znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 502/2011-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka o prijatej sťažnosti spoločnosti A., a. s., S., zastúpenej JUDr. J. V. a I. K., B., oboch právne zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   B.,   Advokátska   kancelária,   S.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn. 3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., a. s. S., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti A., a. s. S., finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti A., a. s. S., trovy právneho zastúpenia v sume 389,20 € (slovom tristoosemdesiatdeväť eur a dvadsať centov) na účet právneho zástupcu JUDr. M. B., Advokátska kancelária, S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   "ústavný   súd")   uznesením   č.   k. III. ÚS 502/2011-22 z 22. novembra 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti A., a. s. S., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej na základe zákona akcionármi JUDr. J. V. (ďalej len „akcionár v I. rade“ alebo „zástupca v I. rade“) a I. K. (ďalej len „akcionár v II. rade“   alebo   „zástupca   v   II.   rade“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cob   71/2010 z 25. februára 2011.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka, zastúpená akcionármi v I. a II. rade, podala 10. júla 2006 na Okresnom súde Humenné návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 22 800 669,90 Sk s príslušenstvom proti členom predstavenstva spoločnosti. Vo veci samej Okresný   súd   Humenné   rozsudkom   sp.   zn.   12   Cb   113/2006   z   18.   mája   2007   návrh sťažovateľky   zamietol.   Proti   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie   a   krajský   súd 16. januára 2008 rozsudkom sp. zn. 7 Cob 53/07 potvrdil rozsudok o zamietnutí žaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. februára 2008.

Dňa 26. marca 2008 sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Zároveň   bol   zástupcami   v   I.   a   II.   rade   podaný   aj   návrh   na   oslobodenie   od   súdnych poplatkov   v   dovolacom   konaní.   Dňa   10.   apríla   2008   Okresný   súd   Humenné   priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní zástupcovi v I. rade vo výške 50 % a zástupkyni v II. rade v celom rozsahu. Dňa 29. apríla 2008 zástupca v I. rade podal odvolanie proti uzneseniu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Dňa 9. januára 2009 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Cob 4/2009 rozhodol o zrušení uznesenia Okresného súdu Humenné v napadnutom rozsahu a o jeho vrátení na ďalšie konanie. Dňa 5. mája 2010 Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“), ktorému bola vec prikázaná uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Ncb/7/2008 z 8. januára 2009,   uznesením sp. zn. 8 Cb 27/2009 zamietol návrh zástupcu v I. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov. Dňa 1. júna 2010 zástupca v I. rade podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Dňa 9. júla 2010 krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 42/2010 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Dňa 10. augusta 2010   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Cb   27/2009   rozhodol   o   zastavení   dovolacieho konania. Dňa 2. septembra 2010 zástupca v I. rade a zástupkyňa v II. rade podali odvolanie. Dňa 25. februára 2011 krajský súd uznesením sp. zn. 3 Cob 71/2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) potvrdil uznesenie o zastavení dovolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazovala na to, že čo sa týka uznesenia okresného súdu sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 10. augusta 2010 o zastavení konania, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu, tak odôvodnenie nekorešponduje s jeho výrokom v tom smere, že hoci výrokom bolo zastavené konanie o dovolaní, ktoré sa vzťahuje na zástupcu v I. aj v II. rade, odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ako aj napadnutého uznesenia krajského súdu sa týka len zástupcu v I. rade, ale nijako nerieši postavenie a splnenie poplatkovej povinnosti, respektíve priznanie oslobodenia od poplatkov vo vzťahu k zástupcovi v II. rade.

Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   tak   napáda   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Cob 71/2010 z 25. februára 2011   a je toho názoru, že ním boli porušené jej označené práva.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   vyzval   predsedníčku   krajského   súdu   listom z 1. decembra   2011   na   vyjadrenie   sa   k   vecnej   stránke   prijatej   sťažnosti,   zaslanie relevantného súdneho spisu a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie   krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   21.   decembra   2011. Predseda senátu krajského súdu v ňom uviedol, že „podstata problému spočívala v tom, kto je poplatníkom v zmysle § 2 zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch v prípade žaloby podľa   §   182   ods.   3   Obchodného   zákonníka.   Súdy   vychádzali   z   toho,   že   podľa   tohto ustanovenia je žalobcom obchodná spoločnosť A., a.s. S., teda podľa § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Z.z.   o súdnych poplatkoch je poplatníkom navrhovateľ poplatkového úkonu. Z tohto   pohľadu   aj   podľa   §   138   O.s.p.   bolo   možné   priznať   oslobodenie   len   obchodnej spoločnosti - účastníkovi konania (poplatníkovi), nie jej akcionárom, ktorí sú zo zákona splnomocnení podať v jej mene žalobu. Akcionári síce znášajú trovy konania, ale tieto v prípade úspechu sú priznávané účastníkovi konania a nie akcionárom. Aj tento moment svedčí o tom, že procesné práva a povinnosti svedčia účastníkovi konania. Nebolo preto rozhodujúce to, či akcionárom, ktorí v mene spoločnosti podali žalobu podľa § 182 ods. 3 Obchodného   zákonníka   bolo   alebo   nebolo   priznané   oslobodenie   od   platenia   súdneho poplatku. Z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch nevyplýva, že by bolo možné uložiť síce povinnosť zaplatiť súdny poplatok navrhovateľovi poplatkového   úkonu   (obchodnej   spoločnosti),   ale   súčasne   vzťahovať   oslobodenie od súdnych poplatkov priznané akcionárovi poplatníkovi, t.j. obchodnej spoločnosti, ktorá je v danom prípade navrhovateľom. Nastala by situácia, kedy by priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov priznané akcionárom (ktorí ale nie sú účastníkmi konania) malo dosah na navrhovateľa poplatkového úkonu (§ 2 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Z.z osudných   poplatkoch).   Zákonodarca   v   zákone   osudných   poplatkoch   takúto   možnosť nepripúšťa.   Tiež   Občiansky   súdny   poriadok   v   ustanovení   §   138   umožňuje   priznať oslobodenie účastníkovi a nie tomu, kto účastníkom konania nie je. Poplatník oslobodený od platenia súdneho poplatku nebol, súdny poplatok nezaplatil v určenej lehote, a preto súd dovolacie konania podľa § 10 ods. 1 zák. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch zastavil. Súdny poplatok nebol zaplatený ani v lehote na podanie odvolania podľa § 10 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, preto odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil.“.

Krajský súd listom doručeným ústavnému súdu 28. decembra 2011 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Právny zástupca   sťažovateľky   podaním   doručeným 13. januára 2012 oznámil, že netrvá   na   ústnom   pojednávaní   v   uvedenej   veci   a   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania. Sťažovateľka ďalej vo svojom stanovisku stručne zopakovala argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci a ústavný súd z týchto hľadísk posudzoval aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu.

Jadrom   sťažnosti   sťažovateľky   je námietka, že   napadnutým   uznesením   krajského súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, konkrétne sťažovateľka namieta, že k zastaveniu dovolacieho konania (napadnutým uznesením, pozn.) došlo na základe ústavne nekonformného výkladu právnych noriem týkajúcich sa poplatkovej povinnosti v súvislosti s akcionárskou žalobou.

Právnym dôvodom zastavenia dovolacieho konania bol právny názor krajského súdu, že   v   danom   prípade „nie   je   rozhodujúce,   či   bolo   alebo   nebolo   priznané   oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zástupcom žalobcu“. S týmto právnym názorom krajského súdu v okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nesúhlasí.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V posudzovanej veci je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“),   ale   tiež   aj   zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).

Podľa § 182 ods. 2 Obchodného zákonníka   ak predstavenstvo alebo dozorná rada bez zbytočného odkladu nesplní žiadosť akcionárov, môžu akcionári podľa § 181 ods. 1 uplatniť nároky podľa odseku 1 v mene spoločnosti. Iná osoba ako akcionár, ktorý návrh na súd podal, alebo ním splnomocnená osoba nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene spoločnosti.

Podľa   §   182   ods.   3   Obchodného   zákonníka   akcionári,   ktorí   uplatnia   v   mene spoločnosti nároky podľa odseku 2, sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť. Ak je spoločnosti priznaná náhrada trov konania, ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, je povinný uhradiť ju akcionárovi, ktorý uplatňoval nároky v mene spoločnosti.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a   má   i   spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.

Citované   ustanovenia   zákonov   sa   dotýkajú   skúmanej   problematiky   poplatkovej povinnosti v súvislosti s akcionárskou žalobou a práve ich výkladom a aplikáciou krajský súd mal podľa názoru sťažovateľky porušiť jej označené práva. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia   je   zrejmé,   že   krajský   súd   pri   výklade   §   138   OSP   vychádzal   výlučne z gramatického výkladu pojmu účastník, ktorý následne aplikoval.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd   musí   vykladať   a   používať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP;   obdobne   IV.   ÚS   1/02, II. ÚS 174/04).

Pri   výklade   a   aplikácii   právnych   predpisov   všeobecným   súdom   je   podľa   názoru ústavného súdu potrebné dbať na spravodlivú ochranu subjektívnych práv pri zachovaní zmyslu a účelu právnej úpravy najmä tam, kde právna úprava je nejednoznačná, pripúšťa rozdielny výklad, prípadne tam, kde právna úprava chýba.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý ústavne   nekonformný),   vykladať   právny   predpis   spôsobom   ústavne   konformným.   Toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy sa však   nedá   použiť   vtedy,   keď   jednoznačné   znenie   normatívneho   textu   (i   keď   sa   javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom. V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav arbitrárnosti (I. ÚS 338/06, III. ÚS 305/08, III. ÚS 259/2010).

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva   okrem   iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08, I. ÚS 57/07,   I.   ÚS   82/07,   IV.   ÚS   182/07).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   sa   preto   v   prvom   rade   zameral   na   jednotlivé   aspekty   problematiky právnej úpravy poplatkovej povinnosti pri akcionárskej žalobe, ktoré je nutné mať na zreteli pri interpretácii a aplikácii citovaných noriem, pretože podľa názoru ústavného súdu len v súvislostiach je možné dospieť k ústavne konformnému výkladu týchto noriem.

Vychádzajúc zo znenia § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka akcionári sťažovateľky, ktorí   uplatnili   nároky   spoločnosti   proti   jej   orgánom,   sú   v   danom   prípade   v   postavení zástupcov spoločnosti zo zákona a sú povinní znášať trovy súdneho konania za spoločnosť, ktorá je v postavení účastníka konania. Na základe citovaného ustanovenia je prípadná náhrada trov konania priznaná účastníkovi konania, teda sťažovateľke (spoločnosti), pričom ale   neúspešný   účastník   konania   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   priznané   úspešnému účastníkovi   konania   nie   spoločnosti,   ale   priamo   akcionárom   sťažovateľky,   ktorí   nárok za spoločnosť uplatnili.

Na   základe   uvedeného   je   možné   podľa   názoru   ústavného   súdu   konštatovať,   že zákonodarca uvedenou právnou úpravou nielen de facto, ale i de iure presunul poplatkovú povinnosť (ako súčasť trov konania podľa § 137 OSP) na akcionárov, hoci účastníctvo v konaní ponechal spoločnosti. Tomu korešponduje aj konštrukcia už opísanej priznanej náhrady trov, ktorá náleží priamo akcionárom, hoci je priznaná spoločnosti.

V prípade vzniku poplatkovej povinnosti je potom zástupca spoločnosti zo zákona povinný poplatkovú povinnosť splniť za (namiesto) spoločnosť, pričom podľa právneho názoru krajského súdu vyjadreného v napadnutom uznesení oslobodenie od poplatkovej povinnosti je možné priznať len účastníkovi konania, teda spoločnosti a nie akcionárom.

V prípadoch, keď akcionári uplatnia finančný nárok spoločnosti v sume niekoľkých desiatok tisíc eur a prípadne aj viac, sú povinní uhradiť súdny poplatok v pomerne vysokej sume.   Nie   je   možné   vylúčiť,   že   niektorí   z   akcionárov   nebudú   schopní   uhradiť   súdny poplatok za spoločnosť z objektívnych dôvodov (nemajetnosť a pod.). Z uvedeného dôvodu je veľmi podstatné ustáliť, či akcionárov (ktorí podľa § 182 ods. 3 Obchodného zákonníka „znášajú trovy konania“, teda aj sú povinní hradiť súdny poplatok, pozn.) možno považovať za poplatníkov podľa   zákona o súdnych poplatkoch. Ustanovenie § 2 zákona o súdnych poplatkoch   určuje,   kto   je   poplatníkom   v   jednotlivých   prípadoch,   avšak   poplatkovú povinnosť   akcionárov   v   súvislosti   s   akcionárskou   žalobou   neupravuje.   Poplatková povinnosť   akcionárov   je   z   tohto   pohľadu   upravená   výlučne   Obchodným   zákonníkom. Napriek   uvedenému   však   z   §   182   ods.   3   Obchodného   zákonníka   možno   jednoznačne vyvodiť, že úmyslom zákonodarcu bolo preniesť poplatkovú povinnosť, ako aj ostatné trovy konania na akcionárov,   hoci   zákonodarca   tento   svoj   úmysel   nepremietol   do   ustanovení zákona   o   súdnych   poplatkov   a   ani   do   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku (najmä § 138 ods. 1 OSP).

Pokiaľ   by   mal   platiť   aplikovaný   právny   názor   krajského   súdu   v   napadnutom uznesení, že oslobodenie od súdnych poplatkov možno priznať len účastníkovi konania – v danom prípade spoločnosti, dochádzalo by k absurdnej situácii, keď akcionári by v mene spoločnosti   mali   požiadať   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   súd   by   mal   skúmať pomery spoločnosti a následne žiadať spoločnosť a nie akcionárov o zaplatenie príslušného súdneho   poplatku,   pričom   je   zároveň   potrebné   dodať,   že   akcionári   nedisponujú s finančnými prostriedkami spoločnosti, a o ich použití rozhodujú štatutári spoločnosti, ktorí sú spravidla (ako aj v posudzovanom prípade, pozn.) na strane žalovaných.

V   tejto   súvislosti   ďalej   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   by   takáto   ochrana   mala stroskotať   v   dôsledku   nezaplatenia   súdneho   poplatku   účastníkom   konania,   teda spoločnosťou,   pričom   pomery   akcionárov   by   inak   odôvodňovali   ich   oslobodenie od súdneho poplatku, táto ochrana by sa stala iluzórnou a došlo by aj k popretiu práva na prístup k súdu, a tým aj základného práva na súdnu ochranu.

Z uvedeného je zrejmé, že pri takomto výklade pojmu účastník konania uvedeného v § 138 ods. 1 OSP dochádza navyše aj k neprípustnému konfliktu záujmov, keď o zaplatení súdneho poplatku by mali rozhodovať de facto žalovaní. Ústavný súd tak konštatuje, že výklad a aplikácia pojmu účastník konania v napadnutom uznesení v súvislosti s možnosťou oslobodenia od súdnych poplatkov je neprípustná, formalistická a ústavne nekonformná. Toto   zistenie   samo   osebe   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočným   dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky.

V   záujme   materiálnej   ochrany   práv   a   zabezpečenia   základného   práva   na   prístup k súdu preto nie je možné pri výklade pojmu účastník ustanovenia § 138 ods. 1 OSP použiť iba gramatický, respektíve doslovný výklad (tak ako ho použil krajský súd v napadnutom uznesení), ale je nevyhnutné aplikovať a kombinovať ďalšie metódy výkladu najmä logický a   systematický,   pričom   možno   podporne   použiť   aj argumentnum   e   ratione   legis (pozri Viktor Knapp: Teorie práva. Praha 1995, s. 171), to znamená výklad podľa známeho alebo predpokladaného úmyslu či zámeru zákonodarcu.   Keďže gramatický výklad sa javí ako nedostatočný a nevedie k jednoznačnému výsledku, ponúka sa aj možnosť použitia metódy teleologického výkladu, ktorý vychádza z účelu a cieľu právnej úpravy akcionárskej žaloby, ktorou je ochrana nárokov spoločnosti v situácii, keď orgány spoločnosti nemajú záujem domáhať sa týchto nárokov. Logickým výkladom (za použitia argumentum reductione ad absurdum, pozn.) dotknutých ustanovení právnych predpisov ústavný súd dospel k záveru o neprijateľnosti   výkladu   ustanovenia   §   138   OSP   tak,   ako   ho   aplikoval   krajský   súd v napadnutom uznesení.

Na základe použitia metódy systematického výkladu je ďalej možné dospieť k týmto záverom:

a) zákon o súdnych poplatkoch, ako aj Občiansky súdny poriadok nerieši postavenie akcionárov   v   súvislosti   s   ich   poplatkovou   povinnosťou,   namiesto   nich   poplatkovú povinnosť, respektíve „znášanie trov“ stanovuje Obchodný zákonník v § 182 ods. 3, b) uvedené predpisy sú z hľadiska hierarchického usporiadania predpismi rovnakej právnej sily,

c)   z   hľadiska   systematického   zaradenia   možno   v   naznačených   súvislostiach považovať   právnu   úpravu   akcionárskej   žaloby   v   Obchodnom   zákonníku   a   ich procesnoprávnych   komponentov   (napr.   znášanie   trov   konania)   za   špeciálnu   úpravu vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku,

d)   nie   je   bez   významu   ani   skutočnosť,   že   akcionárska   žaloba   bola   zavedená do právneho poriadku až novelou Obchodného zákonníka v roku 2001 (zákon č. 500/2011 Z.   z.),   pričom   úprava   §   138   ods.   1   OSP   je   bezo   zmeny   od   roku   1963   (s   výnimkou nahradenia slov predseda senátu za súd, pozn.).

Vychádzajúc z neštandardnej a nejednoznačnej konštrukcie tohto právneho nástroja (akcionárskej   žaloby)   je   ďalej   možné   konštatovať   nevyváženosť   postavenia   akcionárov v konaní, ktorí majú znášať trovy konania namiesto účastníka, ale nemajú korešpondujúce právo účastníka konania žiadať o oslobodenie od súdneho poplatku, preto je potrebné pojem účastníka   konania   vnímať   v   širšom   kontexte   v   súvislosti   s   otázku   jeho   prípadného oslobodenia v takomto konaní. Ak totiž zástupca účastníka zo zákona požiada o oslobodenie od   súdneho   poplatku   vo   svojom   mene   a   zároveň   je   aj   poplatníkom   podľa   182   ods.   3 Obchodného zákonníka, je v záujme poskytnutia materiálnej ochrany práva na prístup súdu vykladať pojem účastníka podľa § 138 OSP so zreteľom na to, kto je poplatníkom v danom prípade, pretože sa javí ako nelogické rozhodovať o oslobodení účastníka, ktorý neznáša trovy konania a z ktorého bola povinnosť znášať trovy konania prenesená na jeho zástupcu zo zákona. Skôr sa javí ako logické, aby súd v takom prípade pre účely oslobodenia skúmal pomery akcionára, teda toho, kto je povinný tieto trovy znášať.

V naznačených súvislostiach je potrebné poukázať na skutočnosť, že Okresný súd Humenné v konaní vo veci samej najprv priznal oslobodenie od súdnych poplatkov obom akcionárom   (akcionárom   v   I.   aj   II.   rade),   konal   vo   veci   a   rozhodol.   Rozsudkom   však jednému z akcionárov odňal oslobodenie vo výške 50 % (zástupcovi v I. rade). Okresný súd Humenné   ďalej   pre   účely   dovolacieho   konania   na   návrh   akcionárov   priznal   jednému z akcionárov (zástupcovi v II. rade) úplné oslobodenie od súdneho poplatku a druhému oslobodenie vo výške 50 % (zástupcovi v I. rade). Vo vzťahu k akcionárovi v II. rade, ktorému   bolo   priznané   úplné   oslobodenie   súdneho   poplatku   za   dovolacie   konanie, predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Na základe odvolania akcionára v I. rade krajský súd zrušil uznesenie Okresného súdu Humenné v časti, v ktorej okresný súd priznal oslobodenie od súdneho poplatku   vo výške   50   %, a vec vrátil   späť na ďalšie   konanie a rozhodnutie. Okresný súd opätovne rozhodoval o návrhu menšinového akcionára v I. rade na oslobodenie od súdneho poplatku a uznesením sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 5. mája 2010 jeho návrh   zamietol,   pričom   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   z   obsahu   podaní žalobcu vyplýva, „že žiadateľom o oslobodenie je zástupca žalobcu“, a nie žalobca. Podľa názoru   okresného   súdu   uvedeného   v   odôvodnení   uznesenia „nie   je   možné   priznať oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   žalobcu,   o   ktoré   žiada   zástupca   žalobcu   vo   svojom mene“. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Cob 42/2010 z 9. júla 2010 napadnuté uznesenie okresného súdu (sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 5. mája 2010) potvrdil. Okresný súd uznesením sp. zn.   8   Cb   27/2009   z   10.   augusta   2011   dovolacie   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie súdneho   poplatku   podľa   §   10   ods.   1   zákona   o   súdnych   poplatkoch.   Proti   uvedenému uzneseniu   podali   obaja   akcionári   (v   I.   a   II   rade)   odvolanie,   v   ktorom   namietali,   že u akcionára v II.   rade,   ktorému Okresný súd Humenné právoplatne priznal oslobodenie od súdneho poplatku za dovolanie, boli splnené všetky podmienky na dovolacie konanie. Z uvedeného dôvodu sa krajský súd podľa názoru sťažovateľky dopustil chyby, ak potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení konania vo vzťahu k obom akcionárom.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   stabilnú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Okresný súd totiž v odôvodnení uznesenia o zastavení konania sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 10. augusta 2011 konštatoval, že „nakoľko bolo uznesením odvolacieho súdu uznesenie súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   návrh   zástupcu   žalobcu   v   1.   rade   na   oslobodenie od súdnych   poplatkov   v   dovolacom   konaní   zamietol,   potvrdené,   pričom   splatný   súdny poplatok za dovolanie nebol žalobcom zaplatený v lehote 10 dní aj napriek tomu, že bol o tom žalobca (ako poplatník) vo výzve súdu zo dňa 15.07.2009 na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie poučený, má súd za to, že sú splnené podmienky pre zastavenie konania o dovolaní“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že zástupca v II. rade bol právoplatne oslobodený od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, pričom okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia túto skutočnosť ani len nespomenul.

Krajský súd v rámci odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu   o zastavení konania sp. zn. 8 Cb 27/2009 z 10. augusta 2011 v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že „nie je rozhodujúce, či bolo alebo nebolo priznané   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   zástupcom   žalobcu“, a   uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia bagatelizoval   právoplatné   rozhodnutie   okresného   súdu   o   úplnom   oslobodení   zástupcu v II. rade, ktorý vzhľadom na nejednoznačnú úpravu akcionárskej žaloby (s ktorou mali problém aj vo veci konajúce súdy, pozn.) a právoplatné uznesenie o oslobodení od súdneho poplatku za dovolanie, sa mohol oprávnene domnievať, že sú na jeho strane splnené všetky procesné podmienky na dovolacie konanie. Tomu nasvedčuje aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu o zastavení konania, ktoré dáva do príčinnej súvislosti zamietnutie návrhu zástupcu v I. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a nezaplatenie súdneho poplatku   sťažovateľkou.   Podľa   názoru   ústavného súdu   sa   krajský   súd   dopustil arbitrárnosti,   keď   sa   nevysporiadal   s   namietanou   existenciou   právoplatného   úplného oslobodenia zástupcu v II. rade (na ktoré zástupcovia sťažovateľky v odvolaní poukazovali, pozn.),   ktoré   je   dodnes   platné   a   má   zásadný   význam   pre   rozhodnutie   vo   veci.   Práve existencia tohto právoplatného uznesenia Okresného súdu Humenné o úplnom oslobodení zástupcu   v II.   rade   bola rozhodujúca   pre posúdenie existencie   dôvodov   odôvodňujúcich zastavenie konania.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   nemohol   považovať   napadnuté   uznesenie krajského súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, krajský súd neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   preto ústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   Cob   71/2010   z   25.   februára   2011   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa uvedeného článku ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   zistenia   ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 389,20 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2010 v sume 741 € a v prvom polroku 2011 v sume 763 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané   v   roku   2011   (príprava   a   prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti) po 123,50 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 (vyjadrenie vo veci samej) 127,16 €. Ďalej má právny zástupca sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,21 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2011 a 7,63 € za jeden úkon podľa vyhlášky vykonaný v roku 2012.

Náhrada trov konania uplatnená sťažovateľkou nepresahuje sumu, ktorú vypočítal ústavný súd, preto ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 389,20 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012