znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 506/2011-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. apríla 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka o sťažnosti spoločnosti J., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. I., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Obo 55/2010   z   26.   mája   2011   v   časti,   ktorou   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 28 Cb 65/2000 z 21. januára 2010 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   spoločnosti   J.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Obo 55/2010 z 26. mája 2011 v časti, ktorou potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 28 Cb 65/2000 z 21. januára 2010, p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 506/2011-34 z 22. novembra 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   J.   (ďalej   len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 55/2010 z 26. mája 2011 v časti, ktorou potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 28 Cb 65/2000 z 21. januára 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).   Ústavný   súd zároveň   uvedeným   uznesením   č. k. III.   ÚS   506/2011-34   z 22. novembra 2011 pozastavil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd v právnej veci sťažovateľky ako žalovanej   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   28   Cb   65/2000   z   21.   januára   2010   tak,   že sťažovateľku zaviazal zaplatiť istinu 70 800 USD spolu s príslušenstvom.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn.   3   Obo   55/2010   z   26.   mája   2011   tak,   že rozsudok súdu prvého stupňa týkajúci sa istiny 70 800 USD potvrdil ako vecne správny a v časti   príslušenstva   (úrok   z   omeškania   vo   výške   18   %,   pozn.)   zrušil   a   vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   uviedla,   že   spolu so spoločnosťou S., s. r. o. (ďalej len „žalobca“), uzavrela kúpnopredajnú zmluvu 23. mája 1996 (ďalej len „zmluva“), ktorej predmetom bol záväzok sťažovateľky odobrať 15 sád hydraulického systému stabilizácie T – 72 za kúpnu cenu v sume 265 500 USD. Žalobca namiesto 15 sád dodal len 4 sady predmetného tovaru, a to 24. júla 1996, viac ako mesiac po zmluvne dohodnutom termíne dodania konečnému odberateľovi indickému zákazníkovi sťažovateľa (identifikovaného v zmluve, pozn.). Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že „konečný odberateľ tovaru dodaného žalobcom opakovane vytkol u sťažovateľa podstatné vady dodaného tovaru.   Sťažovateľ oznámenie o vadách tovaru preposlal žalobcovi ako reklamáciu faxom a zároveň vybavenie reklamácie opakovane telefonicky urgoval. Žalobca na   uvedené   oznámenia   a   urgencie   sťažovateľa   vôbec   nereagoval,   reklamované   vady neodstránil,   ani   dodaný tovar   nevymenil,   v dôsledku čoho   sťažovateľ   od kúpnej   zmluvy odstúpil bez zaplatenia kúpnej ceny za žalobcom dodaný tovar.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že k porušeniu jej označených práv na „súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie došlo predovšetkým tým, že Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí (napádanom Rozsudku NS SR) žiadnym spôsobom nereagoval na podstatné argumenty sťažovateľa, ktoré boli rozhodujúce pre riadne posúdenie predmetu sporu, v dôsledku čoho je Rozsudok NS SR neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny“.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 1. decembra 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Zberný   spis   a   vyjadrenie   najvyššieho   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené 3. januára 2012.   Predseda   najvyššieho   súdu   v   ňom   zhodnotil   námietky   uvedené sťažovateľkou   v sťažnosti   ako   nedôvodné,   keďže   „preskúmaním   rozsudku   najvyššieho súdu napadnutého ústavnou sťažnosťou, dospel tunajší súd k záveru, že jeho odôvodnenie zodpovedá zákonnému vymedzeniu odôvodnenia rozsudku v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Predmetné ustanovenie sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní s tým, že úlohou odvolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, čo sa v predmetnom prípade aj stalo. Z odôvodnenia napadnutého   rozsudku   je   zrejmé,   že   odvolací   súd   sa   náležite   vysporiadal   s   podstatou odvolania   sťažovateľky   týkajúcej   sa   otázky   preukázania   riadnej   a   včasnej   reklamácie dodaného   tovaru   a   v   tejto   súvislosti   posúdenia   otázky   platnosti   odstúpenia   od   zmluvy v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.“.

V   závere   vyjadrenia   predseda   najvyššieho   súdu   vyjadril   súhlas   s   upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára 2012 vyjadril   súhlas   s   upustením   od   pojednávania   o   prijatej   sťažnosti   a   zároveň   zotrval na „podanej sťažnosti“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdila, že k porušeniu jej označených práv došlo tým, že najvyšší   súd „nereagoval   na   podstatné   argumenty   sťažovateľky“ a   v   dôsledku   toho   je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu „neodôvodnený, nepreskúmateľný a arbitrárny“.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním dôvodnosti námietok sťažovateľky si listom zo 16. januára 2012 vyžiadal súdny spis krajského súdu sp. zn. 28 Cb 65/2000, ktorý mu bol doručený 14. marca 2012.

Z predloženého súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 28 Cb 65/2000 vyplýva, že sťažovateľka   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   tvrdila   (a   toto   tvrdenie   uviedla   aj v sťažnosti), že vady riadne a včas vytkla u žalobcu. Uvedené sťažovateľka v konaní pred všeobecným súdom preukazovala kópiami faxových správ z 9. augusta 1996 (č. l. 171) a z 12.   augusta   1996   (č.   l.   205)   zaslaných   žalobcovi.   Z   kópie   faxovej   správy z 9. augusta 1996   je   však   zrejmé,   že   táto   správa   bola   vytvorená   konečným   zákazníkom sťažovateľky a bola preposlaná prostredníctvom faxu dcérskou spoločnosťou sťažovateľky, t. j. J., s. r. o., teda nie sťažovateľkou. Sťažovateľka ďalej prostredníctvom faxu zaslala žalobcovi správu z 12. februára 1997 (č. l. 175), ktorou žalobcu informovala o nedostatkoch dodávky   tovaru,   čo   sa   týka   množstva   a   kvality.   Zároveň   tým   informovala   žalobcu,   že dodávka   bola odmietnutá   koncovým   zákazníkom   a je k dispozícii   na náklady   a riziko žalobcu v Indii. Sťažovateľka si tiež uplatnila nárok na vrátenie „hodnoty 290.000,- USD z dôvodu nesplnenia zmluvy“. Nakoniec sťažovateľka všeobecnému súdu predložila aj faxovú správu z 1. júna 1998 (č. l. 178), ktorú zasielala žalobcovi a v ktorej odmietala zaplatiť žalobcovi za dodávku tovaru, pretože „neboli splnené žiadne záväzky podľa zmluvy... a preto zmluva nie je uzavretá“.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie (rozsudok sp. zn. 28 Cb 65/2000 z 21. januára 2010) založil na zistení, že sťažovateľka „priamo vadnú dodávku u žalobcu nereklamovala... Doklad faxová správa z č. l. 176 a č. l. 178, z ktorej je možné zistiť problematickú komunikáciu medzi sporovými stranami nepreukazuje tvrdenie o vadnej dodávke 4 hydraulických systémov stabilizácie T-72. Podľa týchto dvoch faxových správ nebolo preukázané vadné plnenie zo strany žalobcu, ale najmä vychádzajúc z dátumu podania týchto faxových správ, nie je možné priznať právo kupujúcemu v zmysle ust. § 428 ods. 1 Obch. zákonníka, s prihliadnutím k ich obsahu neboli podané predávajúcemu bez zbytočného odkladu po tom, čo kupujúci vady zistil.“.

Najvyšší súd ako súd odvolací v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že „z vykonaného dokazovania je jednoznačné, že žalovaný nevykonal u jeho dodávateľa – žalobcu žiadnu reklamáciu, iba preposlal faxovú správu jeho odberateľa, ktoré preposlanie faxovej správy sa nedá považovať za reklamáciu vád tovaru v zmysle ustanovenia § 428 Obchodného zákonníka. Tým, že žalovaný nepreukázal, že dodaný tovar žalobcom riadne reklamoval,   nemohol   ani   riadne   odstúpiť   od   kúpnej   zmluvy.   Žalobca   tovar,   ktorého zaplatenie v súdnom konaní uplatňuje dodal a povinnosťou kupujúceho je za dodaný tovar zaplatiť. Na tejto skutočnosti nemení ani jeho tvrdenie, že práve z dôvodu vadnosti tohto tovaru musel zabezpečiť   iný   tovar...,   aby   tento riadne   reklamoval a preukázal   vadnosť tovaru, na základe čoho by mohol v súlade so zákonom platne od kúpnej zmluvy odstúpiť.“.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj odôvodnenia rozsudku krajského súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa   judikatúry   ústavného súdu   tvorí   jeden celok (II.   ÚS 78/05),   dospel   k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy,   ktoré   zvolil   pri   rozhodovaní   o   nároku   sťažovateľky,   pričom   právne   závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Právny   záver   najvyššieho   súdu   uvedený   v   napadnutom   rozsudku   o nesplnení povinnosti   sťažovateľky   podať   správu   predávajúcemu   o   vadách   tovaru   bez   zbytočného odkladu potom, čo kupujúca − sťažovateľka vady zistila podľa § 428 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, má oporu vo vykonanom dokazovaní a   tento   záver   nemožno   považovať   za   arbitrárny   alebo   v   rozpore   s účelom   a   zmyslom citovanej   právnej   úpravy.   Pokiaľ   ide   o   faxové   správy   z   9.   augusta   1996   (č.   l.   171) a z 12. augusta 1996 (č. l. 205), na ktoré sťažovateľka poukazovala vo svojom odvolaní, ústavný súd   konštatuje, že tieto správy   neposielala sťažovateľka   ako účastníčka   kúpnej zmluvy,   ale   jej   dcérska   spoločnosť,   a   navyše   správu   vytvorila   osoba   odlišná od sťažovateľky.   Vzhľadom   na   uvedené   je   odôvodnený   záver   o   tom,   že   tieto   správy nemožno   považovať   za   riadne   uskutočnenú   reklamáciu   sťažovateľkou   ako   kupujúcou, pretože z uvedených správ nie je možné bez ďalšieho vyvodiť, že reklamáciu uplatňuje sťažovateľka ako kupujúca. Čo sa týka ďalších dvoch faxových správ z 12. februára 1997 (č. l. 175) a z 1. júna 1998 (č. l. 178), k týmto ústavný súd poznamenáva, že je takisto odôvodnený   právny   záver   uvedený   už   v   odôvodnení   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 28 Cb 65/2000 z 21. januára 2010 o nesplnení podmienky včasnosti podania týchto správ. Ústavný súd tak konštatuje, že krajský súd, ako aj najvyšší súd dospel k záveru o nepreukázaní riadnej reklamácie ako základného predpokladu na odstúpenie od kúpnej zmluvy práve na základe vyhodnotenia rozhodných skutočností vyplývajúcich z dôkazov poskytnutých   sťažovateľkou.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   tak poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo vyhovel nároku žalobcu, a zároveň tým aj reagoval na námietky sťažovateľky. Rozsudok najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či   arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku najvyššieho   súdu   nezistil.   Sťažovateľkin   nesúhlas   s   obsahom   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne zotrváva na názore, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. listiny ani k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012