znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 503/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Občianskeho   združenia   L.,   K.,   zastúpeného   advokátom JUDr. R. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 22/2012 z 28. marca 2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici postupom a rozhodnutím sp. zn. 43 Cob/80/2012 z 15. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Občianskeho združenia L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2012 doručená sťažnosť Občianskeho združenia L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 13 Cb 22/2012 z 28. marca 2012 a Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) postupom a rozhodnutím sp. zn. 43 Cob/80/2012 z 15. mája 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu   3.   januára   2012   domáhal   zaplatenia   istiny   s   príslušenstvom.   Okresný   súd   vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľ v určenej lehote nezaplatil, keďže už v žalobnom návrhu poukázal na skutočnosť, že je oslobodený od úhrady súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za   výpis   z   registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych poplatkoch“). Okresný súd napriek tejto skutočnosti uznesením č. k. 13 Cb 22/2012-30 z 28. marca 2012 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd uznesením č. k. 43 Cob/80/2012-36 z 15. mája 2012 rozhodnutie okresného súdu potvrdil, keď   dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď   na   danú   vec neaplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   zasiahol   do   jeho   základných   práv   najmä   tým, že pri výklade a aplikácii ustanovení zákona o súdnych poplatkoch nepostupoval v súlade so zákonom. Krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a jeho argumenty nemajú oporu v platnej legislatíve.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: «...   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   sa   podľa   názoru   sťažovateľa   dostatočne nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a odôvodnil svoje závery argumentmi, ktoré nemajú náležitú oporu v platnej legislatíve, keď uviedol: „Oslobodenie od súdnych poplatkov   nastáva   preto   pre   združenie   na   ochranu   spotrebiteľov   zo   zákona   iba   v   tom prípade, keď združenie v konkrétnej prejednávanej veci pôsobí na ochranu spotrebiteľa,“. Týmto   si   odvolací   súd   nekriticky   prisvojil   závery   prvostupňového   súdu   a   uplatnil reštriktívny   výklad   ustanovenia   §   4   ods.   2,   písm.   c)   cit.   zákona,   stanovujúc   tak   ďalšie podmienky nad rámec zákonnej úpravy.

Súd v danom prípade nemal podľa názoru sťažovateľa dostatočnú právomoc skúmať iné podmienky, ako je tomu v prípade oslobodenia od súdneho poplatku na návrh účastníka podľa § 138 ods. 1 O. s. p., a preto po zistení, že sťažovateľ bol z hľadiska právnej formy občianskym   združením   na   ochranu   spotrebiteľa,   mal   zobrať   na   vedomie   oslobodenie subjektu od súdneho poplatku zo zákona a mal v súdnom konaní ďalej pokračovať...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Zvolen a Krajský súd v Banskej Bystrici v súdnom konaní pod spis. zn. 43 cob/80/2012 porušil základné právo Občianskeho združenia L. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Zvolen a Krajskému súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod spis. zn. 43 cob/80/2012 sa prikazuje konať vo veci.

3. Okresný súd Zvolen a Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia Občianskemu združeniu L. vo výške 261,95 Eur na účet jeho advokáta JUDr. R. B., B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).Podstatou   námietok   sťažovateľa   sú   tvrdenia   o   nesprávnom   výklade   a   aplikácii ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch okresným súdom, ktorý si osvojil   aj   odvolací   súd   a   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   bez   toho,   aby   sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného   súdu,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   preskúmaniu   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V danom prípade namietané rozhodnutie okresného súdu bolo predmetom konania krajského   súdu   v   konaní   o   podanom   odvolaní.   V   súvislosti   s namietaným   porušením označeného   základného   práva   je   z   ústavného   hľadiska   podstatné a určujúce   preto   len preskúmanie postupu krajského súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III.   ÚS   133/05).   Sťažovateľ   teda   uplatnil   možnosť   v   ďalšom   štádiu   konania   uplatniť ochranu označených práv. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Ústavný súd po zoznámení sa s argumentáciou sťažovateľa preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu. Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože ho považoval za vecne správne, a vo svojom rozhodnutí uviedol:

„Podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zák. č. 71/1992 Zb. od poplatku sú oslobodení nadácie a charitatívne,   humanitárne,   ekologické   organizácie   a   združenia   pôsobiace   na   ochranu spotrebiteľov.

Podľa § 3 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom ku dňu 03. 01. 2012 má každý spotrebiteľ právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach   a   prostredníctvom   týchto   združení   v   súlade   so   zákonom   chrániť   a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov...

Z   právnej   úpravy   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   vyplýva,   že   ochranu spotrebiteľských práv môžu na súde uplatňovať okrem samotných spotrebiteľov aj združenia pôsobiace na ich ochranu. Novela zákona o súdnych poplatkoch č 71/1991 Zb., vykonaná zák. č. 621/2005 Z. z. rozšírila v § 4 ods. 2 okruh osôb oslobodených od platenia súdneho poplatku   zo   zákona   tak,   že   pod   písm.   c)   zaradila   aj   združenia   pôsobiace   na   ochranu spotrebiteľov.   Dôvodom   bola   skutočnosť,   že   združeniam   založeným   na   ochranu spotrebiteľov sa novelou Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 451/2004 Z. z. priznalo právo uplatniť práva spotrebiteľov na súde. Toto oprávnenie združení na ochranu spotrebiteľov je činnosťou vo verejnom záujme podobne, ako je to v prípade charitatívnych, humanitárnych a ekologických organizácií.

Zo stanov predložených žalobcom vyplýva, že žalobca je občianske združenie, ktoré bolo založené, na základe zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších, predpisov a Ministerstvom vnútra zaregistrované dňa 23. 12. 2011 stým, že IČO mu bolo pridelené na základe potvrdenia až 10.   01.   2012,   t.   j.   po podaní žaloby.   Z   potvrdenia o pridelení IČO vyplýva, že hlavnou jeho činnosťou je odvetvie ekonomickej činnosti. Podľa čl.   2   stanov   zameriava   združenie   svoju   činnosť   okrem   iného   aj   na   ochranu   a   pomoc občanom   vystupujúcim   v   spotrebiteľských   vzťahoch   na   strane   spotrebiteľa,   keď   ich postavenie   v   týchto   vzťahoch   odôvodňuje   obavu,   že   budú   alebo   by   mohli   byť   ukrátení na svojich právach, ktoré ako práva spotrebiteľa upravuje právny poriadok SR vrátane medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná.

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že predloženými stanovami žalobca síce   preukázal   skutočnosť,   že   združenie   je   založené   okrem   iného   aj   na   ochranu spotrebiteľov, avšak je treba zdôrazniť, že vykonávanie tohto jeho oprávnenia ako združenia na ochranu spotrebiteľov by zásadne malo byť činnosťou vo verejnom záujme, pretože len takejto činnosti Zákon o súdnych poplatkoch v zmysle § 4 ods. 2 písm. c/ priznáva, a to za splnenia konkrétnych predpokladov, osobné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Oslobodenie od súdnych poplatkov nastáva preto pre združenie na ochranu spotrebiteľov zo zákona   iba   v   tom   prípade,   keď   združenie   v   konkrétnej   prejednávanej   veci   pôsobí na ochranu spotrebiteľa, a teda chráni a presadzuje v súdnom konaní oprávnené záujmy spotrebiteľa zo spotrebiteľského vzťahu a uplatňuje práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov...“

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred   všeobecným súdom   úspešný,   teda   aby bolo rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Po oboznámení sa s napadnutými rozhodnutím krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v časti napádajúcej rozhodnutie krajského súdu je zjavne neopodstatnená.

V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch sú ex lege oslobodené   od   súdnych   poplatkov   nadácie   a   charitatívne,   humanitárne,   ekologické organizácie a združenia pôsobiace na ochranu spotrebiteľov. V zmysle stanov sťažovateľa je jeho cieľom „podpora aktivít v oblasti vzdelávania a zabezpečovania pomoci svojim členom vo všetkých oblastiach spoločenského bytia, pri riešení ich problémov vo forme konzultácií a zabezpečovaní porád u odborníkov oprávnených takúto pomoc poskytovať...“ a   jeho   činnosť   sa   zameriava „okrem   iného   najmä   na   ochranu   a   pomoc   občanom vystupujúcim v spotrebiteľských vzťahoch na strane spotrebiteľa...“. V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch je zrejmé, že v prípade väčšiny subjektov postačí na oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   ich   určité   zaradenie   –   napr.   štátne   rozpočtové organizácie, štátne účelové fondy a pod. Pri niektorých subjektoch však nemožno vylúčiť skúmanie   jednak   postavenia   a   podstaty   činnosti,   ktorú   pod   toto   ustanovenie   zaradené subjekty vykonávajú, ako aj vecných hľadísk konkrétneho prípadu, najmä z hľadiska, či v danom prípade ide o ochranu verejného záujmu.

K   výkladu   právnych   predpisov   a   ich   inštitútov   totiž   nemožno   pristupovať   len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako jednoznačný a   určitý,   ale predovšetkým   podľa   zmyslu   a   účelu   zákona.   Jazykový   výklad môže   totiž v zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   predstavovať   len   prvotné   priblíženie   sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti   či   nesprávnosti   výkladu, resp.   na jeho doplnenie či   upresnenie potom   slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (napr. I. ÚS 351/2010).

Účelom právnej regulácie obsiahnutej v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch je nesporne ochrana verejného a celospoločensky prospešného záujmu.

Ústavný súd po dôslednom preskúmaní obsahu napadnutého rozhodnutia konštatuje, že jeho závery korešpondujú so zmyslom a účelom uvedenej právnej normy. Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. Ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c) zákona o súdnych poplatkoch, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto (aj pri zvážení dôsledkov takéhoto výkladu z hľadiska jeho dopadu na   princíp   spravodlivosti)   ústavný   súd   posúdil   výklad   krajského   súdu   ako   ústavne konformný.

Na základe uvedených skutočností dospel ústavný súd k záveru, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012