znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 503/2015-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, P. O. BOX 45, Karloveská 2, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,   Šoltésova   14,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   David Soukeník, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 43/2014 z 15. decembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Vodohospodárskej   výstavby,   štátny   podnik, o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2013 doručená sťažnosť Vodohospodárskej výstavby, štátny podnik, P. O. BOX 45, Karloveská 2, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 43/2014 z 15. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vedeného pod sp. zn. 11 Cb 1/2008 v procesnej pozícii žalovanej o zaplatenie 6 171 764,59 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody vo forme ušlého zisku. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol rozsudkom z 5. júna 2013,   ktorým   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalobcovi   v 1.   rade   sumu   2 904 613,74   € so 14,25 % úrokom z omeškania od 2. januára 2008 do zaplatenia a takú istú povinnosť uložil sťažovateľke i voči žalobcovi v 2. rade [v priebehu konania došlo k zmene účastníkov konania na strane žalobcu, pôvodne žalobu podával žalobca (ďalej len „pôvodný   žalobca“),   ktorý   svoju   pohľadávku   postúpil   na   žalobcu   v 1.   a   2.   rade] a vo zvyšnej   časti   žalobu   zamietol.   Nárok   na   zaplatenie   uvedených   súm   mal   údajne vzniknúť na základe porušenia kúpnej zmluvy, predmetom ktorej bol záväzok sťažovateľky odpredať pôvodnému žalobcovi stavebný materiál – netriedené zahlinené štrky. Jednotková cena   materiálu   bola   v zmysle   zmluvy   22,50   Sk/m3.   Pôvodný   žalobca   ako   predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu so spoločnosťou ako kupujúcim, ktorou sa zaviazal dodať ten istý tovar kupujúcemu za jednotkovú cenu 169,95 Sk/m3. Vzhľadom na to, že tovar údajne nezodpovedal dojednanej kvalite, spoločnosť reklamovala vady tovaru u predávajúceho, t. j. u pôvodného žalobcu, následne od kúpnej zmluvy   uzavretej   s   pôvodným   žalobcom   odstúpila.   Pôvodný   žalobca   vady   tovaru reklamoval   u sťažovateľky   a   následne   listom   od   kúpnej   zmluvy   odstúpil   a vyzval sťažovateľku na úhradu údajnej škody a ušlého zisku vo výške 185 930 601,00 Sk. Ako už bolo   uvedené,   okresný   súd   žalobe   v prevažujúcej   časti   vyhovel   a po   podaní   odvolania zo strany sťažovateľky rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 3 Cob 310/2013 zo 4. decembra 2013 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa   tak,   že   uložil   sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   v 1.   rade   sumu 2 698 365,35 € s úrokom z omeškania vo výške 14,25 % od 2. januára 2008 a identickú povinnosť sťažovateľke uložil aj vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade.

Sťažovateľka   nespokojná   s výsledkom   konania   na   súde   prvom   a druhom   podala dovolanie, ktorého prípustnosť založila na ustanovení § 238 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), v zmysle ktorého je dovolanie prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorý bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V rámci svojho dovolania sťažovateľka namietala aj nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka   v sťažnosti   podrobne   vecne   argumentuje   proti   právnym   záverom konajúcich   súdov   v jej   veci   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   považuje   za nezákonné, arbitrárne a porušujúce jej označené práva. V konečnom návrhu (petite svojej sťažnosti) sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd jej sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zruší a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by   mohol posúdiť   po jej   prijatí na   ďalšie konanie (I.   ÚS 66/98,   IV.   ÚS 16/04, I. ÚS 27/04, II. ÚS 1/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej označených práv.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľkou   v   sťažnosti považuje za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní,   ktorého   kópiu   si   zabezpečil   v súčinnosti   s okresným   súdom.   Najvyšší   súd   sa s dovolacou   argumentáciou   sťažovateľky   zaoberal   v   dovolacom   konaní,   pričom v napadnutom uznesení formuloval záver, podľa ktorého dovolanie sťažovateľky smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   predpisom   je   zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len,,OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú § 236   a   nasl.   OSP.   Podmienky   prípustnosti   dovolania   smerujúceho   proti   rozsudku odvolacieho   súdu   sú   upravené   v   §   238   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie   je   prípustné   len   z   dôvodov   uvedených   v   §   237   písm.   a)   až   písm.   g)   OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 43/2014 a jeho napadnuté uznesenie, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv oboznámil s podstatnými časťami rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, pričom v tejto súvislosti s tvrdenou prípustnosťou dovolania podľa § 238 ods. 1 OSP uviedol:

,,Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)   vecný   aspekt   tohto   opravného   prostriedku   –   či   smeruje   proti   rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O. s. p. určujúcimi podmienky v prípade splnenia, ktorých je dovolanie prípustné).

Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či je u neho daný dôvod,   ktorý   ho   oprávňuje   podať   dovolanie   (hoci   aj   proti   rozhodnutiu   objektívne napadnuteľnému   týmto   opravným   prostriedkom).   Takým   dôvodom   je   skutočnosť,   že rozhodnutím   odvolacieho   súdu   bol   dovolateľ   po   procesnej   stránke   negatívne   dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery.

Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné predpokladá zaujatie záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej); posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti dovolania.   Ak   dovolací   súd   dospeje   k   záveru,   že   dovolateľ   nie   je   z   určitého   dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236 až § 239 O. s. p.

V danom prípade je dovolaním napadnutý prvý a druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorými bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2 698 365,35 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02. januára   2008   do   zaplatenia   (súd   prvého   stupňa   uložil   žalovanému   povinnosť   zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 2 904 613,74 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02. januára 2008 do zaplatenia) a v druhom výroku vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi   2/ sumu   2 698 365,35   Eur   so   14,25   %   s   úrokom   z   omeškania   ročne   od   02. januára   2008   do zaplatenia   (súd   prvého   stupňa   uložil   žalovanému   povinnosť   zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 2 904 613,74 Eur so 14,25 % s úrokom z omeškania ročne od 02. januára 2008 do zaplatenia).

Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania bolo potrebné vziať na zreteľ to, že žalovaný z procesného hľadiska (ktoré je v tomto zmysle rozhodujúce) nemôže byť negatívne   dotknutý   rozhodnutím,   ktorým   bola   znížená   jeho   povinnosť   v   porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Keďže v danom prípade žalovaný po (rozhodujúcej) procesnej stránke nebol negatívne dotknutý napadnutými výrokmi rozsudku, z procesného hľadiska mu týmito výrokmi nebola spôsobená ujma na jeho pomeroch, v uvedenom rozsahu je teda dovolanie podané tým, kto na podanie tohto mimoriadneho opravného prostriedku nie je subjektívne oprávnený. Preto dovolací súd dovolanie žalovaného smerujúce proti prvému a druhému výroku rozsudku odvolacieho súdu odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.)...

Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. netvrdil a ich existencia   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   dovolania   preto   z   týchto ustanovení nevyplýva.“

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol ako neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu nemožno napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala   svojvoľný   postup,   resp.   svojvoľné   závery   tohto   súdu   (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone. Za situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveru o neprípustnosti   dovolania,   nebol   povinný   vecne   preskúmať   v   ňom   (ako   aj   v   sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu)   obsiahnuté   argumenty   sťažovateľky   o vecnej   nesprávnosti a arbitrárnosti záverov vo veci konajúcich súdov.

Pokiaľ   ide   o argumentáciu   najvyššieho   súdu,   čo   sa   týka   prípustnosti   dovolania v prípade zmeny rozsudku a konštatovaného nedostatku subjektívnej stránky prípustnosti dovolania,   ústavný   súd   konštatuje,   že   táto   rozhodovacia   prax   najvyššieho   súdu   už bola predmetom   skúmania   z hľadiska   jej   ústavnej   konformity   napr.   v konaní sp. zn. IV. ÚS 793/2013, kde ústavný súd v porovnateľnom prípade konštatoval, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho   ich   „nerešpektovanie“   súdom   ani   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   neboli naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Keďže   ústavný   súd   v posudzovanom   prípade   nevidel   dôvod   na   prelomenie   tejto svojej judikatúry v obdobných prípadoch, respektíve relevantnú súvislosť s napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu,   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorá   by signalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vo   vzťahu   k námietke   porušenia   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   napadnutých   ústavnoprocesných   princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho práva podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru   a ústavno-procesnými   princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

V závere   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   si   ústavný   súd   už   nad   rámec   prísne judikatórneho   prístupu   dovoľuje   uviesť   niektoré   aspekty   kauzy,   ktoré   vyvolávajú pochybnosti o právnych záveroch, na ktorých je založené meritórne rozhodnutie krajského súdu   vo   veci   sťažovateľky.   Ide   totiž   o také   okolnosti,   ktoré   prima   facie   sú   v rozpore s logikou a spravodlivosťou, vysluhovaniu ktorej napokon súdna moc ako celok prioritne slúži. Pozornosť a pochybnosti ústavného súdu vyvolali najmä rozhodné skutočnosti, ktoré v kontexte odôvodnenia boli buď ignorované, respektíve zjavne mylne interpretované. Ide o zjavne   neprimeranú   výšku   škody   vo   forme   ušlého   zisku,   ktorý   je   v danej   oblasti podnikania   nereálny   (sedemnásobok   investície)   a ktorého   výška   je   na   prvý   pohľad neprimeraná.   V danom   prípade   vo   veci   konajúce   súdy   nepripisovali   žiadnu   relevanciu podivuhodným okolnostiam, za ktorých malo dôjsť ku škode vo forme ušlého zisku, keď spoločnosť, ktorá bola tiež záujemcom v súťaži (avšak bola vylúčená zo súťaže   pre   nesplnenie   podmienok)   a mala   možnosť   kúpiť   predmetné   zahlinené   štrky v súťaži   za   jednotkovú   cenu   približne   sedemkrát   nižšiu   ako   tú,   za   ktorú   ju   napokon nadobudla na základe zmluvy so žalobcom. Reálnosť daného obchodu je spochybniteľná už aj vzhľadom na priemernú nákupnú cenu obdobného tovaru na trhu a cenu čistého štrku trhu v danom   čase,   preto   pochybnosti   o tom,   či   v okolnostiach   prípadu   nešlo   o fingovaný obchod, a tým aj nereálny ušlý zisk, sú na mieste. V kontexte už uvedených skutočností sa hoci   aj   sofistikované   odôvodnenie   odvolacieho   súdu   javí   ako   nespravodlivé   v rozpore s elementárnou   logikou   a výška   priznanej   škody   vo   forme   ušlého   zisku   je   zjavne neprimeraná a nereálna tej, ktorú možno dosiahnuť v rámci poctivého obchodného styku v danej   oblasti.   Svojvoľne   a na   podklade   odôvodnenia   porušujúceho   zásady   formálnej logiky pri vyhodnocovaní rozhodujúcich okolností vo veci konajúce súdy dospeli k záveru o opodstatnenosti nároku žalobcu, preto právne závery okresného súdu i krajského súdu možno označiť za arbitrárne. O to šokujúcejšia je pre ústavný súd zistená úroveň procesnej obrany sťažovateľky, ktorá napriek známej judikatúre ústavného súdu o zachovaní lehoty na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v prípade   podania   dovolania (napr. I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09,   I. ÚS 358/09,   III.   ÚS   521/2012,   III.   ÚS   451/2013 a ďalšie)   nezahrnula   do   sťažnostného   petitu   aj   odvolací   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 310/2013 zo 4. decembra 2013.

V konaní   o veci   sťažovateľky   bola   bez   akýchkoľvek   pochybností   narušená spravodlivosť v jej elementárnej forme.

V dôsledku spôsobu, akým sťažovateľka využila svoju vlastnú dispozíciu predmetom konania podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda v dôsledku formulácie sťažnostného petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania o sťažnosti sa mohol zaoberať iba namietaným porušením základných   práv   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   a nie   prípadným   porušením základných   práv   označeným   rozsudkom   krajského   súdu,   čo   však   nevylučuje   prípadné uplatnenie   nárokov   vyplývajúcich   zo   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenej   v súvislosti s poskytovaním právnych služieb.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015