znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 501/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., B., zastúpenej spoločnosťou A., s. r. o., B., za ktorú koná konateľka Mgr. Z. Z., advokátka, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu a slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/337/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 30. mája 2012 doručená sťažnosť spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/337/2011.

Z   podania   a   jeho   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   bola   odporkyňou   v   konaní o ochranu   osobnosti   vedenom   na   Okresnom   súde   Bánovce   nad   Bebravou   (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   4   C/48/2009.   Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   rozsudkom z 23. marca 2011 tak, že zaviazal sťažovateľku v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť   na   vlastné   náklady   v   stanovenej   relácii   a   v   stanovenom   čase   odvysielanie ospravedlnenia   zobrazením   a   prečítaním   textu   s   určeným   obsahom.   Tiež   jej   uložil povinnosť   oznámiť   stanoveným   spôsobom   žalobkyni   termín   prvého   odvysielania ospravedlnenia, zaplatiť žalobkyni peňažnú satisfakciu a zaplatiť jej trovy konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka včas odvolanie. Krajský súd rozhodol o jej odvolaní rozsudkom sp. zn. 5 Co/337/2011 z 30. apríla 2011, ktorým potvrdil časti výroku   napadnutého   odvolaním   o   povinnosti   odvysielať   ospravedlnenie   s   určeným obsahom, povinnosť oznámiť navrhovateľke termín odvysielania a zmenil rozsudok v časti výroku   napadnutého   odvolaním,   ktorým   bola   sťažovateľke   uložená   povinnosť   zaplatiť peňažnú satisfakciu a nahradiť trovy konania tak, že namiesto 50 000 € je sťažovateľka povinná zaplatiť navrhovateľke   30 000   €   a   namiesto   16   710,50   €   trov   konania   priznal navrhovateľke trovy vo výške 8 685,74 € a uložil sťažovateľke tiež povinnosť zaplatiť trovy odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľky krajský súd týmto rozhodnutím porušil jej ústavou garantované práva   najmä   tým,   že „právnym   názorom,   ktoré   viedli   k   jeho   rozhodnutiu,   nad   mieru zodpovedajúcu proporcionálne správnemu   hodnoteniu dôležitosti   jednotlivých   ústavných práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v istom konflikte, pripísal väčší význam právam sudcu - predsedníčky Okresného súdu v Považskej Bystrici, a na druhej strane znížil význam práva   na   slobodu   prejavu   Sťažovateľa.   Z   tohto   hľadiska   sú   skutkové   a   právne   závery Krajského   súdu   v   Žiline   zjavne   neodôvodnené,   a   preto   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Navyše sa Krajský súd v Žiline pri rozhodovaní o práve na náhradu nemajetkovej ujmy neriadil ustanoveniami § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, pričom žiadnym spôsobom neboli preukázané následky, ktoré by odôvodňovali aplikáciu práva na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktoré má subsidiárnu funkciu vo vzťahu k právu na primerané zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto hľadísk je Rozsudok Krajského súdu v Žiline nepreskúmateľný a nevychádza zo zákona, čo má za následok porušenie ústavnej zásady zakotvenej v čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza   námietky   voči   jednotlivým   častiam   výroku   rozsudku krajského súdu a argumenty, ktoré majú potvrdzovať opodstatnenosť jej sťažnosti.

Námietky proti uloženiu povinnosti odvysielať ospravedlnenie a samotnému obsahu tohto ospravedlnenia uvádza z týchto dôvodov:

«Podľa názoru Krajského súdu v Žiline v odvysielaných reláciách neboli použité zo strany   redaktora   ako   aj   respondentov   tzv.   hodnotiace   úsudky,   ale   podľa   názoru Krajského súdu v Žiline boli použité v príspevkoch iba skutkové tvrdenia, pri ktorých nešlo o prípustnú vecnú kritiku. Podľa Krajského súdu v Žiline Sťažovateľ neuniesol dôkaznú povinnosť,   že   tvrdenia   odvysielané   v   reláciách   sú   pravdivé   (tzv.   dôkaz   pravdy).   Podľa Krajského   súdu   v   Žiline   skutočnosti   uvádzané   Sťažovateľom   v   odvysielaných   reláciách nemajú hodnoverný skutkový základ. Informácie musia vychádzať z relevantných dôkazov tak,   aby bola   overená   pravdivosť   ich skutkového základu a   nie   z ničím nepodložených dedukcií.

Ďalej aj samotný Krajský súd v Žiline vo svojom Rozsudku uvádza, aj keď jeho samotné rozhodnutie   sa   odchyľuje od   uvedeného názoru,   že „pre aplikačnú prax   majú mimoriadny   význam   rozhodnutia   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   v   Strassburgu a vychádzajúc práve z jej rozhodnutí je žiaduce pri posudzovaní vzájomnej vyváženosti práva na slobodu prejavu a ostatných osobnostných práv v konklúzií práv na pravdivé informácie, diferencovať poskytovanie ochrany súkromným fyzickým osobám a fyzickým osobám   verejne   činným.   Z   pohľadu   judikatúry   európskej   komisie   pre   ľudské   práva v Strassburgu   na   kritizovateľnosť   jednotlivých   subjektov   má   tlač   a   telekomunikačné prostriedky najväčšiu slobodu prejavu voči vláde, potom členovi vlády, následne politikom, ostatným verejným činiteľom a až v poslednom rade voči ostatným občanom. Čo sa týka predmetu   kritizovateľnosti,   má   tlač   najväčšiu   slobodu   vo   veciach   verejných,   ďalej vo veciach sledovaných verejnosťou, potom vo veciach súkromných až po veci intímne.“ Krajský súd v Žiline z uvedených dôvodov rozsudok okresného súdu v časti výroku týkajúceho sa práva navrhovateľky na zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia prečítaním obsahu textu, ktorý je uvedený vo výroku rozsudku a to trikrát za sebou každý pondelok na začiatku spravodajskej relácie „T.“ potvrdil.

K uloženiu povinnosť Sťažovateľa odvysielať ospravedlnenie v inom vysielacom čase než boli odvysielané príspevky v relácii P. Krajský súd v Žiline uviedol, že tak rozhodol preto „že považuje za primerané, aby bolo ospravedlnenie odvysielané vo vysielacom čase, kedy ho má možnosť vzhliadnuť väčší počet z divákov a takýmto vysielaním je spravodajská relácia T.“ K viacnásobnej povinnosti Sťažovateľa odvysielať ospravedlnenie v počte 3 krát a tým k viacnásobnému priznanému morálnemu zadosťučineniu sa Krajský súd v Žiline vo svojom Rozsudku nevyjadril.

Sťažovateľ uvádza k povinnosti odvysielať ospravedlnenie vo vyššie uvedenom znení nasledovné: Sťažovateľ pri výrokoch, ktoré sú predmetom znenia ospravedlnenia, použil zo strany redaktora ako aj respondentov tzv. hodnotiace úsudky. Európsky súd pre ľudské práva má za to, že hodnotiaci úsudok je neprimeraný iba vtedy, ak absentuje akýkoľvek skutkový základ. Výrazy použité v príspevkoch boli nepochybne expresívne, výrazovo ostré, silné, ale neprekročili primeraný stupeň zveličenia, keď článok 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd /ďalej len „Dohovor“/ chráni novinársku slobodu aj pokiaľ ide o istý stupeň zveličenia a v jej medziach o výrazy, ktoré môžu byť šokujúce. Pokiaľ ide o hodnotiaci   úsudok,   ktorý   bol   súčasťou   príspevkov   a   je   aj   v   znení   uloženého ospravedlnenia   (napr...   sa   našli   v   dvoch   vetách   satirickej   básničky...;  ...   že   je   až neuveriteľné, že títo sa nenašli v ostrých a kritických článkoch J. T...;... začala hon na J. T...;... že to bola pomsta...;), ten sa samozrejme nedá preukazovať, aj vzhľadom na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorý verne kopíruje rozhodnutie štrasburgského súdu. V mediálnom práve je potrebné rozlišovať uvedenie faktov od úvah. Rozlíšenie, či sa jedná o konštatovanie   skutočnosti   alebo   o   úvahu   je   potrebné   rozlišovať   aj   z hľadiska   nápravy nepravdivých údajov. Sťažovateľ je na základe Rozsudku povinný odvysielať:

„Televízia M. v spravodajskej relácii T. dňa 12. 5. 2008, v relácii P. dňa 12. 5. 2008, v   relácii   P.   dňa   30.   6.   2008   a   v   relácii   P.   dňa   1.   6.   2009   odvysielala   nepravdivé informácie...“. „Odvysielaním týchto nepravdivých informácii...“ Sťažovateľ má za to, že uložením tejto povinnosti boli porušené jeho ústavné základné práva a že nie je možné splniť požiadavku na preukázanie pravdivosti hodnotiacich úsudkov a takáto požiadavka sama o sebe porušuje slobodu názoru, ktorá tvorí súčasť práva chráneného medzinárodným právom - a to konkrétne čl. 10 Dohovoru ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho úsudku, môže primeranosť zásahu (teda obmedzenie práva na slobodu   prejavu)   závisieť   na   tom,   či existuje dostatočný skutkový základ   pre napadnuté vyhlásenie, pretože dokonca aj hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek skutkového základu na jeho podporu môže byť prehnaný (prípad Feldek proti Slovensku).

Z uvedeného je zrejmé, že hodnotiaci úsudok je neprimeraný iba vtedy, ak absentuje akýkoľvek   skutkový   základ.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   pri   uvedených   výrazoch,   ktoré   sú súčasťou   znenia   uloženého   ospravedlnenia   neabsentuje   skutkový   základ.   Práve   naopak. Sťažovateľ má za to, že pravdivostný skutkový základ o jeho práve informovať vo svojich príspevkoch o neštandardnom prebiehajúcom trestnom konaní voči novinárke J. T. riadne preukázal   v   priebehu   prvostupňového   a   rovnako   aj   odvolacieho   konania.   S   trestným konaním, ktoré bolo vedené v čase odvysielania príspevkov ako aj v čase konania pred prvostupňovým a sčasti pre odvolacím súdom voči novinárke za prejavenie názoru sa musia opodstatnene spájať aj určité pochybnosti, úvahy a polemiky. A to najmä preto, že ako poškodená   v   uvedenom   trestnom   konaní   voči   novinárke   vystupovala   predsedníčka Okresného súdu v Považskej Bystrici JUDr. H. L., navrhovateľka v predmetnom spore o ochranu   osobnosti.   Krajský   súd   v   Žiline   vo   svojom   Rozsudku   sa   vôbec   nevysporiadal, neodôvodnil a nezobral do úvahy nasledovnú skutočnosť, na ktorú v odvolacom konaní Sťažovateľ   opakovane   upozorňoval   a   ktorá   preukazuje,   že   Sťažovateľ   odvysielaním príspevkov   len   uplatňoval   svoje   ústavné   právo   na   slobodu   prejavu   a   na   slobodné rozširovanie   informácií   (uvedené   skutočnosti   okrem   iného   uviedol   a   popísal   spolu   s priložením listinných dôkazov Sťažovateľ vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 9. 12. 2009 pred prvostupňovým súdom; ďalej vo svojom písomnom doplnení odvolania pred Krajským súdom v Žiline zo dňa 28. 09. 2011 ako aj vo svojom písomnom doplnení odvolania pred Krajským   súdom   v   Žiline   zo   dňa   9.   11.   2011   ako   aj   na   samotnom   pojednávaní   pred Krajským   súdom   v   Žiline   dňa   16.   apríla   2012)...» Sťažovateľka   na   tomto   mieste   ďalej uvádza skutočnosti, ktoré podľa nej potvrdzujú, že odvysielaním príspevkov len uplatňovala svoje ústavné právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, a na ich základe   tvrdí,   že   krajský   súd   pochybil,   ak   uložil   sťažovateľke   povinnosť   odvysielať ospravedlnenie. Neprihliadol tiež na dôležitú skutočnosť pri posudzovaní „či uprednostní právo na ochranu osobnosti navrhovateľky pred právom Sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií..., že počas prípravy a odvysielania príspevkov bol verejný záujem na vyhotovení a odvysielaní príspevkov“. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení cituje niektoré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Sťažovateľke   ďalej   uvádza   námietky   voči   stanoveniu   relácie,   času   odvysielania a počtu odvysielania ospravedlnenia:

„Krajský súd v Žiline pochybil a zasiahol do ústavného práva Sťažovateľa aj tým spôsobom, ak rozhodol o povinnosti odvysielať ospravedlnenie vo vysielacom čase hlavnej spravodajskej televíznej relácie T. so začiatkom vysielania o 19.00 hod., ak k údajnému zásahu   do   práv   navrhovateľky   došlo   odvysielaním   informácii   v   relácii   P.,   ktorá   mala vysielací Čas vo večerných hodinách, kedy ju sledovalo oveľa menšie množstvo televíznych divákov. Ospravedlnenie by malo v súlade so súdnou praxou vzhliadnuť rovnaký, resp. obdobný počet divákov.“

Sťažovateľka tiež namieta porušenie svojich základných práv uložením povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch:

„Sťažovateľ má za to, že odôvodnenia Rozsudku Krajského súdu v Žiline v otázke priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sú nesprávne a nepostačujúce na   prijatie   záveru,   že   Sťažovateľ   odvysielaním   predmetných   príspevkov   zasiahol   do osobnostných práv navrhovateľky v značnej miere.

Sťažovateľ   považuje   tvrdenia   navrhovateľky,   o   tom,   že   došlo   odvysielaním príspevkov k zhoršeniu jej spoločenského, profesionálneho a rodinného života za účelové a ničím nepodložené tvrdenia, vzhľadom k tomu, že navrhovateľka ako pred odvysielaním príspevkov tak aj po odvysielaní príspevkov a tiež aj v súčasnej dobe pôsobí ako vysoko postavená súdna funkcionárka na Okresnom súde v Považskej Bystrici. Nebolo voči nej v súvislosti   s   odvysielaním   príspevkov   začaté   žiadne   disciplinárne   konanie.   Nebol v priebehu prvostupňového a ani odvolacieho konania vypočutý žiaden svedok a ani nebol predložený   hodnoverný   dôkaz,   ktorým   by   bolo   preukázané   jej   zníženie   vážnosti   v spoločnosti v značnej miere ako aj jej zmenu resp. zhoršenie postavenia v profesionálnom a súkromnom živote.

Rovnako je zo strany všeobecných súdov neprípustná a pre priznanie nemajetkovej ujmy nepostačujúca   úvaha   o tom,   že podľa   názoru   súdu   bola v značnej   miere znížená dôstojnosť navrhovateľky ako aj o tom, že príspevky znevážili navrhovateľke ako sudkyňu a funkcionárku jednak v okruhu osôb, s ktorými sa denne stýkala a to ako osôb z okolia jej bydliska, tak i osôb z prostredia justície, advokácie, polície, prokuratúry a pod...

V tomto prípade ide čisto o názor Krajského súdu v Žiline, ktorý nebol podložený žiadnym dôkazom a pre priznanie nemajetkovej ujmy je nepostačujúce, ak súd na základe svojho uváženia nahradí názory ľudí o tom, aký obraz si vytvorili na navrhovateľku po vzhliadnutí príspevkov...

Nestačí teda len možnosť zníženia dôstojností a vážnosti fyzickej osoby v značnej miere ako uvádza Krajský súd v Žiline vo svojom Rozsudku, ale súdom musí byť vždy zistené, že k tomuto zníženiu skutočne došlo. Iné, ako uvedené kritériá, nemôže súd pri rozhodovaní o tejto otázke vziať na zreteľ. Zákon taxatívne vymedzuje kritériá, z ktorých súd musí vychádzať ex offo pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch. Sťažovateľ má za to, že Krajský súd v Žiline nemal preukázané a spoľahlivo zistené, že vážnosť a česť navrhovateľky v spoločnosti v súvislosti s odvysielaním príspevkov v T. bola znížená v značnej miere, a teda že existuje zákonný nárok navrhovateľky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odporca   má   za   to.   že   navrhovateľka   v   predmetnom   konaní   neuniesla   dôkaznú povinnosť,   dôkazné   bremeno   v súvislosti   s   preukázaním   zníženia   dôstojnosti   a   vážnosti v spoločnosti v značnej miere a ani Krajský súd v Rozsudku túto skutočnosť nezohľadnil a napriek tomu navrhovateľke nemajetkovú ujmu v peniazoch priznal.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1.   Krajský   súd   v   Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co/337/201l   porušil základné právo sťažovateľa spoločnosti M., spol. s r. o. na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií, ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa či. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/337/20l 1-655 zo dňa 30. 4. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka tiež žiada, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia, a to z týchto dôvodov:

„ - že splnenie uloženej povinnosti Sťažovateľa odvysielať ospravedlnenie a uhradiť nemajetkovú   ujmu,   by   bolo   v   prípade   jej   splnenia   predtým   než   rozhodne   Ústavný   súd Slovenskej republiky o otázke možného porušeniu namietaných ústavných práv Sťažovateľa, nezvratné,

- zároveň výkon exekúcie na splnenie povinnosti Sťažovateľa, ktoré mu boli uložené Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline,   predtým   než   rozhodne   Ústavný   súd   Slovenskej republiky,   či   došlo   k   porušeniu   namietaných   ústavných   práv   Sťažovateľa,   by   mal nepriaznivé následky (a to najmä v prípade odvysielania ospravedlnenia v počte 3 krát) na dobrú povesť Sťažovateľa ako vysielateľa televíznej programovej služby T.,

- vzhľadom   na hroziacu možnosť výkonu napadnutého Rozsudku Krajského súdu v Žiline č. 5 Co/337/2011-655,

-   zároveň   vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým   by   sa   odložila   vykonateľnosť Rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   nie   je   ani   v   rozpore   dôležitým   verejným   záujmom, a výkon   rozhodnutia   by   znamenalo   pre   Sťažovateľa   nepomerne   väčšiu   ujmu,   ako   môže vzniknúť   iným   osobám   pri   odložení   vykonateľnosti.   Naopak,   verejný   záujem   podľa Sťažovateľa odôvodňuje vydanie navrhovaného dočasného opatrenia.

Neodloženie vykonateľnosti by mohlo spôsobiť nezvratnú situáciu a ujmu na majetku a dobrej povesti Sťažovateľa, čím by mohli byť porušené jeho základné práva a slobody.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   5   Co/337/2011-655 z 30. apríla 2012 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej základné práva na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy.

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnila sťažovateľka   tým,   že   považuje   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   za   zjavne neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, keďže po zhodnotení skutkového stavu dospel krajský súd k právnemu názoru, ktorým pripísal väčšiu dôležitosť a význam základným   právam   navrhovateľky   nad   mieru   zodpovedajúcu   proporcionálne   správnemu hodnoteniu   dôležitosti   jednotlivých   ústavných   práv.   V   dôsledku   tohto   posúdenia   znížil krajský súd význam práva na slobodu prejavu sťažovateľky. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady   nemajetkovej   ujmy   sa   krajský   súd   neriadil   ustanoveniami   §   13   ods.   2   a   3 Občianskeho zákonníka.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   5   Co/337/2011-655 z 30. apríla 2012 najmä uviedol:

«... Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj, takže ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno nijak dokazovať, je   však   nutné   skúmať,   či   sa   zakladá   na   pravdivej   informácii,   či   forma   jeho   verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu práva kritiky, teda či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej   osoby.   Treba   teda   rozlišovať   medzi   kritikou   prípustnou   (oprávnenou)   a   medzi kritikou,   ktorá   môže   tvoriť   podstatu   neoprávneného   porušenia   práva   na   česť   (dobrú povesť).   Ak   má   byť   kritika   prípustná,   musí   byť   vecná,   konkrétna   a   primeraná (zodpovedajúca)   čo   do   obsahu   formy   a miesta.   Vecnosť   kritiky   vyžaduje,   aby   kritika vychádzala   z   pravdivých   skutočností   (podkladov)   ako   prémií   pre   hodnotiaci   úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky   dôvodiť.   Konkrétnosť   kritiky znamená,   že hodnotiaci   úsudok sa   musí   opierať   o konkrétne   skutočnosti.   Primeranosť   kritiky   čo   do   obsahu,   formy   a   miesta   (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami) znamená, že nevybočuje z medzí nutných dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).

Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania. Pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu súkromia, či ľudskej dôstojnosti, Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie   zodpovedalo   pravde,   teda   stačí,   aby   pravdivá   bola   podstatná   časť   tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach ostatných fyzických osôb a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácii, ale   podľa   celkového   dojmu   s   prihliadnutím   ku   všetkým   súvislostiam   a   okolnostiam, za ktorých   k   tvrdeniu   došlo   (uznesenie   NS   SR   zo   dňa   31.   mája   2010   sp.   zn.   4   Cdo 149/2009).

Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že v konkrétnom prípade sa jedná o skutkové tvrdenia uvádzané redaktorom respondentmi v televíznych reláciách odporcu, v ktorých nešlo   o   prípustnú   vecnú   kritiku.   Nebola   preukázaná   pravdivosť   podkladov   a   údajov uvádzaných v televíznych reláciách odporcu...

V predmetnom spore je zrejmé, že navrhovateľka je verejne činná osoba sudkyňa vykonávajúca   zároveň   funkciu   predsedu   súdu.   Odvysielané   príspevky   v   televíznych novinách a v relácii P. v televíznom vysielaní odporcu nesúviseli s verejnou činnosťou, ktorú   navrhovateľka   vykonáva,   s   výkonom   sudcovskej   činnosti   navrhovateľky,   ani   s výkonom funkcie navrhovateľky ako predsedníčky súdu.

Odvolací   súd   venoval   pozornosť   dôkazu   pravdy,   ktorý   mohol   vylúčiť   tvrdenú neoprávnenú zásahu do osobnostných práv navrhovateľky. Odporca v reláciách odvysielal viacero tvrdení, ktorých pravdivosť prvostupňový ako aj odvolací súd v konaní skúmal. Odporca v konaní neuniesol dôkaznú povinnosť, že tvrdenia odvysielané v reláciách sú pravdivé (tzv. dôkaz pravdy).

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že skutočnosti uvádzané odporcom v odvysielaných reláciách nemajú hodnoverný skutkový základ. Informácie musia vychádzať z relevantných dôkazov tak, aby bola overená pravdivosť ich skutkového základu a nie zničím nepodložených dedukcií. Výkon práva na slobodu prejavu spolu s právom na pravdivé   informácie   verejnosti   zahŕňa   aj   povinnosť   a   zodpovednosť   médií.   Uvedené práva spolu s právom fyzickej osoby na ochranu jej osobnostných práv musia vystupovať vo vzájomnej   korelácii   a   vzájomne   sa   rešpektovať.   Odporca   neoprávnene   zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky a to zvlášť závažným spôsobom.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   okresného   súdu   v   časí   i   výroku týkajúceho sa práva navrhovateľky na zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia prečítaním obsahu textu, ktorý je uvedený vo výroku rozsudku a to trikrát za sebou každý pondelok na začiatku   spravodajskej   relácie   „Televízne   noviny“   potvrdil   s   tým,   že   sa   plne   stotožnil s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   v   časti   týkajúcej   sa   morálneho   zadosťučinenia, v ktorom nezistil žiadne vecné procesné pochybenie.

Odvolací súd taktiež považoval za primerané, aby bolo ospravedlnenie odvysielané vo   vysielacom   čase,   kedy   ho   má   možnosť   vzhliadnuť   väčší   počet   z   divákov   a   takýmto vysielaním je spravodajská relácia T...

Odvolací súd argumenty odporcu,   a to:   - že odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa   je   nesprávne   a   nepostačujúce   na   prijatie   záveru,   že   odporca   odvysielaním predmetných príspevkov zasiahol do osobnostných práv navrhovateľky v značnej miere, že navrhovateľka   pred   odvysielaním   príspevkov   tak,   ako   aj   po   odvysielaní   príspevkov a v súčasnej   dobe   pôsobí   ako   vysokopostavená   súdna   funkcionárka   na   Okresnom   súde v Považskej   Bystrici,   že   nebolo   začaté   v   súvislosti   s   odvysielaním   príspevkov   žiadne disciplinárne konanie voči navrhovateľke, že nebol predložený hodnoverný dôkaz, ktorým by bolo preukázané zníženie vážnosti v spoločnosti v značnej miere u navrhovateľky ako aj jej zmenu, resp. zhoršenie postavenia v profesionálnom a súkromnom živote. - vyhodnotil ako nedostatočné na odôvodnenie existencie okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. Krajský   súd   zvýrazňuje,   aj   keď   navrhovateľka   je   verejne   činnou   osobou,   masovo- telekomunikačné   prostriedky   nie   sú   oprávnené   predkladať   verejnosti   nepravdivé,   hrubo skreslené a neoverené informácie ojej činnosti ako sudkyne a predsedkyne súdu. Takéto konanie odporcu je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, morálnymi zásadami spoločnosti.

Uvedené konanie odporcu zakladá jeho objektívnu zodpovednosť za následky tohto konania ako i za nemateriálnu ujmu, ktorá navrhovateľke vznikla. Dôsledkom odvysielania vyššie uvádzaných relácii bol negatívny dopad na osobu navrhovateľky, došlo k ohrozeniu jej   vážnosti   v   odborných   kruhoch,   k   spochybneniu   jej   autority   a   občianskej   cti,   keď navrhovateľka aj v rámci tohto konania musela preukazovať nepravdivosť zverejnených tvrdení, a preto vzhľadom na široký záber odvysielaných relácii nebolo možné nepravdivosť zverejnených   tvrdení   preukázať,   nemohla   na   súde   a   iných   inštitúciách   chodiť   od   dverí k dverám a vysvetľovať všetky súvislosti a tak bola jednoznačne a nesporne v nevýhode voči masovo-telekomunikačným prostriedkom, ktorý majú veľmi široký záber.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu v prípade daného zásahu nemožno považovať morálne   zadosťučinenie   vo   forme   ospravedlnenia   obsiahnutého   vo   výroku   rozsudku za postačujúce. Okolnosti, za ktorých došlo k zásahu a rozsah ním vyvolanej nemajetkovej ujmy na osobnostných právach navrhovateľky opodstatňujú záver, že konaním odporcu bola nielen   v   značnej   miere   znížená   dôstojnosť   navrhovateľky,   ale   tiež   dotknutá   jej   vážnosť v spoločnosti.   Navrhovateľka   má   preto   jednoznačne   právo   aj   na   náhradu   nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ ide o posúdenie a určenie výšky tejto náhrady, odvolací súd prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Odvysielané relácie odporcom zasiahli do mimoriadne citlivej oblasti života fyzickej osoby - občianskej bezúhonnosti a vážnosti v spoločnosti. Relácie odvysielané odporcom znevážili navrhovateľku   ako   sudkyňu   a   funkcionárku   jednak   v   okruhu   osôb.   s   ktorými   sa   denne stýkala a to ako osôb z okolia jej bydliska, tak i osôb z prostredia justície, advokácie, polície, prokuratúry a pod...»

Ako   z   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   tento   reagoval   jasne a zrozumiteľne   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu bolo plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   došlo   i   tým,   že   krajský   súd   sa   neriadil   zásadou   proporcionality pri riešení konfliktu   jednotlivých   základných   práv a   neoprávnene pripísal   väčší   význam právam na ochranu osobnosti, a znížil tak význam práva na slobodu prejavu sťažovateľky.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo iným, spôsobom,   ako aj slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch uvedených ústavou chránených hodnôt nemožno vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre každý jednotlivý prípad. Je to úloha najmä všeobecných súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu   zisťovaním   miery   dôležitosti   oboch   v   kolízii   stojacich   ústavných   hodnôt   dospeli k záveru   o   potrebe   uprednostnenia   jednej   z   nich.   To   korešponduje   s   už   judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej   miere   a   rozsahu,   dokiaľ   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde k neprimeranému   obmedzeniu,   či   dokonca   popretiu   iného   práva   alebo   slobody (IV. ÚS 256/07).   Ak   záver   všeobecných   súdov   plynúci   z   porovnávania   dvoch   ústavou chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za následok porušenie základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktorú ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok   jej   rozvoja   a   sebarealizácie   jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu k „informáciám“   a   „myšlienkam“,   ktoré   sa   prijímajú   priaznivo,   resp.   sa   pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno   hovoriť   o   „demokratickej   spoločnosti“   (Handyside   v.   Spojené   kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

Sloboda prejavu však so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha podmienkam   a   obmedzeniam,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré nepochybne   patrí   aj   ochrana   práv   a   slobôd   iných.   Preto   v   niektorých   situáciách   musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods.   4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti   („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda   okrem   iného   aj   záruky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   ochranu   osobnosti v rozsahu   garantovanom   v   čl.   19   ústavy   a   konkretizovanom   najmä   v   §   11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany   iných   súkromných   osôb   alebo   štátu   (m.   m.   IV.   ÚS   107/2010).   Rovnováha verejného   a   súkromného   záujmu   je   dôležitým   kritériom   na   určovanie   primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96). Tento právny názor je právne relevantný aj pre určenie rozsahu, v akom sa priznáva právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.

V prípadoch tvrdeného porušenia základného práva na slobodu prejavu rozsudkom všeobecného súdu je preto potrebné skúmať, či zásah do slobody prejavu sťažovateľky bol v súlade   so   zákonom,   sledoval   legitímny   cieľ   a   či   bol   nevyhnutný   v   demokratickej spoločnosti.

Ústavný   súd   zohľadnil   skutočnosť,   že   navrhovateľka   v   konaní   je   ako   sudkyňa a predsedníčka okresného súdu verejne činnou osobou, a preto je povinná tolerovať i také zásahy do svojej osobnosti, ktoré tolerovať iné osoby nie sú povinné. Toto zúženie sféry ochrany osobnosti navrhovateľky však neznamená, že by bola povinná strpieť uvádzanie nepravdivých   tvrdení na svoju   adresu   alebo hodnotiacich   úsudkov,   ktoré   nemajú oporu v pravdivých   faktoch   alebo   z   nich   logicky   nevyplývajú.   Ústavný   súd   tiež   uznáva,   že chránené slobodou prejavu sú aj informácie šokujúce či znepokojujúce, novinárska sloboda zahŕňa   aj   určitú   mieru   zveličovania   alebo   dokonca   provokácie   (podobne napr. II. ÚS 54/2010).

Sťažovateľka vo svoje sťažnosti poukazovala najmä na fakt, že všeobecné súdy pri posudzovaní   obsahu   informácií,   ktoré   odzneli   v   jej   reláciách,   nesprávne   rozlišovali medzi tzv.   hodnotiacimi   úsudkami   a skutkovými tvrdeniami.   Podľa   nej použil   redaktor v napadnutých reláciách tzv. hodnotiace úsudky, kým všeobecné súdy dospeli k záveru, že odvysielané   informácie   mali   charakter   skutkových   tvrdení   a   sťažovateľka   neuniesla v konaní dôkaznú povinnosť, že tvrdenia odvysielané v reláciách sú pravdivé – tzv. dôkaz pravdy.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   zdôrazňuje   nevyhnutnosť   dôsledného   rozlišovania medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami (názormi).

V prípade skutkových tvrdení musí žalovaný spravidla preukázať ich pravdivosť, ak má byť v spore úspešný. Naproti tomu u hodnotiacich úsudkov nemožno uvažovať o ich pravdivosti   či   nepravdivosti,   a   to   práve   preto,   že   hodnotiaci   úsudok   je   vyjadrením subjektívneho názoru, a preto samozrejme nepodlieha ani dokazovaniu. Môže však byť neprimeraný v prípade absencie akéhokoľvek skutkového základu (Hrico proti Slovenskej republike z 20. júla 2004, De Haas a Gijsels proti Belgicku z 24. februára 1997).

Podobne ESĽP pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (napr. Feldek c. Slovenská republika, rozsudok   z   12.   júla   2001).   Aj   keď   hodnotiaci   úsudok   vzhľadom   na   svoj   subjektívny charakter   vylučuje   dôkaz   pravdy,   musí   vychádzať   z dostatočného   faktického   základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak by boli v   konkrétnom   prípade   z   hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   posudzované   hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

Ústavný súd sa podobne ako všeobecné súdy nestotožnil s tvrdením navrhovateľky, že vyjadrenia vo vzťahu k nej mali charakter len tzv. hodnotiacich úsudkov, a poukazuje na závery   rozsudkov   všeobecných   súdov,   ktoré   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nevyhodnotili tvrdenia redaktora typu – že obnovenie konania proti novinárke bola pomsta navrhovateľky, že   navrhovateľka   bola   v   spojení   s   prokurátorom,   že   navrhovateľka   zabezpečovala,   aby okresný súd rozhodoval   v rozpore so zákonom, že navrhovateľka spolu s prokurátorom rozhodovali o prevodoch mestského majetku a čachrovali s mestským majetkom atď., ako hodnotiace úsudky, ale ako skutkové tvrdenia, a konštatuje, že sa stotožňuje so záverom, ku ktorému   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   dospeli,   t.   j.   že   v už uvedených reláciách boli zverejnené skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť sťažovateľka nepreukázala, a závery, ku ktorým redaktor dospel, nemali relevantný vecný základ, a preto v uvedených reláciách došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti navrhovateľky.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľka, ktorá má pri ochrane slobody   prejavu   v   zmysle judikatúry   ESĽP   i   ústavného   súdu   privilegované   postavenie, odvysielala relácie, v ktorých odzneli tvrdenia, ktoré sa neopierali o hodnoverné skutkové zistenia. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého   zjednodušenia   či   dokonca   nepresnosti   až   prípustného   zveličenia,   avšak za súčasného   rešpektovania   zásady,   že   uverejnenie   informácií   v   relevantnom   čase zodpovedalo reálne existujúcim   skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   I.   ÚS   156/99).   Táto   zásada   však   v   uvedenom   prípade zo strany sťažovateľky dodržaná nebola.

Za   daných   okolností   možno   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného   hľadiska akceptovať záver   krajského   súdu,   že pri   konflikte   slobody   prejavu   a práva   na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti navrhovateľky.

Sťažovateľka ďalej tvrdila, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch bola priznaná žalobkyni, hoci neuniesla dôkazné bremeno, v konaní nepreukázala, že jej bola v príčinnej súvislosti   s   článkom   spôsobená   osobná   ujma   spojená   so   zvlášť   citeľným   znížením a sťažením postavenia v spoločnosti, nepreukázala negatívne následky zásahu v rodinnom a pracovnom   prostredí,   ktoré   by   odôvodňovali   priznanie   náhrady   v   peniazoch,   tobôž vo výške, v ktorej jej bola právoplatne priznaná.

Ústavný   súd   v   tomto   prípade   vychádzal   z   právnej   úpravy   týkajúcej   sa   ochrany osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka   nelimituje   súd   pri   priznaní   rozsahu   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Posúdenie týchto okolností ponecháva na úvahu súdu,   ktorá   však nemôže byť bezbrehá, ale musí spočívať na logických a legitímnych faktoch. Je nepochybné, že mantinely, v rámci ktorých by sa mala pohybovať takáto úvaha súdu, musia byť istým spôsobom dané, pričom táto ich danosť   je   závislá   od   individuality   každého   prípadu,   a   zároveň   musí   byť   podmienená dôvodmi, na ktorých sa priznanie zakladá. Podstatná je jedinečnosť prípadu a s tým spojená konkrétna intenzita zásahu a jej následky. Na základe toho potom všeobecný súd rozhodne o návrhu   na   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   za   porušenie   práv a v odôvodnení svojho rozhodnutia predstaví dôvody, ktoré ho k vyslovenému záveru viedli (III. ÚS 238/08).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   závery   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o   naplnenie podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobkyni, ako aj pokiaľ ide o jej výšku, treba hodnotiť ako odôvodnené, nearbitrárne a zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   primeraným   spôsobom   odôvodnil priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch aj s poukazom na dôvody uvedené okresným súdom zohľadniac osobitosti prípadu a s tým spojenú konkrétnu intenzitu zásahu a jeho následky. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v jednotlivých prípadoch   by nemala vybočovať najmä   z praxe   všeobecných   súdov   v   iných   konaniach o ochranu   osobnosti.   V   prípade   sťažovateľa   priznaná   náhrada   nemajetkovej   ujmy v peniazoch žalobkyni nie je mimoriadne vysoká ani v kontexte iných rozhodnutí súdov v konaní o ochranu osobnosti.

Ústavný   súd   nezistil   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami, a preto jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 23. októbra 2012