znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 500/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom   Fraňom,   Haškova   18,   NovéMesto nad Váhom, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodupodľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia čl. 13 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos 22/2015-333 z 21. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola14. augusta 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 2 ústavy a porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Trenčíne(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 22/2015-333 z 21. mája 2015 (ďalej aj „napadnutéuznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   rozsudkom   Okresného   súdu   Bánovcenad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 T 41/2008-236 z 5. októbra 2009 (ďalej aj„rozsudok okresného súdu“) odsúdený pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a iné na trest odňatia slobody vo výmere2 rokov s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 5 rokov. Po uplynutíuvedenej skúšobnej doby okresný súd uznesením č. k. 1 T 41/2008-295 z 10. marca 2015(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) podľa § 419 ods. 1 Trestného poriadku a § 50 ods. 4Trestného zákona vyslovil, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe osvedčil. Na základe sťažnostiprokurátora Okresnej prokuratúry Bánovce nad Bebravou (ďalej len,,okresná prokuratúra“)však krajský súd napadnutým uznesením uznesenie okresného súdu zrušil a podľa § 50 ods.4 Trestného zákona vyslovil, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenianeosvedčil,   a preto   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   2   rokov   uložený   mu   rozsudkomokresného súdu vykoná. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol pre výkon trestuodňatia slobody odsúdený zaradený do ústavu pre výkon trestu s minimálnym stupňomstráženia.

Porušenie označených práv sťažovateľ namieta z dôvodu, že napadnuté uznesenieo výkone trestu odňatia slobody vydal senát krajského súdu na neverejnom zasadnutí, a niena verejnom zasadnutí, ktorého vykonanie podľa neho prikazuje § 419 ods. 1 Trestnéhoporiadku. Krajský súd sa teda pri svojom rozhodovaní neriadil platným procesnoprávnymustanovením a sťažovateľovi tak uprel „uplatnenie zásady verejnosti... konania“. Namietatiež, že s osobou sťažovateľa sa krajský súd „neoboznámil, neumožnil mu svojou osobnou účasťou na konaní prezentovať svoj život počas skúšobnej doby a vysvetliť všetky okolnosti aj   tých dôkazov, ktoré   nie sú vykladané v jeho   prospech. Vo vykonanom   konaní pred krajským súdom možno preto postrehnúť značnú diskrepanciu medzi dôkazmi, svedčiacimi v jeho prospech, ktorým sa krajský súd venoval iba minimálne a medzi dôkazmi, ktoré svedčia v jeho neprospech, ktorým sa súd aj napriek tomu, že ide iba o jeden dôkaz - správa o priestupkoch na úseku dopravy, venoval v prevažnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia.“.

Ďalej sťažovateľ namieta, že prokurátor okresnej prokuratúry svoju sťažnosť protiuzneseniu okresného súdu podanú priamo na verejnom zasadnutí odôvodnil dávno po lehotena podanie sťažnosti, ktorá je ustanovená v § 187 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažnosťpodanú proti uzneseniu okresného súdu teda nebolo možné považovať za kvalifikovanú.Sťažovateľ   rovnako   tvrdí,   že   na   jeho   prípad   mala   byť   aplikovaná   amnestia   prezidentarepubliky č. 1/2013 Z. z. z 2. januára 2013, v zmysle ktorej mu mal byť uložený trestodpustený,   a nie   uložený   jeho   výkon.   Rozhodnutie   prezidenta   republiky „o amnestii, ktorým sa tresty podmienečne odložené odpúšťajú s účinkom, že sa dňom tohto rozhodnutia na odsúdeného hľadí, akoby nebol odsúdený, bráni súdu, aby až po uplynutí skúšobnej doby, ku ktorému by došlo po vyhlásení amnestie, rozhodoval o tom, či sa podmienečne odsúdený   v skúšobnej   dobe   osvedčil“. Napokon   podľa   názoru   sťažovateľa   právnemuposúdeniu   všetkých skutkových   zistení   relevantných   pre   posúdenie   jeho   prípadu   chýbakomplexnosť,   pritom   sťažovateľ   bol   počas   celej   skúšobnej   doby   riadne   zamestnaný,nedopustil sa žiadneho trestného činu ani iného deliktuálneho konania majúceho obdobnýcharakter ako jeho trestná činnosť, nahradil spôsobenú škodu, vedie riadny rodinný život,stará sa o dve maloleté deti, z miesta bydliska neboli na neho evidované žiadne sťažnostia zo svojej trestnej činnosti sa dostatočne ponaučil.

Vzhľadom na vykonateľnosť napadnutého uznesenia, ktorého následkom je nástupna výkon trestu odňatia slobody, považuje sťažovateľ napriek súbežne podanému dovolaniuza splnenú aj podmienku prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože uvedenýnástup na výkon trestu predstavuje vážny zásah do jeho základných práv a slobôd a možnoho považovať za dôvod hodný osobitého zreteľa v zmysle zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“). Zároveň podľa § 52 ods. 1 zákona o ústavnom súde požiadal o odkladvykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje vo veci vydať takétorozhodnutie:

„1. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 3Tos/ 22/2015-333 zo dňa 21.05.2015, právoplatným a vykonateľným dňa 21.05.2015 porušil sťažovateľovo základné právo podľa čl. 13 ods. 4, čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 3Tos/22/2015-333 zo dňa 21.05.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21.05.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môžekonať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, aksa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojichpráv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákonposkytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladáautomaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nieje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohouvšetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktorév sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad vsúlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, súprimárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebomedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje vtejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavnéhosúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o podanej   sťažnostiv rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti a následného dotazu na okresnom súdezistil,   že   sťažovateľ   súbežne   s   touto   sťažnosťou   podal   proti   napadnutému   uzneseniudovolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 13. augusta 2015 (t. j. deň pred doručenímsťažnosti ústavnému súdu).

Ústavou   daná   právomoc   ústavnému   súdu   neumožňuje   nahrádzať   rozhodovaciučinnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 368 až § 392 Trestného poriadku.Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnickáosoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava anizákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzisúdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy. Ústavný súd poukazuje aj na to, že prijatím tejto časti sťažnosti naďalšie konanie by vznikol z ústavného hľadiska neprípustný stav, keď by o rovnakej vecirozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08).

V tejto spojitosti už ústavný súd viackrát vyslovil právny názor (mutatis mutandisI. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v zmysle ktorého považujelehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade za zachovanú ajvo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (v   posudzovanom   prípadevo vzťahu   k   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu)   s   výnimkou   prípadov,   keď   tokonkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, body 51, 53, 54 a pod.).

Ústavný súd zároveň poznamenáva, že v danom prípade neboli splnené podmienkypre postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže jeho aplikácia predpokladánevyčerpanie   právnych   prostriedkov   nápravy,   ktoré   právny   poriadok   na ochranu   práva slobôd iných poskytuje. K takejto situácii by však došlo len v prípade, ak by sťažovateľdovolanie nepodal a ústavný súd by bol v zmysle uvedeného ustanovenia nútený zvážiť, činapriek jeho nepodaniu existujú v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa, prektoré by prijatie sťažnosti nemalo byť odmietnuté.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomocina jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.III. ÚS 404/08, III. ÚS 98/2010), tak ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015