znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 504/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť obce Košolná, Košolná 44, právne zastúpenej advokátom JUDr.   Mgr.   Michalom   Mrvom   LL.M.,   advokátska   kancelária,   Nevädzová   5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Sžr 56/2014 z 24. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Košolná o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2015 doručená   sťažnosť   obce   Košolná,   Košolná   44   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 1 Sžr 56/2014 z 24. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti a   z jej príloh   vyplýva,   že sťažovateľka   bola   účastníčkou   správneho konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim podľa zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 180/1995   Z.   z.   o   niektorých   opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 180/1995   Z.   z.“).   Správny   orgán   v rámci   uvedeného   konania   na   základe   návrhu Slovenského pozemkového fondu (ďalej len „SPF“), ktorým sa SPF domáhal potvrdenia, že v návrhu uvedené pozemky evidované v katastri nehnuteľností ako pozemky vo vlastníctve sťažovateľky sú vo vlastníctve štátu, vydal rozhodnutie sp. zn. C 181/2012 z 25. marca 2013 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“), ktorým potvrdil, že označené pozemky sú vo vlastníctve Slovenskej republiky. Sťažovateľka proti označenému rozhodnutiu správneho orgánu podala odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   podľa   §   250l   a nasl.   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdy   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn. 38 Sp 23/2013 z 25. marca 2014 tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Proti uvedenému rozsudku krajského   súdu   podal   správny   orgán   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súdu napadnutým   rozsudkom   tak,   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že rozhodnutie správneho orgánu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti atakuje právne závery, na ktorých stojí napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, a tvrdí, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu porušuje jej označené práva.   Argumentuje   tým,   že   označené   pozemky   nadobudla   na   základe   delimitačných protokolov a ich dodatkov ešte v roku 1993 vydaných podľa zákona Slovenskej národnej rady   č.   138/1991   Zb.   o majetku   obcí   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o majetku obcí“). Od toho času bola sťažovateľka vedená aj ako vlastník týchto pozemkov v katastri nehnuteľností, preto v správnom konaní vzniesla námietku vydržania, ktorá však nebola   akceptovaná.   Vychádzajúc   z uvedeného   zastávala   názor,   že   správny   orgán   sa nesprávne vysporiadal s jej námietkou vydržania, predostrela svoj právny pohľad na vec a tiež názor,   že   najvyšší   súd   pochybil a zasiahol   do jej označených práv, keď   potvrdil rozhodnutie   správneho   orgánu.   Podľa   nej   sa   najvyšší   súd   ústavne   nesúladným a formalistickým   spôsobom   vysporiadal   s jej   argumentmi,   ktoré   smerovali   k tomu,   že správny orgán na základe jej námietok o vydržaní predmetných pozemkov mal jej v rámci svojho rozhodnutia potvrdiť nadobudnutie týchto pozemkov vydržaním podľa § 11 zákona č. 180/1995 Z. z.

Sťažovateľka   na   základe   uvedenej   argumentácie   ústavnému   súdu   navrhla,   aby po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví   porušenie   jej označených   práv   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   časti   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   z ktorej   vyplýva,   že   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd pripomína svoj pravidelne judikovaný právny názor, že tohto práva sa možno domáhať v súlade s čl. 51 ods. 1 (v spojení s čl. 46 ods. 4) ústavy len v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy vykonávajú (napr. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03). V okolnostiach daného prípadu sú týmito zákonmi č 180/1995 Zb., zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), zákon o majetku obcí a Občiansky súdny poriadok.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo podľa sťažovateľky   dôjsť   v   dôsledku   potvrdenia   neústavného   rozhodnutia   správneho   orgánu. Zásadnou   je   pritom   námietka,   že   správny   orgán   v rámci   konania   o   obnove   evidencie niektorých   pozemkov   a   právnych   vzťahov   k nim   sa   formalisticky   vysporiadal   s   jej námietkou   vydržania,   ktorou   sa   odmietol   zaoberať,   v dôsledku   čoho   sťažovateľka   bola rozhodnutím správneho orgánu pozbavená vlastníctva k pozemkom evidovaných v katastri nehnuteľností   v jej   vlastníctve   po   takmer   20-tich   rokoch.   Keďže   uvedený   prílišný formalizmus nenapravil ani najvyšší súd v rámci konania o opravnom prostriedku, porušil tým podľa jej názoru označené práva.

Vzhľadom na uvedený charakter námietky sťažovateľky bolo potrebné, aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zisťoval splnenie podmienok na prijatie tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie skúmaním napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení   s rozhodnutím   správneho   orgánu,   ktoré   bolo   najvyšším   súdom   na   základe odvolania sťažovateľky zmenou rozsudku krajského súdu sp. zn. 38 Sp 23/2013 z 25. marca 2014 (ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu, pozn.) potvrdené. Podľa § 11 ods. 1 zákona. 180/1995 Z. z. správny orgán na návrh účastníka konania (ďalej len,,navrhovateľ“) rozhodnutím potvrdí, že navrhovateľ nadobudol vlastníctvo k pozemku vydržaním, ak sú splnené   podmienky   ustanovené   týmto   zákonom.   Účastníkom   konania   je   aj   dedič oprávneného   držiteľa.   Účastníkom   územného   konania   je   navrhovateľ,   obec,   ak   nie   je stavebným úradom príslušným na územné konanie, a ten, komu toto postavenie vyplýva z osobitných predpisov.

Podľa § 11 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z. návrh na vydanie rozhodnutia podľa odseku 1 možno podať len na účely konania a najneskôr s podaním námietok (§ 7 ods. 2).

Podľa § 11 ods. 8 zákona č. 180/1995 Z. z. správny orgán zamietne návrh na vydanie rozhodnutia podľa odseku 1, ak

a) nie sú splnené podmienky na nadobudnutie vlastníctva vydržaním podľa tohto zákona,

b) si vlastnícke právo k pozemku uplatnila v tomto konaní aj iná osoba alebo ak vlastnícke právo k pozemku je predmetom konania podľa osobitného predpisu.

Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. ak sa v konaní zistia údaje odporujúce skutočnostiam,   z   ktorých   vychádzalo   notárske   osvedčenie   vyhlásenia   o   vydržaní   alebo o zápise za vlastníka alebo protokol a zoznam o prechode vlastníctva veci štátu na obec, správny orgán môže na návrh rozhodnutím

a) potvrdiť nadobudnutie vlastníctva vydržaním inou osobou,

b) potvrdiť, že pozemky sú vo vlastníctve štátu alebo inej osoby,a to aj vtedy, ak sú dotknuté pozemky a právne vzťahy k nim evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií; vydaním rozhodnutia správneho orgánu strácajú osvedčenia alebo protokoly a zoznamy platnosť.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že predmetom prieskumu v   správnom   súdnictve,   ktorý   vymedzila   vo   svojom   opravnom   prostriedku   samotná sťažovateľka,   bolo   rozhodnutie   správneho   orgánu   vydaného   v zmysle   §   12   zákona č. 180/1995 Z. z.

Druhou dôležitou a nespornou skutočnosťou je,   že sťažovateľka podala námietky v správnom konaní, a nie osobitný návrh podľa § 11 citovaného zákona č. 180/1995 Z. z.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:«V danej veci odvolací súd posudzoval najmä otázku, či zistené údaje, na základe ktorých   došlo   k   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   odporcu   odporujú   skutočnostiam z ktorých vychádzal protokol a záznam o prechode vlastníctva veci štátu na obec; a či bol správny   orgán   v   správnom   konaní   povinný   prihliadať   na   navrhovateľkinu   námietku vydržania sporných nehnuteľností.

Najvyšší   súd   mal z administratívneho spisu   za   preukázané,   že Obec Košolná je v katastri nehnuteľností evidovaná ako vlastní

ka   nehnuteľností   s   titulom   nadobudnutia   Delimitačný   protokol   FIN.263/93, FIN.1271/93   zo   dňa   07.   06.   1993,   ktorým   boli   postupom   podľa   zák.   č.   138/1991   Zb. delimitované   na   obec   Košolná   pozemky   uvedené   v   „Rozhodnutí   o   odovzdaní poľnohospodárskej pôdy do trvalého užívania“ zn. Pôd/8-5790/1962 zo dňa 11. 07. 1962, ktorým   ONV,   odbor   poľnohospodárstva   v   Trnave   podľa   §   103   ods.   2   Obchodného zákonníka, § 12 NV č. 81/1958 Zb. a čl. 17 vyhlášky Ministerstva financií č. 205/1958 Ú. v. odovzdal predmetné nehnuteľnosti do trvalého bezplatného užívania JRD Košolná pre účely poľnohospodárskej   výroby.   Nadobudnutie   predmetných   nehnuteľností   obcou   bolo spochybnené a skúmané až na základe návrhu účastníka v 1/ rade, podaného v zákonom stanovenej lehote v zmysle § 12 ods. 2 zák. č. 180/1995 Z. z..

V   zmysle   ustanovení   zákona   č.   138/1991   Zb.   sa   vlastníctvom   obce   nestali   tie poľnohospodárske pozemky v štátnom vlastníctve, ktoré ku dňu 24. 11. 1990 boli v trvalom užívaní inej než štátnej organizácie. Ku dňu 24. 11. 1990 tento majetok malo JRD Košolná ako družstevná organizácia v trvalom bezplatnom užívaní. Z citovaných ustanovení zákona preto jednoznačne vyplynulo, že tieto pozemky účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. neprešli do vlastníctva obcí. Pozemky odovzdané do trvalého užívania ostali naďalej v štátnom vlastníctve a spravoval ich OP – ONV v Trnave.

V prípade   pozemkov   –   vodné   toky   platí,   že   tieto   sú   v   zmysle   čl.   4   Ústavy   SR vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom ich správou sú v zmysle zákona č. 364/2004 Z. z. poverení účastníci v 2. a 3. rade.

Na   základe   uvedených   názorov   najvyšší   súd   konštatuje,   že   Obec   Košolná   sa vlastníkom predmetných nehnuteľností účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. nestala, a preto zápis   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   v   prospech   Obce   Košolná   sa   stal v zmysle § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona nehodnoverným. Keďže v katastri nehnuteľností je Obec Košolná evidovaná ako vlastní

ka   nehnuteľností   s   titulom   nadobudnutia   Delimitačný   protokol   FIN.263/93,   FIN. 1271/93 zo dňa 07. 06. 1993, pričom týmto protokolom došlo postupom podľa zák. č. 138/1991 Zb. k delimitovaniu pozemkov na obec Košolná v rozpore so zákonom č. 138/1991 Zb.,   ide   o   evidované   údaje   odporujúce   skutočnému   stavu   veci.   Bolo   tak   na   uvážení správneho   orgánu,   či   v   priebehu   konania   o obnove   evidencie   niektorých   pozemkov   a právnych vzťahov k nim v zmysle zákona č. 180/1995 Z. z., na podnet účastníka v 1/ rade, potvrdí na základe zistených skutočností vlastníctvo štátu. Kataster nehnuteľností má v SR postavenie   štátneho   informačného   systému,   ktorý   je   verejný,   pričom   jeho   cieľom   je poskytovať   pravdivé   informácie   o nehnuteľnostiach   a   o   právach   k   nim.   Podľa   názoru najvyššieho súdu, odporca svojim postupom a rozhodnutím, ktorým v zmysle § 12 ods. 1 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z. na základe zistených skutočností potvrdil vlastnícke právo Slovenskej republike v správe príslušných orgánov, konal v súlade so zákonom...

K   tejto   súvislosti   je   potrebné   ešte   podotknúť,   že   nezákonnosť   delimitácie   žiadna zo strán, ani pribratí účastníci správneho konania, nenamietali.

...   K   námietke   navrhovateľky,   že   Obec   Košolná   je   vlastníkom   predmetných nehnuteľností   na   základe   inštitútu   „vydržania“,   odvolací   súd   poznamenáva,   že   inštitút vydržania podľa občianskeho práva je odlišný, čo do svojho právneho základu, ako aj aprobačného aktu orgánu štátnej moci, od úpravy vydržania v práve správnom (pozri aj rozhodnutie   NS   SR   sp.   zn.   1Sžr/24/2012   zo   dňa   22.   01.   2013).   Predovšetkým   je neprehliadnuteľnou skutočnosťou, že samotný zákon č. 180/1995 Z. z. zakotvuje úpravu vydržania   spojenú   s   koncentračnou   zásadou   prostredníctvom   ustanovenia   §   11,   §   11a a § 12.

V ustanovení § 12 ods. 1 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z. však inštitút vydržania upravený nie je, t. z., že správny orgán pri rozhodovaní o potvrdení vlastníckeho práva štátu   na   základe   údajov   odporujúcich   skutočnostiam,   z   ktorých   protokol   o   prechode vlastníctva veci štátu na obec, nie je oprávnený na tento inštitút prihliadať. Odvolací súd je toho   názoru,   že   zmyslom   tohto   ustanovenia   je   odstrániť   rozpory   zapísaných   údajov   v evidencii vlastníckych práv so skutočným stavom veci, pričom správny orgán vychádza zo zákonom uvedených listín. Účelom tohto ustanovenia nie je rozhodovať o vlastníckom práve vydržaním, ale odstrániť chyby v evidencii vlastníckych práv. Uvedené vyplýva aj z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Čo sa týka tvrdenia navrhovateľky, že civilný súd sa nebude môcť zaoberať otázkou vlastníckeho práva k týmto pozemkom v zmysle ust. § 80 písm. c) O. s. p., pretože na jednej strane to neumožňuje zákon č. 180/1995 Z. z. v ust. § 12 a na druhej strane by súd nemohol rozhodovať   v   dôsledku   prekážky   litispendencie,   resp.   právoplatne   rozhodnutej   veci správnym orgánom o určení vlastníckeho práva, najvyšší súd dodáva, že tieto námietky taktiež nie sú spôsobilé vyvrátiť zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.»

Vychádzajúc   z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu ústavný súd konštatuje,   že najvyšší súd sa námietkou sťažovateľky o vydržaní zaoberal na pomerne rozsiahlom priestore. Jeho právna argumentácia smerovala k záveru, že nie je možné   prihliadať   na   ňu   v zmysle   správneho   konania   na   návrh   podľa   §   12   zákona č. 180/1995   Z.   z.,   pričom   z odôvodenia   napadnutého   rozsudku   je   tiež   zrejmé,   že sťažovateľka   osobitný   návrh   podľa   §   11   zákona   č.   180/1995   Z.   z.   v správnom   konaní nepodala. V tejto súvislosti ústavný súd k vecnej stránke sporu dodáva, že v zmysle § 11 ods. 8 písm. b) zákona č. 180/1995 Z. z. správny orgán potvrdenie o vydržaní môže vydať, len   ak   je   vec   nesporná,   to   znamená,   že   si   vlastnícke   právo   na   predmetné   pozemky neuplatnila iná osoba, čo v okolnostiach prípadu vzhľadom na uplatnenie návrhu SPF podľa § 12 zákona č. 180/1995 Z. z. vylučuje, aby správny orgán rozhodoval o námietke vydržania a v prípade podania návrhu podľa § 11 zákona č. 180/1995 Z. z. sťažovateľkou by implicitne viedol k zamietnutiu návrhu na vydanie rozhodnutia o vydržaní v takomto konaní.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v sťažovateľkinej veci je ústavne udržateľný, preto ústavný súd už v rámci predbežného prerokovania hodnotí tak, že nesignalizuje známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti, čo štandardne môže zakladať právomoc ústavného súdu vysloviť po meritórnom prejednaní veci porušenie práv sťažovateľky (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Keďže teda ústavný súd vylúčil možnosť vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu pri prípadnom   meritórnom   prejednaní   sťažnosti,   je   sťažnosť   v   tejto   časti   zjavne neopodstatnená   a   bolo   potrebné   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   už pri predbežnom prerokovaní odmietnuť.

2. Sťažovateľka tiež namietala, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (hmotnoprávneho charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015