znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 505/2014-71

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu Rudolfa Tkáčika vo veci

- sťažnosti J. K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o., Na vŕšku   2,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Dušan   Ivan,   pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi   podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   6   Tost 21/2014 zo 4. júna 2014;

-   sťažnosti   J.   K.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou   AK H. I. F.,   spol. s r.   o., Na vŕšku   2,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Dušan   Ivan, pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   5   Tost 21/2014 z 3. júna 2014;

- sťažnosti M. B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou AK H. I. F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ivan, pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Tost 21/2014 z 3. júna 2014;

-   sťažnosti   P.   H.,   zastúpeného obchodnou   spoločnosťou   AK H. I. F.,   spol. s r.   o., Na vŕšku   2,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Dušan   Ivan,   pre namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014,

- a sťažnosti P. M., zastúpeného advokátom JUDr. Miroslavom Belicom, Štefánikova trieda 79, Nitra, vo veci namietaného porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 2 Tost 21/2014 z 3. júna 2014   p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Základné právo J. K., P. H. a P. M. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014   p o r u š e n é   b o l o.

3. Základné právo J. K. nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014   p o r u š e n é   b o l o.

4.   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tost   21/2014 z 3. júna 2014 a sp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014   z r u š u j e   a veci   v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia J. K., J. K. a P. H. v sume 540,29 € (slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväť centov) na účet obchodnej spoločnosti AK H. I. F., spol. s r. o., Na vŕšku 2, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia P. M. v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet   jeho   advokáta   JUDr.   Miroslava   Belicu,   Štefánikova   trieda   79,   Nitra,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Sťažnostiam vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   vo   veci   vedenej pod sp. zn.   III. ÚS   505/2014   uzneseniami   zo   6.   augusta   2014,   9.   septembra   2014 a 1. októbra 2014 spojil a prijal na ďalšie konanie sťažnosti J. K., J. K., M. B., P. H. a P. M. (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   ktorými   namietali   porušenie   základného   práva   nebyť   odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014, sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014 a sp. zn. 2 Tost 21/2014 z 3. júna 2014.

J. K. bol uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 44/2014 z 18. mája 2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 c) Trestného poriadku; tento súd zároveň rozhodol, že dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným podľa § 80 ods. 1 psím. c) Trestného poriadku neukladá. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Michálika   a zo sudcov   Petra   Hatalu   a Daniela Hudáka uznesením sp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol a jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal.

J. K. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 42/2014 zo 16. mája 2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 c) Trestného poriadku; tento súd zároveň rozhodol, že písomný sľub za nahradenie väzby obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   neprijíma   a že   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka   nad obvineným podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku neukladá. Proti tomuto uzneseniu podal   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd   v senáte   zloženom   z predsedu   Milana   Karabína a zo sudcov Juraja Klimenta a Petra Szaba uznesením sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

M. B. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 45/2014 z 20. mája 2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 c) Trestného poriadku; tento súd zároveň rozhodol, že písomný sľub za nahradenie väzby obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   neprijíma   a že   dohľad   probačného   a   mediačného   úradníka nad obvineným   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   neukladá.   Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu Libora Duľu a zo   sudcov   Antona   Jakubíka   a Reného   Štepánika   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   21/2014 z 3. júna 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

P. H. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 42/2014 zo 16. mája 2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 c) Trestného poriadku; tento súd zároveň rozhodol, že písomný sľub za nahradenie väzby obvineného podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného   poriadku   neprijíma   a že   dohľad   probačného   a mediačného   úradníka nad obvineným   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   neukladá.   Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd   v senáte   zloženom   z predsedu   Milana Karabína a zo sudcov   Juraja Klimenta   a Petra   Szaba uznesením   sp.   zn.   5   Tost   21/2014 z 3. júna 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

P. M. bol uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 42/2014 zo 16. mája 2014 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku po tom, ako špecializovaný trestný súd podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub na nahradenie väzby obvineného. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd v senáte zloženom z predsedu Milana Karabína a zo sudcov Juraja Klimenta a Petra Szaba uznesením sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že ju zamietol.

Sťažovatelia vychádzajúc z ustanovenia čl. II ods. 6 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   na   rok   2014   (ďalej   len   „rozvrh   práce“)   v sťažnostiach   zhodne namietali,   že o ich   veciach   mal   rozhodovať   predsedom   trestnoprávneho   kolégia   určený jeden senát, a nie tri rôzne senáty, resp. že predseda trestnoprávneho kolégia mal rozhodnúť, ktorý senát tieto súvisiace veci vybaví. Súvislosť podľa ich názoru vyplýva:

„a) z opisu skutku tak, ako je uvedený v uznesení o vznesení obvinenia z 13. mája 2014, ČVS: PPZ-72/NKA-PZ-BA-2013;

b)   zo   spoločného   trestného   konania   (§   18   Trestného   poriadku per analogiam) vedeného   proti   všetkým   26   obvineným   pod   jedným   označením ČVS: PPZ 72/NKA-PZ-BA-2013;

c)   z   údajného   spáchania   trestných   činov   všetkými   26   obvinenými   formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona;

d)   z   návrhu   prokurátorky   zo   16.   mája   2014,   v   ktorom   súčasne   navrhuje   vziať do väzby   obvinených...   Skutočnosť,   že   prokurátorka   navrhla   vziať   obvineného... a obvineného... samostatnými návrhmi, je daná iba ich neskorším zadržaním z dôvodu ich pobytu mimo územia Slovenskej republiky.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   č.   k.   KP   4/2014-30 z 9. septembra 2014 vyjadrila podpredsedníčka najvyššieho súdu a uviedla:

«Nevznikol   dôvod   na   použitie   č1.   II.   ods.   6   Rozvrhu   práce   NS   SR   na   rok   2014 (na ktoré   ustanovenie   poukazuje   sťažovateľ)   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   proti samostatným uzneseniam, týkajúcim sa väzby rôznych obvinených v prípravnom konaní v tej istej trestnej veci.

Súvislosť viacerých vecí v takom prípade nie je daná, a to ani spoločným konaním proti viacerým obvineným, ani spoločným predmetom tohto trestného konania (skutkom). Nerozhodovalo sa totiž o vine (ako v prípade odvolacieho konania), ale o väzbe, resp. o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o vzatí do väzby.

O   väzbe   každého   obvineného   (spoluobvineného)   sa   rozhoduje   samostatne a individuálne vo vzťahu k okolnostiam týkajúcich sa jeho osoby, pričom ide o procesnú otázku   zabezpečenia   osoby   na   účel   trestného   konania.   Na   rozdiel   od   hmotnoprávneho inštitútu spolupáchateľstva (§ 20 Trestného zákona), spolupáchateľstvo väzby neexistuje a väzba   u   spoluobvinených   nie   je   na   seba   nijako   viazaná.   Nemožno   teda   konštatovať „súvislosť viacerých vecí“, ako ju vidí sťažovateľ.

Tak   ako   bolo   možné   o   väzbe   jednotlivých   spoluobvinených   rozhodnúť   viacerými rozhodnutiami   v   prvom   stupni,   bolo   možné   o   opravných   prostriedkoch   proti   týmto rozhodnutiam rozhodnúť rôznymi senátmi, ktorým boli dotknuté veci pridelené náhodným výberom,   teda v súlade so zákonom.   Všetci konajúci sudcovia   boli zákonnými   sudcami v zmysle § 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Ani samotní sťažovatelia neuvádzajú, sudcovia ktorého senátu (2 Tost, 5 Tost alebo 6 Tost) boli zákonnými sudcami a ktorým bola teda ich osoba odňatá. Nie je prijateľný ani záver, že pri žiadnom z troch dotknutých rozhodnutí najvyššieho súdu zákonní sudcovia nerozhodovali.

Pri viacerých rozhodnutiach o väzbe rôznych osôb v tej istej trestnej veci vo fáze prípravného konania je postup, ktorý bol použitý, štandardný. Iným prípadom by bolo, keby sa   u   tej   istej   osoby   súčasne   rozhodovalo   napr.   jednak   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby, a jednak o sťažnosti proti samostatnému rozhodnutiu o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, ktoré (rozhodnutia) sú navzájom podmienené.

Ani   materiálne   neboli   práva   obvinených   nijako   dotknuté,   preto   navrhujeme nevysloviť porušenie ich ústavných práv.»

Na   predmetnom   vyjadrení   zotrval   najvyšší   súd   aj   v ďalších   vyjadreniach č. k. KP 4/2014-30 z 22. septembra 2014 a č. k. KP 4/2014-30 z 15. októbra 2014.

J.   K.,   J.   K.,   M.   B.   a P.   H.   vo   svojich   stanoviskách   k uvedeným   vyjadreniam z 1. októbra 2014 a 13. októbra 2014 uviedli, že argumenty najvyššieho súdu neobstoja, pretože

„...   spôsob   rozhodovania   Špecializovaného   súdu   v   prvom   stupni   bol   daný predovšetkým rôznymi časmi zatknutia jednotlivých obvinených a 24 hodinovou lehotou na ich dodanie Špecializovanému trestnému súdu, pracovisko Banská Bystrica... a následne 48 hodinovou lehotou sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného súdu na rozhodnutie o väzbe...

Hoci jednotlivé sťažnosti boli predložené Najvyššiemu súdu ako samostatné veci, telefonickým   dopytom   nášho   právneho   zástupcu   na   Špecializovanom   súde   mu   bolo oznámené, že všetky sťažnosti (sťažnosť...) boli týmto súdom odoslané Najvyššiemu súdu spoločne   25. mája   2014.   Sme   preto   presvedčení,   že   z   doručených   sťažností   ak   nim pripojeného spisového materiálu bolo možné po ich doručení na Najvyšší súd identifikovať ich súvislosť...

Skutočnosť, že súvislosť vecí je daná iba v prípade rozhodovania o vine, nie o väzbe, z rozvrhu práce Najvyššieho súdu nevyplýva. Samotné znenie článku II. ods. 6 rozvrhu práce Najvyššieho súdu... nedefinuje ani konkrétny register, resp. registre, na ktoré sa toto znenie vzťahuje. Zahŕňa všetky registre všetkých kolégií Najvyššieho súdu, teda aj register Tost... Nie je preto našou úlohou uvádzať, sudcovia ktorého senátu (2 Tost, 5 Tost alebo 6 Tost) boli v našom prípade zákonnými sudcami. Táto skutočnosť už ani nie je, vzhľadom na chýbajúce rozhodnutie predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu, zistiteľná. Platí   len,   že   pri   každom   z   troch   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   rozhodovali   nezákonní sudcovia.“.

P.   M.   vo   svojom   stanovisku   z 30.   októbra   2014   uviedol,   že „k   záveru prezentovanému   Najvyšším   súdom   možno   dôjsť   len   účelovým   výkladom   zákona   bez akejkoľvek reflexie skutkového a právneho stavu“, preto na podanej sťažnosti zotrváva.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom   sťažnosti   je   námietka   porušenia   základného   práva   sťažovateľov zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy,   čl.   38   ods.   1   listiny   a práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1 dohovoru   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6 Tost 21/2014   zo   4.   júna   2014, sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014 a sp. zn. 2 Tost 21/2014 z 3. júna 2014.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného   prideľovania   súdnej   agendy   a   aby   bol   vylúčený   (pre   rôzne   dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   zákonným   sudcom   je   sudca,   ktorý   spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať   sudcu   určeného   v súlade   s rozvrhom   práce   vecne   a miestne   príslušného   súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie   a rozhodovanie   v senáte   (napr.   I.   ÚS   52/97,   II. ÚS 47/99,   II.   ÚS   87/01, I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06); ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť v zmysle § 31 a nasl. Trestného poriadku alebo pre iné ďalšie dôvody (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný princíp zákonného sudcu treba pokladať za celkom neopomenuteľnú podmienku výkonu súdnej moci, ktorá na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú   nezávislosť   a na strane   druhej   predstavuje   pre   účastníka   konania   záruku,   že na rozhodnutie jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného a náhodného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený – pre rôzne dôvody a rozličné účely – výber súdov a sudcov „ad hoc“.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý   vykonáva   funkciu   sudcu   na   príslušnom   súde   a   bol   určený   v   súlade   so   zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone súdnictva, najmä pri   prideľovaní   a   prerozdeľovaní   vecí,   vedení   súdnych   registrov   a vyhotovovaní rozhodnutí   a   iných   písomností   programové   a   technické   prostriedky   schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom alebo samosudcom   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí...

Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Podľa   čl.   II   ods.   1   rozvrhu   práce   ak   osobitný   predpis   alebo   tento   rozvrh   práce neustanovuje   inak,   veci   určené   podľa   predmetu   konania   sa   v súlade   s rozvrhom   práce prideľujú   jednotlivým   senátom   náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom (ďalej len „aplikácia“) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa čl. II ods. 2 rozvrhu práce rozdelenie práce medzi jednotlivé senáty kolégií najvyššieho súdu je uvedené v osobitnej časti rozvrhu práce.

Podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce v prípadoch, v ktorých je daná súvislosť viacerých vecí   zapísaných   v rovnakom   registri,   rozhodne   predseda   kolégia,   ktorý   senát   vybaví súvisiace veci.

Z osobitnej časti rozvrhu práce vyplýva, že do registra Tost sa zapisujú sťažnosti proti rozhodnutiam krajských súdov v trestných veciach, ak tieto súdy rozhodovali v prvom stupni; register sa vedie v elektronickej podobe.

Namietané porušenie práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods.   1   listiny   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   vidia   sťažovatelia   v tom,   že   v ich „súvisiacich veciach“ nebol dodržaný postup podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce, pretože o nich nerozhodol predsedom trestnoprávneho kolégia určený jeden senát, ale tri rôzne senáty. Súvislosť vecí podľa ich názoru vyplýva už z prípravného konania, keď vydaním (jedného) uznesenia bolo sťažovateľom (ako aj ďalším osobám) vznesené obvinenie, na základe ktorého boli následne podané návrhy na ich vzatie do väzby (bližšie pozri I. časť odôvodnenia tohto nálezu).

Najvyšší   súd   naopak   tvrdí,   že   sťažovateľmi   uvádzané   dôvody   súvislosť   vecí nezakladajú,   a teda   v ich   veciach   nebol   dôvod   na   aplikáciu   citovaného   článku   rozvrhu práce.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rešpektovanie   ústavného   princípu   zákonného   sudcu je premietnuté aj do požiadavky, aby jednotlivé ustanovenia rozvrhu práce neboli vnímané izolovane,   ale   okrem   spojitosti   s   jeho   ďalšími   ustanoveniami   aj s relevantnými ustanoveniami   zákona   o súdoch,   Rokovacieho   poriadku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. 291/2006 Z. z. (ďalej len „rokovací poriadok“) a Registratúrneho poriadku a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného v zmysle zákona č.   395/2002   Z.   z.   o archívoch   a registratúrach   a o doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „registratúrny poriadok“).

V intenciách   uvedeného   ústavný   súd   preskúmal   aj   opodstatnenosť   námietok sťažovateľov a zistil, že rozvrh práce bol vydaný v zmysle zákona o súdoch a rokovacieho poriadku. Článok II ods. 6 rozvrhu práce možno chápať ako osobitné ustanovenie vo vzťahu k čl. II   ods.   1,   avšak   zároveň   je nutné konštatovať,   že tento   článok neobsahuje bližšiu konkretizáciu toho, v čom má spočívať „súvislosť viacerých vecí zapísaných v rovnakom registri“, ako podmienku, na základe ktorej „predseda kolégia rozhodne, ktorý senát vybaví súvisiace veci“. Preto v situácii, keď ani najvyšší súd vo svojich vyjadreniach k sťažnostiam túto   súvislosť,   resp.   účel   ustanovenia   čl.   II   ods.   6   rozvrhu   práce   neozrejmil,   je   nutné prisvedčiť tomu, že sťažovateľmi prezentovaná námietka má svoje logické opodstatnenie. Z vyžiadaných spisov najvyššieho súdu vyplýva, že 29. mája 2014:

- o 13:14:02 h bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci M. B., ktorý bol náhodným   výberom   pomocou   aplikácie   zapísaný   do   registra   2   Tost   pod sp. zn.   2   Tost 21/2014;

- o 13:21:03 h bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci J. K. a spol. (t. j. okrem iných aj P. H., J. K. a P. M.), ktorý bol náhodným výberom pomocou aplikácie zapísaný do registra 5 Tost pod sp. zn. 5 Tost 21/2014;

- o 13:31:14 h bol prijatý návrh na začatie konania v trestnej veci J. K., ktorý bol náhodným   výberom   pomocou   aplikácie   zapísaný   do   registra   6   Tost   pod sp. zn. 6 Tost 21/2014.

Podateľňou   najvyššieho   súdu   bolo   lustráciou   v každej   z uvedených   vecí   zistené, že „nijaký spis nepredchádza“.

Po pridelení vecí do jednotlivých senátov a určení jednotlivých sudcov spravodajcov tieto v zložení citovanom v I. časti tohto nálezu sťažnosti sťažovateľov zamietli.

Ako z uvedeného vyplýva, v prípade M. B., ktorého vec bola ako prvá zapísaná do registra Tost, bola podmienka náhodného pridelenia veci pomocou aplikácie   dodržaná, a teda k porušeniu jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Tost 21/2014   z 3.   júna   2014 nemohlo dôjsť, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Inak to je v prípade ďalších sťažovateľov – J. K., P. H., P. M. a J. K., kde najvyšší súd   nedostatočne   skúmal   možnú   súvislosť   so skôr   zapísanou   vecou   M.   B.,   a teda nepostupoval podľa čl. II ods. 6 rozvrhu práce, čím v konečnom dôsledku o nimi podaných opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam o väzbe rozhodol súd, resp. senáty najvyššieho súdu, ktoré neboli obsadené zákonným spôsobom. Keďže takýto postup je nezlučiteľný s garanciami   vyplývajúcimi   z čl. 48 ods. 1   ústavy,   čl. 38   ods.   1   listiny   a   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   označených   práv   týchto   sťažovateľov uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 21/2014 z 3. júna 2014 a sp. zn. 6 Tost 21/2014 zo 4. júna 2014 (body 2 a 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   tento   záver   bolo   namieste   uvedené   rozhodnutia   najvyššieho   súdu vo vzťahu k týmto sťažovateľom podľa čl. 127 ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a veci mu vrátiť na ďalšie konanie, ako to vyplýva z bodu 4 výroku tohto nálezu. Úlohou najvyššieho súdu v ďalšom konaní bude veci týchto   sťažovateľov   opätovne   prerokovať   a rozhodnúť   o nich   v súlade   so   zmyslom a obsahom označených práv pri rešpektovaní právneho názoru ústavného súdu vysloveného v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

V súvislosti s návrhmi sťažovateľov na ich prepustenie z väzby na slobodu ústavný súd konštatuje, že problematika zákonnosti vzatia a držania sťažovateľov vo väzbe patrí do výlučnej   kompetencie   všeobecných   súdov,   preto   vychádzajúc z   princípu   subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnostiam v tejto časti nevyhovel (bod 7 výroku nálezu).

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Rozhodovanie o návrhu M. B. na náhradu trov konania bolo vzhľadom na výsledok tohto konania bezpredmetné.

Právny zástupca J. K., J. K. a P. H. v sťažnostiach zo 4. júla 2014 vyčíslil trovy konania u každého z nich osobitne na sumu 340,90 € pozostávajúcu z odmeny za dva úkony právnej služby v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov v sume po 8,04 € plus 20 % DPH, čo celkovo predstavuje sumu 1 022,70 €.

Ústavný   súd   J.   K.,   J.   K.   a P.   H.   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a dva režijné paušály v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) urobené v roku 2014, pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej   odmeny   bolo potrebné   v   súlade   s   §   13   ods.   2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateľov o 50 %, pretože ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Trovy   právneho   zastúpenia   troch   sťažovateľov   tak predstavujú celkovú sumu 720,38 € [(67 x 2) + (8,04 x 2) x 3 osoby = 450,24 + 20 % DPH = 540,29], ktorú zaviazal uhradiť najvyšší súd (bod 5 výroku nálezu).

Právny zástupca P. M. v sťažnosti zo 17. júla 2014 vyčíslil trovy konania celkovou sumou 284,08 € pozostávajúcou z odmeny za dva úkony právnej služby v sume po 134 € a z dvoch režijných paušálov po 8,04 €. Keďže náhrada trov právneho zastúpenia vypočítaná právnym zástupcom P. M. zodpovedá výpočtu ústavného súdu v zmysle vyhlášky, zaviazal na jej úhradu najvyšší súd (bod 6 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 9. decembra 2014