znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 505/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   D.,   zastúpenej advokátom JUDr. S. U., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k.   29   Cb/27/2010-280   z 13.   júna   2011, postupom   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   3   Cob/372/2011-363,   3 Cob/373/2011,   3   Ncb/12/2011   z 30. novembra   2011   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 10/2012 z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r.   o.,   D.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 Cb/27/2010-280 z 13. júna 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   č.   k.   3 Cob/372/2011-363, 3 Cob/373/2011,   3 Ncb/12/2011   z 30.   novembra 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 10/2012 z 30. apríla 2012.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   na   návrh   sťažovateľky z 19. novembra 2009 okresný súd uznesením č. k. 25 Cb/200/2009-91 z 9. decembra 2009 vydal predbežné opatrenie, ktorým zakázal obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., ako odporcovi nakladať s nehnuteľnosťami a zároveň uložil sťažovateľke v lehote 15 dní od doručenia   tohto   uznesenia   podať   návrh   vo   veci   samej;   uvedené   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 31. marca 2010.

Dňa 27. novembra 2009 (t. j. pred vydaním predbežného opatrenia, pozn.) podala sťažovateľka   okresnému   súdu   návrh   (žalobu)   na   neúčinnosť   právneho   úkonu   –   kúpnej zmluvy k nehnuteľnostiam. Po reklamácii zápisu tohto návrhu do súdneho registra bola vec náhodným   výberom   prostredníctvom   elektronickej   podateľne   1.   februára   2010 pod sp. zn. 29 Cb/27/2010 pridelená sudkyni JUDr. A. K.

Na   základe   návrhu   odporcu   zo   4.   marca   2011   okresný   súd   uznesením č. k. 29 Cb/27/2010-280   z 13.   júna   2011   zrušil   predbežné   opatrenie   nariadené   jeho uznesením č. k. 25 Cb/200/2009-91 z 9. decembra 2009. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie.

Uznesením č.   k. 29 Cb/27/2010-301 zo 4. júla 2011 okresný súd pripustil   vstup obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., B., do konania ako ďalšieho účastníka na strane odporcu; nepripustil zmenu návrhu na začatie konania a časť návrhu vylúčil na samostatné konanie. Proti prvému výroku tohto rozhodnutia podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom zároveň navrhla, „aby odvolací súd... rozhodol o pripustení rozšírenia návrhu na začatie konania o nový výrok“.

Uznesením   č.   k.   3   Cob/372/2011-363,   3   Cob/373/2011,   3   Ncb/12/2011 z 30. novembra 2011 krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 29 Cb/27/2010-280 z 13. júna 2011, zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 29 Cb/27/2010-301 zo 4. júla 2011 v napadnutej časti týkajúcej sa vstupu ďalšieho účastníka do konania, zamietol návrh sťažovateľky na zmenu žaloby a zároveň zamietol návrh sťažovateľky (z 27. júna 2011, pozn.) na doplnenie uznesenia krajského súdu č. k. 3 Ncb/12/2011-276 z 29. apríla 2011. Proti prvému a tretiemu výroku tohto rozhodnutia podala sťažovateľka dovolanie podľa § 237 písm. e), f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré odôvodnila tým,   že „sudca   oddelenia   29Cb nebol   v danom   prípade   na   rozhodnutie   o zrušení predbežného opatrenia zákonným sudcom a súd bol preto nesprávne obsadený, čím súčasne došlo postupom súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom“, ako aj tým, že „ak súd zmenu návrhu nepripustí, hoci podmienky k tomu boli splnené... odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Obdo   10/2012   z 30.   apríla   2012   dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že pokiaľ ide o rozhodovanie o návrhu odporcu na zrušenie predbežného opatrenia, odvolací súd aj dovolací súd „považovali za určujúcu skutočnosť,   že   sudca   oddelenia   29   Cb   je   zákonným   sudcom   vo   veci   samej,   a preto   je zákonným sudcom aj pre rozhodnutie o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia“. Podľa jej názoru ide o samostatnú vec a o uvedenom návrhu mal rozhodovať sudca oddelenia 25 Cb,   v ktorom   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené.   Dovolací   súd   nedal   sťažovateľke „odpoveď na námietku, že sudca príslušný na rozhodovanie o veci samej, nie je súčasne zákonným sudcom pri rozhodovaní návrhu na zrušenie predbežného opatrenia“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „ak koná súd o pripustení zmeny návrhu na začatie konania pri splnení podmienok, je pripustenie zmeny návrhu procesná povinnosť súdu a nie je to ponechané na voľnú úvahu súdu. Ak súd zmenu návrhu nepripustí, hoci podmienky k tomu boli splnené, poruší tým právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, čím odníme účastníkovi možnosť konať pred súdom...“. Sťažovateľka považuje zamietnutie jej návrhu na zmenu žaloby odvolacím   súdom   z dôvodu   porušenia zásady   dvojinštančnosti súdneho konania za nesprávne.

V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   súdny   proces   ako   aj   základné   právo   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 27/2010 o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia uznesením zo dňa 13. 06. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o. na súdnu ochranu a spravodlivý súdny   proces   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Cob/372/2011, 3 Cob/373/2011 a 3 Ncb/12/2011 pri zamietnutí návrhu žalobcu na zmenu žaloby v odvolacom konaní porušené bolo.

3.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obdo   10/2012 z 30. apríla 2012 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 Eur..., ktorú jej Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. S. U., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   uvádzané   sťažovateľkou   v sťažnosti   sú v podstate totožné s tými, ktorými odôvodnila svoje dovolanie, pričom ich preskúmania sa domáha,   ako   keby   bol   ústavný   súd   ďalším   stupňom   v sústave   všeobecného   súdnictva. Relevantné   odôvodnenie   sťažnosti   však   vo   vzťahu   k porušeniu   toho-ktorého   práva najvyšším súdom absentuje.

Porušenie   označených   práv   sťažovateľka   odvodzuje   od tohto,   že   okresný   súd a krajský súd nerozhodli v súlade s jej právnym názorom. Najvyššiemu súdu sťažovateľka vytýka to, že jej nedal „odpoveď na námietku, že sudca príslušný na rozhodovanie o veci samej, nie je súčasne zákonným sudcom pri rozhodovaní návrhu na zrušenie predbežného opatrenia“, ako aj to, že sa stotožnil s nesprávnym záverom krajského súdu, ktorý zamietol jej návrh na zmenu žaloby z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07 a iné) však vyplýva, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietanie   porušenia   týchto   práv   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa so skutkovým a právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecného súdu.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nesúhlasí   s tvrdením   sťažovateľky,   že najvyšší   súd   sa   nevysporiadal s jej námietkou týkajúcou sa určenia zákonného sudcu.

Súdne registre, formu ich vedenia, zakladanie a zapisovanie do súdnych registrov a iné upravujú ustanovenia § 148 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov.   Podľa ustanovenia § 152 ods. 7 citovanej vyhlášky ak bola vec zapísaná do nesprávne určeného súdneho registra, môže byť prevedená podľa pokynu predsedu súdu do správne určeného súdneho registra s novou spisovou značkou najneskôr do 30 dní odo dňa zapísania veci do pôvodného súdneho registra. Ak nedôjde v lehote podľa predchádzajúcej vety k prevodu veci   do   správne   určeného   súdneho   registra,   vec   dokončí   senát   alebo   samosudca   podľa pôvodného pridelenia.

Citované ustanovenie bolo podkladom na určenie postupu okresného súdu pri zápise danej   veci   do   príslušného   registra   a jej   pridelení   tomu-ktorému   sudcovi,   a z tohto ustanovenia   vychádzal   aj   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o dovolaní   sťažovateľky (strana 8 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Ak v priebehu súdneho konania nebolo   nadriadeným   súdom   rozhodnuté,   že   sudca,   ktorému   bola   vec   týmto   spôsobom pridelená,   je   so   zreteľom   na   (jeho)   pomer   k veci,   k účastníkom   konania   alebo   k ich zástupcom   vylúčený   z prerokovávania   a rozhodovania   tejto   veci,   nemožno   pochybovať o tom, že je zákonným sudcom, ktorý má danú vec aj dokončiť, t. j. rozhodnúť aj o neskôr podaných návrhoch účastníkov konania, a to bez ohľadu na to, v akom štádiu mu táto vec bola pridelená. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právneho   záveru   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k odmietnutiu   tejto   časti   dovolania sťažovateľky.

Rovnako   je   to   aj   v prípade   odmietnutia   dovolania   sťažovateľky   v časti,   v ktorej napadla zamietnutie jej návrhu na zmenu žaloby odvolacím súdom z dôvodu porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania.

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je   otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010, II. ÚS 324/2010).

Keďže vec nie je dosiaľ meritórne skončená, sťažovateľka má stále priestor na to, aby sa   prostredníctvom   návrhov   alebo opravných   prostriedkov   upravených   Občianskym súdnym   poriadkom   domáhala   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   v konaní pred všeobecnými súdmi.

V závere ústavný   súd   konštatuje,   že obsah napadnutého rozhodnutia   najvyššieho súdu už prima facie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti. Vychádzajúc z uvedeného preto hodnotí námietky sťažovateľky ako zjavne neopodstatnené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012