znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 50/2016-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie,Tulčík 310, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária,Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva na priaznivé životnéprostredie zaručeného čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky, práva na prístup k správnemu a súdnemu konaniuumožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpores vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia zaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoruo prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupek spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014a jeho postupom v tomto konaní, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikyz 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/33/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 a jehopostupom v tomto konaní, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikyz 25. mája 2015 v konaní sp. zn. 5 Sžo/86/2015 a jeho postupom v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, vedenépod sp. zn. Rvp 12366/2015, sp. zn. Rvp 12641/2015, sp. zn. Rvp 12674/2015 a sp. zn.Rvp 12676/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 50/2016.

2. Sťažnosti Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, občianske združenie, o d m i e t aako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta2015, 3. septembra 2015 a 7. septembra 2015 doručené sťažnosti Lesoochranárskehozoskupenia VLK, občianske združenie, Tulčík 310 (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia základného práva na priaznivé životné prostredie zaručeného čl. 44ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na preskúmanie zákonnostirozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, práva na prístupk správnemu a súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí orgánovverejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostrediazaručeného čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnostina rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia(ďalej len „Aarhuský dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 11. júna2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014 a jeho postupom v tomto konaní, uznesenímnajvyššieho súdu z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/33/2014 a jeho postupom v tomtokonaní, uznesením najvyššieho súdu z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 a jehopostupom v tomto konaní, uznesením najvyššieho súdu z 25. mája 2015 v konaní sp. zn.5 Sžo/86/2015 a jeho postupom v tomto konaní.

Ako vyplýva zo sťažností, sťažovateľ ako účastník správneho konania oponovalpovolenie výnimiek v konaniach o žiadostiach oprávnených subjektov o povolenievýnimiek zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a), resp. § 35 ods. 1 písm. a) a f)zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o ochrane prírody“), ktorými by boli povolené odstrely jedincov medveďa hnedéhovo vymedzených lokalitách. Konanie bolo vedené na Ministerstve životného prostrediaSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), konkrétne na základe žiadostí

ministerstvo požadované výnimky povolilo, pričom v podmienkach každejz povolených výnimiek a udeleného súhlasu vymedzilo aj časové úseky, v ktorých sapriznané práva mali využiť.

Sťažovateľ podal proti všetkým rozhodnutiam riadne opravné prostriedky (rozkladyproti rozhodnutiam ministerstva).

O rozkladoch proti rozhodnutiam ministerstva rozhodol minister životného prostrediaSlovenskej republiky (ďalej len „minister“) tak, že v dvoch prípadoch zmenil prvostupňovérozhodnutia ministerstva o povolení výnimiek na odstrel chráneného živočícha, a to v častivýroku o podmienkach povolenej výnimky, platnosť ktorej predĺžil; vo zvyšku ponechalrozhodnutia bezo zmeny. V dvoch prípadoch rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutieo povolení výnimky potvrdil.

Všetky druhostupňové rozhodnutia uvedených správnych orgánov napadolsťažovateľ žalobami podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktoré doručil Krajskému súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“). V konaniach vedených na krajskom súde pod sp. zn.1 S/41/2012 a sp. zn. 5 S/57/2012 sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnostinapadnutých rozhodnutí správnych orgánov. Týmto jeho žiadostiam krajský súd nevyhovel.

Krajský súd žaloby sťažovateľa rozsudkami č. k. 1 S/41/2112-127 z 9. januára2014, č. k. 1 S/221/2012-72 z 20. februára 2014 a č. k. 5 S/57/2012-112 z 21. mája 2013zamietol. Po vecnom preskúmaní žalobných dôvodov sformulovaných sťažovateľom v jehožalobách dospel krajský súd k záveru o ich nedôvodnosti. Skonštatoval, že ministerstvoprostredia rozhodlo o žiadosti na základe dôkazov dostatočne preukazujúcich dôvodnosťobavy o bezpečnosť a zdravie obyvateľov obce, v ktorej intraviláne sa medveď voľnepohyboval, natoľko, že prevyšuje záujem na ochrane živočíšneho druhu medveďa hnedého.Pokiaľ ide o zmenu prvostupňového rozhodnutia v konaní o rozklade, krajský súdpovažoval za zrejmé, že jej dôvodom bola výlučne potreba zabezpečiť realizovateľnosťvýnimky, dokedy sa mal odstrel uskutočniť.

V konaní vedenom pod sp. zn. 5 S/247/2014 krajský súd dospel k záveru, že«dňa 15. 12. 2014 uplynul čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel medveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíri. Táto skutočnosť má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia, už zanikla a neexistuje. Na uvedenom nič nemení ani to, že v čase podania žaloby rozhodnutie ešte bolo v časovom limite. Takýto právny názor vyplýva aj zo stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu SR č. Snj 72/2013 zo dňa 24. 06. 2014, podľa ktorého pod,,odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu,,platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané.».Následneuznesenímč. k. 5S/247/2014-40 z 13. januára 2015 konanie zastavil.

Všetky prvostupňové rozhodnutia krajského súdu napadol sťažovateľ odvolaniami.

Najvyšší súd uzneseniami z 11. júna 2015 v konaní sp. zn. 7 Sžo/27/2014, sp. zn.7 Sžo/33/2014 a z 3. júna 2015 v konaní sp. zn. 9 Sžp/10/2013 odvolaniami napadnutérozsudky krajského súdu zrušil a konania o žalobách sťažovateľa zastavil. Uznesenímz 25. mája 2015 v konaní sp. zn. 5 Sžo/86/2015 odvolaním napadnuté uznesenie krajskéhosúdu potvrdil.

Najvyššísúdv zrušujúcicha súčasnezastavujúcichuzneseniachodkázalna stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014 sp. zn. Snj 72/2013,z ktorého vyvodil, že„neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutí už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp. súd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“. Aplikujúc tento všeobecný názorna časové súvislosti posudzovaných prípadov najvyšší súd uviedol, že„v čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka preskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho prieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo zákona stratilo platnosť zamietol.“.

Sťažovateľ citujúc stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj72/2013 z 24. júna 2014 v prvom rade namieta, že napadnuté rozhodnutia najvyššieho súduboli vydané v konaniach,„na ktoré nedopadá ani uvedené stanovisko“. Ďalej sťažovateľnaznačuje, že zastavenie konania podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku prichádza do úvahy len v prípade splnenia podmienok stanovených v § 248a v § 250d ods. 3 OSP, pričom akcentuje aj § 250i ods 1 OSP (pri preskúmavaní zákonnostirozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutéhorozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutéhorozhodnutia). Zo vzájomných súvislostí uvedených ustanovení potom uzatvára, že„pokiaľ najvyšší súd zastavil konanie bez toho, aby na to existoval zákonom v ust. § 248 O. s. p. predvídaný dôvod, odňal tým sťažovateľovi možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu je„ukrátený na svojich právach, keďže mu najvyšší súd odoprel právo ktoré mu vyplýva z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a urobil ho abstraktným a imaginárnym bez možnosti reálne sa domôcť preskúmania nezákonného rozhodnutia správneho orgánu....

Postup najvyššieho súdu v skutočnosti znamená, že nie len v tomto konaní, ale aj v mnohých ďalších konaniach o žalobách sťažovateľa, by tento bol zbavený možnosti reálne sa domôcť preskúmania zákonnosti rozhodnutí v oblasti ochrany prírody.

Sťažovateľovi bolo najprv krajským súdom nevyhovené v jeho žiadosti o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia... a neskôr najvyšším súdom odopreté preskúmanie jeho odvolania voči zamietavému rozsudku prvostupňového súdu, práve pre uplynutie doby platnosti výnimky.

Sťažovateľ vidí v argumentácii najvyššieho súdu zásadný problém spočívajúci v tom, že akceptovaním tohto názoru,... by [sa] účasť sťažovateľa v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny stala úplne neúčinnou a nie viac než formálnou. Za týchto okolností by nebolo nielen možné uvažovať o akomkoľvek zmysle účasti sťažovateľa v konaniach týkajúcich sa životného prostredia vo všeobecnosti, ale ani o naplnení jeho práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou.“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po ich prijatí na ďalšiekonanie vo vec samej takto rozhodol nálezom:

„Právo sťažovateľa Lesoochranárskeho zoskupenia VLK

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/27/2014 zo dňa 11. 6. 2015(resp.„sp. zn. 7Sžo/33/2014 zo dňa 11. 6. 2015“, resp.„sp. zn. 9Sžp/10/2013 zo dňa 3. 6. 2015“, resp.„sp. zn. 5Sžo/86/2015 zo dňa 25. 5. 2015“)a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/27/2014 zo dňa 11. 6. 2015(resp.„sp. zn. 7Sžo/33/2014 zo dňa 11. 6. 2015“, resp.„sp. zn. 9Sžp/10/2013 zo dňa 3. 6. 2015“, resp.„sp. zn. 5Sžo/86/2015 zo dňa 25. 5. 2015“) a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zovšetkýchštyrochsťažnostívyplýva,žesťažovateľnamietana súvisiacom skutkovom a právnom základe porušenie základných práv zaručených čl. 44ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva zaručenéhočl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.V sťažnostiach sťažovateľ zhodne argumentuje, že mu najvyšší súd odňal možnosť konaťpred súdom tým, že sám zastavil konania o jeho žalobách podaných podľa druhej hlavypiatej časti OSP, resp. akceptoval na podklade rovnakých dôvodov zastavenie konaniakrajským súdom. Sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou označeného stanoviska správnehokolégia najvyššieho súdu na jeho prípady, a v postoji najvyššieho súdu vidí odstráneniereálnosti právnej ochrany, ktorú mu vnútroštátne právne predpisy (i medzinárodné zmluvy)ako subjektu tzv. tretieho sektora vo sfére ochrany a tvorby životného prostredia poskytujú.

Súčasne napokon sťažovateľ vo všetkých sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súdvyslovil porušenie jeho označených práv zaručených ústavou, dohovorom a Aarhuskýmdohovorom a žiada zrušenie namietaných uznesení najvyššieho súdu.

Ústavný súd so zreteľom na právnu a skutkovú súvislosť všetkých štyroch sťažnostírozhodol o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše bez toho, aby boli dotknuté procesyskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienkyuvedené v jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístupk správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutíprávnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národnýmprávom v oblasti životného prostredia.

Ako vyplýva z petitov sťažností, sťažovateľ sa nimi domáha vyslovenia porušenísvojich označených základných práv a práv garantovaných medzinárodnými zmluvami,ku ktorým malo dôjsť napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu. Tie vo svojej podstateznamenali, že de iure nedošlo k meritórnemu prejednaniu a rozhodnutiu o dôvodoch,ktoré podľa názoru sťažovateľa spôsobovali nezákonnosť správnou žalobou atakovanýchrozhodnutí správnych orgánov a aj ujmu na jej právach a právom chránených záujmoch.

Sťažovateľ uvádza, že k tvrdeným porušeniam jeho práv došlo z dôvodu, že najvyššísúd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuskéhodohovoru.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandisI. ÚS 13/00).

Po preskúmaní sťažnosťami napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu ústavný súddospel k záveru, že najvyšší súd v nich po materiálnej stránke zjavne vychádzalzo stabilného interpretačného prístupu k aplikácii ustanovení piatej časti OSP regulujúcichpodstatu správneho súdnictva a jeho účelové zameranie v právnom štáte. Tento prístupnajvyššieho súdu je predznačený jeho ustálenou judikatúrou stelesnenou napríkladrozhodnutím vo veci sp. zn. 4 Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002. Predmetný právny názornajvyššieho súdu považuje ústavný súd za nanajvýš potrebné zopakovať, hoci mu je z jehočinnosti známe, že sťažovateľovi je zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný:„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t.j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Sťažovateľ si sám musí uvedomovať potrebu reálneho dopadu súdneho rozhodnutianielen na procesné práva a povinnosti účastníka správneho konania, ale aj na jeho reálnumožnosť nielen privodiť vecne iné či výhodnejšie postavenie, ale v tomto prípade vôbecna reálnu možnosť konanie zopakovať.

Ústavný súd zdôrazňuje, že ani sťažnosťami atakované uznesenia najvyššieho súdunemali schopnosť porušiť právo sťažovateľa účinne sa zúčastniť konania vedenéhoministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochrany medveďa hnedého, resp. výnimkypodľa § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody. Neuniklo pozornosti ústavného súdu,že sťažovateľ toto svoje právo háji, avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akýmspôsobom by ho chcel realizovať. Ak by aj súdy v správnom súdnictve sťažovateľovivyhoveli a ním napadnuté administratívne rozhodnutia zrušili a veci vrátili ministerstvuna ďalšie konania, toto by nemalo inú možnosť, len svoje konania zastaviť, pretože ichpredmety – výnimky – zanikli uplynutím času, na ktorý boli povolené a nejde o konania,ktoré by bolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovaťpráva podľa Aarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenejvýnimky už došlo k odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna2014 sp. zn. Snj 72/2013, v ktorom najvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nálezústavného súdu sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval,že„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“,a uviedol,že„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“. Z tohto právneho názoruústavného súdu potom najvyšší súd v stanovisku správneho kolégia vyvodil, že„ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konaniepodľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohtozákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovaniav konaniach podľa zákona o ochrane prírody najvyšší súd v niektorých zo svojichnapadnutých uznesení zdôraznil, že„zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“, v iných zasa zdôraznil uplatňovanie § 244 ods. 3OSP na rozhodovanie v správnom súdnictve.

Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP a na § 247 ods. 1OSP v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvo jeprimárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jejnajrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosťverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systémeprávneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvekzreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciudotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnomsúdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnejsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnejsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnejspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanýmiustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami(pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia, naktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľomkritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prejednanie sťažovateľovýchžalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jehosubjektívnym právam. Preto fakt, že konania o žalobách podaných podľa druhej hlavy piatejčasti Občianskeho súdneho poriadku boli ukončené procesne, teda zastavením a bezmeritórneho rozhodnutia o dôvodoch žalôb, vedie už pri predbežnom prerokovaníspojených sťažností k záveru, že sťažovateľovmu základnému právu na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy i jeho právu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy bola poskytnutá ochranav intenciách zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutianajvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach ústavný súd odkazuje na užspomínané zjednocovacie stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn.Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznanákolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súduje zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátovtoho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súduprirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorejk imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr.PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnúotázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súduo tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ junemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00,PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beianv. Rumunsko zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom tematickom okruhu, ktorý viedolsťažovateľa k iniciácii viacerých konaní v správnom súdnictve, najvyšší súd učinil zadosťpožiadavkám plynúcim zo zákona o súdoch z princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy)i z judikatúry ESĽP. Prijatie zjednocovacieho stanoviska z 24. júna 2014 má právnyvýznam aj v tom, že od tohto momentu požiadavka právnej istoty vyžaduje od senátovsprávneho kolégia najvyššieho súdu, aby pri nezmenenej právnej úprave toto stanoviskorešpektovali a z neho pri posudzovaní tzv. správnych žalôb v identických alebo obdobnýchprípadov vychádzali, hoci aj v rozpore so svojimi rozhodnutiami z obdobia spred prijatiapredmetného stanoviska. K takým rozhodnutiam patria aj tie, ktoré sťažovateľ vo svojichsťažnostiach argumentačne použil (rozhodnutie z 24. septembra 2013 vo veci sp. zn.1 Sžp 6/2013 a rozhodnutie z 13. mája 2014 vo veci sp. zn. 1 Sžp 13/2013).

Podľa stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna2014,„ak došlo k uplynutiu lehoty na odstrel chráneného živočícha až v priebehu konania o rozklade, potom správny orgán musí zastaviť konanie celé. Ak však dôjde len k zastaveniu konania o rozklade, aj potom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 103/2011, formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania. Platí to najmä vtedy, ak sa účastníkovi inak vyhovie vo veci samej, kedy duplicitne reparovať čiastkové pochybenia nie je potrebné. Zákon o ochrane prírody dáva do právomoci orgánu o ochrane prírody zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol a súčasne zakotvuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané.

Za takýchto okolností „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ ako právny dôvod, ktorý má za následok odpadnutie predmetu konania v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. Neplatnosť výnimky nemožno spájať len so skutočnosťou, že predmet konania zanikol napr. uhynutím zvieraťa (medveďa hnedého).

Ak podľa § 82 ods. 9 písm. a) v spojení s § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody došlo k zastaveniu správneho konania z dôvodu, že uplynutím času, ktorým bolo uplynutie lehoty na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého, odpadol dôvod na konanie o povolení výnimky, je takýto postup a rozhodnutie v súlade so zákonom. Ak rozhodnutie orgánu ochrany prírody o povolení na usmrtenie chráneného živočícha – medveďa hnedého podľa § 89 ods. 3 zákona o ochrane prírody stratilo platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, odpadol dôvod na ďalšie konanie o povolenie takejto výnimky. Rozhodnutie orgánu ochrany prírody podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody správneho orgánu potom nemá predmet konania, lebo takýmto predmetom konania nie je zviera, na odstrel ktorého bola potrebná výnimka, ale predmetom správneho konania je právna podmienka, ktorou je samotná výnimka. Ak takáto výnimka neexistuje, lebo jej platnosť zanikla, potom súčasne odpadol aj predmet správneho konania a súd prvého stupňa musí zamietnuť žalobu proti takémuto rozhodnutiu zastavení konania o neplatnej výnimke zamietnuť.“.

Neušlo pozornosti ústavného súdu, že sťažnosťami atakované uznesenia najvyššiehosúdu nemali za následok nevyhovenie sťažovateľovým žalobám, teda nešlo o rozhodnutia,ktoré by sťažovateľovi privodili vecne negatívny výsledok. Najvyšší súd napadnutýmuzneseniami konania o sťažovateľových správnych žalobách zastavil, a privodil mu taknegatívny výsledok procesného charakteru bez meritórneho vysporiadania sa so žalobnýmidôvodmi. Zistený fakt má priamu súvislosť s obsahom základného práva na súdnu ochranua v reláciách správneho súdnictva nepochybne aj so základným právom zaručeným čl. 46ods. 2 ústavy, pretože nezákonné procesné zastavenie konania môže nadobudnúťaž rozmery odmietnutia spravodlivosti (napr. m. m. III. ÚS 467/2015).

Na tomto mieste však ústavný súd musí opätovne podčiarknuť jeho postavenienezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti oddeleného od sústavy všeobecnéhosúdnictva (čl. 124 ústavy). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46ods. 2 ústavy v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictvezabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právachči právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantnéokolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v čase ichrozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiž doba,počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,priznanie a následný výkon ktorých sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažilodvrátiť. Z hľadiska kritéria ústavno-súdneho prieskumu daného požiadavkami plynúcimiz čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy na konania o sťažovateľových žalobách preto ústavný súduzatvára, že je irelevantné, či tieto žaloby boli vecne zamietnuté alebo či konanie o nichbolo procesne zastavené. Otázka voľby jedného z popísaných dvoch postupov najvyššiehosúdu je otázkou zákonnosti. Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávanýchkáuz nejde o problém ústavnej relevancie. Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu tedanevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený anipovinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04)a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názoro porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné.Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené. O zjavne neopodstatnený návrhtotiž ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnomprerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženejnavrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručenýchústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosťexistencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaníodmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javíako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedenéhodôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 7. 1971 vo veciRingeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie právana spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať,keďže bez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemoholdospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné prijaťaj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splneniepodmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskejrepubliky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovýmzameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictvenemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správyna subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektovalvnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostrediepodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že ide o základné právo hmotnejpovahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavyvykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciapod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súdsťažnosti v častiach pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavyuzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutieďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného právapodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnéhovzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmiz perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach sú preto sťažnosti sťažovateľazjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemoholrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiambude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016