znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 500/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 92/2011-159 zo 14. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra 2011 doručená sťažnosť B., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. M., B., pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) č. k. 3 Cdo 92/2011-159 zo 14. júla 2011.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:«...   Sťažovateľ   ako   účastník   súdneho   sporu   s   Mestskou   časťou   B.   čelí   žalobe o vypratanie časti nehnuteľností – všetkých parkovacích miest nachádzajúcich sa v Mestskej časti B., zdržanie sa užívania nehnuteľností, vrátane poskytovania parkovacích služieb za odplatu,   realizácie   dopravného   značenia,   umiestňovania   dopravných   zariadení, vykonávania letnej, zimnej a ďalšej bežnej údržby, odstránenie z nehnuteľností na vlastné náklady   zvislé   dopravné   značky,   dodatkové   značky,   informačné   tabule,   dopravné zariadenia, najmä stĺpiky, rampy, závory, dočasné búdky a iné technické zariadenia. Sťažovateľ   v   priebehu   tohto   konania   navrhol   prerušiť   konanie   z   dôvodu,   že   na Okresnom   súde   Bratislava   I.   prebiehajú   súdne   spory   (spis.   zn.:   26   C   44/2009 a 27 Cb 193/2010), predmetom ktorých je riešenie otázky platnosti alebo neplatnosti tej istej   Nájomnej   zmluvy   72/05,   ktorá   je   podstatná   aj   pri   rozhodovaní   v   hore   uvedenom súdnom spore.

Okresný   súd   Bratislava   I.   uznesením   spis.   zn.:   12   C   275/2009-119   návrh   na prerušenie konania zamietol prakticky bez akéhokoľvek zmysluplného odôvodnenia. Proti tomuto uzneseniu podal dňa 3. 1. 2011 sťažovateľ odvolanie na Krajský súd v Bratislave.

Na základe tohto odvolania vydal Krajský súd v Bratislave (ďalej len odvolací súd) uznesenie spis. zn.: 3 Co 62/2011, ktorým konanie prerušil. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že síce konajúci súd si môže predbežnú otázku vyriešiť sám, ale spoločenský záujem na zachovaní jednotnosti rozhodovacej činnosti súdov ako imanentného znaku právneho štátu vedie k tomu, že súd pokiaľ už o takejto predbežnej otázke prebieha konanie pred súdom, spravidla konanie preruší a vyčká na rozhodnutie tohto súdu, pričom z jeho rozhodnutia vo svojom ďalšom konaní vychádza.   Nevyhnutným predpokladom pre postup v zmysle ust. § 109 ods. 2 písm. c) OSP a teda preto, aby súd bez toho, aby urobil iné vhodné opatrenia, prerušil   konanie   je,   že   v   inom   prebiehajúcom   konaní   sa   rieši   otázka,   ktorá   môže   mať význam pre jeho rozhodnutie, keď dôvod prerušenia konania tu spočíva najmä v zachovaní zásady hospodárnosti konania.

Proti tomuto rozhodnutiu podala Mestská časť B. dovolanie. Na   základe   tohto   dovolania   vydal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len dovolací súd) uznesenie spis. zn.: 3 Cdo 92/2011-159, ktorým uznesenie odvolacieho súdu spis. zn.: 3 Co 62/2011 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že odvolací súd v uznesení vec nesprávne právne posúdil. Vo svojom odôvodnení dokonca konštatoval, že riešením   predbežnej   otázky   Okresným   súdom   Bratislava   I.   v   konaní   o   vyprataní   časti nehnuteľností je žiaduce aj z ohľadom na tú skutočnosť, že v žiadnom z konaní nie sú súdy v štádiu pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, ktoré by bolo v zmysle § 159 ods. 2 OSP záväzné   pre   súdy   v   iných   konaniach.   „K   argumentácii   odvolacieho   súdu   o   potrebe zachovania jednotnosti rozhodovania súdov dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že táto argumentácia by prichádzala do úvahy a bola opodstatnená práve v prípade, ak by v niektorom z konaní bolo možné reálne očakávať v krátkom čase vydanie meritórneho rozhodnutia.“   V   ďalšom   dovolací   súd   konštatuje,   že   prerušenie   konania   nie   je najvhodnejším   opatrením   súdu,   pretože   ochrana   práv   účastníkov   by   sa   mohla   reálne napĺňať až po právoplatnom skončení konaní o určovacej žalobe...»

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   3   Cdo   92/2011-159 zo 14. júla 2011 porušil jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 62/2011-135 z 28. februára 2011, ktorým bolo konanie vedené na Okresnom súde Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   C   275/2009   prerušené   do právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd uprednostňuje zásadu rýchlosti súdneho konania pred zásadou spravodlivosti súdneho procesu. Podľa jej názoru konanie vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   12   C   275/2009   malo byť prerušené   do právoplatného skončenia konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010, keďže v týchto konaniach sa rozhoduje o prejudiciálnej otázke, ktorá má význam pre konanie vedené na okresnom súde pod. sp. zn. 12 C 275/2009.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo sťažovateľa B. a. s., B. na spravodlivé súdne konanie uvedené v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   92/2011 porušené bolo.

2. Sťažovateľovi B. a. s., B. priznáva náhradu trov konania vo výške 261,82 € (dva úkony právnej pomoci á 123,50 € - prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie sťažnosti a 2x režijný paušál á 7,41 €).“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ústavné právo na súdnu ochranu však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie   návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ťažiskovým   dôvodom,   pre   ktorý   považuje   sťažovateľka   namietané   uznesenie najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 92/2011-159 zo 14. júla 2011 za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené,   je to,   že   najvyšší   súd   vec po   právnej   stránke   nesprávne   posúdil.   Podľa názoru sťažovateľky konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 275/2009 malo byť prerušené   do   právoplatného   skončenia   konaní vedených   na okresnom   súde   pod   sp.   zn. 26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010 vzhľadom na to, že v týchto konaniach sa rozhoduje o prejudiciálnej otázke (otázka platnosti nájomnej zmluvy), ktorá má význam pre konanie vedené na okresnom súde pod. sp. zn. 12 C 275/2009. V dôsledku toho došlo podľa názoru sťažovateľky k situácii, že najvyšší súd preferuje zásadu rýchlosti súdneho konania na úkor zásady spravodlivého súdneho konania.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   č.   k.   3   Cdo   92/2011-159 zo 14. júla 2011 a zistil, že námietky sťažovateľky nie sú opodstatnené. V danom prípade najvyšší súd rozhodujúc o mimoriadnom opravnom prostriedku vyslovil svoj právny názor a vysvetlil   dôvody   svojho   rozhodnutia,   prečo   uznesenie   odvolacieho   súdu   o   prerušení konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   č.   k.   3   Cdo   92/2011-159 zo 14. júla 2011 okrem iného uviedol:

„... Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované zákonné ustanovenie upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Predmetné ustanovenie dopadá na procesné situácie, v ktorých súd môže konanie prerušiť, no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však ako jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť iných vhodných opatrení a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber vhodného opatrenia (napríklad spojenie veci, prerušenie konania, vyriešenie predbežnej otázky) slúžiaceho účelu racionálnej organizácie postupu pri vedení príslušného konania má   súd   podriadiť   aj   zákonnej   požiadavke   rýchlej   a   účinnej   ochrany   práv   účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O. s. p.) a spomedzi viacerých opatrení použiť to, ktorým sa ochrana práv   účastníkov   konania   zabezpečí   čo   najrýchlejšie   a   najúčinnejšie.   Rozhodujúcim hľadiskom   je   hospodárnosť   konania,   s   prihliadnutím   na   ktorú   prerušenie   konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (viď Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 21/2000).

V   danom   prípade   nebolo   v   konaniach   o   určenie   neplatnosti   Nájomnej   zmluvy vedených na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010 meritórne   rozhodnuté,   a   preto   si   súd   v   tomto   konaní   (sp.   zn.   12   C   275/2009)   môže samostatne vyriešiť ako tzv. predbežnú otázku, právnu otázku platnosti alebo neplatnosti Nájomnej   zmluvy.   Riešenie   tejto   právnej   otázky   prostredníctvom   predbežnej   otázky   je žiaducim aj s ohľadom na skutočnosť, že v žiadnom z vyššie uvedených konaní nie sú súdy v štádiu pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia, ktoré by bolo v zmysle § 159 ods. 2 O. s. p. záväzné pre súdy v iných konaniach. K argumentácii odvolacieho súdu o potrebe zachovania jednotnosti rozhodovania súdov dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že táto argumentácia by prichádzala do úvahy a bola opodstatnená práve v prípade, ak by v niektorom z konaní (sp. zn. 26 C 44/2009 alebo sp. zn. 27 Cb 193/2010) bolo možné reálne očakávať v krátkom čase vydanie meritórneho rozhodnutia; o tento prípad však v prejednávanej veci nejde, práve naopak možno reálne očakávať zastavenie konania sp. zn. 26 C 44/2009. I keď v ďalšom konaní sp. zn. 27 Cb 193/2010 sa tiež rieši otázka neplatnosti Nájomnej zmluvy, dovolací súd poukazuje na to, že súd bude môcť pristúpiť k posúdeniu tejto   otázky   až   po   preskúmaní   naplnenia   procesných   podmienok   prípustnosti   konania o určovacej   žalobe   a   zistení,   že   na   požadovanom   určení   neplatnosti   existuje   na   strane žalujúcej naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O. s. p. Za danej procesnej situácie, ak konania sp. zn. 26 C 44/2009 a sp. zn. 27 Cb 193/2010 sú vo svojej počiatočnej fáze, pričom   možno   reálne   očakávať   zastavenie   konania   sp.   zn.   26   C   44/2009   z   dôvodu späťvzatia   žaloby,   nie   je   prerušenie   konania   až   do   ich   právoplatného   skončenia najvhodnejším opatrením súdu v porovnaní s inými prípustnými opatreniami (vyriešenie tzv. predbežnej   otázky),   ba   naopak   najzdĺhavejším   opatrením   v   postupe   súdu   pri   vedení konania, pretože ochrana práv účastníkov tohto konania by sa mohla začať reálne napĺňať až po právoplatnom skončení konaní o určovacej žalobe.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva   na nesprávnom právnom   posúdení,   pretože odvolací súd vo   svojom rozhodnutí o prerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. nedostatočne zohľadnil požiadavku rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania vyplývajúcu z § 6 O. s. p. ako i možnosť iného procesného opatrenia týkajúceho sa vedenia tohto súdneho konania.

Keďže   žalobca   procesne   prípustným   dovolaním   dôvodne   napadol   uznesenie odvolacieho súdu, ktoré spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie (§ 243b O. s. p.)...“

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že jeho   odôvodnenie   je   dostatočné   a   zrozumiteľné.   Najvyšší   súd   podľa   ústavného   súdu dostačujúco vysvetlil, prečo považuje právny názor krajského súdu prezentovaný v jeho uznesení za nesprávny, pričom   závery najvyššieho súdu   možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Pretože   namietané rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nevykazuje znaky   svojvôle   a   je dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. novembra 2011