znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 504/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou Mgr. J. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011 doručená sťažnosť A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011.

Z obsahu odôvodnenia sťažnosti doručenej ústavnému súdu a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa podaním doručeným Okresnému súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) 11. júna 2009 domáhala vydania platobného rozkazu, ktorým by súd odporcu B., spol. s r. o., zaviazal na úhradu 60,25 € s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť ako preplatok na odmene správcu za správu bytu. Sťažovateľka uplatnenú pohľadávku   nadobudla   zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   od pôvodných   veriteľov. Domáhala   sa   tiež   priznania   náhrady   trov   súdneho   konania.   Proti   platobnému   rozkazu okresného súdu z 23. júla 2009 podal odporca v zákonnej lehote odpor. Následne okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 21 C 44/2010-77 z 28. mája 2010 tak, že návrhu sťažovateľky   v   celom   rozsahu   vyhovel.   Na   základe   odvolania   odporcu   krajský   súd rozsudkom č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011 rozsudok okresného súdu zmenil tak, že odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 26,10 € s 8,5 % úrokom z omeškania od 11. novembra 2009 do zaplatenia, a zároveň rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd porušil jej právo na spravodlivé prerokovanie jej záležitosti tým, že rozhodujúcu právnu otázku posúdil „inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie   tejto   právnej   otázky“,   a   to   vo   vzťahu   k   posúdeniu „istiny,   ktorú   súd   priznal sťažovateľovi ako navrhovateľovi len vo výške 26,10 €, začiatku plynutia úroku z omeškania a trov konania“.

Sťažovateľka tiež vo svojej sťažnosti ústavnému súdu oznámila, že proti rozsudku krajského   súdu   podala   dovolanie   z   dôvodu   podľa   §   241   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V tejto súvislosti tiež uviedla, že sťažnosť ústavnému súdu „podáva z dôvodu opatrnosti,   aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadné neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania“.

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla vo veci rozhodnúť týmto nálezom: „Základné právo spoločnosti A. s.r.o. na spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. 9 Co 402/2010-125 porušené. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.01.2011, č. k. 9 Co 402/2010-125 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 402//2010-125 z 27. januára 2011, pričom   podstatou   sťažnostných   námietok   voči   rozsudku   krajského   súdu   je   nesúhlas sťažovateľky   s   právnym   názorom   krajského   súdu   a   jeho   interpretáciou   relevantných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   prostredníctvom   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie   o   nej.   Zmysel   a   účel   princípu   subsidiarity   spočíva   v   tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov verejnej moci   v rámci im   zverených kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Zo skutočností uvedených sťažovateľkou, ako aj z príloh sťažnosti vyplynulo, že ochrany svojho dohovorom garantovaného práva sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním na Najvyššom súde Slovenskej republiky ďalej len „najvyšší súd“) z 23. mája 2011, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného   prerokovania   sťažnosti   ešte   nerozhodol.   Z   uvedeného   vyplýva,   že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľkou   využitý,   ako   predčasné   (porovnaj   napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy,   ak   príslušné   orgány   verejnej   moci   už   nemajú   možnosť   namietaný   stav   zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľka   vyčerpala   všetky   jej   dostupné   právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebola s   ich   uplatnením   úspešná,   môže   predložiť   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľka nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinná postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľkou ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   z 8.   novembra   2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok Európskeho súdu   pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci   Zvolský   a Zvolská   verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   ju   podľa   zásady   ratio   temporis   odmietol   ako   neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011