záveru o protiprávnosti konania sťažovateľky pri zabezpečovaní plnenia odvodových povinností žalobcu a o spôsobilosti takého konania viesť ku vzniku škody.

Z obsahu príloh sťažnosti však ústavný súd zistil, že najvyšší súd napriek povinnosti plynúcej mu z § 135 ods. 1 OSP poskytol sťažovateľke širšiu mieru ochrany jej základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na úrovni odôvodňovania svojho rozhodnutia. Poukázal totiž   na   pojem   obchodného   vedenia   obchodnej   spoločnosti   a vymedzil   jeho   obsah, do ktorého   zahrnul   i vedenie   účtovníctva.   Zdôraznil   tvrdenie   samotnej   sťažovateľky, že účtovníctvo spoločnosti viedla z dôvodu vzdelania, na rozdiel od druhej spoločníčky. Poukaz   na   ustanovenie   spoločenskej   zmluvy,   podľa   ktorého   sa   spoločníci   zaviazali „v spoločnosti pracovať a plniť svoje povinnosti čo najzodpovednejšie“, spolu so záverom o neunesení   dôkazného   bremena   týkajúceho   sa   prípadných   okolností   vylučujúcich zodpovednosť sťažovateľky za vzniknutú škodu vytvárajú podľa názoru ústavného súdu dostatočnú   argumentačnú   bázu   pre   záver   najvyššieho   súdu   o danosti   zodpovednosti sťažovateľky za škodu na úrovni protiprávneho konania i jeho príčinnej spätosti so vznikom škody.

Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka vo svojej sťažnosti vôbec nenamieta záver najvyššieho súdu, podľa ktorého „počas konania neoznačila žiaden dôkaz a nepreukázala, že porušenie jej povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi jej zodpovednosť...“. Údajná nesúčinnosť spoločníčky Ž. S. spočívajúca v nepoukazovaní potrebných finančných prostriedkov   na   účty   žalobcu   tak   z hľadiska   procesného   zostala   len   v rovine   tvrdení sťažovateľky,   čo   pri   uplatňovaní   zásady   kontradiktórnosti   a zásady   formálnej   pravdy v sporovom civilnom konaní logicky muselo konajúci súd viesť ku kontumačnému záveru.

Námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   v časti týkajúcej sa protiprávnosti jej konania a existencie príčinnej súvislosti smerujúcej od jej protiprávneho   konania   ku   vzniku   škody   preto   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   nedôvodné. V odôvodnení   rozsudku   najvyššieho   súdu   totiž   tento   rekapituloval   všetky   popísané rozhodujúce skutkové a právne faktory, ktoré v konečnom dôsledku mali za následok záver o protiprávnom   konaní   sťažovateľky   vedúcom   ku   vzniku   škody   na   majetku   žalobcu. V tomto smere tak odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu spĺňa ústavno-právne kritériá plynúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.

2. Druhý okruh sťažovateľkiných námietok proti odôvodneniu rozsudku najvyššieho súdu vychádza z popierania vzniku škody v časti týkajúcej sa istiny pohľadávky Sociálnej poisťovne (podľa sťažovateľky tieto prostriedky predstavujú zákonnú povinnosť žalobcu, a tak v tomto prípade nemohlo dôjsť ku škode), z argumentácie spoluvlastníckym vzťahom manžela   sťažovateľky   k priestorom,   v ktorých   žalobca   podnikal,   a z kritiky   spôsobu, akým konajúce súdy vyčíslili vzniknutú škodu.

2.1   Sťažovateľka   v prvom   rade   namieta,   že   v okolnostiach   jej   prípadu   nemožno považovať za škodu tú časť majetkovej základe žalobcu, ktorá by na podklade splnenia žalobcovej   verejnoprávnej   povinnosti   platiť   daň   a poistné   za   každých   okolností   musela opustiť   vlastnícku   sféru   žalobcu.   Z hľadiska   vzniku   škody   je preto   podľa   sťažovateľky irelevantné,   či   sa   uvedené   opustenie   vlastníckej   sféry   žalobcu   udialo   na   základe dobrovoľného   splnenia   jeho   povinnosti,   alebo   v dôsledku   núteného   vymoženia v exekučnom konaní.

Krajský   súd   ako   súd   prvého   stupňa   v predmetnej   čiastkovej   otázke   konštatoval, že „žalobca   si   odvodové   povinnosti...   neplnil...   ani   na   základe   vydaného   výkazu nedoplatkov poistného č. 200-5/243 zo dňa 17.10.1997 (pohľadávka vo výške 120.405,- Sk a príslušenstvo   vo   výške   152.066,-   Sk),   ktorý   bol   exekučným   titulom.   Skutočnosť, že na základe   vykonateľného   rozhodnutia   sociálnej   poisťovni   bol   v exekučnom   konaní predaný   majetok   žalobcu   v hodnote   226.950,-   Sk,   čím   sa   majetok...   o túto   sumu   znížil a vznikla mu škoda v tejto výške, je dôsledkom porušenia povinností zo strany žalovanej. Nebyť protiprávneho konania žalovanej, vymáhaná pohľadávka by vo vymáhateľnej podobe vôbec nevznikla, nebola by potrebná exekúcia ani dražba, majetok žalobcu by sa nebol znížil a nevznikla by mu škoda.“.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka citovaný právny záver krajského súdu vo svojom odvolaní namietala. Kritizovala sumu vyčíslenej škody, pretože   v exekučnom   konaní „došlo   k úhrade   reálneho   záväzku   sociálnej   poisťovne, za ktorý zodpovedal subjekt ako taký – obchodná spoločnosť a nie ja, ako spoločníčka, pričom   bez   významu   nie   je   ani   tá   skutočnosť,   že   na   strane   druhej   v účtovníctve   tejto spoločnosti sa znížili o vymoženú sumu aj jej záväzky“.

Najvyšší   súd   citovaný   argument   sťažovateľky   pri   rekapitulácii   prednesených odvolacích   dôvodov   v naratívnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   vôbec   nespomína. Následne   pri   formulácii   vlastných   dôvodov,   ktorého   viedli   k potvrdeniu   odvolaním napadnutého   prvostupňového   rozsudku,   sa   najvyšší   súd   s predmetnou   odvolacou argumentáciou sťažovateľky nijako nevysporiadal, iba skonštatoval, že „ku vzniku škody došlo predajom hnuteľných vecí v dražbe dňa 26.11.1998. s vypočítanou výškou škody – 226 950 Sk sa odvolací súd stotožnil...“.

Ústavný súd neopomína potrebu skúmania odôvodnenia rozsudku krajského súdu a odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   v ich   vzájomnom   prepojení.   Odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05), keďže prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden   celok.   Aj   ESĽP   v rozsudku   vo   veci   Helle   v.   Fínsko   (sťažnosť   č.   20772/92) z 19. decembra 1997 zdôraznil, že odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť aj na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (§ 59 a § 60).

Využitie uvedenej možnosti, ktorú pripúšťa judikatúra ESĽP i judikatúra ústavného súdu, je však v prostredí dôsledne uplatňovanej požiadavky potrebnej kvality odôvodnení súdnych rozhodnutí podmienené aj dôvodmi, na ktorých sťažovateľ zakladá svoj opravný prostriedok proti rozsudku prvostupňového súdu. Inými slovami, ak sťažovateľ v opravnom prostriedku   prednáša   dôvody   spôsobilé   spochybniť   závery   súdu   prvého   stupňa, alebo pri rešpektovaní   stanovených   procesných   pravidiel   predostrie   novú   právnu argumentáciu,   a takto   nastolí   otázky   z hľadiska   poskytovanej   súdnej   ochrany   podstatné, potom sa odvolací súd nemôže obmedziť na konštatovanie, že sa so závermi súdu prvého stupňa   stotožňuje.   V takom   prípade   totiž   jeho   odôvodnenie   nedáva   potrebné   odpovede na všetky podstatné otázky súvisiace s predmetom poskytovanej súdnej ochrany a dostáva sa do konfliktu so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vznik   škody   je   jedným   zo   základných   predpokladov   na   priznanie   pred   súdom uplatneného nároku na jej náhradu. Neoddeliteľnou súčasťou posudzovania vzniku škody je jej rozsah. Ide o to, že ak konajúci súd dospeje k záveru, že škoda skutočne vznikla, potom je jeho nevyhnutnou ďalšiu úlohou na podklade vykonaného dokazovania škodu vyčísliť. Dôvody   vedúce   konajúci   všeobecný   súd   k záveru   o sume   priznanej   náhrady   škody preto predstavujú podstatnú otázku, na ktorú je v rozhodnutí o uložení povinnosti nahradiť škodu potrebné odpovedať.

Z okolností   posudzovaného   prípadu   ústavný   súd   vyvodzuje,   že   odvolacia argumentácia   sťažovateľky   bola   spôsobilá   účinne   spochybniť   sumu   náhrady   škody priznanej žalobcovi krajským súdom ako súdom prvého stupňa. Ak totiž k exekúcii viedol exekučný   titul,   ktorý   ukladal   povinnosť   zaplatiť   istinu   pohľadávky   a jej   príslušenstvo, a súčasne istina predstavovala zákonný verejnoprávny peňažný nárok (odvody na povinné poistné plnenia), potom sa skutočne javí ako racionálny názor, podľa ktorého sťažovateľka identifikovaná   ako   subjekt   zodpovedný   za   odvedenie   konkrétnych   súm   môže   byť zodpovedná   iba   za   škodu   v podobe   príslušenstva   verejnoprávnej   pohľadávky.   Istina   by oprávnenému   subjektu   musela   byť   zaplatená   za   každých   okolností,   teda   bez   ohľadu na protiprávne (ne)konanie sťažovateľky.

Ústavný súd však nemieni zasahovať do skutkových a nadväzujúcich právnych úvah krajského   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa,   ani   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho, a nehodlá tak pristúpiť k ich hodnoteniu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd   a   všeobecné   súdy   (čl.   124   a čl. 142   ods.   1)   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vyčíslená suma škody v časti súvisiacej s neplnením odvodových povinností žalobcu ako   skutkový   a právny   záver   najvyššieho   súdu   je   však   ústavným   súdom   aktuálne nepreskúmateľná   pre   nedostatok   dôvodov.   Problémom,   ktorý   totiž   ústavný   súd   pri poskytovaní ochrany základnému právu sťažovateľky na súdnu ochranu vníma ako zásadný, je zistený   fakt,   že   najvyšší   súd   svoj   súhlasný   záver   o sume   škody   vyčíslenej   krajským súdom   v prostredí dôvodnej   konfrontácie nastolenej sťažovateľkou v jej odvolaní nijako nezdôvodnil.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v tejto   časti   napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nespĺňa kritériá kvality odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré plynú zo základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

2.2   Argument   sťažovateľky   týkajúci   sa   spoluvlastníckeho   vzťahu   jej   manžela k priestorom,   v ktorých   žalobca   podnikal,   považuje   z pohľadu   kvality   odôvodnenia rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   za   irelevantný.   Týmto   argumentom   totiž sťažovateľka namietala dôvody prvostupňového rozsudku popisujúce protiprávne konanie, ktorým sťažovateľka marila ďalšiu podnikateľskú činnosť žalobcu. Krajský súd i najvyšší súd   identicky   konštatovali,   že   sťažovateľka „predala   technologické   zariadenie   patriace žalobcovi svojmu manželovi a podnikla aj ďalšie kroky s cieľom fakticky odovzdať listiny a veci potrebné na podnikanie manželovi, dala výpoveď za žalobcu pracovníkom žalobcu a podnikla aj kroky voči obchodným partnerom žalobcu v mene žalobcu s cieľom umožniť pokračovanie v podnikaní v rovnakom predmete podnikania ako žalobca... tretej osobe, a to Ing.   M.“.   Z citovanej   rekapitulácie   jednoznačne   vyplýva,   že   k mareniu   podnikateľskej činnosti   žalobcu   sťažovateľkou   zďaleka   nedochádzalo   iba   tým,   že   jej   manžel   začal priestory,   v ktorých   dovtedy   podnikal   žalobca,   užívať.   Sťažovateľka   zjavne   podnikla viacero   ďalších   právnych   krokov   smerujúcich   k faktickému   i právnemu   zabráneniu žalobcovi v jeho podnikaní.

2.3   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkin   názor o nesprávnom   spôsobe určenia   sumy   škody vzniknutej   v dôsledku   sťažovateľkinho   marenia   podnikateľskej   činnosti   žalobcu   (súdy vychádzali zo znaleckého posudku vyžiadaného v trestnom konaní, ktorý sa týkal ušlého zisku len za rok 1995 a okrem toho žalobca sa podľa sťažovateľky na jej úkor bezdôvodne obohatil, keď na účel svojho podnikania užíval priestory, ktoré mu nepatrili), ústavný súd konštatuje,   že   podľa   §   136   OSP   konajúci   súd   v procese   dokazovania   môže   výšku uplatnených nárokov určiť aj podľa svojej úvahy, a to za podmienky, že túto výšku možno zistiť   len   s nepomernými   ťažkosťami,   alebo   ak   ju   nemožno   zistiť   vôbec.   Ušlý   zisk v podnikaní je len ťažko exaktne vyčísliteľný, pretože na výsledky podnikania v reálnom čase a priestore má vplyv veľké množstvo rôznorodých faktorov. Krajský súd i najvyšší súd preto   nepostupovali   arbitrárne,   ak za   základ   pre   výpočet   ušlého   zisku   pojali   údaje zo znaleckého   posudku   viažuceho   sa   na rok   1995.   Je   pravdou,   že   tento   koncept   mohli všeobecné súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí zdôrazniť, uvedený nedostatok však podľa   názoru   ústavného   súdu   v celkovom   obraze   sťažovateľkinho   prípadu   nedosahuje ústavnú intenzitu.

Argumentácia bezdôvodným obohatením, ktoré malo byť započítané na sumu škody uplatnenej žalobcom proti sťažovateľke, je rovnako bez právneho významu. Najvyšší súd zreteľne v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na § 216 ods. 1 OSP, podľa ktorého § 98 OSP pre odvolacie konanie neplatí, a správne zdôraznil, že táto výluka má za cieľ zabrániť porušeniu zásady dvojinštančnosti konania.

Ústavný   súd   tak   po   vyhodnotení   sťažovateľkiných   námietok   proti   rozsudku najvyššieho súdu z 31. mája 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 20/2011, 5 Obo 21/2011   dospel   k záveru,   že   tento   ústavnoprávne   nemôže   obstáť,   a to   z dôvodu nedostatočnosti   jeho   odôvodnenia   v časti   priznanej   náhrady   škody   spôsobenej sťažovateľkou neplnením verejnoprávnych platobných povinností žalobcu (bod 2.1 v časti II odôvodnenia tohto nálezu). Preto bolo potrebné vysloviť, že potvrdzujúcim výrokom napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd však neopomenul, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu obsahuje dva výroky. Prvý, meritórny a potvrdzujúci, ktorý kritizovala sťažovateľka, a druhý výrok, ktorým   najvyšší   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   43   Cbs   1/2010-383 z 25. novembra   2010.   Týmto   uznesením   krajský   súd   uložil   žalobcovi   zaplatiť   súdny poplatok   za   podané   odvolanie   (prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   totiž   odvolaním napadol   aj   žalobca),   pričom   žalobca   v odvolaní   proti   nemu   namietal   prekážku   veci rozhodnutej s ohľadom na spoločnú poznámku k položkám 1, 2, 6, 7, 9, 14 a 16 Sadzobníka súdnych   poplatkov tvoriaceho prílohu   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na predmet rozhodovania v uvedenom uznesení, ako aj s ohľadom na absenciou vecnej súvislosti medzi výrokom, ktorým najvyšší súd uznesenie krajského súdu zaväzujúce žalobcu zrušil, a ochranou základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy nebolo potrebné aplikovať na v poradí druhý výrok napadnutého rozsudku najvyššieho súdu kasačnú   právomoc   ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   zrušil   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu iba v potvrdzujúcom výroku a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V ďalšom   konaní   bude   úlohou   najvyššieho   súdu   dôsledne   sa   vysporiadať s odvolacími dôvodmi, na ktorých sťažovateľka v odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku   krajského   súdu   založila   kritiku   sumy   priznanej   náhrady   škody   za   porušenie svojich   povinností   pri   realizácii   odvodových   povinností   žalobcu.   Ústavný   súd   tu   má na mysli   dôvody   smerujúce   k   rozlišovaniu   medzi   istinou   verejnoprávnej   pohľadávky žalobcu ako jeho zákonnou povinnosťou na jednej strane a jej príslušenstvom na strane druhej.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   v sťažnostnom   petite   navrhla   priznať   jej   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval za   potrebné   priznať   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby poskytnutej   jej   právnym   zástupcom,   a to   za   prevzatie   a prípravu   zastúpenia, ako aj za písomné   podanie   –   sťažnosť.   V stanovisku   doručenom   ústavnému   súdu 26. februára 2014 totiž sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu neuviedla žiadne   nové   skutočnosti   alebo   právne   hodnotenia,   ktoré   by   boli   spôsobilé   podstatne ovplyvniť konečný úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2012. Základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012 odmenu v sume 127,16 € a k tomu režijný paušál za jeden úkon v sume 7,63 €.

Náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   vzťahu   k prevzatiu   a príprave   zastúpenia sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje sumu 254,32 €. K tomu bolo potrebné pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 7,63 €, čo predstavuje 15,26 €. Ústavný súd sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 € (bod 3 výroku tohto   nálezu),   pričom   najvyšší   súd   je   povinný   zaplatiť   ju   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014