znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 504/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika predbežne prerokoval sťažnosť D. Ď. a M. T., zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Holičom, Lužická 7, Bratislava, pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 633/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 63, 64, 65/2012 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Ď. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 633/2008 po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Základné právo D. Ď. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 63, 64, 65/2012   po   právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012 p o r u š e n é   b o l o.

3. D. Ď. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (tisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť D. Ď. a M. T. trovy konania v sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eur   a   deväťdesiat   centov)   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. Jozefa Holiča, Lužická 7, Bratislava.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 504/2014-13 zo 6. augusta 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. Ď. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 633/2008 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 63, 64, 65/2012 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3208/2014 doručeným ústavnému súdu 2. októbra 2014, v ktorom uviedol:

„... Okresný súd Pezinok rozhodol v právnej veci rozsudkom č. k. 4C 633/2008-843 zo dňa 14.07.2011.

Dňa   21.09.2011   doručil   faxom   právny   zástupca   navrhovateľa   odvolanie   voči rozsudku. Dňa 23.09.2011 bolo doručené odvolanie v origináli. Dňa 19.10.2011 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k odvolaniu.

Na   základe   žiadosti   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   doručenej   faxom   dňa 30.11.2011 bol súdny spis sp. zn. 4C 633/2008 zaslaný na Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 02.12.2011 (doručený 08.12.2011).

Dňa 23.01.2012 Ústavný súd Slovenskej republiky súdny spis vrátil Okresnému súdu Pezinok.

Dňa 06.02.2012 bolo súdny spis sp. zn. 4C 633/2008 predložený na Krajský súd v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní voči uzneseniu č. l. 762-763, uzneseniu č. l. 799-800 a rozsudku 6.1. 843-871.

Dňa 22.05.2014   Krajský   súd   v Bratislave vrátil súdny spis   sp.   zn.   4C 633/2008 Okresnému súdu Pezinok spolu s rozsudkom odvolacieho súdu č. k.: 6Co 63/2012-915, 5Co 64/2012,   5CO   65/2012   zo   dňa   15.04.2014.   Rozsudok   Okresného   súdu   Pezinok nadobudol   právoplatnosť   dňa   14.06.2014   v   spojení   s   rozhodnutím   odvolacieho   súdu v I. výroku.

Dodatkom č. 7 k Rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok na rok 2014, účinným od 01.05.2014   boli   právne   veci   JUDr.   Petry   Priečinskej   (preloženie   na   Okresný   súd Bratislava   II)   prerozdelené   a   právna   vec   sp.   zn.   4C   633/2008   bola   pridelená   sudkyni JUDr. Jane Ocelkovej (preložená z Okresného súdu Malacky od 01.05.2014 na Okresný súd Pezinok).

Na základe úpravy zákonnej sudkyne zo dňa 28.05.2014 bolo dňa 04.06.2014 zaslané rozhodnutie odvolacieho súdu právnym zástupcom účastníkov. Právny zástupca odporcu prevzal rozhodnutie dňa 11.06.2014, právny zástupca navrhovateľa dňa 10.06.2014. Dňa 10.07.2014 bolo súdu doručené dovolanie právneho zástupcu navrhovateľa voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.04.2014.

Na základe úpravy zákonnej sudkyne zo dňa 31.07.2014 bolo dovolanie navrhovateľa zaslané   dňa   31.07.2014   na   vyjadrenie   odporcovi.   Právny   zástupca   odporcu   prevzal dovolanie dňa 07.08.2014. Dňa 22.08.2014 bolo doručené súdu podanie právneho zástupcu odporcu.

Dňa 12.09.2014   bolo súdu doručené podanie   -   vyjadrenie k   dovolaniu   advokáta M. V.   spolu   s   plnomocenstvom   zo   dňa   19.08.2014,   ktorým   spoločnosť   INCORP splnomocnila   advokáta   na   zastupovanie   v   dovolacom   konaní   na   Najvyššom   súde   SR. Podanie právneho zástupcu odporcu doručené súdu dňa 22.08.2014 spolu s vyjadrením advokáta splnomocneného odporcom na dovolacie konanie, doručené súdu dňa 12.09.2014 bolo zaslané dňa 26.09.2014 právnemu zástupcovi navrhovateľa.

V   zmysle   vyššie   uvedeného,   Okresný   súd   Pezinok   v období   od   doručenia   nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   dňa   31.12.2012   v   právnej   veci   konal   plynule, bez zbytočných prieťahov. Právna vec bola zaradená do režimu sledovania predsedom súdu v pravidelných dvojmesačných intervaloch...“

Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr.   3502/14   doručeným   ústavnému   súdu   17.   októbra   2014   (faxom 13. októbra 2014), v ktorom uviedol:

„...   V   právnej   veci   sp.   zn.   5Co/63,64,65/2012   účastníkov   konania   D.   Ď.,   zast. JUDr. Jozefom   Holičom,   advokátom   so   sídlom   Lužická   7,   Bratislava,   proti   odporcovi: INCORP, s. r.   o.,   so   sídlom   Trnavská   cesta   13   Bratislava,   zast.   RASLEGAL,   s.   r.   o., so sídlom   Františkánske   námestie   3   Bratislava   o   vypratanie   nehnuteľnosti,   bola   vec skončená   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   5Co/63,64,65/2012-915 dňa 15. 04. 2014.

K namietaným prieťahom v súdnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 5Co/63,64,65/2012   po   právoplatnosti   nálezu   ÚS   SR   č.   k.   II.   ÚS   189/2012-68   zo   dňa 08. 11. 2012 uvádzam, že JUDr. Elena Ďuranová, sudkyňa senátu 5Co, prerušila výkon funkcie sudcu z dôvodu odchodu do starobného dôchodku podľa ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov ku dňu 31. 12. 2012 následne po tom, čo čerpala riadnu dovolenku na zotavenie v čase od 02.   11.   2012   do   21.   12.   2012   (celkom   36   pracovných   dní).   Senát   5Co   nebol   plne obsadený   do   28.   02.   2013.   Od   01.   03.   2013   bola   do   senátu   5Co   dočasne   pridelená JUDr. Blanka   Malichová   s   množstvom   nevybavených   vecí   222,   ktorá   bola   referujúcou sudkyňou v označenom súdnom konaní.

Postup odvolacieho súdu pri prejednaní bol ovplyvnený objektívnym stavom súdnych oddelení   5Co,   5CoPr,   5CoD   so   zreteľom   i   na   4-mesačné   neúplné   obsadenie   senátu, zaťaženosť   senátu   a   množstvo   napadnutých   vecí   pridelených   na   vybavenie   do   senátov vybavovaných podľa poradia ich nápadu, okrem súdnych konaní, ktoré majú prebehnúť s osobitnou,   resp.   výnimočnou   rýchlosťou   (výživné,   pracovné   veci,   predbežné   opatrenia a pod.)   tak,   ako   je   to   stanovené   rozhodovacou   praxou   štrasburských   orgánov   ochrany práva a rozvrhom práce Krajského súdu v Bratislave...“

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 633/2008 a spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 63, 64, 65/2012 ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd a krajský súd, preto ich považoval za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v   konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k   právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K   vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   skutkovú   zložitosť   veci   (predmetom   je   vypratanie nehnuteľnosti), ústavný súd konštatuje, že predmetný spor po právnej stránke hodnotí ako bežnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva, a preto   namietané   konanie   nemožno   považovať   za   právne   osobitne   zložité.   Faktickú náročnosť veci spôsobila skutočnosť, že sťažovatelia niekoľkokrát menili žalobný petit. Doterajší   zdĺhavý   priebeh   napadnutého   konania   však   ústavný   súd   nemôže   pripísať   len na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

Ústavný súd však zároveň poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťou bez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96, III. ÚS 173/03).

2.   Pri   posudzovaní   druhého   kritéria,   t.   j.   hodnotenia   prípadných   zbytočných prieťahov   v   konaní,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   k   dĺžke   posudzovaného   konania neprispeli   okolnosti   na   strane   sťažovateľov.   Sťažovatelia   boli   v   konaní   aktívni a súčinnostní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci vedenej pod sp. zn. 4 C 633/2008 a postupom krajského súdu pod sp. zn. 5 Co 63, 64, 65/2012   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.   II.   ÚS   189/2012-68 z 8. novembra 2012 a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania viac ako 2 roky a 2 mesiace na krajskom súde po právoplatnosti už uvedeného nálezu ústavného súdu je už samo osebe neprimerané.

Pokiaľ ide o okresný súd, ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti.

Dňa 14. júla 2011 okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 4 C 633/2008-843, ktorým bol návrh zamietnutý. Dňa 8. novembra 2012 ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 189/2012-68 vyslovil, že právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené   bolo.   Dňa   9.   februára   2012   bol   spis   predložený   krajskému   súdu na rozhodnutie o odvolaní.   Dňa   15.   apríla   2014   krajský   súd   vyhlásil   rozsudok č. k. 5 Co 63,64,65/2012-915, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil a vo výroku týkajúcom sa náhrady trov konania rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (prvý výrok rozsudku nadobudol právoplatnosť 14. júna 2014).

Uvedený postup krajského súdu nesvedčí o tom, že by krajský súd svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Keďže   všeobecný   súd   v   rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť   aj za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej   sa   sťažovatelia   v   predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02), a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd preto   nemohol   akceptovať   vyjadrenie   krajského   súdu,   že   vo   veci   samej   konal   a   dĺžka konania je spôsobená objektívnymi dôvodmi.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom   okresného   súdu   v   konaní,   ktoré   je   ním   vedené   pod   sp.   zn.   4   C   633/2008 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012, nedošlo   k   zbytočným   prieťahom   a   ani   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom krajského súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 5 Co 63, 64, 65/2012 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   zistil   porušenie   označeného   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   63,   64,   65/2012   po   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012, neprikázal mu, aby vo veci konal   bez   zbytočných   prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom č. k. 5 Co   63,64,65/2012-915   z   15.   apríla   2014,   ktorým   rozsudok   súdu   prvého   stupňa vo veci samej potvrdil a vo výroku týkajúcom sa náhrady trov konania rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 150 000 € z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   aj   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   krajského   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   63,   64,   65/2012   po   právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 189/2012-68 z 8. novembra 2012, berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci a najmä skutočnosť, že ide o opakované prieťahy, považoval priznanie sumy 1 000 € (tisíc   eur)   každému   zo   sťažovateľov   za   primerané finančné zadosťučinenie   podľa   §   56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľov trovy konania vyčíslil sumou 461,77 € vrátane dane z pridanej hodnoty, a to za tri úkony právnej služby (úkony neboli v sťažnosti bližšie špecifikované).

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   priznal sťažovateľom   náhradu   trov konania.   Základom   pre   výpočet   náhrady   za   úkon   právnej   služby   je   v   danom   prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013 v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľov aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,04 € za jeden úkon podľa vyhlášky. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľom, zvýšená o 20 % DPH spolu predstavuje   sumu   340,90   €.   Ústavný   súd   nepriznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľov odmenu za tretí úkon právnej služby z dôvodu, že zo sťažnosti nevyplývalo, o aký úkon ide.Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014