znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 502/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C/158/1991 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. júna 2012 doručené podanie D. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Mimoriadne dovolanie pre prieťahy v konaní v neskutočne dlhej 33 r. kauze, sp. zn. 13 C 158/1991“, v ktorom uviedol,   že „tak   ako   neuveriteľne,   neskutočne   dlho   a skrivodlivo   prebiehala   33   ročná kauza, tak nespravodlivo bola aj ukončená, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11. mája 2010 a o náhrade trov konania uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. januára   2012,   č.   k.   2   Co/307/2011-1002“,   ktoré   (uznesenie)   sťažovateľ   považuje za absurdné.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   ak   je   dobre   informovaný,   môže   do   dvoch mesiacov podať ústavnému súdu mimoriadne dovolanie, čo touto formou aj činí. Sťažovateľ tvrdil,   že   s obdobnými   abnormálnymi   kauzami   v Slovenskej   republike   nemá   nikto skúsenosť,   a   preto   nikto   z advokátov,   ktorých   oslovil,   nechce   zobrať   celý   komplex pochybení „našich“ súdov;   všetci   by   brali   iba „čerešničku   na torte“,   t.   j.   uvádzanú tridsaťtriročnú kauzu. Z tohto dôvodu sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu.

Keďže   z predloženého   podania   nebolo   možné   konkrétne   a jednoznačne   určiť,   či sťažovateľ mylne označil druh ním zvoleného prostriedku ochrany svojich základných práv a slobôd   alebo   orgán,   ktorému   je   tento   prostriedok   určený,   ústavný   súd   listom č. k. Rvp 5012/2012-12 zo 6. augusta 2012 sťažovateľa vyzval na doplnenie všeobecných a osobitných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), o ktorých ho náležite poučil, v prípade, ak trvá   na   tom,   že   postupom   alebo   rozhodnutím   niektorého   zo   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd.

V doplnení   podania   doručenom   ústavnému   súdu   6.   septembra   2012   sťažovateľ uviedol, že jeho návrh smeruje proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len   „ministerstvo“)   a Slovenskej   republike,   pričom   za   tridsaťtriročné   prieťahy   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C/158/1991 žiada najvyššiu možnú čiastku, akú môže   ústavný   súd   udeliť,   avšak   najmenej   100 000   €.   Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že v predmetnom   konaní   bolo   porušené   množstvo   jeho   základných   ľudských   práv, predovšetkým „právo   na   rýchly   a spravodlivý   rozsudok“ a „právo   na   istú   diskrétnosť osobnosti a prípadu“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   bolo   bezpredmetné   zaoberať   sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, pretože   vychádzajúc   z obsahu   jeho   podaní,   ich   predmetom   je   námietka   porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C/158/1991, pričom, ako bude uvedené ďalej, v tomto prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, resp. o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti (§ 3la zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“).

Ústavný   súd   totiž   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy   vychádza   zo svojej   ustálenej   judikatúry, v súlade   s   ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde   uplatnená   v   čase,   keď   namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to bez ohľadu na to, z akých   dôvodov   skončilo   toto   porušovanie   (II.   ÚS   139/02).   Zjavná   neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol   pred podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   (m.   m.   II.   ÚS   184/06, III. ÚS 316/2010).

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol   rozsudkom č. k. 13 C/158/1991-905   z 11.   mája   2010,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   7.   júla   2010. Vzhľadom na zložitosť prípadu, ako aj väčší počet nárokov, ktoré boli v konaní uplatnené, rozhodol okresný súd v súlade s § 151 ods. 3 OSP o trovách konania po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a to uznesením č. k. 13 C/158/1991-968 z 26. mája 2011, ktoré (v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 307/2011-1002 z 31. januára 2012) nadobudlo právoplatnosť 2. apríla 2012.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   v   čase doručenia mu sťažnosti k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní už nedochádzalo, a teda konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označenému právu poskytuje.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého sa sťažovateľ   domáha.   To   znamená,   že   ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, ktorý musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56 zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľa   upozornil   na   to,   aké všeobecné a osobitné náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom má obsahovať návrh na začatie konania pred ústavným súdom, doplnenie podania z 2. septembra 2012 vytvára priestor   na   mnohé   dohady   a dedukcie   zo   strany   ústavného   súdu,   avšak   neumožňuje mu realizovať   ústavný   prieskum   prípadného   porušenia   niektorého   zo   základných   práv a slobôd sťažovateľa (okrem základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.) v konaní pred   iným   orgánom   verejnej   moci.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   si   je   vedomý   ukončenia napádaného konania v spojení s tým, že uviedol, že jeho návrh smeruje proti ministerstvu a Slovenskej   republike,   s   jeho   žiadosťou   (ako   „náhradou“   petitu)   o „najvyššiu   možnú čiastku“, ako aj s tvrdením o zásahu do jeho osobnostných práv, nasvedčuje skôr úmyslu sťažovateľa   podať   iný   opravný   prostriedok,   resp.   právny   prostriedok   ochrany   jeho základných práv a slobôd. Podanie ako celok je nejasné a neurčité. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka   konania,   táto   okolnosť   sama   osebe   nie   je   právnym   základom   na   namietanie porušenia   základných   práv   a slobôd   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   konaní o ktorej by bol sťažovateľ úspešný. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy teda v sebe   nezahŕňa   záruku   úspechu   v konaní   pred   ústavným   súdom   (napr.   II.   ÚS   3/97, I. ÚS 225/05,   II. ÚS 56/07   a iné).   Nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   návrhu na začatie   konania   brániaci   jeho   riadnemu   preskúmaniu   bol   preto   v danom   prípade dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012