znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 502/2014-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   augusta   2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. B.   a   J. B.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Ivetou Rajtákovou,   Štúrova 20,   Košice,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na inú   právnu   ochranu   podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a uznesením   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach č. k. 1/1 KPt 184/13-14 z 2. júla 2013 a postupom a upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/4 GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. a J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2014 doručená sťažnosť J. B. a J. B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajskej prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1/1 KPt 184/13-14 z 2. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie krajskej prokuratúry“) a postupom a upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/4 GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „upovedomenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú právnymi nástupcami zomrelej poškodenej A. B., vo veci ktorej bolo uznesením z 1. septembra 2012 začaté trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona, ktorý mal byť spáchaný 26. apríla 2012. Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru, odboru kriminálnej   polície   Michalovce   (ďalej   aj   „vyšetrovateľ“)   uznesením   sp. zn. ČVS:ORP-460/OVK-MI-2012   z 1.   septembra   2012   trestné   konanie   zastavil,   lebo   skutok   nie je trestným   činom   a nie   je   dôvod   na   postúpenie   veci.   Prokurátor   Okresnej   prokuratúry Michalovce   uznesením   č.   k.   1   Pv   541/12-11   z 26.   septembra   2012   vyhovel   sťažnosti sťažovateľa v 1. rade, toto uznesenie vyšetrovateľa zrušil ako predčasné a neopodstatnené a uložil mu, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Po vykonaní ďalších úkonov vyšetrovania vyšetrovateľ uznesením sp. zn. ČVS: ORP 460/OVK MI-2012 z 29. mája 2013 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľa“) trestné stíhanie začaté podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku   opätovne   zastavil   z dôvodu,   že   skutok   nie   je   trestným   činom   a nie   je   dôvod na postúpenie   veci.   Na základe   sťažnosti   sťažovateľa   v 1.   rade   prokurátor   krajskej prokuratúry   napadnutým   uznesením   sťažnosť   zamietol.   Generálna   prokuratúra „návrh na zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   Krajského   prokurátora   sp. zn. 1/1   Kpt   184/13 zo dňa   2.   7.   2013“ posúdila   ako opakovaný   podnet   sťažovateľa   v 1. rade   proti   postupu prokurátora   krajskej   prokuratúry   a   upovedomením   č. k. IV/4 GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013 tento opakovaný podnet odložila ako nedôvodný.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že označené trestné konanie „môže mať zásadný význam pre posúdenie občianskych práv a záväzkov nebohej A. B., ktorej sú sťažovatelia právnymi   nástupcami“.   S   poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (rozsudok   vo   veci   Krumpel   a Krumpelová   proti   Slovenskej   republike)   sťažovatelia uvádzajú, že „na konanie, v ktorom si právna predchodkyňa sťažovateľov A. B. uplatnila právo na náhradu škody možno klásť kritériá zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy...“. Nadväzne na to podrobne rozoberajú okolnosti, za akých mala poškodená „utrpieť zlomeninu spodnej časti ramennej kosti“ pri skladaní nosidiel zo sanitného vozidla zamestnancami dopravnej zdravotnej   služby,   a   spochybňujú   zákonnosť   obstarania   a obsah   ďalších   dôkazov vykonaných vo veci, predovšetkým výpovedí zamestnancov dopravnej zdravotnej služby, ktorá realizovala prepravu poškodenej. Poukazujúc na obsah sťažnosti sťažovateľa v 1. rade proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie pre prečin ublíženia na zdraví, uvádzajú, že prokurátor krajskej prokuratúry sa v napadnutom uznesení «okrem všeobecných úvah o rozsiahlosti vykonaného dokazovania odvoláva na výsluch svedkov... podozrivých   zo   spáchania   trestného   činu...   bez   toho,   aby   sa akýmkoľvek   spôsobom vysporiadal   zo   zásadnými   námietkami   sťažovateľa   v   1.   rade   o nezákonnosti   spôsobu vykonania výsluchov týchto svedkov ani k tomu, že túto nezákonnosť samotní svedkovia pri konfrontácii   so   sťažovateľom   v   2.   rade   potvrdili.   Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   sa nevyrovnal   ani   s   ďalšími   procesnými   nedostatkami,   sťažovateľom   v   1.   rade   síce nenamietaným, ale ktorých povinnosť zohľadniť ich vyplýva priamo z ust. § 192 ods. 1 Trestného poriadku...

Prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   ktorý   vybavil   podanie sťažovateľa v 1. rade zo dňa 1. 10. 2013 sa so skutočnosťami, uvádzanými v tomto podaní vysporiadal tak, že nedal konkrétnu odpoveď na žiadnu zo sťažovateľových konkrétnych námietok,   ktoré   smerovali   k   nezákonnosti   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní v nevyhodnotení dôkazov, vykonaných v trestnom konaní v ich vzájomných súvislostiach. Ako vyplýva z listu prokurátora Generálnej prokuratúry SR zo dňa 16. 12. 2013, obsahom tohto listu je skonštatovanie toho, aký bol doterajší priebeh konania vo vzťahu k jednotlivým vydaným rozhodnutiam a ďalej uviedol, že „policajt a podriadený prokurátori vo svojich rozhodnutiach,   resp.   písomnostiach   podrobným   spôsobom   popísali   zistené   skutkové a právne závery, tieto nebudem opakovane uvádzať s tým, že sa v plnom rozsahu s nimi stotožňujem   a   v podrobnostiach vás   na   ne odkazujem.“ V   ďalšej   časti   listu   prokurátor Generálne prokuratúry SR uviedol: „váš odlišný názor na meritórne rozhodnutie vo veci pramení z nesprávneho právneho posúdenia a subjektívneho hodnotenia dôkaznej situácie len v rozsahu vami podávaných návrhov a predkladaných dôkazov, pričom odmietate druhú skupinu dôkazov, ktoré podľa vás boli získané za účelom spochybnenia vašich návrhov a zabráneniu trestného stíhania konkrétnej osoby.“».

Svoju   aktívnu   procesnú   legitimáciu   na   podanie   sťažnosti   sťažovatelia   odvodzujú z § 48   ods.   2   Trestného   poriadku   uvádzajúc,   že   v prípade,   ak   by „nemali   možnosť uplatniť sťažnosťou   na   ústavný   súd   porušenie   práv   nebohej   A. B.,   bola   by im odňatá možnosť pokračovať v trestnom konaní o skutku, ktorým došlo k ublíženiu na zdraví A. B., keďže doterajšie rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, vrátane listu prokurátora generálnej   prokuratúry   SR   zo   dňa   16.   12.   2013   skonštatujú,   že k takémuto   skutku nedošlo...“.

Sťažovatelia   vidia   porušenie   svojich   práv   predovšetkým   v skutočnosti,   že   ako prokurátor krajskej prokuratúry, tak aj generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny   prokurátor“)   nepreskúmali   správnosť   napadnutého   uznesenia   vyšetrovateľa o zastavení   konania,   hoci   mali   povinnosť „prešetriť   všetky   okolnosti   rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona“, prípadne ktoré vyšli najavo. Podľa ich názoru „by jediným zákonným dôvodom na zastavenie trestného stíhania v prípravnom konaní bol dôvod, uvedený v ust. § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak je nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie“. Dôkazy   vykonané   v trestnom   konaní   však   neumožňujú   nepochybný   záver,   že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, sa nestal. Orgán činný v trestnom konaní je však „oprávnený zastaviť trestné stíhanie len vtedy, ak je bez akýchkoľvek pochybností zistené, že sa nestal skutok, pre ktorý sa trestné stíhanie vedie. Ak vznikne akákoľvek pochybnosť, takúto pochybnosť je nevyhnutné odstrániť vykonaním ďalších dôkazov...

Za situácie, keď vykonané dôkazy neumožňovali nepochybný záver o tom, že skutok pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie sa nestal, nebolo teda oprávnením orgánov činných v trestnom konaní zastaviť trestné stíhanie, keďže takéto oprávnenie prislúcha len súdu. Orgány činné v trestnom konaní si však v predmetnej vecí uzurpovali právomoc, ktorá im nepatrí, keďže zastavili trestné stíhanie bez toho, aby bolo nepochybné že sa nestal skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie na nezákonnosti ich postupu nič nemení skutočnosť, že formálne odôvodnili zastavenie trestného stíhania odkazom na ust. § 215 ods. 1 písm. b ) Trestného   poriadku,   pod   ktorý   však   nemožno   subsumovať   dôvody,   explicitne   vyjadrené v odôvodnení označených rozhodnutí a listu prokurátora Generálnej prokuratúry zo dňa 16. 12. 2013.“.

Sťažovatelia   namietajú   aj   nedostatočnosť   odôvodnenia   uznesenia   vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania, napadnutého uznesenia krajskej prokuratúry i upovedomenia generálneho prokurátora tvrdiac, že v nich nemožno nájsť „vysvetlenie, z akého dôvodu nevyhodnotil vyšetrovateľ a neskôr ani prokurátori... zvukový záznam sťažovateľa v 2. rade, zápisnicu o konfrontácii týchto svedkov sťažovateľom v 2. rade a ako sa vyrovnal s jasnou a zrozumiteľnou odpoveďou týchto svedkov na spôsob vykonávania ich výsluchu. Nie je zrejmé ani to, akým spôsobom... vyhodnotili doslovnú zhodnosť tých častí výpovede svedkov K. a D., v ktorých opisujú priebeh udalostí, zo dňa 26. 4. 2012...

V trestnom stíhaní, vedenom pre prečin ublíženia na zdraví pani A. B. však opísané okolnosti jednoznačne poukazujú na to, že pri hodnotení dôkazov neboli orgánmi činnými v trestnom   konaní,   uvážené   všetky   okolnosti   prípadu,   jednotlivo   i   v   ich   súhrne.   Závery prokurátorov oboch stupňov a vyšetrovateľa PZ nedávajú, žiadnu zrozumiteľnú odpoveď na námietky, vznesené poškodenou, prostredníctvom ich splnomocnenca.“

Na základe uvedeného sa sťažovatelia svojím návrhom domáhajú vydania takéhoto rozhodnutia:

„Právo právnej predchodkyne sťažovateľov v 1. rade a v 2. rade A. B....

-domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   inom   orgáne, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

-na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo rozhodnutím prokurátora Krajskej prokuratúry v Košiciach 1/1 KPt 184/13 -14 zo dňa 2. 7. 2013 a listom prokurátora Generálnej prokuratúry SR sp. zn. IV/4 GPt 139/13-7 zo dňa 16. 12. 2013 a postupom, ktorý im predchádzal porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Generálnej prokuratúre SR a Krajskej prokuratúre v Košiciach pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľa v 2. rade ako právnych nástupcov A. B.... v trestnom konaní vedenom pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1. Ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   Krajskej   prokuratúry   v   Košiciach sp. zn. 1/1 KPt 184/13 -14 zo dňa 2. 7. 2013 a vec jej vracia na ďalšie konanie.

Generálna prokuratúra SR a Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľov napadnutým uznesením   a upovedomením   (opatrením)   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   považuje za potrebné uviesť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   okrem   iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o   právnych prostriedkoch   nápravy   a   ochrane   práv   a   slobôd   (vrátane   základných   práv   a   slobôd) fyzických   osôb   a   právnických   osôb   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti s rozhodovaním   vo   veci   samej.   Úloha   ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave alebo   v   medzinárodných   zmluvách   o   ľudských   právach   a základných   slobodách (m.m. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru práv postupom a uznesením krajskej prokuratúry

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Nadväzne   na   citovaný   článok   ústavy   dopĺňa   právnu   úpravu   prípustnosti   konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých využitie je oprávnený podľa osobitných predpisov. To znamená, že sťažnosť   možno   ústavnému   súdu   podať   spravidla   vtedy,   ak sťažovateľ   ešte   pred   jej podaním   vyčerpal   všetky   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva poskytuje. Preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd ústavný súd vždy skúma, či sťažovateľ využil v súlade s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde všetky právne prostriedky na ochranu týchto práv.

Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať   o ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy,   prípadne iným zákonom   upraveným spôsobom   pred   iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajskej prokuratúry ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že   právna   predchodkyňa   sťažovateľov   podaním   z 1.   októbra   2013 adresovaným   generálnemu   prokurátorovi   navrhla   zrušenie   tohto   uznesenia,   pričom generálna   prokuratúra   vyhodnotila   toto   podanie   ako   opakovaný   podnet   a   označené uznesenie krajskej prokuratúry obsahovo preskúmala postupom podľa § 31 až § 36 zákona č.   153/2001   Z.   Z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).

Podľa právneho názoru ústavného súdu podnet v zmysle § 31 zákona o prokuratúre a opakovaný   podnet   podľa   § 34   zákona   o prokuratúre   sťažovateľom   poskytujú   účinnú ochranu   práv   a právom   chránených   záujmov   sťažovateľov   (m. m.   IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 330/04,   I. ÚS 186/05,   IV. ÚS 53/05,   II. ÚS 94/06,   I. ÚS 112/06). Podnet   (opakovaný   podnet)   totiž   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného prokurátora   zaoberať   sa   týmto   podnetom,   vybaviť   ho   a   spôsob   vybavenia   oznámiť podnecovateľovi. Preskúmanie   napadnutého   uznesenia   krajskej   prokuratúry   ústavným súdom by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity vyplývajúcim z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   lebo   jeho   preskúmanie   na   základe   opakovaného   podnetu   patrí do právomoci   nadriadeného   prokurátora. Je   teda   nepochybné,   že   pred   právomocou ústavného   súdu   stále   existoval   orgán   verejnej   moci,   ktorý   bol   podľa   zákona   príslušný preskúmať   postup   uvedených   orgánov   prokuratúry   (I.   ÚS   323/08). V súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie   postupu   generálneho   prokurátora   (obdobne   napríklad   III.   ÚS   202/2010). Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   postupu   krajskej prokuratúry odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru práv postupom a upovedomením generálneho prokurátora

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú (obdobne I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje   každému   možnosť   domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby ale nie je právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m.   m.   I.   ÚS   40/01,   II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06).

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľov   s výsledkom   preskúmania napadnutého   uznesenia   krajskej   prokuratúry   generálnym   prokurátorom   v rámci   konania o opakovanom podnete podľa štvrtej časti prvého dielu zákona o prokuratúre.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať   opatrenia   na   odstránenie   zistených   porušení,   ak   na   ich   vykonanie   nie   sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor.

Generálna prokuratúra preskúmala podanie sťažovateľa v 1. rade z 1. októbra 2013 postupom   ustanoveným   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pre   opakovaný   podnet a o výsledku   realizovaného   prieskumu   upovedomila   sťažovateľa   v 1.   rade   prípisom č. k. IV/4 GPt 139/13-7 zo 16. decembra 2013, v ktorého relevantnej časti uviedla: „Po vyžiadaní a oboznámení sa s podkladovým spisovým materiálom súvisiacim s Vami napádanou trestnou vecou, ktorý tvoril vyšetrovací spis sp. zn. ORP-460/OVK-MI- 2012,   obsah   dozorového   spisu   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Michalovce, sp. zn. 1 Pv 541/12 a obsah dohľadového spisu prokurátora Krajskej prokuratúry Košice sp. zn. 1/1 KPt 184/13 som dospel k záveru, že vo vykonanom vyšetrovaní boli zo strany policajného orgánu, resp. vyšetrovateľa zabezpečené a vykonané všetky dostupné, reálne a relevantné dôkazy potrebné na vydanie rozhodnutia vo veci.

Trestné stíhanie bolo prvotne zastavené dňa 01. 09. 2012 uznesením vyšetrovateľa sp. zn. ORP-460/OVK-MI-2012, ktoré ste napadli sťažnosťou dňa 18. 09. 2013.

Rovnako   aj   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Michalovce   v   rámci   rozhodovania o sťažnosti správne postupoval,   keď   podľa   § 194   odsek   1 písm.   b/   Trestného poriadku vyhovel Vašej sťažnosti a napadnuté uznesenie zrušil ako predčasné a neopodstatnené, nakoľko v postupe vyšetrovateľa zistil procedurálne pochybenia a vrátil vec na doplnenie a nové rozhodnutie. Tento postup bol vecne správny a zákonný.

Po   obsiahlom   doplnení   dokazovania   vyšetrovateľ   rozhodol   opätovne   uznesením sp. zn.   ORP-460/OVK-MI-2012   dňa   29.   05.   2013   v   zmysle   ustanovenia   §   215   odsek   1 písm. b/ Trestného poriadku trestné stíhanie zastavil z dôvodov, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

S   týmto   rozhodnutím   vyšetrovateľa   sa   stotožňujem.   Bolo   urobené   po   rozsiahlom dokazovaní   a   vychádza   z   relevantných   dôkazov   zabezpečených   zákonným   spôsobom a podrobne zdôvodnených v odôvodnení uznesenia.

Z dôvodov Vašej následnej sťažnosti vo veci konal a napadnutý procesný postup preskúmaval prokurátor Krajskej prokuratúry Košice.

Popis   zistených   záverov   podrobne   rozviedol   vo   svojom   uznesením   sp.   zn. 1/1 KPt 189/13-14 zo dňa 02.07.2013, ktorým z dôvodov uvedených v ustanovení § 193 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku Vašu sťažnosť zamietol ako nedôvodnú. Takýto postup prokurátora pokladám za vecne správny, dôvodný a zákonný a dostatočne odôvodnený. Vzhľadom na to, že policajt a podriadení prokurátori vo svojich rozhodnutiach, resp. písomnostiach   podrobným   spôsobom   popísali   zistené   skutkové   a   právne   závery,   tieto nebudem   opakovane   uvádzať   s   tým,   že   sa   s   nimi   v   plnom   rozsahu   stotožňujem a v podrobnostiach Vás na ne odkazujem. Po ich konfrontácii s dôvodmi napadnutia ako ich uvádzate vo svojom podaní konštatujem, že som nezistil dôvody a okolnosti, z ktorých by vzišla potreba využitia ďalšieho prokurátorského opatrenia.

Samotný   nesúhlas   s   doterajším   vývojom   vo   veci   a   postupom   orgánov   činných v trestnom   konaní   pri   hodnotení   dôkazov   a   prijatí   procesných   záverov   nie   je   možné považovať   za   právny   titul,   na   základe   ktorého   by   bolo   potrebné   alebo   nutné   vykonať opatrenie na odstránenie nezákonného stavu, najmä ak tento nenastal.

Váš   odlišný   názor   na   meritórne   rozhodnutie   vo   veci   pramení   z   nesprávneho   - právneho   posúdenia   a   subjektívneho   hodnotenia   dôkaznej   situácie   len   v   rozsahu   Vami podávaných návrhov a predkladaných dôkazov, pričom odmietate druhú skupinu dôkazov, ktoré   podľa   Vás   boli   získané   za   účelom   spochybnenia   Vašich   návrhov   a   zabráneniu trestného   stíhania   konkrétnej   osoby.   Orgány   činné   v   trestnom   konaní   však   musia rozhodovať na základe všetkých zistených dôkazov a vychádzať nielen zo záverov jednej skupiny dôkazov a tvrdení.

Keďže v opakovanom podnete zo dňa 01. 10. 2013 ste neuviedol žiadne iné nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom vyšetrovania a skoršieho preskúmavania a tiež ste nevyprodukovali, resp. nepredložili žiaden relevantný dôkaz, ktorý by vyvracal doterajšie právne   alebo   skutkové   závery   a   ktorým   by   boli   naplnené   pojmové   znaky   do   úvahy prichádzajúceho   prečinu,   ako   ste   uviedli   v   trestnom   oznámení,   nie   je   dôvod   na   zmenu rozhodnutí vydaných v tejto konkrétnej trestnej veci.

Na   základe   vyššie   uvedeného,   ako   prokurátor   poverený   a   príslušný   vo   veci rozhodnúť,   Vám   oznamujem,   že   som   pri   preskúmavaní   tejto   konkrétnej   veci   nezistil pochybenia,   ktoré   by   vplývali   na   zákonnosť   konania   a   rozhodovania   vo   veci,   a   ktoré by odôvodňovali potrebu prijať ďalšie opatrenie nadriadeného prokurátora a preto som Váš opakovaný podnet vyhodnotil ako nedôvodný a bez ďalšieho opatrenia ho odkladám.“

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   postupom   generálneho   prokurátora   pri   vybavení návrhu sťažovateľa v   1.   rade   na zrušenie   právoplatného uznesenia   krajskej   prokuratúry mohol byť porušený čl. 46 ods. 1 ústavy iba v tej časti, v ktorej je garantované právo na inú právnu ochranu, nie právo na súdnu ochranu. K tomu by však mohlo dôjsť iba v prípade, ak by   sa   prokuratúra   uvedeným   návrhom   (posúdeným   ako   opakovaný   podnet)   náležite nezaoberala.

Ústavný súd vedomý si svojho postavenia nezávislého orgánu ochrany ústavnosti pripomína,   že   nie   je   súčasťou   sústavy   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   a   nepatrí mu preskúmavať ich rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody. Inými slovami, dôvody prípadného zásahu ústavného súdu   do   výsledkov   konaní uskutočnených   kompetentnými orgánmi   musia   svojou   intenzitou   osvedčovať   porušenie   konkrétneho   základného   práva alebo slobody. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu majú sťažovatelia právo len na to, aby   ich   oznámenia,   opravné   prostriedky,   resp.   podnety   boli   vybavené,   a k   tomu   podľa obsahu sťažnosti a jej príloh zo strany generálnej prokuratúry preskúmaním opakovaného podnetu   došlo.   V   opačnom   prípade   by   mohol   ústavný   súd   neprípustnou   ingerenciou v rozpore s ústavou zasiahnuť do už ustáleného a právne vymedzeného princípu deľby moci (I. ÚS 68/2012).

V   danom   prípade   sťažovatelia   nesúhlasia   predovšetkým   s   právnym   záverom, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, nie je trestným činom, v dôsledku čoho bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené.

Z obsahu napadnutého upovedomenia vyplýva, že prokurátor generálnej prokuratúry preskúmal dôvody   napadnutia uznesenia   krajskej prokuratúry aj uznesenia vyšetrovateľa a nezistil dôvody vykonania prokurátorského opatrenia na odstránenie nezákonného stavu. Stotožniac   sa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia   aj   uznesenia   vyšetrovateľa   vychádzal pri svojom   prieskume   zo   zásady,   že orgány   činné   v trestnom   konaní   musia   rozhodovať na základe všetkých zistených dôkazov, nielen tých, ktoré dosvedčujú skutočnosti uvedené v trestnom oznámení. Závery vyvodené z vykonaných dôkazov, ako boli tieto sformulované a opísané vyšetrovateľom v odôvodnení uznesenia vyšetrovateľa a prokurátorom krajskej prokuratúry   v   uznesení   o   sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa,   na   ktoré   prokurátor generálnej   prokuratúry   v celosti   odkazuje,   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočné a nesignalizujú   zjavný   omyl   orgánov   činných   v trestnom   konaní   v právnom   posúdení prípadu.

Vychádzajúc z obsahu napadnutého upovedomenia generálnej prokuratúry ústavný súd   konštatuje,   že   generálna   prokuratúra   sa   riadne   zaoberala opakovaným   podnetom sťažovateľov,   preskúmala   príslušnú   spisovú   dokumentáciu,   ako   aj   postup   podriadených prokuratúr (Okresnej prokuratúry Michalovce a Krajskej prokuratúry v Košiciach) a orgánu Policajného zboru   (vyšetrovateľa)   a vo   veci   právnej   predchodkyne   sťažovateľov   prijala závery, ktoré možno považovať z ústavného hľadiska za ústavne udržateľné, keďže boli ustálené   po   rozsiahlom   dokazovaní   realizovanom   vyšetrovateľom,   ktoré   neumožňovali pokračovanie v trestnom stíhaní, resp. vznesenie obvinenia proti konkrétnej osobe.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti v obdobných veciach uviedol, že   právo   na   vznesenie   obvinenia   a na   trestné   stíhanie   inej   osoby   na   základe   podaného trestného   oznámenia   alebo na podanie   obžaloby   proti   nej   na súde   prokurátorom   nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Oznamovateľ, ktorý je právnym nástupcom trestným činom poškodenej osoby, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo   určité   konanie   kvalifikované   ako   trestný   čin   a aby   bolo   vznesené   obvinenie   proti konkrétnej   osobe.   Posúdenie,   aké   rozhodnutie   je   potrebné   v   trestnom   konaní   prijať, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní.

Právne závery ustálené generálnou prokuratúrou sú podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnené a účinky výkonu jeho právomoci v konaní sp. zn. IV/4 GPt 139/13 sú zlučiteľné s limitmi sťažovateľmi označeného čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, že pre ústavnú konformnosť odôvodnenia rozhodnutí súdov postačuje jasná a zrozumiteľná odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   pričom   ani všeobecné   súdy nemusia vo svojom rozhodnutí súdy dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania   (III.   ÚS   435/2013   a   iné).   Pri   hodnotení   odôvodnenia upovedomenia   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   zohľadňuje   aj   skutočnosť, že odôvodnenie odpovede na podnet podľa zákona o prokuratúre nemusí spĺňať rovnaké náležitosti ako odôvodnenie rozhodnutia vydaného všeobecným súdom (mutatis mutandis I. ÚS 42/2012). Preto uvedené tvrdenia sťažovateľov, že orgány prokuratúry neodpovedali na všetky   námietky   uplatnené   v podaní   z 1.   októbra   2013,   nepostačujú   podľa   názoru ústavného súdu na záver o porušení základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   sa   napokon   nestotožňuje   ani   so   sťažovateľmi   vyjadrenou nespokojnosťou so zhoršením ďalšej možnosti ochrany ich „občianskych práv a záväzkov“ v prípade zastavenia trestného stíhania, keďže trestné stíhanie nebolo zastavené z dôvodu, že   sa   nestal   skutok,   ktorým   malo   byť   zdravie   ich   právnej   predchodkyne   poškodené, ale z dôvodu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   nie   je   trestným   činom. Dôvod, pre ktorý bolo trestné stíhanie zastavené, totiž nevylučuje u poškodenej vznik škody uvedeným skutkom, predpokladom priznania prípadného nároku na náhradu škody je však preukázanie právne relevantných skutočností v občianskom súdnom konaní.

S   ohľadom   na   uvedené   po   oboznámení   sa   s   obsahom   upovedomenia generálnej prokuratúry zo 16. decembra 2013 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu ústavný súd konštatuje,   že generálny   prokurátor konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval v súlade s ich účelom a zmyslom. Jeho úvahy sú logické, legitímne a právne akceptovateľné, pričom realizovaný postup bol zákonný a ústavne konformný. Ústavný súd preto nezistil príčinnú súvislosť medzi   napadnutým   postupom   (upovedomením)   generálnej   prokuratúry   a   sťažovateľmi namietaným porušením základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Už vôbec nebolo možné dospieť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v danom prípade nebola všeobecnými súdmi realizovaná žiadna   právomoc   súdov.   Preto   bolo   na   mieste   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia namietajú porušenie označených práv postupom a upovedomením generálnej prokuratúry, odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   nedostatky   petitu   sťažnosti, ktorým   sa   sťažovatelia   domáhali   vyslovenia   porušenia   označených   práv   svojej   právnej predchodkyne, a nie vlastných práv garantovaných ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na obsah sťažnosti a pripojených príloh   však   ústavný   súd   nepovažoval   za   účelné   odstraňovať   zistený   nedostatok   petitu sťažnosti   osobitnou   výzvou,   keďže   po   preskúmaní   namietaných   skutočností   opísaných okolností   prípadu   už   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   dospel   k záveru   o jej   zjavnej neopodstatnenosti a sčasti o jej neprípustnosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   už   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014