znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 502/2015-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   októbra   2015 predbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, Tulčík   310,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Ivetou   Rajtákovou,   advokátska   kancelária, Štúrova   20,   Košice,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   priaznivé   životné prostredie   zaručeného   čl.   44   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   prístup   k správnemu   a súdnemu   konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti   na rozhodovacom   procese   a   prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo 38/2014 a jeho   postupom   v tomto   konaní,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. januára   2015   v konaní   sp.   zn.   7   Sžo   48/2014   a jeho   postupom   v tomto   konaní, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo 8/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. 5 Sžo 64/2014 a jeho postupom v tomto konaní, ako aj   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo 17.   marca   2015   v konaní sp. zn. 9 Sžp 2/2013 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   Lesoochranárskeho   zoskupenia   VLK,   občianske   združenie, vedené pod sp.   zn.   Rvp   5271/2015,   Rvp   5272/2015,   Rvp   5273/2015,   Rvp   5277/2015 a sp. zn. Rvp 9334/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 502/2015.

2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. apríla 2015, 17. apríla 2015 a 22. júna 2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   priaznivé   životné   prostredie   zaručeného   čl.   44   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1   ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti   v záležitostiach   životného   prostredia   (ďalej   len   „Aarhuský   dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo 38/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesením najvyššieho súdu z 29. januára 2015 v konaní sp.   zn.   7   Sžo   48/2014   a jeho   postupom   v tomto   konaní,   uznesením   najvyššieho   súdu z 29. januára   2015   v konaní   sp.   zn.   7   Sžo   8/2014   a jeho   postupom   v tomto   konaní, uznesením najvyššieho súdu zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. 5 Sžo 64/2014 a jeho postupom v tomto konaní, ako aj uznesením najvyššieho súdu zo 17. marca 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp 2/2013 a jeho postupom v tomto konaní.

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľ   procesnými   podaniami   oznámil   svoj   vstup do konaní vedených na Ministerstve životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a na Krajskom úrade životného prostredia, odbore starostlivosti o životného prostredia   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   úrad“).   Konania   na   ministerstve   boli   vedené na základe žiadostí oprávnených subjektov o povolenie výnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   prírody“),   ktorými   by   boli   povolené   odstrely jedincov medveďa hnedého vo vymedzených lokalitách. Konanie na krajskom úrade bolo vedené na základe žiadosti štátneho podniku LESY SR, š. p., odštepný závod Námestovo, o vydanie súhlasu na výstavbu lesnej cesty podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody. Svojimi rozhodnutiami ministerstvo aj krajský úrad požadované výnimky a súhlas udelili,   pričom   v podmienkach   každej   z   povolených   výnimiek   a udeleného   súhlasu vymedzili aj časové úseky, v ktorých sa priznané práva mali využiť.

Sťažovateľ podal proti všetkým rozhodnutiam riadne opravné prostriedky (rozklady proti rozhodnutiam ministerstva a odvolanie proti rozhodnutiu krajského úradu).

O rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva rozhodol minister životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) tak, že v troch prípadoch zmenil prvostupňové rozhodnutia   ministerstva   o povolení   výnimiek   na   odstrel   chráneného   živočícha, a to vo výroku   o podmienkach   povolenej   výnimky,   a v jednom   prípade   napadnuté prvostupňové   rozhodnutie   ministerstva   potvrdil.   Zmenou   prvostupňových   rozhodnutí minister   predĺžil   lehotu   na   využitie   povolených   výnimiek.   O odvolaní   sťažovateľa proti prvostupňovému   rozhodnutiu   krajského   úradu   rozhodlo   ministerstvo   tak,   že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdilo.

Všetky druhostupňové rozhodnutia uvedených správnych orgánov napadol sťažovateľ žalobami podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). V konaniach vedených na krajskom súde sťažovateľ požiadal aj o odklad   vykonateľnosti   napadnutých   rozhodnutí   správnych   orgánov.   Týmto   jeho žiadostiam krajský súd nevyhovel.

Krajský súd žaloby sťažovateľa rozsudkami č. k. 1 S 43/2012-127 z 13. marca 2014, č.   k.   1   S 2519/2012-68   z 3.   apríla   2014,   č.   k.   1   S 36/2012-138   z 5.   decembra   2013 a č. k. 2 S 53/2012-104   z 23.   januára   2013   zamietol.   Po   vecnom   preskúmaní   žalobných dôvodov sformulovaných sťažovateľom v jeho žalobách dospel krajský súd k záveru o ich nedôvodnosti.

Vo   veci   žaloby   o preskúmanie   rozhodnutia   ministerstva,   ktorým   bolo   potvrdené prvostupňové rozhodnutie krajského úradu, krajský súd uznesením   č. k. 5 S 38/13-117 z 3. júna   2014   konanie   zastavil.   Poukázal   na   skutočnosť,   že   ministerstvom   potvrdený udelený súhlas bol prvostupňovým rozhodnutím krajského úradu udelený „len na dobu určitú, t. j. do 31.10.2013“. V nadväznosti na to krajský súd odkázal na § 82 ods. 9 písm. a) a § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody, z ktorých vyvodil, že strata platnosti rozhodnutia   predstavuje „právny   dôvod,   ktorý má   za   následok   odpadnutie   predmetu konania   v dôsledku   uplynutia   času,   na ktorý bolo   rozhodnutie   vydané.   Stratou platnosti rozhodnutia v prípade takéhoto časovo limitovaného rozhodnutia teda súčasne odpadáva predmet správneho konania, ale následne i predmet preskúmavacieho konania súdom, ak k strate platnosti došlo až v priebehu tohto súdneho konania, čo je i daný tento prípad. Súhlas   prvostupňovým   správnym   orgánom   bolo   povolený   a časovo   limitovaný do 31.10.2013. V čase rozhodovania žalovaného teda výnimka ešte mala platnosť, avšak v priebehu   súdneho   prieskumu   túto   stratila.   Preto podľa názoru   súdu   prípadné   ďalšie konanie by bolo čisto formalistické, pretože správnemu konaniu absentuje predmet a ako také   by   nemohlo   priniesť   iný   výsledok   než zastavenie   konania   o povolenie   súhlasu a výnimku s poukazom na ust. § 82 ods. 9 písm. a/ ZOPK a § 89 ods. 3 písm. b/ ZOPK. Pre účastníka   konania   by   teda   nemohlo   predstavovať   ani reálnu   možnosť   dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a zároveň by bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy aj so zásadou hospodárnosti konania.“.

Všetky prvostupňové rozhodnutia krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaniami.Najvyšší súd uzneseniami z 29. januára 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo 38/2014, sp. zn. 7 Sžo 48/2014, sp. zn. 7 Sžo 8/2014 a zo 17. marca 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp 2/2013 odvolaniami napadnuté rozsudky krajského súdu zrušil a konania o žalobách sťažovateľa zastavil. Uznesením zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. 5 Sžo 64/2014 najvyšší súd potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu, ktorým bolo konanie o žalobe sťažovateľa zastavené.

Najvyšší   súd   v zrušujúcich   a súčasne   zastavujúcich   uzneseniach   odkázal na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014 sp. zn. Snj 72/2013, z ktorého vyvodil,   že „neplatnosť   povolenej   výnimky   o povolení   na   odstrel   chráneného živočícha – medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názor na   časové   súvislosti   posudzovaných   prípadov   najvyšší   súd   uviedol,   že „v   čase rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   už   uplynul   čas,   na   ktorý   bola   povolená   výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho   preskúmania.   Podmienky   pre   postup   podľa   V.   časti   druhej   hlavy   OSP   preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.“.V potvrdzujúcom uznesení zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. 5 Sžo 64/2014 sa najvyšší   súd stotožnil s právnymi   závermi krajského súdu, ktoré ho viedli k zastaveniu konania o žalobe sťažovateľa.

V sťažnostiach doručených ústavnému súdu sťažovateľ citujúc stanovisko správneho kolégia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Snj   72/2013   z 24.   júna   2014   v prvom   rade   namieta, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu boli vydané v konaniach, „na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľ naznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku prichádza do úvahy len v prípade splnenia podmienok stanovených v § 248 a v § 250d ods. 3 OSP, pričom akcentuje aj § 250i ods. 1 OSP (pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení potom uzatvára, že „pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom   v § 248   O.   s.   p.   predvídaný   dôvod,   odňal   tým   sťažovateľovi   možnosť   konať pred súdom“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutými   rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   je „ukrátený na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo, ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru   a urobil   ho   abstraktným   a imaginárnym   bez   možnosti   reálne   sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu...

Postup   najvyššieho   súdu   v skutočnosti   znamená,   že   nie   len   v tomto   konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi   bolo   najprv   krajským   súdom   nevyhovené   v jeho   žiadosti   o odklad vykonateľnosti   napadnutého   rozhodnutia...   a neskôr   najvyšším   súdom   odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.

Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom, že akceptovaním tohto názoru... by účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo   nielen   možné   uvažovať   o akomkoľvek   zmysle   účasti   sťažovateľa   v konaniach týkajúcich   sa   životného   prostredia   vo   všeobecnosti,   ale   ani   o naplnení   jeho   práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.

V sťažnosti   podanej   proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu   najvyššieho   súdu   (prípad povolenia na výstavbu lesnej cesty) argumentuje sťažovateľ z hľadiska podstaty identicky, svoje   námietky   smeruje   voči   zastavujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu   a následne sprostredkovane aj voči najvyššiemu súdu, ktorý judikatórny postoj (o potrebe zastavenia konania o žalobe sťažovateľa) krajského súdu napadnutým uznesením zo 16. decembra 2014 v konaní sp. zn. 5 Sžo 64/2014 potvrdil.

V petitoch   svojich   sťažností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí na ďalšie konanie vo vec samej nálezom takto rozhodol:

«Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/38/2014 zo dňa 29.1.2015 (resp. „sp. zn. 7Sžo/48/2014 zo dňa 29.1.2015“, resp. „sp. zn. 7Sžo/8/2014 zo dňa 29.1.2015“, resp. „sp. zn. 5Sžo/64/2014 zo dňa 16.12.2014“, resp. „sp. zn. 9Sžp/2/2013 zo dňa 17.3.2015“) a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 7Sžo/38/2014 zo dňa 29.1.2015 (resp. „sp. zn. 7Sžo/48/2014 zo dňa 29.1.2015“, resp. „sp.   zn.   7Sžo/8/2014   zo   dňa   29.1.2015“,   resp. „sp.   zn.   5Sžo/64/2014   zo   dňa 16.12.2014“, resp. „sp. zn. 9Sžp/2/2013 zo dňa 17.3.2015“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zo   všetkých   piatich   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta na súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu. V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňal možnosť konať pred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   resp.   akceptoval   na   podklade   rovnakých dôvodov zastavenie konania krajským súdom. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou označeného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu na jeho prípady a v postoji najvyššieho súdu vidí   odstránenie   reálnosti   právnej   ochrany,   ktorú   mu   vnútroštátne   právne   predpisy   (i medzinárodné   zmluvy)   ako subjektu   tzv.   tretieho   sektora   vo   sfére   ochrany   a tvorby životného prostredia poskytujú.

Súčasne napokon sťažovateľ vo všetkých sťažnostiach navrhuje, aby   ústavný súd vyslovil   porušenie   jeho   označených   práv   zaručených   ústavou, dohovorom   a Aarhuským dohovorom a žiada zrušenie namietaných uznesení najvyššieho súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých troch sťažností rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy skúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené   v   jej   národnom   práve,   ak   sú   nejaké,   aby   členovia   verejnosti   mali   prístup k správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   konaní   a   opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životného prostredia.

Ako vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha vyslovenia porušení svojich označených základných práv a práva garantovaných medzinárodnými zmluvami, ku ktorým   malo   dôjsť   napadnutými   uzneseniami najvyššieho   súdu.   Tie   vo   svojej   podstate znamenali,   že   de   iure   nedošlo   k meritórnemu   prejednaniu   a rozhodnutiu   o dôvodoch, ktoré podľa   názoru   sťažovateľa   spôsobovali   nezákonnosť   správnou   žalobou   atakovaných rozhodnutí správnych orgánov a aj ujmu na jej právach a právom chránených záujmoch. Sťažovateľ uvádza, že k tvrdeným porušeniam jeho práv došlo z dôvodu, že najvyšší súd   nepostupoval   pri   výklade   a   aplikácii   práva   v   súlade   s   požiadavkami   Aarhuského dohovoru.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Po preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súd dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   v nich   po   materiálnej   stránke   zjavne   vychádzal zo stabilného   interpretačného   prístupu   k   aplikácii   ustanovení   piatej   časti   Občianskeho súdneho   poriadku   regulujúcich   podstatu   správneho   súdnictva   a jeho   účelové   zameranie v právnom štáte. Tento prístup najvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou stelesnenou napríklad rozhodnutím vo veci sp. zn. 4 Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002. Predmetný   právny   názor   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   za   nanajvýš   potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný: „... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu   rozhodnutí   správnych   orgánov   zo   strany   správnych   súdov,   ktoré   sú   po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné   zásady   správneho   konania,   medzi   ktoré   nepochybne   patrí   zásada   súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Sťažovateľ si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho rozhodnutia nielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania, ale aj na jeho reálnu možnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie, ale v tomto prípade vôbec na reálnu možnosť konanie zopakovať.

Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami atakované uznesenia najvyššieho súdu nemali   schopnosť   porušiť   právo   sťažovateľa   účinne   sa   zúčastniť   konania   vedeného ministerstvom   či   krajským   úradom   vo   veci   povolenia   výnimky   z ochrany   medveďa hnedého, resp. výnimky podľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody. Pozornosti ústavného   súdu   neuniklo,   že sťažovateľ   toto   svoje   právo   háji,   avšak   nikde   vo   svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať. Ak by aj súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili a veci vrátili   ministerstvu   na ďalšie   konania,   toto   by   nemalo   inú   možnosť,   len   svoje   konania zastaviť, pretože ich predmety – výnimky – zanikli uplynutím času, na ktorý boli povolené a nejde o konania, ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   341/2007   z   1.   júla   2008,   keď   okrem   iného konštatoval,   že „v aplikačnej   činnosti   štátnych   orgánov   treba   zohľadniť   účel   zákona“, a uviedol, že „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom   dopĺňať   a   viesť k zrozumiteľnému   a   racionálne   zdôvodnenému   vysvetleniu   textu   právneho   predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoru ústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že „ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konanie podľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V relácii   k citovaným   ustanoveniam   regulujúcim   procesné   aspekty   rozhodovania v konaniach   podľa   zákona   o ochrane   prírody   najvyšší   súd   v niektorých   zo   svojich napadnutých   uznesení   zdôraznil,   že „zo skutkových   okolností   danej   veci   je   zrejmé, že prvostupňové   rozhodnutie   žalovaného   zo   zákona   stratilo   účinnosť,   a teda   v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP)   a súčasne   napadnutým   rozhodnutím   žalovaného   žalobca   nemôže   byť   ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“, v iných zas zdôraznil uplatňovanie § 244 ods. 3 OSP na rozhodovanie v správnom súdnictve.

Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP a § 247 ods. 1 OSP v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa   na   dopad   eventuálne   zistenej   nezákonnosti   na   subjektívno-právnu   pozíciu dotknutého.   Preto   nemožno   vyhovieť   takému   návrhu   na   začatie   konania   v správnom súdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe,   ale   účinná   ochrana   subjektívnych   práv   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných   prípadoch   s ohľadom   na   právny   stav   daný   citovanými ustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami (pred   rozhodnutím   krajského   súdu   o sťažovateľových   žalobách   už   uplynuli   obdobia, na ktoré   boli   preskúmavanými   administratívnymi   rozhodnutiami   priznané   sťažovateľom kritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie sťažovateľových žalôb   nemohlo   za   žiadnych   okolností   viesť   k poskytnutiu   účinnej   ochrany   jeho subjektívnym právam. Preto fakt, že konania o žalobách podaných podľa druhej hlavy piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   boli   ukončené   procesne,   teda zastavením   a bez meritórneho   rozhodnutia   o dôvodoch   žalôb,   vedie   už   pri   predbežnom   prerokovaní spojených sťažností k záveru, že sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   i jeho   právu   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   bola   poskytnutá   ochrana v intenciách zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutia najvyššieho   súdu   v obdobných   sťažovateľových   veciach   ústavný   súd   odkazuje na už spomínané   zjednocovacie   stanovisko   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. Snj 72/2013   z 24.   júna   2014,   ktorým   bola   využitá   zjednocovacia   právomoc   priznaná kolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súdu je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene   napĺňa stabilne   judikovanú   požiadavku   ústavného   súdu,   podľa   ktorej k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne   podobných   veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v posudzovanom   tematickom   okruhu,   ktorý   viedol sťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosť požiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch, z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) i z judikatúry   ESĽP.   Prijatie   zjednocovacieho   stanoviska   z 24.   júna   2014   má   právny význam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátov správneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanovisko rešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobných prípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatia predmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojich sťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn. 1 Sžp 6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013).

Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014 «ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej   stránke   veci   reálnu   možnosť   dosiahnuť   rozhodnutie   v jeho   prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci   samej,   kedy   duplicitne   reparovať   čiastkové   pochybenia   nie   je   potrebné.   Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo   limitovaného   rozhodnutia   aj   stratu   „platnosti   rozhodnutia“   ako   právny   dôvod, ktorý má   za   následok   odpadnutie   predmetu   konania   v   dôsledku   uplynutia   času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie   lehoty   na   odstrel   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého,   odpadol   dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak   rozhodnutie   orgánu   ochrany   prírody   o   povolení   na   usmrtenie   chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť   zanikla,   potom   súčasne   odpadol   aj   predmet   správneho   konania   a   súd   prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.».

Pozornosti   ústavného   súdu   neušlo   ani   to,   že   sťažnosťami   atakované   uznesenia najvyššieho súdu nemali za následok nevyhovenie sťažovateľovým žalobám, teda nešlo o rozhodnutia, ktoré by sťažovateľovi privodili vecne negatívny výsledok. Najvyšší súd napadnutými uzneseniami konania o sťažovateľových správnych žalobách zastavil a privodil mu   tak   negatívny   výsledok   procesného   charakteru   bez   meritórneho   vysporiadania   sa so žalobnými   dôvodmi.   Zistený   fakt   má   priamu   súvislosť   s obsahom   základného   práva na súdnu ochranu a v reláciách správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným čl. 46 ods. 2   ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúť až rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).

Na   tomto   mieste   však   ústavný   súd   musí   opätovne   podčiarknuť   jeho   postavenie nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   oddeleného   od   sústavy   všeobecného súdnictva   (čl.   124   ústavy).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictve zabezpečili   nápravu   eventuálneho   nezákonného   ukrátenia   sťažovateľa   na   jeho   právach či právom   chránených   záujmoch.   Ako   však   už   bolo   viackrát   zdôraznené,   relevantné okolnosti   neumožňovali   súdom   takto   vymedzený   účel   naplniť,   pretože   v čase   ich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba, počas   ktorej   bolo   možné   využiť   administratívnymi   rozhodnutiami   zakotvené   práva, priznanie a následný výkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažil odvrátiť. Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimi z čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy na konania o sťažovateľových žalobách preto ústavný súd uzatvára, že je irelevantné, či tieto žaloby boli vecne zamietnuté alebo či konanie o nich bolo procesne zastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššieho súdu je otázkou zákonnosti.   Berúc   do   úvahy   zistené   skutkové   okolnosti   prejednávaných   káuz   nejde o problém ústavnej relevancie. Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda nevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   tak   vyhodnotil   sťažovateľove   námietky,   na   ktorých   založil   názor o porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné. Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené. O zjavne neopodstatnený návrh totiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Ústavný   súd   neopomína   z judikatúry   ESĽP   (napr.   rozsudok   zo   16.   6.   1971   vo   veci Ringeisen   c.   Rakúsko,   séria   A,   č.   13)   limitovaný   priestor   pre   uplatňovanie   práva na spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“ a „trestné   obvinenie“),   no   nepovažoval   za   potrebné   sa   touto   otázkou   bližšie   zaoberať, keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemohol dospieť.

Rovnaký   záver   ako   vo   vzťahu   k čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   je   potrebné   prijať aj k namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   9   ods.   3   Aarhuského dohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splnenie podmienok   vyplývajúcich   z vnútroštátneho   práva.   Tie   sú   v podmienkach   Slovenskej republiky   v správnom   súdnictve   dané   práve   už   spomínaným   primárnym   účelovým zameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictve nemohol   pre   nedostatok   vplyvu   preskúmavaných   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy na subjektívnu   pozíciu   sťažovateľa   preskúmať   ich   zákonnosť,   potom   rešpektoval vnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že nejde o základné právo hmotnej povahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavy vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosti v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 44 ods.   1   ústavy,   je   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim zo   vzájomného   vzťahu   medzi právami   hmotno-právneho   charakteru   a ústavno-procesnými   princípmi   z perspektívy   ich možného   porušenia.   Aj   v týchto   častiach   sú   preto   sťažnosti   sťažovateľa   zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiam bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015