znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 507/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., N., zastúpenej advokátkou Mgr. Ing. E. S., N., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 7 C 273/09 z 26. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., N. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“)   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 7 C 273/09 z 26. júna 2012.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   v konaní   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   7   C   273/09   vystupuje v procesnom   postavení   odporkyne.   V predmetnom   konaní   sa   uskutočnilo   niekoľko pojednávaní pre účely prerokovania veci samej a vykonania dôkazov.

Na pojednávaní konanom 5. júna 2012 účastníci po poučení podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) uviedli, že nemajú návrhy na doplnenie dokazovania, a po oboznámení obsahu súdneho spisu a výzve okresného súdu podľa § 118 ods.   4   OSP   zhrnuli   svoje   návrhy   a vyjadrili   sa   k dokazovaniu   i k právnej   stránke   veci, pričom právna zástupkyňa sťažovateľky svoj záverečný návrh predložila aj v písomnom vyhotovení. Následne okresný súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a zároveň odročil pojednávanie na 26. jún 2012 pre účely vyhláseniu rozsudku (ďalej aj „uznesenie z 5. júna 2012“).

Dňa   25.   júna   2012   okresný   súd   telefonicky   kontaktoval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky   a oznámil   jej,   že   26.   júna   2012   rozsudok   nevyhlási   a   uvedené   uznesenie plánuje zrušiť a vo veci nariadiť nový termín pojednávania.

Na   pojednávaní   konanom   26.   júna   2012   okresný   súd   prítomným   oznámil, že po zistení, že právna zástupkyňa sťažovateľky až v rámci konečného návrhu predniesla takú   právnu   argumentáciu,   ktorú   neprezentovala   počas   celého   konania,   je potrebné poskytnúť priestor   na   vyjadrenie   sa   k nej   aj   právnej   zástupkyni   navrhovateľov.   Z tohto dôvodu   vyhlásil   uznesenie,   ktorým   zrušil   svoje   uznesenie   z 5.   júna 2012.   Okresný   súd zároveň   poučil   prítomných,   že   odvolanie   proti   uzneseniu   nie   je   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania (ďalej aj „uznesenie z 26. júna 2012“).Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že dodatočným zrušením uznesenia z 5. júna 2012 uznesením z 12. júna 2012 došlo nielen k popretiu účelu a významu ustanovení § 118 ods. 4 a § 120 ods. 4 OSP, a teda i k zásahu do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu, ale aj k porušeniu princípu rovnosti účastníkov súdneho konania v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny. V záverečnom návrhu totiž právna zástupkyňa sťažovateľky vychádzajúc   z vykonaného   dokazovania   a z povinnosti   navrhovateľov   uniesť   dôkazné bremeno pre úspech v konaní spochybnila aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľov, keď podľa jej názoru z doložených dôkazov, ako aj z tvrdení navrhovateľov vyplynulo, že ich právny   predchodca   ku   dňu   svojej   smrti   nevlastnil   sporné   nehnuteľnosti   v podiele   1/2 k celku.   Táto   právna   argumentácia   predstavovala   výhradne   rekapituláciu   faktov vplývajúcich z obsahu súdneho spisu. Podľa názoru sťažovateľky právna kvalifikácia veci je vždy vecou súdu v súlade so zásadou iura novit curia, a preto niet žiadneho dôvodu, aby právna argumentácia prednesená po výzve okresného súdu podľa § 118 ods. 4 OSP bola dôvodom   na   vykonanie   takého   zásahu,   akým   bolo   zrušenie   uznesenia   o vyhlásení dokazovania za skončené. Uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené základné právo   sťažovateľky   na   spravodlivý   súdny   proces   garantované   čl.   46   ods.   1   ústavy. Poskytnutím priestoru navrhovateľom na doplnenie ďalších dôkazov a ich zvýhodnením v predmetnom konaní bola porušená rovnosť účastníkov súdneho konania.

V petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že uznesením okresného súdu sp. zn. 7 C 273/09 z 26. júna 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal návrhu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   a podľa   čl.   37   ods.   3   listiny   uznesením   okresného   súdu sp. zn. 7 C 273/09 z 26. júna 2012 (ktorým zrušil svoje uznesenie z 5. júna 2012 o vyhlásení dokazovania   za   skončené   a o   odročení   pojednávania   pre   účely   vyhlásenia   rozsudku), ku ktorému   malo   dôjsť   v dôsledku   nesprávneho   postupu   a   nerešpektovania   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich vedenie konania a dokazovanie, resp. moment ukončenia dokazovania. Sťažovateľka namietala, že okresný súd zrušením svojho   predchádzajúceho   uznesenia   a následným   poskytnutím   možnosti   navrhovateľom doplniť ďalšie   dôkazy   porušil   princíp   rovnosti   účastníkov   súdneho   konania   ako   súčasti práva na spravodlivý proces.

Podľa § 118 ods. 4 OSP ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

Podľa   § 120 ods.   4 OSP súd   je povinný...   poučiť   účastníkov,   že   všetky   dôkazy a skutočnosti musia predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie..., pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   namietanej   ústavnej   nekonformnosti   napadnutého uznesenia   okresného   súdu   s   poukazom   na   svoju   ustálenú   judikatúru   predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou   alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel   a význam zákonného predpisu   (I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06, I. ÚS 88/07).

V intenciách uvedenej judikatúry ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha ani hodnotiť vykonané dôkazy (vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, listiny,   výsluchy   svedkov,   znalecké   dokazovanie   a   iné),   resp.   ich   dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu   ústnosti   a   základnú   zásadu   bezprostrednosti   súdneho   konania,   ktoré   vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecný   súd   rešpektujúc   princíp   kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami, resp. vyjadreniami účastníkov konania, pretože je len na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť, a pokiaľ má k dispozícii potrebné právne argumenty, pristúpi k rozhodovaniu vo veci samej.

Ústavný   súd   zároveň   pripúšťa,   že   v niektorých   prípadoch   môže   byť   opätovné „otvorenie“ konania potom, ako prvostupňový súd vydal uznesenie o vyhlásení dokazovania za skončené, právne relevantné. O taký prípad môže ísť aj vtedy, keď vyjadrenie prednesené účastníkom konania v jeho záverečnom návrhu, ktoré dovtedy nebolo prezentované (a na ktoré   reakcia   druhého   účastníka   konania   v zásade   nie   je   prípustná,   pozn.),   považuje prvostupňový súd za také, ktoré môže mať závažný vplyv na jeho rozhodovanie vo veci samej, resp. na posúdenie samotnej prípustnosti rozhodovania vo veci samej s ohľadom na splnenie procesných podmienok konania (vrátane procesnej spôsobilosti účastníka konania, pozn.).

V posudzovanom   prípade   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   (odporkyne) v záverečnom   návrhu   spochybnila   aktívnu   vecnú   legitimáciu   navrhovateľov   na   podanie žaloby   z dôvodu,   že   ich   právny   predchodca   ku   dňu   svojej   smrti   nevlastnil   sporné nehnuteľnosti   v podiele   1/2   k celku   a že   dodatočné   dedičské   konanie   po   ich   právnej predchodkyni „bolo   uskutočnené   v   rozpore   so   zákonom“.   Po   preskúmaní   zápisnice z pojednávania konaného 5. júna 2012 tvoriacej prílohu sťažnosti ústavný súd zistil, že hoci sťažovateľka tvrdí, že jej právna zástupkyňa vychádzala z obsahu súdneho spisu, ako aj z pripojených dedičských spisov, vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach žiadna z nich aktívnu   vecnú   legitimáciu   navrhovateľov   nespochybnila.   Naopak,   z uvedenej   zápisnice vyplýva, že sťažovateľka sa viackrát snažila s navrhovateľmi dohodnúť na mimosúdnom vyriešení daného sporu, avšak bezúspešne.

Splnenie procesných podmienok (vytvárajúcich zákonný rámec pre reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu) skúma súd počas celého konania. Postup súdu, ktorý po prednesení záverečných   návrhov účastníkmi konania a po vyhlásení dokazovania za skončené v zmysle § 118 ods. 4 OSP zruší svoje rozhodnutie s tým, že umožní niektorému z účastníkov   konania   preukázať   svoju   procesnú   spôsobilosť,   nie   je   porušením   princípu rovnosti účastníkov konania ako súčasti práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivý proces); takýto postup má v konečnom dôsledku závažný vplyv na rozhodovanie súdu vo veci samej.

Napokon, ústavný súd už aj v minulosti judikoval, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha   obmedzeniam, resp.   podmienkam, akými sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom konania,   povinnosť   právneho   zastúpenia   v   niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené náležitosti   návrhu   na   začatie   konania,   zákonné   lehoty   a   pod.   (napr.   III.   ÚS   331/04, III. ÚS 153/05).

Podľa názoru ústavného súdu by v okolnostiach daného prípadu striktná interpretácia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom mohla mať znaky prílišného právneho formalizmu odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu.   Takáto   interpretácia   však   neplní   žiadnu   rozumnú   funkciu,   ale   naopak,   popiera samotný zmysel právnej úpravy.

Na   základe   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   uznesenie okresného   súdu   z 26.   júna   2012   nemožno   považovať   za svojvoľné   alebo   zjavne neodôvodnené,   resp.   za   také,   ktoré   by   popieralo   zmysel   práva   na súdnu   ochranu zahrňujúceho aj princíp rovnosti účastníkov konania, a že z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov okresného súdu vyjadrených v jeho rozhodnutí. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi uznesením okresného súdu z 26. júna 2012 a porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1   a čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny, sťažnosť ako celok odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na to bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľky   uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012