znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 501/2015-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6.   októbra   2015 predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Zsoltom Suverom, advokátska kancelária, Murgašova 3, Košice,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 17/2007 po podaní dovolania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu Košice   II (ďalej len   „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 13   C 17/2007 po podaní dovolania.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky vystupovali v procesnej pozícii   žalovaných   v konaní   vedenom   pred   okresným   súdom,   ktorého   predmetom   bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (prevádzkové a obytné priestory), na základe návrhu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalobkyňa“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 17/2007-297 z 29. júna 2012 zamietol návrh žalobkyne na určenie, že sporná nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne   a ⬛⬛⬛⬛,   zomrelého   6. októbra   2009,   naposledy   bytom ⬛⬛⬛⬛, a na základe eventuálneho petitu určil, že táto nehnuteľnosť tvorí podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a sťažovateliek u každej v podieloch po 1/6 z celku. Na odvolanie žalobkyne i sťažovateliek Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 2 Co 314/2012-369 z 23. mája 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Odvolací rozsudok krajského súdu bol sťažovateľkám doručený 4. júna 2013 a právoplatnosť nadobudol 10. júna 2013.

Sťažovateľky   doručili   28.   júna   2013   okresnému   súdu   dovolanie   proti   rozsudku krajského súdu v časti potvrdenia výroku rozsudku okresného súdu o určení, že sporná nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a sťažovateliek. Na výzvu okresného súdu mu 25. júla 2013 doručili sťažovateľky doklad o zaplatení súdneho poplatku za podané dovolanie.

Okresný súd dovolanie dovolaciemu súdu nepredložil, ale uznesením č. k. 13 C 17/2007-417   zo   7.   augusta   2013   rozhodol   o povinnosti   sťažovateliek   nahradiť   spoločne a nerozdielne   žalobkyni   trovy   konania   v sume   17 554,65   €.   Sťažovateľky   proti   tomuto uzneseniu podali 4. októbra 2013 odvolanie.

Dopĺňacím uznesením č. k. 13 C 17/2007-475 z 13. novembra 2013 okresný súd doplnil   svoje   náhradové   uznesenie   zo   7.   augusta   2013   tak,   že   žalobkyni   náhradu   trov konania   voči ⬛⬛⬛⬛ (žalovaný   vo 4.   rade)   nepriznal.   Aj   proti   tomuto dopĺňaciemu uzneseniu sťažovateľky podali 27. novembra 2013 odvolanie.

Okresný   súd   predložil   spisový   materiál   16.   decembra   2013   krajskému   súdu na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateliek proti uzneseniam o náhrade trov konania. Spis sa na krajskom súde nachádzal do 31. októbra 2014.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľky   kritizujú,   že   ich   dovolanie „nebolo po uplynutí viac ako 16 mesiacov od jeho podania t. j. od 28. júna 2013 dovolacím súdom ani len zaevidované.

Okresný súd tak vo veci dovolania sťažovateliek nepostupoval v primeranej lehote, resp.   bez   zbytočných   prieťahov   a efektívne,   najmä   keď   dovolanie   dosiaľ   nepredložil dovolaciemu súdu.

Máme   totiž   za   to,   že   postup   vo   veci   odvolania   sťažovateliek   týkajúceho   sa   trov konania, nemôže byť prekážkou pre postup vo veci dovolania týkajúceho sa rozhodnutia vo veci samej.“. V nadväznosti na to sťažovateľky poukazujú na § 243d ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

S predložením podaných odvolaní krajskému súdu mal podľa názoru sťažovateliek okresný súd „súčasne v záujme zabezpečenia rýchlej a účinnej ochrany práv sťažovateliek prinajmenšom aj dovolanie ako také týkajúce sa veci samej predložiť dovolaciemu súdu. Inými   slovami   povedané,   v záujme   rýchlej   a účinnej   ochrany   práv   sťažovateliek by bolo, ak by bol okresný súd dosiahol prinajmenšom zaevidovanie dovolania sťažovateliek dovolacím   súdom   a tým   súčasne   jeho   skoršie   zaradenie   do   poradia   čakajúcich na vybavenie, ktoré dovolací súd ako je to všeobecne známe vybavuje práve podľa poradia (daného   časom   nápadu)   v časovom   horizonte   mnohokrát   presahujúcom   1   rok.   Totiž následné   pripojenie   na   danú   vec   vzťahujúceho   sa   súdneho   spisu   k už   zaevidovanému dovolaniu v čase, kedy by sa týmto dovolací súd začal významným spôsobom zaoberať, by malo byť už iba záležitosťou organizačno-technickou.

A teda pokiaľ ide o postup vo veci dovolania sťažovateliek, máme za to, že je treba na ťarchu okresného súdu pričítať aj obdobie jeho nečinnosti od 16.12.2013 do 31.10.2014, počas   ktorého   sa   spis   nachádzal   na   krajskom   súde   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní vo veci trov (prvostupňového a odvolacieho) konania.“.

V otázke sťažnosti na postup okresného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažovateľky poukazujú na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   veci   Ištván   a Ištvánová   proti   Slovenskej   republike, ako aj Komanický   proti Slovenskej   republike,   z ktorých   podľa   ich   názoru   vyplýva, že sťažnosť   na   postup   súdu   podľa   zákona   o   súdoch   nemožno   vnímať   ako   procesnú podmienku sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu.

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   1. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   2., ⬛⬛⬛⬛ a 3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 13 C 17/2007 porušené bolo.

2. Prikazuje sa, aby Okresný súd Košice II v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 13 C 17/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.000 (slovom: tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.000 (slovom: tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

5. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 3.000 (slovom: tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

6. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   2. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a 3. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   spoločne a nerozdielne   priznáva   náhradu   trov   tohto   konania   v celkovej   sume   450,24   € [pozostávajúce z odmeny advokáta za dva spoločné úkony právnej služby t. j. 1. prevzatie a príprava zastúpenia, 2. vypracovanie sťažnosti, pri zastupovaní troch osôb (134 € / 2 x 3 x 2)   v sume   402   €,   a z režijného   paušálu   za   dva   spoločné   úkony   právnej   služby   pri zastupovaní troch osôb (8,04 € x 3 x 2 €) v sume 48,24 €], ktorú je Okresný súd Košice II povinný   im   vyplatiť   na účet   ich   právneho   zástupcu   –   advokáta   JUDr.   Zsolta   Suvera, Advokátska kancelária, Murgašova 3, Košice do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd od okresného súdu zistil, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti je   celý   spisový   materiál   znovu   predložený   krajskému   súdu   z dôvodu   podania   ďalšieho riadneho opravného prostriedku (odvolania). Vec teda ani v čase predbežného prerokovania sťažnosti nebola predložená dovolaciemu súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

V okolnostiach posudzovanej veci nepovažuje ústavný súd za podstatný argument sťažovateliek, podľa ktorého okresný súd mohol podané dovolanie predložiť Najvyššiemu súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   dovolaciemu   súčasne   s predložením   spisového materiálu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o podaných   odvolaniach   proti   uzneseniam okresného súdu o náhrade trov konania. Sťažnosť je totiž zjavne neopodstatnená z iných dôvodov.

Pri   výklade   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (rovnako   aj práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote)   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   orgánu   verejnej   moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).

Podľa názoru ústavného súdu je potrebné pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti   vziať   do   úvahy   nezanedbateľný   a pre   intenzitu   zásahu   do   základného   práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a do ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podstatný fakt, ktorým je právoplatné ukončenie základného (nachádzacieho)   konania k 10.   júnu   2013   nadobudnutím   právoplatnosti   potvrdzujúceho odvolacieho rozsudku krajského súdu. V konaní vo veci samej (určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti)   bola   nastolená   právna   istota   jeho   účastníkov   a účel   základného   práva zaručeného sťažovateľkám čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bol tak naplnený.

Právny poriadok Slovenskej republiky však priznáva právo domáhať sa preskúmania právoplatne ukončeného základného civilného konania jeho účastníkovi prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, ku ktorým patrí aj dovolanie podľa tretej hlavy štvrtej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov i právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote sa preto musí uplatňovať aj v dovolacom konaní.

Otázka,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   význam   predmetu   dovolacieho   konania pre sťažovateľky   ako   kritérium   slúžiace   posudzovaniu   nimi   namietaných   prieťahov   je ovplyvnený skutočnosťou, že k tvrdeným prieťahom malo dôjsť v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku (vo fáze, za procesnú realizáciu ktorej je zodpovedný prvostupňový súd)   nadväzujúcom   na   právoplatne   ukončené   základné   konanie,   v ktorom   už   bol   účel sťažovateľkami označených práv naplnený.

Práve kvôli právoplatnému ukončeniu základného konania a nastoleniu právnej istoty sťažovateliek v ich spore nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť namietaný súvislý prieťah po podaní dovolania ako integrálnu súčasť vád významných z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa eventuálne mohli vyskytnúť v základnom konaní od jeho začatia v roku 2007 až do právoplatného ukončenia 10. júna 2013. Navyše, hodno zdôrazniť,   že   sťažovateľky   v sťažnosti   nekritizujú   základné   konanie   ako   poznačené prieťahmi.

Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (I. ÚS 35/01,   III. ÚS   103/05). V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   charakter   postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   dokonca   ani   v právoplatne   neukončených základných   konaniach   o majetkových   právach   a povinnostiach   nemá   ojedinelý   prieťah v rozsahu 16 – 17 mesiacov sám osebe takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   konštatovať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo   práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote (napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 401/2015).

Vo veci sťažovateliek však, ako už bolo uvedené, bolo základné konanie právoplatne ukončené, a preto ich právna neistota v konaní o podanom dovolaní síce ku dňu doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   existovala,   no   intenzita   jej   zásahu   do základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a do ich   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote bola v dôsledku ich vedomia o právoplatnom rozsúdení majetkového sporu podstatne miernejšia v porovnaní s intenzitou zásahu, ktorú by rovnako dlhá súvislá nečinnosť vykazovala v základnom, právoplatne neukončenom konaní.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dĺžka   sťažnosťou   kritizovanej   nečinnosti   okresného   súdu   po   podaní   dovolania a význam   predmetu   dovolacieho   konania   pre   sťažovateľky   podstatne   ovplyvnený právoplatným ukončením základného (nachádzacieho) konania predstavujú pre ústavný súd dva faktory, ktoré svojím synergickým pôsobením zmierňujú zásah do základného práva sťažovateliek   na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a do   ich   práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   do   tej   miery,   že   už   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti možno vylúčiť pozitívne meritórne rozhodnutie o nej po jej prípadom prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať   sa ďalšími   návrhmi   sťažovateliek   formulovanými   v ich   sťažnostnom   petite, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Aj vo väzbe na skutočnosť zistenú ústavným súdom dopytom na okresnom súde, podľa ktorej podané dovolanie ešte ani v čase predbežného prerokovania sťažnosti nebolo predložené dovolaciemu súdu na rozhodnutie, považuje ústavný súd pre úplnosť za vhodné dodať,   že   toto   rozhodnutie   nebráni   sťažovateľkám   obrátiť   sa   opätovne   so   sťažnosťou na ústavný   súd,   ak   by   v   budúcnosti   v žalovanom   konaní   dochádzalo   k   zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015