znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 506/2015-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 7/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna 2015 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 7/2003 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v roku 2002 obvinený „z drogovej trestnej činnosti“. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 T 7/2003 z 2. júla 2004. Tento rozsudok bol zrušený na základe odvolania podaného sťažovateľom a ďalšími spoluobžalovanými uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 13/2005 z 25. mája 2005 a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   vo   veci   konajúci   krajský   súd   opätovne   rozhodol rozsudkom z 27. septembra 2013, ktorým sťažovateľa uznal vinným „zo žalovanej trestnej činnosti“ a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov.

Aj proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým okrem iného namietal aj dĺžku trestného konania, ktorá podľa jeho názoru nebola „pri určovaní výšky trestu vôbec zohľadnená“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 6/2014z 28. apríla 2015 odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že jeho trestné konanie trvalo „skoro 14 rokov“, pričom   nesúhlasí   s názorom   konajúcich   súdov,   že „k   prieťahom   v konaní   došlo   vinou všetkých   obžalovaných“,   keďže   on „sa   trestnému   stíhaniu   po   prepustení   z väzby nevyhýbal“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „buď zrušil uznesenie NS SR   zo   dňa   28.   4.   2015   sp.   zn.   4   To   6/2014   a vec   mu   vrátil   na   nové   prejednanie a rozhodnutie“ alebo sťažovateľovi „priznal spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 14 tisíc eur“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta explicitne porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   svojím obsahom obdobného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   môže   podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho, že porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom, v ktorom už bolo meritórne rozhodnuté pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 184/06, III. ÚS 22/2011, III. ÚS 432/2013).

Zo sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že krajský súd v namietanej veci rozhodol rozsudkom ešte 27. septembra 2013. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ spolu s ďalšími obžalovanými odvolanie. Vo veci následne rozhodoval najvyšší súd a uznesením sp. zn. 4 To 6/2014 z 28. apríla 2015 rozhodol tak, že odvolania všetkých obžalovaných zamietol, čím bolo trestné konanie vo veci sťažovateľa právoplatne skončené.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 215/07, III. ÚS 316/2010). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd v čase doručenia sťažnosti (23. júna 2015) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania. Tento stav veci viedol preto ústavný súd k záveru, že sťažnosť podaná proti krajskému súdu je zjavne neopodstatnená.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa je možné   zistiť,   že   tento   v súvislosti   s namietanou   nečinnosťou   konajúcich   všeobecných súdov namieta aj skutočnosť, že pri ukladaní trestu konajúcimi súdmi nebola vzatá do úvahy neprimerane dlhá doba trestného konania. V súvislosti s touto námietkou, ktorou sťažovateľ argumentoval   svoj   návrh   na   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   To   6/2014 z 28. apríla   2015,   sa   ústavný   súd   oboznámil   aj   s obsahom   namietaného   uznesenia najvyššieho súdu a zistil, že ani táto námietka nie je dôvodná. Najvyšší súd sa námietkou súvisiacou s neprimeranou dĺžkou trestného konania riadne zaoberal, a to na strane 15 odôvodnenia   namietaného   uznesenia,   pričom   v obsahu   tam   uvedeného   odôvodnenia najvyššieho súdu ústavný súd nezistil svojvôľu ani arbitrárnosť.

Ústavný súd preto o sťažnosti sťažovateľa ako o celku rozhodol tak, ako je uvedené vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   a   odmietol   ju   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015