znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 503/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014 predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou, Madačova 7, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č. k. 6 P 129/2013-103 z 29. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   podľa   čl.   49   ústavy   a   práva   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 6 P 129/2013-103 z 29. novembra 2013.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania o rozvod manželstva   a úpravu   rodičovských   práv   a povinností   k maloletému   synovi   účastníkov konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 P 129/2013-103 z 29. novembra 2013 manželstvo účastníkov konania rozviedol, na čas po rozvode zveril maloletého syna účastníkov konania do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľa (otca maloletého dieťaťa) zaviazal prispievať na výživu maloletého dieťaťa určenou sumou (vo zvyšujúcej časti návrh matky na určenie výživného   zamietol).   V bode   IV   výroku   uznesenia   vylúčil   konanie o úpravu   styku   otca s maloletým dieťaťom   na samostatné   konanie, čo   odôvodnil   potrebou   nariadiť   znalecké dokazovanie.   Sťažovateľ   sa   proti   výroku   o úprave   styku   otca   s maloletým   dieťaťom odvolal. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 13 CoP 5/2014 a sp. zn.13 CoP 6/2014 z 18. marca 2014 odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že ide o výrok,   ktorým   sa   upravuje vedenie konania, a proti   takémuto výroku   v zmysle §   202 ods. 3 písm. a) a § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolanie nie je prípustné. Krajský súd zároveň upozornil okresný súd na nesprávny postup, ak   posledným   výrokom   vylúčil   konanie   o úpravu   styku   otca   s maloletým   dieťaťom na samostatné konanie.

Podľa   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   mu   bolo odopreté,   aby sa   stretával so synom, okresný súd si zjednodušil rozhodovanie, keď tak jednoduchú otázku vylúčil na samostatné   konanie,   čím   porušil   jeho   právo   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne konanie.

V sťažnosti ďalej uvádza: „Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní o rozvod manželstva vidí sťažovateľ v tom, že súd nerešpektoval,   že s konaním o   rozvod   manželstva   je zo zákona spojené   konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu z manželstva na čas po rozvode /§ 113 ods. 1 OSP, § 24 ods. 1 Zákona o rodine/. Takto vydaným   rozhodnutím   súd   znemožnil,   aby   bolo   riadne,   v jednom   rozhodnutí o rozvode manželstva, rozhodnuté aj o styku otca s maloletým dieťaťom, o ktorom nie je ani doposiaľ rozhodnuté,   teda   od   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   o   rozvode   uplynula   už   doba cca 6 mesiacov, ale styk otca so synom upravený nie je, a nie je ani vyhliadka na skoré rozhodnutie súdu, nakoľko ani po vylúčení veci na samostatné konanie nebol do dnešného dňa určený termín pojednávania.

V prípade, že by súd aplikoval pri vydávaní rozsudku zákonné ustanovenia spájajúce s konaním o rozvod manželstva aj konanie o úpravu výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, nebola by situácia dospela do stavu, že takmer pol roka po rozvode nie je právoplatne upravené stretávanie sa otca so synom. V tejto súvislosti pochybenie   prvostupňového   súdu   vyslovil   aj   odvolací   súd,   dokonca   s   hrozbou disciplinárneho postihu konajúceho sudcu, avšak konajúci sudca napriek tomu doposiaľ vo veci nekonal, takže stav porušenia práv sťažovateľa trvá naďalej. Vo veci boli podané dve žiadosti o pokračovanie v konaní /dňa 31. 03. 2014 a dňa 23.04.2014/, avšak bez efektu, nakoľko súd v konaní napriek tomu, že od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu dňa 01. 04. 2014 uplynul už cca 1,5 mesiaca, vo veci nekoná. Podotýkam, že konanie o úpravu styku   otca   so   synom   je   konaním,   kde   súd   má   postupovať   chrániac   záujmy   maloletého dieťaťa,   rešpektovať   právo   druhého   rodiča   na   stretávanie   sa   s   dieťaťom,   a   teda bez zbytočného odkladu. Konajúci súd si zjednodušil rozhodovanie, keď tak dôležitú otázku vylúčil na samostatné konanie, čím porušil právo otca, t. j. sťažovateľa, na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Právo   R. Š.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č. k. 6 P 129/2013-103 porušené boli.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-EUR (slovom   tritisíc   eur),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Kežmarok   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Kežmarok   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 294,08 € na účet advokátky JUDr. Zuzany Baloghovej, vedený v... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Nárok   na   náhradu   požadovanej   nemajetkovej   ujmy   odôvodňuje   sťažovateľ   tým, „že nemá   upravené   stretávanie   sa   so   synom   a s   dieťaťom   nie   je   v   žiadnom   kontakte“. Od rozhodnutia súdu prvého stupňa o rozvode uplynulo už viac ako 6 mesiacov a o styku s maloletým dieťaťom ešte stále nie je rozhodnuté.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 49 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru tým, že okresný súd vylúčil na samostatné konanie úpravu styku s maloletým dieťaťom, čo je v rozpore s § 113 ods. 1 OSP a § 24 ods. 4 a § 25 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), v dôsledku čoho došlo aj k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 113 ods. 1 OSP s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.

Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch   rodičov   a   aby   bolo   rešpektované   právo   dieťaťa   na   udržovanie   pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o rodine   ak   sa   rodičia   nedohodnú   o   úprave   styku s maloletým dieťaťom   podľa   odseku   1,   súd   upraví   styk   rodičov   s   maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť.

Sťažovateľ uplatnil proti rozhodnutiu o vylúčení úpravy styku s maloletým dieťaťom na   samostatné   konanie   opravný   prostriedok,   jeho   odvolanie   však   smerovalo proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   prípustné.   Krajský   súd   k napadnutému   výroku rozsudku zároveň uviedol:

„V   súvislosti   s   rozsudkom   súdu   prvého   stupňa   o   rozvode   manželstva   zo   dňa 29. 11. 2013   odvolací   súd   upozorňuje   okresný   súd   na   nesprávny   postup,   ak   posledným výrokom vylúčil konanie o úpravu styku otca s mal. dieťaťom na samostatné konanie. Podľa § 113 ods. 1 O. s. p. totiž s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úprave pomerov   manželov   k   maloletým   deťom   z   ich   manželstva   na   čas   po   rozvode.   S   týmto ustanovením plne komunikuje aj ustanovenie § 24 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho   majetok.   Súčasne   určí,   ako   má   rodič,   ktorému   nebolo   maloleté   dieťa   zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného. Týmito zákonnými zásadami sa súd prvého stupňa v konaní o rozvod manželstva účastníkov neriadil. Ak však posledným výrokom rozsudku o rozvode konanie o úpravu styku otca s mal. dieťaťom vylúčil na samostatné konanie, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, než odvolanie otca proti tomuto výroku rozsudku odmietnuť tak, ako už bolo vyššie uvedené a zdôvodnené. Ak by odvolací súd takýto nesprávny postup konajúceho sudcu zistil aj v budúcnosti, môže to byť dôvodom na jeho disciplinárny postih.“

V posudzovanej veci sa sťažovateľ domáhal zásahu ústavného súdu proti napadnutej časti rozhodnutia okresného súdu,   ktorým bola vylúčená úprava jeho styku s dieťaťom na samostatné konanie. Okresný súd vylúčil vec na samostatné konanie, pretože „sa rodičia nedokázali na pojednávaní dohodnúť a aj vzhľadom na ich tvrdenia súd dospel k záveru, že v   tomto   prípade   je   potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie.   Z   týchto   dôvodov   súd konanie o úpravu styku otca s mal. dieťaťom vylúčil na samostatné konanie.“. Napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím procesným, proti ktorému nie je podľa § 202 ods. 3 písm. a) OSP   odvolanie   prípustné   a ktoré   v zmysle   §   169   ods.   2   OSP   nemusí   obsahovať odôvodnenie.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nejde o zložitý prípad (hard cases) majúci ústavnoprávny význam, a to vzhľadom na procesný charakter napadnutého   rozhodnutia,   ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania,   ako   aj   na   skutočnosť, že samotným vylúčením úpravy styku s maloletým dieťaťom na samostatné konanie sa toto konanie   vecne   nekončí   (teda   bude   riadne   pokračovať).   Z   hľadiska   materiálneho   preto v rozsahu sťažovateľom uvádzaných dôvodov nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených práv (podobne I. ÚS 571/2013).

Ústavný súd dodáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „opravovať“ konanie pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným dielčím procesným úkonom mal výhrady.   Úlohou   ústavného   súdu   je   ochraňovať   ústavnosť   (nie   zákonnosť)   konania pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi, kedy   procesný   postup   priečiaci   sa   zákonu   zároveň   vyústi   do   protiústavnosti a nespravodlivosti   konania   ako   celku,   a   prípady,   kedy   určitý   procesný   postup   –   hoci by ho aj bolo možné osamotene hodnotiť, z formálneho pohľadu ako postup contra legem – protiústavnosť konania nezaloží.

Ústavný   súd   sa   nenachádza   v   sústave   všeobecných   súdov,   neposudzuje   výklad jednoduchého   práva   ani zákonnosť   a optimálnosť postupu   okresného súdu,   ku   ktorému nie je ani nadriadeným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 57/09). Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup okresného   súdu   zásah   takejto   intenzity   do   sťažovateľom   označených   základných   práv nesignalizuje.

Okresný   súd   vylúčením   časti   veci   na   samostatné   konanie   nezabránil   v styku sťažovateľa   s maloletým   dieťaťom,   keďže   táto   otázka   bude   predmetom   preskúmavania zo strany všeobecného súdu v samostatnom konaní. Postup okresného súdu nebol správny, dôvodom jeho konania bola najmä otázka ochrany práv maloletého dieťaťa, a nie zámer odoprieť sťažovateľovi možnosť stretávať sa s dieťaťom, a spôsobiť mu tak ujmu na jeho základných právach. Keďže o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu rozhoduje krajský súd, a nie ústavný súd, platí aj v tomto prípade zásada subsidiarity a ústavný súd v tejto časti odmietol   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza   ako   jeden   z   dôvodov   namietaného   porušenia   ním označených   práv   skutočnosť,   že   okresný   súd   už   dlhšiu   dobu   vo   veci   nekoná,   avšak v samotnom texte svojej sťažnosti sa nedožaduje ochrany základného práva na konanie bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sa týmito jeho tvrdeniami ústavný súd (ktorý   je viazaný petitom sťažnosti)   pri predbežnom posudzovaní jeho sťažnosti bližšie nezaoberal.

Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 49 ústavy rozsudkom okresného súdu. Keďže sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   a   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol žiadne   konkrétne   skutočnosti,   resp.   bližšie   neodôvodnil,   v   čom   vidí   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 49 ústavy ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 193/09). K tomu ústavný súd ešte dodáva, že čl. 49 ústavy vyjadruje jednu zo základných hmotnoprávnych zásad trestného práva (nullum crimen sine lege), ktorej   porušenie   sťažovateľ   spája   s   rozhodnutím   o   vylúčení   konania   o   úprave   styku s dieťaťom na samostatné konanie, ktoré vníma ako určitý druh sankcie spôsobujúcej mu ujmu na právach. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu svojím charakterom nemožno vnímať ako uloženie trestu, alebo takej ujmy na právach, ktorá by mala charakter trestu, a nemôže byť spôsobilé porušiť označené základné právo sťažovateľa, pretože o úprave styku sťažovateľa s dieťaťom sa bude ešte konať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014