znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 505/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavoarch s. r. o., Jasencová 4 a 6, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 5/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Stavoarch   s.   r.   o. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Stavoarch s. r. o., Jasencová 4 a 6, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 5/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   bola   účastníčkou   konania   vedeného pred Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 19 C 257/2006 o zaplatenie sumy 6 897 € s príslušenstvom v procesnej pozícii navrhovateľky. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 24. októbra 2013, ktorým žalobe sťažovateľky v časti istiny vyhovel. Sťažovateľka uvádza, že proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie zo   strany   odporcu   v 2.   rade.   Krajskému   súdu   bola   vec   doručená   9.   januára   2014 a zaregistrovaná bola pod sp. zn. 8 Co 5/2014. Sťažovateľka namieta, že „odvolací súd nevykonal žiaden úkon vo veci a je nečinný“, čím dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že v priebehu odvolacieho konania sa snažila urýchliť   priebeh   konania,   a to   sťažnosťou   z   26.   februára   2015 adresovanou   predsedovi krajského súdu na prieťahy v konaní. V odpovedi na túto sťažnosť podpredseda krajského súdu z 30. marca 2015 konštatoval dôvodnosť sťažnosti a uviedol, že „veci sa v odvolacom konaní vybavujú priebežne podľa poradia v akom boli predložené... a podľa informácie poskytnutej predsedníčkou senátu... je predpoklad, že k vybaveniu veci dôjde v priebehu prvej polovice roka 2015“.

S poukazom   na   uvedené   sťažovateľka   tvrdí,   že   postupom   krajského   súdu v napadnutom   konaní   dochádza   k porušovaniu   jej   označených   práv,   preto   sťažovateľka žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že   krajský   súd   v napadnutom   konaní   porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a aby priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľke v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľky konštatuje, že ju bolo potrebné odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   totiž vyplýva,   že nie každý   zistený   prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   (I.   ÚS   46/01,   I.   ÚS   66/02,   I.   ÚS   61/03,   III.   ÚS   372/09). V   prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho   odmietol   ako zjavne neopodstatnený   (napr.   IV. ÚS 221/05,   III.   ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľky, preto jej sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015, III. ÚS 50/2015).

Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kde úlohou   odvolacieho   súdu   je   preskúmanie   postupu   a rozhodnutia   prvostupňového   súdu, pričom   z hľadiska   početnosti   úkonov   viditeľných   z pohľadu   sťažovateľov,   napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľky, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanú dĺžku odvolacieho konania od napadnutia veci na krajský súd, t. j. od 9. januára 2014 do podania   tejto   sťažnosti   (11.   júna   2015),   za   nesúladnú   s označenými   právami sťažovateľky. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je   viazané   na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa opätovne   so   sťažnosťou   na   ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v napadnutom   konaní na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015