znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 505/2011-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   Ing.   I.   S.,   K.,   zastúpenej   JUDr. M.   Š.,   Advokátska   kancelária,   K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25 P/13/2010 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € (slovom tisíctristo eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   zaplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť Ing. I. S. trovy konania v sume 396,61 € (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a šesťdesiatjeden   centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. M. Š., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 505/2011-22 z 22. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. I. S., K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010.

Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným   okresnému súdu 8. septembra 2009 domáhala zvýšenia výživného pre maloleté dieťa. Okresný súd však vo veci sťažovateľky nariadil jediné pojednávanie, a to na 17. marec 2010. Z tohto dôvodu adresovala sťažovateľka predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola z jeho strany posúdená ako dôvodná.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uviedla, že uznesením zo 7. marca 2011 bol pre účely zistenia   finančnej   situácie   odporcu   vo   veci   ustanovený   znalec,   ktorý   proti   vydanému uzneseniu z dôvodu svojej pracovnej zaťaženosti podal opravný prostriedok a žiadal, aby súd   ustanovil   v predmetnom   konaní   iného   znalca.   Okresný   súd   však   námietkam ustanoveného   znalca   v rámci   autoremedúry   nevyhovel   a postúpil   podaný   opravný prostriedok na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Podľa vyjadrenia sťažovateľky nadriadený súd vo veci nekonal, preto podala sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi krajského súdu, ktorý sťažovateľku informoval, že „veci v odvolacom konaní sa vybavujú zásadne podľa poradia doručenia a vzhľadom k značnému počtu skôr došlých vecí sa vec sťažovateľky k dnešnému dňu ešte nedostala na rad“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   doterajší   postup   súdov   vo   veci,   v ktorej   sa   rieši „existenčná otázka“ vyžadujúca si „mimoriadnu pozornosť“, vykazuje zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie jej základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P/13/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cop 119/2011, prikázal okresnému súdu a krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Uznesením   ústavného   súdu   č. k. III. ÚS 505/2011-22   z 22.   novembra   2011   bola sťažnosť   sťažovateľky   prijatá   v časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   čl.   48   ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom okresného súdu a v časti námietok týkajúcich sa postupu krajského súdu bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   ktorého   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 13. decembra   2011   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   procesných   úkonov konania   a   bola   v ňom   konštatovaná   skutková   náročnosť   prerokúvanej   veci   daná   podľa názoru   okresného   súdu   potrebou   znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd   za   obdobie poznačené   prieťahmi   vo   svojom   postupe   označil   úsek   konania   od   26.   mája   2010 do 20. decembra 2010 a argumentoval takto: „Z môjho pohľadu by bolo možné hodnotiť prieťahy vzniknuté v tomto konaní ako subjektívne zbytočné len za predpokladu vytvorenia objektívne   priaznivých   podmienok   na   rozhodovaciu   činnosť   sudcov   tunajšieho   súdu, spočívajúcich   v takom   množstve   pridelených   vecí,   v   ktorých   by   aspoň   pri   vynaložení maximálneho úsilia bolo možné konať priebežne vo všetkých pridelených veciach. Na vznik vyššie uvedených prieťahov v danom konaní má vplyv predovšetkým skutočnosť, že zákonná sudkyňa   JUDr. G.   T.   bola   dlhodobo   práceneschopná,   a   to   v období   od 11.1.2010 do 8.12.2010.   Keďže   počet   sudcov   tunajšieho   súdu   nebol   v   tomto   období   navýšený a situáciu nebolo možné vzhľadom aj na zaťaženosť v iných súdnych oddeleniach riešiť presunom sudcov, došlo k takej zaťaženosti sudkýň príslušného úseku, ktorá neumožňovala vykonávať úkony,   vytyčovať   pojednávania a rozhodovať veci v lehotách pre účastníkov priaznivejších.“

V liste okresný súd zároveň vyjadril   súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V   podaní   doručenom   ústavnému   súdu   9.   januára   2012   súhlasila   s   upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľka. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovateľka predostrela túto argumentáciu:

«Pre sťažovateľku a jej maloleté dieťa je neakceptovateľný stav, že sa v roku 2012 ocitá v situácii, že vo veci nie je stále meritórne rozhodnuté t.j. po 2 rokoch a 4 mesiacoch súdneho konania doteraz nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, napriek tomu, že určenie výšky výživného má priamy vplyv na zabezpečovanie každodenných potrieb dieťaťa. V danom prípade je nutné pre posúdenie nečinnosti súdov prihliadať i na jedno z najdôležitejších kritérií a to samotný predmet návrhu na začatie konania.

S poukazom na vyššie uvedené sťažovateľka sa svojím návrhom zo dňa 8.septembra 2009 domáha úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu (konanie vedené Okresným súdom Košice II pod sp.zn. 25P/13/2010), do dnešného dňa právna neistota sťažovateľky a jej maloletého dieťaťa nie je odstránená.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že vo veciach, v ktorých sa koná o výživné, resp. sa vymáha výživné pre maloleté dieťa, ide o existenčné veci, o agendu starostlivosti súdu o maloletých, kde   sa   predpokladá   osobitná   pozornosť   efektívnym   a   rýchlym   postupom   súdu.   Tomu nezodpovedá postup okresného súdu (ako ani krajského súdu) pri rozhodovaní o návrhu na určenie práv a povinností k maloletému dieťaťu, kde sa vo veci bez akéhokoľvek dôvodu konali od podania návrhu na začatie konania do dnešného dňa len dve pojednávania, ktoré boli navyše obe odročené.

V   zmysle   ustanovenia   §   176   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť, len ak z vážnych dôvodov a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy. Súd začne vykonávať úkony na vykonanie dôkazov bezodkladne po začatí konania.

Sťažovateľka   zároveň   poukazuje   na   čl.3   Dohovoru   o   právach   dieťaťa:   „záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi“.

Berúc   do   úvahy   vyššie   uvedené   sťažovateľka   nevidí   žiadny   vážny   dôvod   ani objektívnu príčinu na to, aby súd v predmetnej veci nerozhodol v zmysle vyššie uvedenej 6- mesačnej lehoty. Doterajšia dĺžka konania nemôže byť akceptovaná i z toho dôvodu, že vo veci, v ktorej sa namietajú prieťahy, sa rieši existenčná otázka pre sťažovateľku a jej maloleté dieťa.

Vzhľadom na vyššie uvedené je sťažovateľka nútená zopakovať dôvody, pre ktoré bola návrh na začatie konania nútená podať, a uvádza:

- dôvodom na podanie návrhu na úpravu práv a povinností k mal. dieťaťu bol stav, pre ktorý sťažovateľka nevedela a nevie zabezpečiť pre svoje maloleté dieťa to, čo mu podľa veku prináležalo a prináleží, uvedený stav zvláda len vďaka pomoci jej najbližšej rodiny

- maloletá mala v čase určenia výživného dva roky, v súčasnej dobe je mal. už na strednej škole, pričom niet pochýb o tom, že toto výživné nepostačuje na zabezpečenie všetkých potrieb maloletej

- odhliadnuc od uvedeného, príjem sťažovateľky nedokáže pokryť potreby jej dieťaťa a ešte aj svoje, keďže výdavky na domácnosť od roku 1996, kedy bola naposledy stanovená výška výživného na dieťa, neporovnateľne stúpli

-   počnúc   januárom   2009   je   tak   sťažovateľka   v   prípade   zabezpečovania   potrieb   svojho dieťaťa sťažovateľka odkázaná na pomoc svojej najbližšej rodiny.

Rýchlosť,   účinnosť   a   výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania sú podmienené (subjektívne i objektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníka súdneho konania, ako   aj   činnosťou   súdu.   Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa sťažovateľky nejde o konanie, ktoré   je   právne   zložité.   Hmotnoprávna   a   procesná   úprava   postupu   súdu   vo   veciach starostlivosti súdu o maloletých je obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších   predpisov   a   v   Občianskom   súdnom   poriadku.   Výklad   a   používanie   týchto zákonov   sú   stabilizované   v   rozsiahlej   judikatúre   vyšších   súdov.   V   danej   veci   sa   nejde o otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní riešená bez jej predošlého riešenia v stabilizovanej judikatúre.

Určitý stupeň skutkovej zložitosti možno pripísať tomu, že ide o konanie starostlivosti súdu   o   maloletých,   a   keďže   rozhodovanie   závisí   od   skutočností,   na   ktoré   sú   potrebné odborné   znalosti,   musel   okresný   súd   ustanoviť   znalca.   Napriek   uvedenému   však   má sťažovateľka za to, že pri účinnejšom a dôraznejšom postupe okresného súdu by sa konanie urýchlilo. Z hľadiska povahy veci ide pritom a takú vec, ktorá si vyžaduje mimoriadnu pozornosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania v procesnom postavení navrhovateľky neprispelo k namietaným zbytočným prieťahom a ani k   doterajšej   dĺžke   súdneho   konania,   naopak   sťažovateľka   urgovala   konanie   súdov prostredníctvom   podávania   svojich   sťažností   na   prieťahy   v   konaní,   uvedené   potvrdzuje i Okresný súd Košice II, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 7.12.2011 uvádza, že: „ - zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou“.

Vzhľadom na vyššie uvedené, celkovú dĺžku konania pred okresným ako aj krajským súdom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, jeho priebeh doteraz dosiahnuté výsledky nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou veci. Sťažovateľku ako matku zaujíma s ohľadom na jej maloleté dieťa a jeho potreby výsledok konania, keďže výživné na mal. dieťa nebolo zvýšené od roku 1996, t. j. 16 rokov od posledného určenia.

Povedané   inak,   sťažovateľka   má   naliehavý   záujem   na   tom,   aby   bolo   vo   veci   čo najskôr rozhodnuté, keďže uvedená neistota, v ktorej sa nečinnosťou súdov ocitá pre ňu a jej   mal.   dieťa   znamená   v   konečnom   dôsledku   prežívanie   z   dňa   na   deň,   čo   sa   týka materiálneho   dopadu,   o   psychických   následkoch   nehovoriac,   kedy   je   táto   vystavená neustálemu tlaku, či dokáže zabezpečiť základné životné potreby pre svoje maloleté dieťa a tento stav pretrváva len vďaka nečinnosti súdov už od roku 2009.

Berúc   do   úvahy   všetko   uvedené   má   sťažovateľka   jednoznačne   za   to,   že   v   tomto prípade došlo k porušeniu jej základných práv a ľudských slobôd, kedy nečinnosť súdu, t.j. jeho   liknavý   postup   v   konaní,   má   veľmi   ťaživé   následky   pre   zabezpečenie   základných životných   potrieb   detí,   uvedené   sa   prieči   cieľom,   ktoré   sú   kladené   súdom   v   rámci   ich starostlivosti o maloletých.»

Aj   sťažovateľka   v závere   svojho   vyjadrenia   uviedla,   že   súhlasí   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   preskúmal   na   vec   sa   vzťahujúci   súdny   spis   a dospel   k   týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovateľka   podala   8.   septembra   2009   okresnému   súdu   návrh „o   úpravu rodičovských práv a povinností k mal.dieťaťu“, okresný súd však 15. októbra 2009 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec sťažovateľky postúpil Okresnému súdu Trebišov. Sťažovateľka adresovala Okresnému súdu Trebišov 19. novembra 2009 podanie, v ktorom prezentovala svoj nesúhlas s postúpením veci z dôvodov narušenia hospodárnosti konania. Okresný súd Trebišov vykonal vo veci 25. novembra 2009 pojednávanie, na ktorom prijal uznesenie o „prenesení svojej miestnej príslušnosti na Okresný súd Košice II“ a následne 14. januára 2010 postúpil vec sťažovateľky okresnému súdu.

Okresný súd vykonal 17. marca 2010 pojednávanie, na ktorom právna zástupkyňa sťažovateľky   navrhla   pojednávanie   odročiť   pre   účely   podania   návrhov   na   doplnenie dokazovania.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   a účastníkom   poskytol na doplnenie   návrhov   lehotu   7   dní.   Sťažovateľka   doručila   okresnému   súdu   návrh na doplnenie   dokazovania   22.   marca   2010,   odporcu   okresný   súd   6.   apríla   2010   vyzval na predloženie   relevantných   podkladov,   pričom   tento   reagoval   podaním   doručeným 23. apríla 2010. Sťažovateľka 26. mája 2010 predložila okresnému súdu svoje vyjadrenie a podaním   z 10.   septembra   2010   žiadala   pokračovať   v konaní.   Žiadosť   sťažovateľka opakovala 6. októbra   2010   a následne 14.   decembra   2010   podala   sťažnosť na prieťahy v konaní.

Okresný súd 5. januára 2011 vyzval odporcu na predloženie relevantných podkladov a žiadal o poskytnutie súčinnosti kompetentné subjekty.

Okresný   súd   uznesením   zo 7.   marca   2011   nariadil   znalecké   dokazovanie,   avšak 29. marca   2011   ustanovený   znalec   požiadal   o ustanovenie   iného   znalca   z dôvodu,   že v splnení   uloženej   povinnosti   mu   bránia   iné   pracovné   úlohy.   Okresný   súd   predložil 14. apríla 2011 spisový materiál nadriadenému súdu spolu s opravným prostriedkom znalca.Krajský súd uznesením z 26. septembra 2011 vrátil okresnému súdu spisový materiál ako   vec   predčasne   predloženú   s   odôvodnením,   že   dotknuté   uznesenie   o nariadení znaleckého dokazovania vydal vyšší súdny úradník, preto na základe podaného odvolania odporcu   malo   byť uznesenie zrušené   a o veci   mal   rozhodnúť   zákonný   sudca   okresného súdu.Okresný   súd   predmetné   rozhodnutie   svojím   uznesením   z 26.   októbra   2011   zrušil a ďalším uznesením z 26. októbra 2011 ustanovil iného znalca, ktorému uložil povinnosť predloženia znaleckého posudku v lehote 60 dní od doručenia spisového materiálu.V čase rozhodovania ústavného súdu nebola vec pred okresným súdom meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namietala   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľky   (1),   ďalej správanie sťažovateľky v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky na zvýšenie   výživného   pre   maloleté dieťa.   Z obsahu predloženého na vec   sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala   záver   o osobitnej   právnej   alebo   skutkovej   zložitosti   veci.   Vo vzťahu   k argumentácii   okresného   súdu,   ktorý   určitú   skutkovú   náročnosť   veci odôvodnil   potrebou   znaleckého   dokazovania,   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   síce s daným   tvrdením   možno   stotožniť,   no   zároveň   treba   konštatovať,   že   táto okolnosť   vo   vzťahu   k doterajšiemu   postupu   okresného   súdu   posudzovanému ústavným súdom nemala a ani nemohla mať vplyv na jeho plynulosť, pretože k vypracovaniu   znaleckého   posudku   sa   pristúpilo   až   v decembri   2011,   teda bezprostredne pred samotným rozhodovaním ústavného súdu.

Ústavný súd pri hodnotení okolností tohto prípadu a predovšetkým pri posudzovaní dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. H. v. United Kingdom z 8.   júla   1987)   prihliadol   aj   na   povahu   konania   dotýkajúceho   sa   ochrany   záujmov maloletého dieťaťa a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto konania preto podmieňovala   prísnejšie   hodnotenie   jeho   priebehu   ústavným   súdom   z toho   hľadiska,   či v ňom došlo nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.

2. V   rámci   posúdenia   druhého   kritéria   používaného   pre   hodnotenie   prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní nezistil ústavný súd žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali   nedostatočnú   aktivitu   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania.   Napokon   ani samotný   okresný   súd   nenamietal   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   mali   byť   zohľadnené na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým sa sťažovateľ   obrátil   na štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania okresného súdu bol jeho neefektívny a nesústredený postup a tiež obdobie nečinnosti, v ktorom okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Už v prvotnej fáze konania okresného súdu sa vyskytlo obdobie, v rámci ktorého ústavný   súd   zistil   nedostatky   v postupe   okresného   súdu   zapríčinené   jeho   neefektívnym prístupom nerešpektujúcim zásady hospodárnosti konania (postúpenie veci inému súdu a jej následné postúpenie okresnému súdu).

Okresný   súd   postupoval   nesústredene   a neefektívne   aj   v súvislosti   s nariadeným znaleckým   dokazovaním.   Jednak   predložil   uplatnený   opravný   prostriedok   znalca nadriadenému   súdu   predčasne,   v rozpore   s právnou   úpravou   vyžadujúcou   preskúmanie podaného opravného prostriedku smerujúceho voči rozhodnutiu povereného zamestnanca súdu   zásadne   zákonným   sudcom.   A navyše   postupoval   neefektívne   v   situácii,   keď existujúce   okolnosti   jednoznačne   indikovali   podmienky   na   uplatnenie   časovo nenáročnejšieho,   a   teda   efektívnejšieho   postupu   –   autoremedúry   (ktorú   okresný   súd následne aj realizoval), čím okresný súd zbytočne predĺžil v danej etape súdne konanie.

Pasivitou   okresného   súdu   bolo   poznačené   obdobie   od   26.   mája   2010,   keď   bolo okresnému súdu predložené relevantné vyjadrenie sťažovateľky, do 5. januára 2011, keď okresný   súd   vyzval   odporcu   na predloženie   relevantných   podkladov.   Vymedzenému obdobiu kvantitatívne zodpovedá nečinnosť okresného súdu v rozsahu takmer 7 mesiacov.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   postup   okresného   súdu   a   zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti (v celkovej dĺžke 7 mesiacov), ako aj v dôsledku svojho neefektívneho a nesústredeného postupu. Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   vyrovnal   aj   s argumentáciou   predostretou v stanovisku okresného súdu, ktorý zbytočné prieťahy odôvodnil objektívnymi okolnosťami súvisiacimi   s   nepriaznivým   personálnym   obsadením   okresného   súdu.   Ústavný   súd zdôrazňuje, že doterajšia judikatúra ústavného súdu v tomto smere formulovala stanovisko, podľa   ktorého   otázka   množstva   vecí,   personálne   a organizačné   problémy   súdu   nie   sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III.   ÚS   14/00),   argumenty   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí a nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu   preto ústavný súd akceptovať nemohol.

S ohľadom na všetky už uvedené závery a tiež s prihliadnutím na predmet konania a tomu zodpovedajúcu inštruktívnu lehotu 6 mesiacov limitujúcu rozhodovania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých podľa § 176 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom   považovať   z hľadiska   požiadaviek   čl.   6   ods.   1   dohovoru   za primeranú   a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   jej   práva na prerokovanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolo v čase rozhodovania   ústavného súdu   pred okresným súdom   meritórne skončené, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľka, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, nachádza.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila sťažovateľka takto: „Prieťahy v tomto konaní len umocňujú   a zhoršujú už beztak ťažkú situáciu   sťažovateľky.   V zmysle   vyššie   uvedených   je   možné   mať   dôvodne   za   to,   že za terajšieho stavu vecí v konečnom dôsledku ani nedošlo k súdnej ochrane práv a právom chránených záujmov sťažovateľky a jej dieťaťa. Za takýchto podmienok však sťažovateľka úplne stratila vieru v spravodlivé (rozumej účinné) rozhodnutie súdu vo veci.“ Vychádzajúc z uvedeného považovala sťažovateľka za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 7 000 €, k zaplateniu ktorej žiadala zaviazať okresný súd a krajský súd.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľke čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú   nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 1 300 €, ktorá zohľadňuje najmä:

a) rozsah zbytočných prieťahov v konaní,

b) skutočnosť, že predmetom konania okresného súdu je citlivá oblasť starostlivosti o maloletých v zmysle § 176 a nasl. OSP a

c)   s okolnosťami   uvedenými   v   a)   a b)   spojenú   nemajetkovú   ujmu   sťažovateľky spočívajúcu v jej psychickej záťaži a pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   žiadala   priznať   náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 489,50 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2010,   ktorá   predstavovala sumu 741 €, a to pokiaľ ide o prvé dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2011. Pokiaľ   ide   o tretí   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2012,   treba   vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá predstavovala sumu 763 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti ako úkony vykonané v roku 2011 a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu ako úkon vykonaný v roku 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v   znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc   z   uvedeného   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume 2 x 123,50 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál 7,41 €. Za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 €, k tomu režijný paušál 7,63 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej sume 396,61 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012