znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 506/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. D. U., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 10/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta 2012   doručená   sťažnosť   R.   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. U., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 T 10/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 20. októbra 2011 podala prokurátorka Okresnej prokuratúry   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   návrh   na   predĺženie   lehoty trvania jeho väzby. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho obhajcu k tomuto návrhu vyjadril a   uviedol,   že   uňho   nie   sú   dané   dôvody   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   zákona č. 301/2005 Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“). Vo vyjadrení výslovne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a taktiež aj o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa   vyjadrenia sťažovateľa okresný súd na neverejnom   zasadnutí 8. novembra 2011 lehotu trvania jeho väzby predĺžil, a to aj napriek tomu, že jeho obhajca poukazoval na nezákonnosť   väzby.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   jeho   obhajca   opätovne   požiadal   o jeho prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   aj   keď   okresný   súd   na   neverejnom   zasadnutí rozhodoval o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania jeho väzby, nič mu nebránilo v tom,   aby   sa   zaoberal   aj   jeho   žiadosťou   o prepustenie   z väzby.   V tejto   súvislosti   sa sťažovateľ nestotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého jeho žiadosť o prepustenie z väzby bola len súčasťou argumentácie obsiahnutej vo vyjadrení k návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry. Sťažovateľ vyslovil názor, že tým, že okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby,   zabránil   mu   v možnosti   opätovne   žiadať   o prepustenie z väzby na slobodu. Sťažovateľ dodal, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 8. novembra 2011 rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že ju zamietol   a zároveň   konštatoval,   že   nebolo   potrebné   spájať   rozhodovanie   o návrhu na predĺženie   lehoty   trvania   väzby   a rozhodovanie   o žiadosti   o prepustenie   z väzby. Sťažovateľ   vyjadril   nesúhlas   aj   s týmto   názorom   krajského   súdu,   pretože   podľa   neho Trestný poriadok „nezakazuje tieto dve konania spojiť“.

Sťažovateľ uviedol, že ani na neverejnom zasadnutí okresného súdu, ktoré sa konalo 7. februára 2012 a predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby (po podaní obžaloby   25.   januára   2012)   nebolo   rozhodnuté   o jeho   prepustení   z väzby   na   slobodu. Sťažovateľ dodal, že aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu jeho obhajca požiadal o jeho prepustenie z väzby, ale krajský súd sťažnosť zamietol.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa jeho väzba skončila „až premenením väzby na výkon trestu   odňatia   slobody,   a to   uznesením   okresného   súdu   zo   dňa   07.   06.   2012,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   19.   06.   2012.   De   facto   bolo   o väzbe   rozhodnuté   až   po uplynutí 224 dní, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za rozhodnutie bez meškania.“.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   skutočnosť,   že   jeho   trestná   vec   sa   nachádzala v dispozícii okresného súdu 224 dní, svedčí pre záver o tom, že postup okresného súdu v súvislosti   s jeho   žiadosťou   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   trval   neprimerane   dlho. Sťažovateľ   súčasne   dodal,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   z 8.   novembra   2011   došlo   k porušeniu   jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„a) Základné právo R. K. na osobnú slobodu zaručené v článku 17 ods. 2 ústavy a právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v článku 5 ods. 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/0/2012 porušené bolo.

b) R. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

c)   R.   K.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   565,62   €   (slovom päťstošesťdesiatpäť   eur   a   šesťdesiat   dva   centov),   pozostávajúcich   z   3   (troch)   úkonov právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   vrátane   prvej   porady   s   klientom, vypracovanie   písomného   podania   -   ústavnej   sťažnosti   a   z   prípadného   vypracovania písomného podania - vyjadrenia k stanovisku   Okresného   súdu Bratislava   II   k ústavnej sťažnosti), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. D. U., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že tým, že okresný súd nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zahlásenej do zápisnice 8. novembra 2011, porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a tým aj požiadavku   neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby. Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že jeho trestná vec sa nachádzala v dispozícii okresného súdu 224   dní,   čo   je   jasným   dôkazom   zdĺhavého   postupu   tohto   súdu   v súvislosti   s konaním o zákonnosti jeho väzby.

K námietke   sťažovateľa   o porušení   jeho   práv   nerozhodnutím   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby z 8. novembra 2011

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd zistil, že predmetná žiadosť o prepustenie   z väzby   bola   reakciou   sťažovateľa   na   návrh   prokurátorky   okresnej prokuratúry   č.   k.   1   Pv   334/11-115   z 20.   októbra   2011,   ktorým   žiadala   predĺžiť   väzbu sťažovateľa do 23. februára 2012.

O návrhu   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   rozhodol   okresný   súd   ešte   v rámci prípravného   konania   na   neverejnom   zasadnutí   v prítomnosti   sťažovateľa   a jeho   obhajcu uznesením sp. zn. Tp 1007/2011 z 8. novembra 2011 tak, že návrhu okresnej prokuratúry vyhovel a väzbu sťažovateľa predĺžil v požadovanej lehote.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej oponoval návrhu okresnej prokuratúry, tvrdil, že dôvody preventívnej väzby uňho nie sú dané, a navrhol, aby bol   prepustený   z väzby   na   slobodu   a aby   väzba   bola   nahradená   dohľadom   probačného a mediačného úradníka.

O sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tpo   83/2011 z 15. novembra   2011   tak,   že   ju   zamietol.   K námietke   sťažovateľa   o tom,   že   nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, krajský súd uviedol:

„K   otázke   nerozhodnutia   o   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   na   slobodu a nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka odvolací súd uvádza, že nie   je   dôvod   spájať   rozhodovanie   o   predĺžení   väzby   s   rozhodovaním   o   žiadosti   o prepustenie na slobodu, ktorá je podaná len ako reakcia na návrh na predĺženie väzby. Odvolací   súd   nemohol   o   žiadosti   obvineného   rozhodnúť   v   rámci   odvolacieho   konania, pretože by tým pripravil obvineného o dvojinštančnosť trestného konania, pričom nemá vedomosť, či obvinený mal splnenú zákonnú podmienku na podanie žiadosti o prepustenie z väzby s poukazom na § 79 ods. 3 Tr. por.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v predmetnom   rozhodnutí   sťažovateľovi zreteľne vysvetlil, z akého dôvodu nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby. Krajský súd zdôraznil, že túto žiadosť sťažovateľa vyhodnotil ako súčasť jeho argumentácie k návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania jeho väzby, o ktorom sa v tejto veci konalo.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia prijal krajský súd, sa javí ako relevantný. Navyše, ústavný súd je toho názoru, že zákonnosť sťažovateľovej väzby bola v tomto prípade preskúmaná v časovo konkurenčnom konaní, a teda v rámci konania o návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby, proti ktorému sťažovateľ predstavil svoje argumenty, a zároveň z dôvodu, že väzba podľa neho nie je dôvodná, požiadal o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd naznačený postup okresného súdu vyhodnotil ako taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy.

K námietke   sťažovateľa   o zdĺhavosti   postupu   okresného   súdu   rozhodujúceho o zákonnosti jeho väzby

Pokiaľ ide o prezentovanú námietku, sťažovateľ k nej neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti.   Vo   všeobecnosti   tvrdil,   že   skutočnosť,   že   jeho   trestná   vec   sa   nachádzala v dispozícii okresného súdu 224 dní, je dôvodom na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu okresného súdu.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   dodal,   že   jeho   väzba   bola   ukončená   až   uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   10/2012   zo   7.   júna   2012,   ktorým   bol   prepustený   z väzby do výkonu trestu odňatia slobody.

K tejto   všeobecnej   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   uvádza,   že   pri   skúmaní dôvodov väzby je potrebné vychádzať vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak väzobné dôvody u konkrétnej osoby sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už dlhšiu dobu. Totižto nemožno stanoviť abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti dĺžky   väzby,   pretože   tie   sú   vždy   podmienené   špecifickosťou   a konkrétnosťou   prípadu. Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli zistené skutkové okolnosti. Napríklad Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) považoval za primeranú dĺžku väzby trvajúcu 5 rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995, č. 19382/92, § 58 a § 76).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, bližšie nešpecifikoval, v čom mali spočívať prieťahy v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o zákonnosti jeho väzby. Samotné konštatovanie, že väzba bola neopodstatnená a okresný súd o nej konal v súhrne 224 dní, nepostačuje na to, aby sa bez ďalšieho dalo uvažovať, že by k tvrdeným prieťahom mohlo dôjsť.

Navyše, pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného   súdu   rozhodujúceho   o zákonnosti   jeho   väzby   v   čase,   keď   pozbavenie   jeho osobnej   slobody   nemalo podobu   väzby,   ale bolo   realizované na   základe   právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým bol nariadený výkon trestu odňatia slobody.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť zásadnú odlišnosť medzi väzbou a výkonom trestu odňatia slobody. Aj keď oba právne inštitúty znamenajú zásah do základného práva na osobnú slobodu dotknutej osoby, väzba je dočasný, fakultatívny a zaisťovací inštitút trestného   procesu,   ktorý   slúži   na   zabezpečenie   riadneho   priebehu   trestného   konania (zabezpečenie prítomnosti osoby obvinenej z trestného činu pre účely trestného konania, eliminácia   možných   zásahov   znamenajúcich   marenie   trestného   konania   formou   nátlaku a ovplyvňovania   iných   a   zabránenie   obvinenému   v páchaní   a pokračovaní   v   trestnej činnosti).   Väzba   je   trestnoprocesný   inštitút,   ktorý   aj   keď   v sebe   zahŕňa   materiálne predpoklady,   nemožno   ju   zamieňať   s potrestaním   páchateľa   trestného   činu.   Na   rozdiel od väzby trest odňatia slobody nie je zabezpečovacím právnym inštitútom, ale je druhom sankcie, ktorú všeobecný súd ukladá v súlade s podmienkami a predpokladmi uvedenými v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že osoba, ktorá si odpykáva trest odňatia   slobody   v jednej   trestnej   veci,   môže   byť   zbavená   slobody   pre   podozrenie zo spáchania   trestného   činu   v inej   trestnej   veci   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Ananyin   proti Rusku z 30. júla 2009).

V namietanej   trestnej   veci   však   väzba   sťažovateľa,   ktorej   vytýkal   zdĺhavosť, predchádzala jeho právoplatnému odsúdeniu v inej trestnej veci. Práve z tejto väzby bol sťažovateľ prepustený do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol nariadený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 102/2010 zo 6. marca 2012.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   pokiaľ   sa   sťažovateľ v priebehu   svojho   väzobného   stíhania   v trestnej   veci   vedenej   na   okresnom   súde pod sp. zn. 3 T 10/2012 domnieval, že väzba trvá neprimerane dlho a že postup okresného súdu nie je dostatočne promptný, mal možnosť domáhať sa ústavnej ochrany v čase, keď porušenie jeho práv spojených so zákonnosťou väzby malo trvať. Sťažovateľ však namietal prieťahy v konaní o zákonnosti väzby sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. augusta 2012,   hoci   v danom   čase   k porušeniu   jeho   práv   v naznačených   súvislostiach   už nedochádzalo,   pretože   sťažovateľ   bol   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   10/2012 zo 7. júna   2012   právoplatným   19.   júna   2012   prepustený   z väzby   do   výkonu   trestu,   čo znamená, že právomoc okresného súdu   ovplyvniť priebeh trvania sťažovateľovej   väzby v namietanej trestnej veci sa tým definitívne rozplynula.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012