znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 504/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť S., T., zastúpenej advokátom Mgr. M. U., T., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutím   predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13 S/72/2011-35 z 29. novembra 2011, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012 doručená sťažnosť S., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. U., T., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 S/72/2011-35 z 29. novembra 2011, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«... Mgr. E. H., zamestnanec Š., T. - predsedníčka školskej maturitnej komisie u sťažovateľa pre školský rok 2010/2011 /Ďalej len „žalovaná“/ svojím rozhodnutím zo dňa 30. 5. 2011 doručeným žalovanému dňa 31. 5. 2011 rozhodla, že neumožnila fyzickým osobám štúdia jednotlivých predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej vykonania, vykonanie ústnej formy maturitnej skúšky v dňoch 30. 5.-3. 6. 2011.

Rozhodnutie žalovanej i keď ako fyzickej osoby, je v tomto prípade rozhodnutím správneho orgánu, orgánu verejnej moci.

Žalovaná   neuviedla,   ktoré   fyzické   osoby   štúdia   jednotlivých   predmetov   nesplnili podmienky vykonania maturitnej skúšky, teda sa jedná o nevykonateľné rozhodnutie. Žalovaná v rozhodnutí, ani inak neuviedla, aké konkrétne nedostatky zistila pri ňou vykonanej kontrole pripravenosti a organizácie maturitnej skúšky.

Žalovaná neuviedla ktoré ustanovenie záväzných predpisov jej umožňuje napadnuté konania   a   v   zmysle   plnenie,   ktorých   povinností   a   oprávnení   rozhodla,   podľa   akých všeobecnej   záväzných   platných   predpisov   postupovala,   ktoré   všeobecne   záväzné   platné predpisy boli zo strany školy a porušené.

Žalovaná nevenovala dôkladnú pozornosť materiálom, ktoré jej boli predložené a tak nezistila potrebné skutočnosti, ktoré sa maturitných skúšok týkali. Žalovaná mala podľa jej vyjadrení skontrolovať dokumentáciu uchádzačov štúdia jednotlivých predmetov o niekoľko tisíc stranách v priebehu asi 3 hodín, čo nepokladáme za reálnu skutočnosť.

Žalovaná konala na základe priamych pokynov pracovníkov Školského inšpekčného centra Trenčín, o čom vedenie školy na začiatku ústnych maturitných skúšok informovala. Informovala vedenie školy aj o tom, že s otvorením ústnej časti maturitnej skúšky počká až do   príchodu riaditeľky školského inšpekčného   centra   T.,   i keď   podľa   dekrétu   následná inšpekcia v škole bola vypísaná len 30. 05. 2011 ráno.

Žalovaná   svoje   zistenia   a   závery   nekonzultovala   s   ostatnými   členmi   školskej maturitnej komisie, ani nepožiadala o vyjadrenie ich stanoviska k danej problematike... Platná legislatíva neumožňuje zrušiť, zastaviť maturitné skúšky, žalovaná neuvádza v zmysle   akého   predpisu   neumožnila   fyzickým   osobám   štúdia   jednotlivých   predmetov vykonanie   ústnej   formy   maturitnej   skúšky   v   dňoch   30.   5.-3.   6.   2011,   ktorí   nesplnili podmienky jej vykonania.

Sťažovateľ podal vo veci žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného: Mgr. E. H. - predsedu školskej maturitnej komisie a to Nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok zo dňa 30. 5. 2011 na Krajský súd v Trenčíne, ktorý uznesením č. k. 13 S/72/2011 zo dňa 29. 11. 2011 konanie zastavil, proti čomu podal sťažovateľ odvolanie na Najvyšší súd SR, ktorý napadnuté uznesenie o zastavení konania potvrdil uznesením č. k. 4 Sžo 10/2012 zo dňa 18. 4. 2012, ale z iných dôvodov ako Krajský súd.

Najvyšší   súd   SR   zastavenie   konania   odôvodnil   právnym   názorom,   že   konanie žalovanej nie je rozhodnutím, ale zásahom orgánu verejnej správy. V posúdení tejto otázky tkvie dôvod podania našej ústavnej sťažnosti proti napadnutým rozhodnutiam. Podľa nášho názoru je možné v zmysle ustálenej judikatúry slovenských i európskych najvyšších súdov považovať   oznámenie   žalovanej   o   nepripustení   uchádzačov   štúdia   k   maturitnej   skúške za rozhodnutie preskúmateľné súdom a za prejav vôle orgánu verejnej moci, ktorý mení, zrušuje práva a povinnosti sťažovateľa. Na koľko sa jedná o konanie sui generis, ktoré nie je   v   príslušných   právnych   predpisoch   /predpisoch   upravujúcich   ukončovanie stredoškolského   štúdia/jednoznačne   vymedzené,   v   prípadoch   ako   je   tento   neostáva sťažovateľovi iná možnosť ako sa obrátiť s návrhom na ochranu pred rozhodnutím orgánu verejnej moci na súd. Podľa nášho názoru žalovaná jednoznačne vo veci nepripustenia uchádzačov   k   maturitnej   skúške   prijala   rozhodnutie,   ktoré   následne   v   písomnej   forme doručila sťažovateľovi /Oznámenie o nepripustení uchádzačov k maturitnej skúške zo dňa 30.5.   2011/.   Porušenie   uvedených   ústavných   práv   sťažovateľa   vidíme   v   tom,   že   orgán verejnej moci konal nad rámec práv priznaných mu zákonom, ale najmä v tom, že konajúce súdy/i keď každý z rôznych dôvodov, čo tiež preukazuje zložitosť problematiky a nejasnosť súvisiacich   predpisov/   porušili   rozhodnutiami,   ktorými   zastavili   konanie,   ústavné   právo sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   odopreli   mu   možnosť   konať,   brániť   svoje   práva   pred súdom.   V   konaní   malo   byť   rozhodnutie   žalovanej   preskúmané   v   merite   veci,   pričom konajúce   súdy   svojim   formalizmom   a   nesprávnym   výkladom   porušili   právo   sťažovateľa na súdnu   ochranu   v   špecifickej   veci   dotýkajúcej   sa   množstva   uchádzačov   o   maturitnú skúšku.   Napadnuté   oznámenie   o   nepripustení   k   maturitnej   skúške   považujeme za rozhodnutie   žalovanej,   nie   za   zásah,   nakoľko   len   rozhodnutie   žalovanej   by   mohlo spôsobiť následky nepripustenia uchádzačov k maturitnej skúške a k jej nevykonaniu /i keď nezákonne/.

Poukazujeme na nasledovné skutočnosti, ktoré sú tiež dôvodom podania sťažnosti a síce, že konanie žalovanej- konanie a rozhodovanie predsedu školskej maturitnej komisie je   špecifickým   konaním,   nemajúcim   snáď   v   našom   právnom   poriadku   žiadnu   obdobu, otázkou ostáva či sa jedná o postup žalovanej.

Sťažovateľ som presvedčený, že výklad uvedených predpisov tak, ako ho podávajú Krajský súd v Trenčíne a Najvyšší súd SR je nesprávny a ich rozhodnutia sú nesprávne, nespravodlivé a porušujú naše uvedené práva...»

Sťažovateľka sťažnosť doplnila podaním z 30. júla 2012, kde sa uvádza: «... Napadnutým konaním konajúcich súdov - uznesenia Najvyššieho súdu SR bolo, okrem   už   spomenutých   práv   sťažovateľa,   porušené   právo   na   súdnu   ochranu   uvedené v článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   -   právo na spravodlivé   súdne   konanie.   Zároveň   podľa   nášho   názoru   sa   konajúce   súdy v napadnutých   rozhodnutiach   nedostatočne   vysporiadali   s   dôvodmi   zastavenia   konania, kedy Najvyšší súd SR konštatuje, že vyhovením žalobe žalobkyne mohlo byť iba zrušenie listu   žalovanej,   ktoré   by   neprinieslo   žiadnu   ochranu   žalobkyni.   Toto   tvrdenie   nie   je pravdivé, nakoľko zrušenie uvedeného rozhodnutia /sama žalovaná ho v Správe priloženej k žalobe označuje za rozhodnutie Školskej maturitnej komisie o zastavení konania UFIČ MS všetkým uchádzačom štúdia jednotlivých predmetov/ by umožnilo uchádzačom maturovať v náhradnom   termíne,   kdežto   zrušenie   zásahu,   teda   jednorázového   aktu   žalovanej do minulosti by neprinieslo žiadnu nápravu vo veci.

Myslíme si teda, že prílišný formalizmus konajúcich súdov a nedostatočné vysvetlenie veci a vysporiadanie sa s tak zložitou problematikou, ktorá naviac nie je riadne zákonne upravená   zapríčinili   porušenie   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu,   kedy   i   tu   došlo k prvkom autoritárstva v konaní - pri porušení formálneho postupu štátneho orgánu sa takéto   konanie   sanuje   všeobecným   rozhodnutím   s   poukazom   na   obsah   konania,   miesto zrušenia rozhodnutia pre procesné nedostatky /nedodržanie zákona o postupe predsedníčky maturitnej   komisie/,   ale   na   sťažovateľa   sa   kladie   povinnosť   postupovať   bezchybne vo veciach   neupravených   zákonom,   na   ktoré pritom majú   i súdy vyššieho   stupňa rôzny názor.   Nedostatočné   vysvetlenie   prečo   nie   je   postup   žalovanej   rozhodnutím   tiež   je porušením páva na súdnu ochranu...»

Podľa názoru sťažovateľky rozhodnutím predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011 postupom a uznesením krajského súdu č. k. 13 S/72/2011-35 z 29. novembra 2011 a postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 boli porušené základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   E.   H.   neumožnila fyzickým osobám štúdia jednotlivých predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej konania, t. j. vykonanie ústnej formy maturitnej skúšky v dňoch 30. mája 2011 až 3. júna 2011, a krajský súd a najvyšší súd porušili základné práva sťažovateľky tým, že nesprávne interpretovali a nedostatočne odôvodnili svoje rozhodnutia v otázke, prečo zásah E. H. z 30. mája 2011 nemá   povahu   rozhodnutia,   pričom   konanie   o   návrhu   sťažovateľky   na   preskúmanie „rozhodnutia žalovanej E. H. – nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov k vykonaniu   ústnej   formy   internej   časti   maturitných   skúšok   z   30.   mája   2011“ v   rámci správneho súdnictva bolo zastavené podľa jej názoru v rozpore s ústavou a dohovorom.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka v sťažnosti doplnenej podaním z 30. júla 2012 žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné práva S., T., upravené v čl. 12 ods. l - rovnosť v právach a rovnosť pred zákonom, čl. 13 ods. 1 - zákaz ukladania povinností nad rámec zákona, čl. 46 ods. 1, ods.   2   -právo   na   súdnu   ochranu,   čl.   47   ods.   3   -   rovnosť   účastníkov   konania   Ústavy Slovenskej republiky, v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – právo na spravodlivé súdne konanie, postupom, konaním a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Sžo 10/2012 zo dňa 18. 4. 2012 a postupom, konaním a uznesením Krajského súdu Trenčíne č. k. 13 S/72/2011 zo dňa 29. 11. 2011, rozhodnutím predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. zo dňa 30. 5. 2011 porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Sžo 10/2012 zo dňa 18. 4. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   konania,   právneho   zastúpenia   vo   výške 254,88 EUR.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,   b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala   porušenie   základných   práv   rozhodnutím   predsedníčky   školskej   maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011, podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o neprípustnosť.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pripomína, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v časti, v ktorej sťažovateľka   namieta   porušenie   základných   práv   rozhodnutím   predsedníčky   školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011, sa sťažovateľka mohla domáhať ochrany svojich označených základných práv návrhom v rámci správneho súdnictva v konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Práve využitím tohto právneho prostriedku mohla docieliť nápravu, pretože ako vyplýva z dikcie § 250v ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   fyzická   osoba   alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Keďže sťažovateľka takýto právny prostriedok na ochranu svojho základného práva nevyužila, s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej neprípustnosť.

2. Pokiaľ ide o uznesenie krajského súdu č. k. 13 S/72/2011-35 z 29. novembra 2011, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol najvyšší súd, ktorý napadnuté uznesenie preskúmal v odvolacom konaní a uznesením sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 potvrdil uznesenie krajského súdu   č.   k.   13   S/72/2011-35   z   29.   novembra   2011.   V   tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18.   apríla   2012,   podľa   ustanovenia   § 25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   skúmal,   či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03,   II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   postup   a   namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžo   10/2012   z   18.   apríla   2012   za   ústavne nekonformné, je to, že podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd nesprávne a nedostatočne odôvodnil, prečo zásah predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011 nepovažuje   za   rozhodnutie.   Podľa   názoru   sťažovateľky   uznesenie   najvyššieho   súdu   je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd preskúmal postup a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 S/72/2011-35 z 29.   novembra   2011   vyslovil   svoj   právny   názor   a   riadne   aj   vysvetlil   dôvody   svojho rozhodnutia, prečo v rámci odvolacieho konania potvrdil uznesenie krajského súdu.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 okrem iného uviedol:

«... Posúdiac návrh na začatie konania podaný žalobkyňou podľa jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O. s.p.), najmä so zreteľom na žalobný petit, ktorým žiadala zrušiť rozhodnutie žalovanej,   odvolací   súd   vyhodnotil   toto   podanie   ako   žalobu   o   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia (ako bolo nakoniec aj označené) podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. Všeobecné vymedzenie predmetu konania podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. ustanovuje   §   244   ods.   3,   podľa   ktorého   musí   ísť   o   také   rozhodnutia   orgánov   verejnej správy,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú   oprávnenia   a   povinnosti   fyzických   alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Ďalšími   podmienkami   súdneho   preskúmania   rozhodnutia   správneho   orgánu na základe   žaloby   je,   že   osoba,   ktorá   sa   žalobou   domáha   súdnej   ochrany,   musela   byť rozhodnutím na svojich právach ukrátená (§ 247 ods. 1 O. s. p.), musí ísť o právoplatné rozhodnutie správneho orgánu po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň   pripúšťajú,   ibaže   takých   niet   (§   247   ods.   2   a   3   O.   s.   p.)   a   napokon   napadnuté rozhodnutie   nesmie   spadať   pod   niektorý   z   prípadov,   ktorých   preskúmanie   je   zákonom vylúčené (§ 248 O. s. p.).

Rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmavané v správnom súdnictve v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. je svojou povahou individuálnym správnym aktom, ktorým sa konkrétnemu adresátovi autoritatívne určil obsah jeho verejných subjektívnych práv a povinností tak, že takýmto určením bol vo svojom právnom postavení subjektívne dotknutý. Takéto rozhodnutie ani nemuselo byť vydané procesným postupom, na ktorý by sa výslovne   alebo   aspoň   subsidiárne   vzťahoval   zákon   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní (Správny poriadok), a v zásade ani nemusí mať formálne náležitosti rozhodnutia podľa § 47 Správneho poriadku. Ochrana poskytovaná správnym súdnictvom by bola iba iluzórnou, keby sám orgán verejnej správy tým, že svoje rozhodnutie prípadne vydá bez formálnych náležitostí   zodpovedajúcich   správnemu   poriadku,   vedel   dosiahnuť,   že   proti   takémuto rozhodnutiu sa ukrátená fyzická alebo právnická osoba nebude vedieť domôcť ochrany pred súdom, ktorá je garantovaná v článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Preto sa za spôsobilý predmet súdneho prieskumu považujú aj povolenia alebo aj listy s charakterom rozhodnutia   vydané   príslušným   orgánom   verejnej   správy   ako   právno-aplikačné   akty správnych   orgánov   uvedené   v   ustanovení   §   3   ods.   7   Správneho   poriadku   (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Sžf 31/2031 z 25. 8. 2011).

Podľa   Najvyššieho   súdu   je   nutné   pojem   rozhodnutia   na   účely   možnosti   jeho preskúmavania v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p, vykladať predovšetkým materiálne,   t.   j.   podľa   toho,   či   z   obsahu   aktu   orgánu   verejnej   správy   vyplýva,   že   ide o rozhodnutie vo vyššie naznačených intenciách,   a či by vyhovením žalobe - ktorým je v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. vždy zrušenie napadnutého rozhodnutia - bola poskytnutá efektívna ochrana dotknutému subjektívnemu právu žalobcu.

Z   obsahu   spisu   odvolací   súd   zistil,   že žalobkyňa   v   podanej   žalobe   označila   ako napadnuté rozhodnutie správneho orgánu (čo je aj nutnou náležitosťou žaloby podľa § 249 ods.   2   O.   s.   p.)   rozhodnutie   „Mgr.   E.   H.   -   predsedu   školskej   maturitnej   komisie   a   to Nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok zo dňa 30. 5. 2011“, ktoré bolo doručené žalobkyni dňa 31. 5. 2011. Petitom žaloby sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej „a to Nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok zo dňa 30. 5. 2011“.

Na výzvu krajského súdu z 20. 10. 2011, aby žalobkyňa doručila súdu napadnuté rozhodnutie,   boli   predložené   podaním   z   28.   10.   2011   jednak   písomnosť   podpísaná žalovanou a označená ako nepripustenie fyzických osôb štúdia jednotlivých predmetov na S. T. k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitných skúšok datovaná dňom 30. 5. 2011, a jednak písomnosť podpísaná žalovanou a označená ako „SPRÁVA ÚFIČ MS ZO DŇA 30. 5. 2011.“. Obe tieto písomnosti boli pripojené žalobkyňou už k žalobe.

Na základe posúdenia žaloby podľa jej obsahu odvolací súd považuje za nepochybné, že   žalobkyňa   napádala   svojou   žalobou   ako   rozhodnutie   žalovanej   písomnosť   datovanú

30. 5. 2011, adresovanú zriaďovateľke žalobkyne a označenú ako „Nepripustenie fyzických osôb   štúdia   jednotlivých   predmetov   na   S.   T.   k vykonaniu   ústnej   formy   internej   časti maturitných skúšok“. Keď žalobkyňa na strane 1 žaloby z ňou napadnutého rozhodnutia cituje,   uvádza   časť   vety,   podľa   ktorej   žalovaná   „neumožnila   fyzickým   osobám   štúdia jednotlivých predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej vykonania, vykonanie ústnej formy maturitnej skúšky v dňoch 30. 5.-3. 6. 2011“, čo zodpovedá vete z druhého odseku uvedenej písomnosti žalovanej, i keď s mierne pozmeneným slovosledom. Nebolo preto správne, ak krajský súd na viacerých miestach odôvodnenia napadnutého uznesenia uvádza, že žaloba smeruje proti správe, ktorá je výsledkom kontroly pripravenosti a organizácie maturitnej skúšky, ktorú vypracovala žalovaná ako predsedníčka maturitnej komisie. Tento dokument, označený ako „SPRAVA Z ÚFIČ MS ZO DŇA 30. 5. 2011“, zjavne nebol súčasťou tej písomnosti   žalovanej,   ktorú   žalobkyňa   označila   ako   napadnuté   rozhodnutie   a   ktorú   aj žiadala zrušiť v žalobnom petite.

Žalobkyňa   sa   v   prejednávanej   veci   domáha   svojou   žalobou   zrušenia   písomnosti, ktorou žalovaná oznámila zriaďovateľke žalobkyne, že bola dňa 15. 5. 2011 menovaná prednostom   Krajského   školského   úradu   v   Trenčíne   do   funkcie   predsedníčky   školskej maturitnej komisie pre maturitné skúšky prebiehajúce na žalobkyni na obdobie od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012. Ďalej žalovaná oznámila žalobkyni, že na základe zistení Školského inšpekčného centra Trenčín a žalovanou vykonanej kontroly pripravenosti a organizácie maturitnej skúšky žalovaná neumožnila vykonanie ústnej formy internej časti maturitnej skúšky v dňoch 30. 5. až 3. 6. 2011 fyzickým osobám štúdia jednotlivých predmetov, ktorí nesplnili podmienky jej vykonania. Zriaďovateľke žalobkyne bola táto písomnosť doručená dňa 31. 5. 2011.

To,   čo   žalobkyňa   svojou   žalobou   napáda   a   žiada   zrušiť,   je   svojou   povahou   list

-oznámenie   žalovanej   žalobkyni   o   „neumožnení“   vykonania   ústnej   formy   internej   časti maturitnej   skúšky   bližšie   neurčeným   fyzickým   osobám,   ktoré   nesplnili   podmienky   jej vykonania. Postup žalovanej, ktorým sa toto „neumožnenie“ realizovalo, vyplýva zo Správy priloženej k žalobe, v ktorej žalovaná uviedla o udalostiach dňa 30. 5. 2011: „Po dohode s prednostom KŠÚ a ŠŠI som zvolala školskú maturitnú komisiu (ŠMK) a vedenie školy. Pani zriaďovateľka sa na stretnutie nedostavila. Zasadnutie ŠMK sa konalo asi o 14,00 hod. za prítomnosti riaditeľky školy, právneho zástupcu školy a ŠŠI. Všetkých zúčastnených som   informovala   so   zistenými   nedostatkami   v   predloženej   dokumentácii   osôb   ŠJP... Nevykonaním komisionálnej skúšky z 2. cudzieho jazyka uchádzači ŠPJ nesplnili podmienku na   to,   aby   mohli   konať   internú   časť   maturitnej   skúšky.   Na   základe   týchto   zistených skutočností som dňa 30. 5. 2011 zastavila konanie ÚFJČ MŠ všetkým 158 uchádzačom ŠJP. Pani riaditeľku aj pani zriaďovateľku, ktorú som tiež informovala o rozhodnutí ŠMK, som požiadala,   aby   informovali   o   rozhodnutí   ŠMK   všetkých   uchádzačov   ŠJP...   Písomné vyjadrenie k neumožneniu konať ÚFIČ MS uchádzačom ŠJP som dňa 31. 5. 2011 odovzdala pani zriaďovateľke Ch. aj pani riaditeľke R.“

Odvolací   súd posúdil,   že písomnosť,   ktorú žalobkyňa žiada   zrušiť,   nemá   povahu rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilým predmetom prieskumu správneho súdu na základe žaloby   v   konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.   Tejto   písomnosti   chýba autoritatívnosť   určenia   obsahu   konkrétnych   verejných   subjektívnych   práv   a   povinností žalobkyne; žalovaná listom len dodatočne oznamuje svoj postup spočívajúci v neumožnení vykonania ústnej formy internej časti maturitnej skúšky bližšie neurčeným fyzickým osobám. Samotný list žalobkyne nepredstavoval vrchnostenský akt aplikácie práva s nepriaznivým dosahom na právne postavenie žalovanej, ale notifikáciu uskutočneného zásahu, ktorým žalobkyňa   prípadne   mohla   byť   dotknutá.   Konanie   žalovanej,   ktoré   mohlo   žalobkyňu zasiahnuť,   malo   povahu   faktickej   aktivity,   činnosti,   ktorej   výsledok   nebol   pretavený do podoby rozhodnutia na účely druhej hlavy piatej časti O. s. p. V tejto súvislosti možno dodať, že žalobkyňa, podľa názoru odvolacieho súdu, nie celkom jasne a konkrétne uviedla, na akých právach bola konaním žalovanej ukrátená - v žalobe tvrdí, že bolo porušené právo žalobkyne a jej študentov na právnu istotu a rovnosť všetkých pred zákonom.

Pokiaľ ide o pojem „ďalšie rozhodnutia“ v § 244 ods. 3 vete prvej O. s. p., pod ktorý podľa žalobkyne spadá aj „rozhodnutie“ žalovanej, týmto pojmom zákonodarca rozšíril množinu   preskúmavaných   rozhodnutí   (okrem   rozhodnutí   vydaných   v správnom   konaní), za podmienky,   že   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú   práva   a   povinnosti   fyzických   alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť tieto práva a povinnosti priamo dotknuté. Túto podmienku,   ktorá   je   výrazom   autoritatívnosti   a   konkrétnosti   rozhodnutia,   však   list žalovanej, označený žalobkyňou ako napadnuté rozhodnutie, nespĺňa.

Účelom   správneho   súdnictva   je   ochrana   subjektívnych   práv   fyzických   osôb a právnických osôb pred neprimeranou či svojvoľnou činnosťou správnych orgánov. Táto ochrana, ako každá súdna ochrana, má byť poskytovaná tak, aby bola efektívna.

Právna   úprava   správneho   súdnictva na   rozdiel od   konania   v občianskoprávnych veciach ustanovuje rigoróznu úpravu jednotlivých úkonov a druhov konaní.

Z ustanovení § 250j O. s. p., upravujúcich spôsob rozhodovania správneho súdu v prvom stupni, vyplýva, že súd buď žalobu zamietne, a to vtedy, ak rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom (ods. 1), alebo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa   zruší   a   vec   vráti   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie,   v   prípadoch   taxatívne ustanovených zákonom (ods. 2 a 3), výnimočne vo veciach uvedených v § 250i ods. 2 O. s. p. môže súd rozhodnúť vo veci samej (§ 250j ods. 5 O. s. p.). Iným spôsobom správny súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. nemôže meritórne rozhodnúť.

Vyhovením   žalobe   žalobkyne   by   mohlo   byť   iba   „zrušenie“   listu   žalovanej oznamujúceho,   že   žalovaná   nepripustila   viaceré   fyzické   osoby   k   vykonaniu   ústnej   časti internej formy maturitnej skúšky. Takýmto rozsudkom by sa žalobkyni neposkytla žiadna účinná ochrana, keďže „zrušenie“ oznámenia zásahu žalovanej by sa samotného zásahu spočívajúceho   v   nepripustení   osôb   k   maturitnej   skúške,   ktorý   tomuto   oznámeniu predchádzal, nijako nedotklo. V správnom súdnictve sa nerozhoduje o žalobách preto, aby bola   pre   žalobcu   výrokom   rozsudku   učinená   len   morálna   satisfakcia   spočívajúca v potvrdení, že konanie správneho orgánu bolo prípadne nezákonné. Na základe uvedeného sa žalobkyňa zvoleným právnym prostriedkom domáhala súdnej ochrany právne neúčinným spôsobom a bezúčelne.

To   však,   samozrejme,   neznamená,   že   „konanie   žalovanej   nie   je   preskúmateľné žiadnym orgánom“, ako sa obáva žalobkyňa vo svojom odvolaní. V správnom súdnictve je preskúmateľné   i   také   konanie   či   nekonanie   správnych   orgánov,   ktoré   nemá   charakter rozhodnutia preskúmavaného podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p.. Prostriedky, ktorými sa tento súdny prieskum a jeho jednotlivé druhy iniciujú, však majú inú povahu a obsah a riadia   sa   čiastočne   odlišnými   procesnými   pravidlami   než   žaloba   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu.

Podľa § 244 ods. 5 vety prvej O. s. p. súdy v správnom súdnictve konajú aj o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Konanie   o ochrane   pred nezákonným zásahom orgánu verejnej   správy zakotvuje piata hlava piatej časti O. s. p. (§ 250v).

Podľa § 250v ods. 1 O. s. p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany   proti   zásahu,   ak   taký   zásah   alebo   jeho   dôsledky   trvajú   alebo   hrozí   jeho opakovanie.

Súdne   konanie   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   je zárukou,   že   súd   vyslovením   povinnosti   odporcu   nepokračovať   v   porušovaní   práva navrhovateľa   a   v   príkaze,   ak   je   to   možné,   obnoviť   stav   pred   zásahom,   vytvorí   reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý by vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. Občiansky súdny poriadok pojem „zásah“ nedefinuje; jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z ustanovenia § 250v ods. 1 však vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci,   ktoré   nie   sú   rozhodnutím   alebo   iným   individuálnym   aktom.   Judikatúra   považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym   právam   fyzickej   alebo   právnickej   osoby   spočívajúci   v   postupoch   orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, pokyne, prípadne nečinnosti. Cieľom ochrany podľa § 250v   O.   s.   p.   je   ukončenie nezákonného zásahu správneho   orgánu,   proti   ktorému sa fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

Procesná náročnosť konaní v správnom súdnictve je vyvažovaná tým, že vo väčšine prípadov zákon vyžaduje povinné zastúpenie žalobcu advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; povinné zastúpenie advokátom sa s taxatívne určenými výnimkami vyžaduje v konaní podľa druhej, štvrtej i piatej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 250a, § 250t ods. 8, § 250v ods. 8 O. s. p.). Odvolací   súd   poznamenáva,   že   nie   je   jeho   úlohou   interpretovať   v   správnom súdnictve každý návrh na začatie konania tak, aby bol navrhovateľ v konečnom dôsledku úspešný. Posúdiac návrh na začatie konania podaný žalobkyňou podľa jeho obsahu, ako aj podľa opakovane prejavenej vôle žalobkyne považovať toto podanie za žalobu podľa druhej hlavy   piatej   časti   O.   s.   p.,   správny   súd   (ani   krajský   súd,   ani   Najvyšší   súd)   nemohol vyhodnotiť   žalobu   žalobkyne   ako návrh   na ochranu pred   nezákonným   zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v O. s. p. Predmet súdneho konania určuje žalobca; v správnom súdnictve   s povinným   zastúpením   advokátom   sa   pritom   očakáva   kvalifikovanosť   tohto určenia spojená s výberom vhodného druhu konania v rámci správneho súdnictva. Súd nemôže   prekročiť   petit   žaloby   (§   153   ods.   2   O.   s.   p.)   a   keď   žalobkyňa   žiadala   zrušiť „rozhodnutie“, súd nebol oprávnený, aby žalovanej uložil povinnosti v zmysle § 250v ods. 4 O. s. p.. Pre doplnenie odvolací súd uvádza, že i v prípade, keby sa žalobkyňa svojou žalobou domáhala namiesto zrušenia listu žalovanej ochrany pred nezákonným zásahom spočívajúcim v nepripustení osôb k vykonaniu ústnej formy internej časti maturitnej skúšky, musel by súd konanie zastaviť pre oneskorenosť podania návrhu (§ 250v ods. 3 druhá veta v spojení s § 250d ods. 3 a ods. 8 O. s. p.).

Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. je konaním so zákonom limitovaným predmetom (preskúmava sa v ňom vždy rozhodnutie a postup správneho orgánu) a pretože žalobkyňa   označila   ako   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   list,   ktorý   povahu rozhodnutia nemá, nie je splnená podmienka konania, aby konanie malo spôsobilý predmet zodpovedajúci zákonnej úprave. Nedostatok tejto podmienky je neodstrániteľný, preto bol daný   dôvod   na   zastavenie   konania   podľa   §   104   ods.   1   prvej   vety   v   spojení s § 247 ods. 1 O. s. p. Krajský súd síce konanie zastavil v dôsledku aplikácie nesprávneho procesnoprávneho ustanovenia (§ 250d ods. 3 O. s. p.), to však samo nemalo vplyv na vecnú   správnosť   výroku   napadnutého   uznesenia.   Neodstrániteľný   nedostatok   podmienky konania, o aký ide v tejto veci, by musel viesť k zastaveniu konania v ktoromkoľvek štádiu (§ 103 O. s. p.). Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. sa s poukazom na § 250d ods. 3   O. s.   p.   zastavuje   preto,   že   žaloba   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť predmetom preskúmavania súdom, vtedy, ak sa žalobou síce napáda rozhodnutie (čo nie je prípad prejednávanej veci), avšak také, ktoré vylučuje zo súdneho prieskumu zákon. Ak žaloba smeruje proti aktu správneho orgánu, ktorý ani charakter rozhodnutia nemá, tým skôr (argumentum a minori ad maius) treba konanie o nej zastaviť. Z uvedených dôvodov Najvyšší   súd   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil   (§   219 O. s. p...»

Po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4   Sžo   10/2012 z 18. apríla 2012 ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostačujúco vysvetlil, prečo potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 13 S/72/2011-35 z 29. novembra 2011, pričom jeho závery možno považovať   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné.   Najvyšší   súd v napadnutom   uznesení   zaujal   stanovisko   k   námietkam   sťažovateľky,   najmä   pokiaľ   ide o skutočnosť, prečo zásah predsedníčky školskej maturitnej komisie E. H. z 30. mája 2011 nepovažuje za rozhodnutie. Ústavný súd konštatuje, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 neporušuje základné práva sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom v jeho sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pretože namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012 nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžo 10/2012 z 18. apríla 2012, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012